ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Sborník Muz. slov. spoločnosti I., 87 — 8, č. 6, má túto verziu:

Princ zablúdil v hore na poľovačke. Prišla noc, dostal sa k veľkému zatvorenému domu. Stará žena rozprávala, že sa tam každú noc schádzajú zbojníci a delia o korisť, a na veľké prosby princove mu dovolila, že si mohol ľahnúť do kúta. Keď zbojníci prišli, baba zaprela, že by bol kto prišiel. Delili sa o korisť, medzi ktorou bola i zahrdzavená šabľa, ktorá mala tú moc, že keď jej niekto povedal: „Šabľa, rúbaj!“, všetkých porúbala. Hajtman poslal zbojníkov po jednom von, aby sa vrátili, až ich zavolá. Šabľa bude toho, kto uhádne, koľko ľudí hajtman zabil. Ako to princ počul, postavil sa ku dverám a každému zbojníkovi odťal hlavu. Kapitán zavolal: „Poďte dnu!“; keď nikdo nešiel, vyšiel i on, dal sa biť s princom. Princovi psi ho hrýzli a kapitán márne pískal na nepobitých zbojníkov, lebo tí boli ďaleko. Princ sa potom opásal šabľou, keď prišli zbojníci, šabľa ich všetkých porúbala. Na ten hluk prišli princovi sluhovia, princ dal zbojníkov pochovať, peniaze dal odviezť domov, babu obdaroval a dal tam vystaviť kaplnku.

2. Z Oravskej stolice je verzia, ktorú rozprával pastier Jozef Lonek v Tvrdošíne; zapísal S. Czambel 5./VII. 1900.

„Bolo jedno mestečko v sedemdesátej šiestej krajine, ktorô sa volala Stračá nôžka, v ktorom mal jeden otec bohatý syna jedneho. Vôn, keď už bol dospelý chlapec, posýlal tohoto ako svoje dieťa do školy, ale temu sa nepáčilo chodiť do školy, chodieval von do školy, ale nemyslel na školskô učeňa, len na fígle. Keď mu už bolo dvanásť rôk, otec ho ksel dať ďalej učiť, ale vôn povedal svojmu tatkovi: ,Tatko, darmo sa se mnvov trápiš, so mňa žák nebude, so mňa bude rytýr.‘ Rodičovi srce preniklo a povedal svojmu synovi: ,Synu môj, malý si a tak odpovieš príkro, či ťa to rechtor vo škole učí, že ty takô slovo zbúrno vyslovíš?‘ ,Nie, tatúško môj, čô ma tu zaraz zabijú, já nebudem chodiť do školy. Já pôjdem za rytýra.‘ Chlapec ešte chodieval do školy a rodičá ho často odprovádzali tam dozvedať sa, či to robí z ních dajaké bajky alebo kunšty, či to ozaj má chuť na ten rytýrsky chlieb. Konečne otec zmerkoval, že nebude z dieťaťa ňič inô chyba rytýr. Keď mu bolo uz štrnásť rôk, kepkoval zo svojim rodičom, rodič sa nahneval a tak mu povedal: ,Synku môj, jedneho syna ťa mám a taký si nedobrý. Dal ti Boh vravu, ale nikdá nepovieš peknjeho slova, chyba takje zburlivje slová proti svojim rodičom. Nuž tak, môj drahý synku, keď už máš tú mienku istotnú na toho rytýra, chodz z bohom ale sa pána boha nespusť aj v tom boji, chtorý budeš bojovať jako rytýr, keď sa zalakomiš na človečú dušu. Keď máš tú vôľu, opúšťam ťa já a chodz z bohom, tu máš peňáze, chtorje ti budú na začátek rytýrskeho života.‘ Chlapec, jako to čul, že mu tak otec odpovedal, bol jako keď by ho na štyri kone cisarskje najlepšie posadil, vyskočil od zeme na pať šúchôv: ,To som rád apuško, že tú vôľu, chtorú mám, aj v tebe Pánboh zbudil. Já ta teda teraz opúšťam, zostaň z bohom,‘ a boskal svojmu ocovi ruku, mamke a odchodiľ vyberať sa do jednej izbičky, de mal rytýrsky svoj zbroj. Keď odchodil, pred očimá rodičôv svojich ťažko plakal. Valašku, chtorú mal z chlapectva zo dvanástich funtôv, tú prelomil v rukách svojich a tak odišiel preč s veľkým žáľom od svojich rodičvov.

Ide, putuje prez veľkje hory, poľá, pustatiny, a prišiel do jednej dedinky. Tú dedinu hneď prešieu a putoval ďalej, že nájde věčô bohačô mestečko, de bude môcť predložiť svoje rytýrstvo. Ale darmo, nemohôl nájsť žádného mestečka, chyja jednoduchú krčmu, chtorá ležala v jednej pustatine. Jako prišiel do tej istej krčmy, pýta sa, či by mu nedali nocľah. To bolo na noc a pýtal sa aj to, čô je tu novjeho. Krčmár, chtorý ho zazrel, povedal mu: ,A čvo tebe do teho, či ťa to dačô dohára, či si ty dajaký rytýr, aľebo skúmateľ, abys ty o mojom gazdovstve hneď zvedel, jako prídeš do nútra?‘ Vystrel svoju ruku krčmár a dal mu za ucho. Janko neriekol nič, len si pýtal porciu jedeňá, chtorú potreboval pre sebe aj pre svojho psika. Tam hneď mu nahotovili dve porcie. Ten psík, čô ho mal pri sebe, bol jeden prekľáty mládenec,chtorjeho rodičá zakľáli, lebo po nočných túlačkách chodil. Trafil na Janka rytýra a povedal mu tak, že by ho vzal k sebe, že mu bude na pomoci. Janko povedal mu: ,Neboj sa, neboj sa, ty pri mne nezhyneš.‘ A tak chodievali spolu vedno. Keď tje dve porcie služka donesla na stvol Jankovi, ten pes zaraz začal štukať okolo nôh, a keď aj temu psíku dával jednu porciju, chtorú mu rozkázal, takú jako sebe, začal kvičať, lietať a brechať a Janko mu povedal: ,Ale idz čô toľo omrzáš okolo mńa, zec, zožer, bo pvojdeme ďalej, jak nocľahu nedostaneme.‘ Ale jako kcel rytýr lyžku k ústam priložiť, vyskočil pes a vybil mu hu z ruky. A brechnul. Janko, jeho pán, zrozumel, že mu vraví: ,Nejedz to, pane môj, lebo sa to mrtvje telá z ľudí, varenie na kyslô, račej rozkáž dve porcije chleba, i s tým budeme spokojný.‘ Krčmár, jako to videl, že tje porcije nazpát krčmárovi vracá, vystrel svoju ruku a dal Jankovi poza uši: ,Ty loter, a čô ty z koho posmech robíš?‘ Rozkázal si si jedeňá a teraz nekseš.‘ ,Prosím, pán hostínsky, já to nemôžen užívať, lebo mi to bráni moja chuť.‘ ,No, čvo kceš teda, či chleba?‘ ,Nech dajú chleba a budem spokojný.‘

Krčmár, keď videl, že Janko, choť ho už dvarazy svojov rukvov uderil, že nič nepovedal, že je bojazlivý, pýtal sa ho, či bude tu nocovať a či ďalej bude putovať. Janko povedal: ,Tu budem nocovať, nech len takú címru preopáča, čvo budem já z mojím psíkon vjedno.‘ Krčmár, jako to čul, zaraz otvoril címru, chtorá bola meďvov obľáta. ,No či sa ti tu zvidí? Či ďalej pvojdeš?‘ A jako prišiel Janko do tej cimry, nevidel psa ani napred sebe ani nazad sebe. Tu povie krčmárovi: ,A de je môj psík?‘ ,Ach, čvo ťa po psovi, len ďalej poďme, bo nemám kedy, de sa ti zvidí chyža na nocľah.‘ Krčmár toho psa zabavil v tej prvej chyži. Hodil mu tam kus slaniny pod stvol, ale pes taky sprostý nebol, letel jako každý pes ku slanine ku mesu obyčajne, ale sa pohodeného jedla nerušil, len si lapy vystrel a ležal na stolovom kríži, chtorý bol pod štyromä nohami preložený, aby hosťárski stvol bol mocný. Ten psík istý ani len nešuchnul v tej prvej chyži a ten istý krčmár už bol s tým pánom v tretej chyži, chtorá chyža bola už cíňom obľáta, a diškuruje sa s ním. ,No tu sa ti zvidí, či nie?‘ Potom Janko povedal: ,Ach, veď já žáden pán veľký nie, já choť de odpočnem tje dve tri hodiny,‘ ale krčmár ho ešte ďalej viedol do takej chyže, čô bola posriebraná, striebrom vyľáta. Janko už videl, že ten krčmár s ním dačô obmýšľa: ,Prosím, pán hostínsky, a de je môj psík?‘ ,No nič ťa do teho.‘ Na ostatku prichodili do chyže, chtorá bola už zlatom vyľáta. Tu mu už povedal smelô slovo krčmár, lebo sa bezpečným cítil, keď bol pes ďaleko: ,Jak sa ťi tu nezvidí nocľah, nuž ti nebude dobre: chyja v mojej ruke.‘ Janko krčmárovi odpovedal: ,Já ľahnem aj tam, de som zel z mojím psom večeru, nie to v takých to chyžách, nemám na takje peňazí.‘ Ale krčmár nič neslúchal, len ho viedol už do tej najostatnéjšej izby, de bola človečá jatka, a hneď prišla s ním i krčmárka a povedala svojmu mužovi: ,Veď ho už nevoď toľo, jak máš čô robiť, tak rob, bo čas prechodí, už prichodia tje hodiny, v chtorje už máme mať odpočínok.‘

Janko, jako pride do tej jatky, bijárne, ostatnej chyže, nevidí na zemi žádnej postele, žádneho obrazu, len klát a na kláte ťažký topor a po stenách človečie ruky, nohy, hlavy atď., čvo ku človeku patrí. Krčmár zo svojvov vlastnvov ženvov hotový už Janka zabiť, ale jako berie s kláta topor, povedá Janko: ,A čô to idú se mnvov robiť, pán hostínsky? Veď keď chcú sa na mňa lakomiť, nech mi dajú aspon pomodliť sa a rozrešeňá za svoje hriechy a potom nech ma zabijú.‘ Krčmár, jako to čúl, prehovoril mu: ,Nevrav, netáraj, lebo já tu s tebvov nemám kedy vravieť. Já už mám na tebe sidlo, ty si už môj, tu budeš nocovať.‘ ,Nuž keď je tak, nech je tak. Tu budem nocovať. Ale ja mám takú píštelečku, na chtorej, keď idem spať, zapískam si.‘ ,No, zapískaj si, Já nemám s tebvov nič robiť inô len (chyba sa pomstiť),^[27] keď si ty nekcel tje porcije, chtorje som tebe dal, tje porcije misiš zaplatiť svojvov dušvov a tu ti ameň. No pískaj už teraz, bo tvoja hlava hneď je rozdrobená na márňe maky,‘ a už nože hotuje i krčmárka i krčmár. ,No už si si zapískal? Bo už nemám kedy čakať! Budeš ostatňí raz pískať na tej píštelke.‘ Janko zapískal na píštelke svojej, chtorú mu bol ten psík dal. A tá píštelka mala takú moc, čvo hneď ten psík pribehol kuňmo, keď na nej zapískal. Ten psík čô v prvej chyži ostal, chtorá bola medená, keď čul svojho pána pískať naň, skočil a oboril sa len tak dvere, futrá v múre odskakovali, jako keď z kvetu opadá lísťa. Jakonáhle vbehol ku svojmu pánovi do tej ostatnej chyže, de mal dušu ztratiť, Janko sa zaradoval, jako keď by ho na sto koní posadil.^[28] Keď videl psa krčmár, zaraz topor púšťa na klát, odkeľ ho vzal. ,Prosím ich, pane, ale sa oni preľakli, že ích idem zabiť? Pánboh chráň takjeho pána zabiť.‘ Chamišný žid už premýšľal reči, aby svoj život ratoval. Janko ale svojmu psu rozkázal, ktorjemu bolo meno Trhaj, a ten, keď čul od svojho pána rozkaz, zaraz chytil krčmára a hneď mal krčmár hlavu odorvatú. Jako videla krčmárka, že už krčmár zničený, jačí, prosí teho rytýra, žeby jej odpustil, že mu povie o šetkom, čvo sa tam robí v jej dome. Ale Janko sa nedal prevravieť krčmárke, len sa držal svojho rozumu. ,Darmo, pani krčmárka, neodpustím já nikomu, takej zlostivej žene, chtorá ešte svojho chlapa namŕnala, aby chytro robil se mnvov zbojnícky porádek.‘ A tak rozkázal svojmu psu Trhajovi: ,Pes, trhaj!‘ Pes chytil krčmárku a jej odtrhol tjež hlavu.

Keď už videl Janko rytýr, že je už nie väc zburnjeho v krčme proti nemu, kráčal nazpát do čeľadnej izby do korhieľne, de obyčajne ľuďá pocesní sedávali, spávali. A dal zavolať už potom tú čeľad, chtorá ostala po krčmárovi. ,Čvo je v tej krčme novjeho?‘ pýtal prísne sa tej čeľade. ,A čô je tá krčma taká bohatá, že aj steny sú z mede, sriebra a zlata?‘ ,Prosíme ponížene, pán drahý, nevieme ím mena, čvo sú oni za pán, oni jako kej bi z neba poslatý do tej krčmy by boli vošli.‘ Janko povedal: ,Já som rytýr, chtorý som čúval, že sa tu tak schádzajú luďá do krčmy a hynú v nej, nuž já chcem vidieť ten porádek, chto to ničí ten svet.‘ ,Prosíme ponížene, pán rytýr, keď ím už meno vieme, čô su oni za jeden, pod prísahov im povieme, čô sa tu robí v tej krčme, chto sa tu schádza. Tu chodí štyriadvasať obrôv, največích zbojníkov, o desátej dvanástorá a o polnoci o dvanástej hodine tjež dvanástorá. Aj náš krčmár i krčmárka zbojstvo s nimi drží. Nuž tak, keď mal chto odorvať naším pánom hlavy…,‘ lebo tá čeľad nevedela, že už krčmár i krčmárka sú mrtví, napomínali Jankovi rytýroví; ale ten už mal porádek s nimí spravený. ,No, moje služky dobrje, povedzte mi istotnú pravdu, jako sa mám držať, či iste choďá o desátej a o dvanástej hodine? Idem sa rychtovať, jako budem môcť.‘ Tak narobil ľepu takjeho, čô, keď priložil svoju vlasnú ruku na stvol, alebo na lavicu, tak sa mu prilepila, čô skvora hneď ostala na lavici. Rytýr natrel tak stolice, kadeľ sedávali zbojníci, de večerali, a pýtal sa znovu, keď su takje známe s tymi zbojníkmi, jakje zbroje majú. Či nemajú dajake meče, čô sa sám od sebe ruší. ,Veru, pane rytýr, majú. Chtorý išli zdeľaka kupci a zastavili sa tu v tej krčme a kceli si odpočinúť, trafili na týchto bohaprazdnych ľudí zbojníkov, obrôv, týto ani sa nerušili, len svoj meč poslali a ten stínal hlavy ľudskje. Nuž, pán rytýr, teraz je už poldesátej. Nech sa rychtujú, tvovto stranvov choďá prez túto ďúru popod zem, chtorá ďúra je zdeľaka spravená.‘ Keď videl, že už služky večeru hotujú, nosá, stal ku tej istej ďúre zaraz zo svojim psíkom a čakal, chtorý pvojde zbojník popredku, že mu hlavu zotne dvanásť funtovôv valaškvov, ale pes, chtorý bol zakľáty mládenec, ten mu povedal: ,Pane, nehaj, ani jedneho sa neruš, skovaj sa za dvere, neboj sa nič, my temu rady dáme aj bez valašky.‘

Jako čul Janko rytýr baluch popod zem, že už dutní popod zem, hrmí, že už ide tá hrúza zbojníkovská do krčmy, preľákol sa, ale ho pes tešil a zabával, kým vyšiel za dvere skovať sa. Náhle sa skoval rytýr Janko za dvere, hneď zbojník obor prišiel do chyže do krčmy a pýta sa služiek: ,Čô je novjeho tu? Kedy indy krčmár, krčmárka ide proti nám a teraz nič nevidno. Tu misí byť dačô novjeho?‘ ,Moji drahí páni, nenazdávajú sa, že tu dačô novô, ale paní a pán mali veľkú robotu, teraz odpočívajú, spé.‘ ,No dobre je, len večeru chytro dajte.‘ Večera už bola nachystaná. Gazdiná povedala: ,Len si, mojí páni posedajte, hneď bude večera tu.‘ Tak ích zabávela, kým sa dobre zasadnú, a dala ím takvo jedlo prvô jesť, čô tu nikdá v tej krčme uhotovenô nebolo, a ím to bardzo chutnalo, lebo boli utúlaný, ustatý; a tak sedeli a harnaď veľkje myšlienky prevádzal pred svojimí zbojníkamí, chtorý bol najprednejší chlap, vyvolený od jedenástich obrôv. Ďalej seďá a večerajú, pýta sa hneď ten harnaď obor: ,Ale iste paní spí i pán?‘ ,Hoj, paní tá už spí, snáď var’ nestane.‘ Ten sa zaraz ksel na nohy postaviť, ale sa nemôhol zo stoľca rušiť. ,Čvo že je to tu novjeho? Veď ma nikdá tak neprisadlo jako teraz.‘ Kričí Janko rytýr zpoza dverí: ,Veru ťa prisadne ešte vécej, jako ťa prisadlo,‘ a ten zbojník, jako to čul, skočí zrazu s toho stoľca, de večeral, a kce ísť kuňmu. ,Hoj, večeraj, lebo už večerať véc nebudeš. Už si pod mojvov rukvov.‘ Zbojník jako to čul, zaraz sa najedoval veľmi a šeci skáču a nemôžu rušiť. Janko rytýr ale nemeškal, vzal meč ten, chtorý harnaď, keď prišiel, zavesil za dvere, a povedal mu: ,Meč tni, kým vidíš tu z obrôv dačô!‘ Meč postínal za ameň šetkých a pes poodvláčil ich za chvíľu.

Keď už Janko rytýr s tymí bol spokojný, pýtal sa zas dačô zjesť od tej istej gazdinej, chtorá tam bola: ,No či istotne ešte tu chodí dachto?‘ ,Môj drahý pane rytýru, že som ím nehodná stúpiť do ích rytýrskej vravy, tu choďá največí ešte dvanásti obrové, chtorí prichoďá o dvanástej a o pol jednej hodine, ale pán rytýr, prosím, nech že sa držá, bo tých harnaď má taký meč, čô sa ež trasie od jedu na jeho tele. Ten jako ho vloží, nemá pomeškaňá ani na tej stene, trasie sa jako prependik na hodinách, to su največí zbojníci.‘ ,Dobre, moja dievko, len ím nahotuj ešte najlepšú, čím jako budeš môcť, večeru, čô by sa mohli pozabávať a pozasedovať.‘ Keď už videl Janko rytýr, že už dvanásť hodín prichodí, vzal meč, chtorý odobral prvým zbojnikom dvanástorým obrom, ten meč pripnul si ku boku a stal si z jednej strany ďúry, z druhej ale pes, keď videl, že svetlo sa svieti, večera na stoloch predložená, obrové popod zem už búchali, kričali sami ku sebe: ,Čô je tu novô, kedy indy lampy pozapaľovanje, a teraz ideme jako sľepi, dobre očí nepovybíjame.‘ Pána krčmára i krčmárky nebolo v tej krčme, chtorá chodila napred ních zo svojím mužom na špacír. Už na to mesto, aby zbojníci obrové dajako nezbadali, išla tá gazdiná proti ním a vravela: ,Pote, páni, večera je už dávno nahotovená. Jedli byste už.‘ Tý obrové, jako to čuli, že nie hlas krčmárky ani krčmára: ,To si ty, gazdiná? Oj, azda že tam krčmár dajakjeho grôfa lúpi alebo kráľa.‘ Gazdiná odpovedala: ,Nie, moji drahí páni, mali veľkú zábavku naši páni, bolo bardzo moc sveta, ustali i teraz spé, odpočívajú. Nech len idú na večeru, bo je už dávno nahotovená.‘ Jako už ku ďúre prichodí prvý, chtorý bol postavený za harnaďa, že bude predek vodiť, šiel aj vtedy popredku; jako vychodí z ďúry do vnútra, zaraz rytýr Janko svoj meč odpáše a rozkáže, aby ťal od prvšieho do ostatnieho. Meč, jako začal ustavične od prvjeho ťáť, doteľ ťal, kým nezoťal šetkých. Keď už zoťal šetkých, pes poodvláčil zas, chtorý pes bol na psí údatek udatý, ale nebol psom, chyja jeden zakľáty mládenec, chtorý chuti mal za dvanásť chlapvov.

Keď už bol zo šetkými hotový, pýtal sa svojho psa: ,Trhaju môj dobrý, čo budeme teraz robiť?‘ ,Môj drahý pane, nazad idem ponosiť mrtvje telá zbojnícke, bo zme zaboli jednu vec. Aby sme môhli presvedčiť svoje rytýrstvo a vyložiť ho i druhým. Týmto šetkým obrom trá poobrezávať jazyky, a keď sa jazyky poodrezávajú, poodrezávať ešte druhý raz spice z jazykôv, žeby sme sa môhli zastaviť, že sme my dvá chlapi, mocný rytýri.^[29] Janko vravel gazdinej: ,Já neverím, gazdiná, ty mi misíš povedať, či ešte tu nebudeme mať prenasledovaňá. Pod prísahvov povedz, a jak mi nepovieš pravdu, zhyneš od mojej ruky.‘ ,Pane rytýru,‘ spadla pred ním na zem a chytila sa ho nôh, ,prosím za odpušťeňá. Oni sú var andel z neba, že prišli tu do tej hrúznej krčmy, čô sa tu vyvádzalo, nech ma prepusťá, donesiem kľúče od šetkých izieb a poukäzujem ím šetky zbojnícke pestvá. A tak mi potom uverá, nech sa na moju dušu nelakomä, ale nech pán rytýr bežá do tej najostatnejšej jatky, de ľudí kántrili. My sme čulí, že týto zbojnici jednu cisarskú céru ukradli, tak si rozpráveli sami medzi sebvov a nás ver veľmi srdcá zabolely, keď sme tú reč čuli. Prosím, pán rytýr, nech idú se mnvov, lebo je už treti deň, jako tú céru kráľovskú dovedli, či je ešte živá alebo mrtvá. Poďme chytro, opáčiť tam, de je.‘

Jako otvorili tú izbu, de bola céra královská ukradená, zaraz rytýrovi Jankovi sľzy vypadľi. Bola zoblečená. Tak, jako keď sa malô dieťa narodí i babica, opatrovnica, chytro kúsek plienky na dieťa zahodí, tak aj tá královská céra bola prihodená kuštikom svojej šaty ručníkovej hodbabnej a ešte mala jeden prsteň zlatý na posredňom prste, na prsteníku-paľci vložený; zaraz jako videla rytýra, kríčala bolesne ťažko: ,Var ťa tu Boh poslal mňa vyslobodiť, já za pol hodiny už mriem.‘^[30] Rytýr Janko, jako to čul, ten sľp, na chtorom bola uvézaná popod pazuchy, uchytil a zlomil ho na poľy a královskú céru zaraz oslobodil a dal hu obliecť do háb, jakje tam pod oči mu prišly, kým šaty královskej céry vyhľadal, chtorje mala drahje, kamátovje. Tá céra královská, keď už trocha osvežela, chtorá prsteň mala na paľci, nevedela, jako sa má zavďačiť dobrjemu rytýrovi Jankovi, ale ona nedomnievala, že je to iste rytýr od maljeho chlapca cvičený. Prsteň tento vzala do ruky a rozlomila na dvoje. Jednu polovičku dala dobrjemu rytýrovi a druhú nehala sebe. Tú šatu ručníkovú drahú, chtorú mala jako kráľovská céra, drahokamátovú vzala a rozdrapila a jednu polovicu dala rytýrovi a druhú nehala sebe. Keď už rytýr videl, že je céra královská troška osvežená, dal ’ej dobrej polievky na pár lyžičiek, potom keď už bola osvežená, hľadal po pinvicách najlepší trúnek, čvo by hu môhol ovlážiť, a našiel jeden súdek vína, na chtorom bola skvora jako na dobrom mlieku smotana. Vzal do pohárika a ovlažoval pomalý královskú céru, aby môhla ku svojim rodičom prísť dajaká zdravá, a potom keď už rodičá hu viďá, rytýr tak myslel, choť zaraz za prahom zomre!

Rodičá céry královskej smútili tak, že šetko vojsko stušky na čákovoch a na šabľách čierné boľi, kaštieľ kráľovský v čiernom súkne aksamietovom zastretý. Céra královská, ktorá bola ešte jedna doma šestnácťročná, prosila pre blahoslavenú Pannu Máriu Boha, aby jej sestra alebo sa prisnila alebo že by sa jej dajako na javo dala. Ale darmo to čvo myslela, myšlienky hu zavodily len do veľkej ťažkosti a dumela, de sa jej sestra milá podela, čvo sa s ňvov prechádzavala. Kráľ najjasnejší by temu, čô jeho céru drahú vynašiel, pol kráľovstva obecal. Šetkých tých rytýrov dal v tom meste, de býval, svolať, aby mu o cére veštili. Žáden rytýr nevedel povedať. Janko rytýr ale už nemal pokoja v tej istej krčme, poodberal šetky pinvice, peňáze, statky, de boly nakradenje, a písal do teho istjeho mestečka, čô sa volalo Stračá nôžka, aby ľud prichodil po statek, po peňáze, chtorje pohynuly. Ľuďá, keď čuli ten list, chtorý sužný čítal, divily sa, že taký rytýr sa našiel, čvo šetko ponachodil, čvo bolo od pedesátich rokvov pokradenvo.

Rytýr ešte raz vravel cére královskej: ,Prosím ťa, moja drahá céruško najjasnejšieho kráľa, či už budeš môcť cestovať na tento vietor, či si už zdravá?‘ ,Môj drahý rytýr, už som zdravá troška, už budem môcť putovať ku svojim rodičom, ale neviem, či ích nájdem na žive, lebo moji rodičá, keď som sa dadeľ zabavila, taki boli za mnvov pečliví, že ma hneď hľadali.‘ Janko, jako tú reč čul, zaraz nemal v sebe pokoja, zašiel do stájne medzi kone, chtorje boly pokradenje z večích miest, a vybral štyri kone a tam bol aj koč jedneho biskupa, čô ukradli tý zbojníci obrové, veľki zlodejá. Zapráhol do teho koča a išiel s cérov kráľovskvov chytro, žeby môhla ku svojim rodičom drahocenným dvójsť živá. Letel chytro tak, že skoro po rovnejšej zemi nebolo ani vidno, chyja (= chyba) prach za ním, kadeľ letel. Keď videl už, že ku temu mestu prichodí, de bola céra kráľovská zrodená, prehovorila céra královská: ,Pán rytýr, tu je moje bydlisko, rodisko, tu já už vidím mojich najdrahších rodičvov kaštieľ, chtorý je vo veľkom smútku obťahnutý čiernym súknom aksamietovým.‘ Rytýr, keď už bol neďaleko mesta, de býval najjasnejší kráľ, keď ’o už videl ten kaštiel, že je obťáhnutý v čiernom súkne a že už královská céra môže putovať do mesta ku svojim rodičom, že sa jej nestane ani vlas na hlave neprevráti, zastavil štyri paripy a kráľovskú céru vzal na náručá, zosadil s koča a povedal: ,Choď, moja céra najdrachšá, ku svojim rodičom, lebo vidím, že za tebvov majú velký žáľ, bola aj veľká zástava na kaštieli vyložená, chtorú zdeľaka ľuďá uzrievali.‘ A ostatnô mesto, v torom najjasnejší kráľ vlasť držal, bolo obťáhnutô súknom čiernym. Ked zichodila (tak!) s koča, nemohla sa rozlúčiť s dobrým rytýrom Jankom, chtorý hu od smrti zbojníckej ochránil. Pľakaľa veľmi a želela, neksela sa popustiť rytýrovskej ruky, chtorý sľp ruka jeho zlomila, de bola kráľovská céra uvézaná, ťažko sa rozlúčili, obidvá, ale rytýr Janko povedal tje slová: ,Moja drahá céro královská, aby si nezapomla na výsloboditeľa rytýrskeho, keď budeš ďalej doma a nájdeš svojich rodičvov zdravých, povec o šetkom, moja najjasnejšá céro kráľovská, v jakom úpadku si bola, chto ťa vyslobodil. Bo jeden teraz pôjde z hory a ty budeš s ním putovať a budeš rozpráväť o šetkom tom, čô sa ti prihodilo, a o mne zabudneš. Ale prosím ťa, nezabývaj na mňa, lebo já pridem ťa naštívíť.‘ Tá ťažko vravela želela a lúčila sa: ,Chto mňa vyslobodil, ten môj malžen bude.‘ Podívala sa ešte na svoj ostatňí prsteň, ktorý rozlomila na dvoje, a pýtala sa rytýra, či má tú druhú čásku prsteňa zabezpečenú. Aj šatku hodbabnú, torá tjež bola rozdrapaná na dvoje. Keď už putovala ďalej a keď videla, že je už deľako od rytýra, kráčala domvov a rytýr sa z mesta ešte nerušil, de hu s koča zložiu, stáu na tom meste jako zabitý, aby sa jej ešte dačô na ceste neprihodilo. Keď už ale jeden druhjeho len málo môhli uzrieť, šatkvov, ktorú rozdrapili na dvoje, ešte jeden proti druhjemu sa klaňali.

Jako Janko rytýr povedal, tak sa aj stalo. Jeden, čvo drevo rúbal v hore, srietol sa s kraľovskvov cérov a dal sa do reči, vokeľ putuje pustevníčka kráľovská. Ona sa nedala na javo, len odvrávela takje reči obyčajnje jako sedľáčka, aby skorej môhla prísť do mesta ku svojim rodičom. Keď už bola blízko a videla, že už aj múr je v čiernom aksamiete súkne oblečený aj ostatnô mesto, de býval kráľ, skričala hrúzne: ,Moji drahí rodičá, pote, už ide tá céra, torá bola zahynutá, torá bola ukradená.‘ Keď ten drevorubač čul tú reč, prisno sa pýtal, odkeľ putuje, či ozaj bola v zahynutí. A ona od radosti šetko už teraz porozprávala, šetko, čo sa jej prihodilo. Ten drevorubač, ktorý sa srietou s ňvov, jej zahrozil potom, že jak svojim rodičom nepovie, že hu on oslobodil, že hu tu na ceste zabije. Milá céra kráľovská nevedela, čo má robiť, z jednej ťarchy vyšla, do druhej vchádzala, aľe len putovala ostro, aby môhla ešte v tej chôdzi oslobodiť svoj život, a vravela rubačovi, že by jej len dal pokoj, že rodičom tak povie, jak on chce. Potom rubač od nej pýtal dajaký znak, že je on osloboditeľom. Ona vzala z pol ten šatky polovicu a dala tú jednu čásku a tak hu sprisahal blízko mesta na ceste.

Keď už ale bol pri meste, tam bola jedna krčma. Von ta prišiel s ňvov a pýtal sa, čô tu novjeho. Krčmárka ho dobre poznala: ,Veď viete, môj sedľáku, že máme veľký zármutek, že kráľovská céra zhynula.‘ Rubač povedal: ,Céra je už tu, našiel som ’u v hore. Tam blúdila, aj znak mi dala a sľúbila aj, že jej malžen budem.‘ Krčmárka, jako to čula, hneď letela ku svojimu mužovi a povedala: ,Kráľovská céra už sa našla, jeden, čô drevo rúbal, našiel hu v hore zablúdenú. Teraz hu šikuje ku jej rodičom.‘ Keď hu ku kráľovi doviedol, dal kráľ složiť šetky smútky a bola radosť veliká, že sa kráľovská céra našla. Kráľ potom povedal pred očimé panstva a pod prisahov, že céru dá za malženku oslobodiťeľovi.

Už mala byť svadba s tým drevorubačom a o rytýrovi Jankovi nebolo ešte ani slychu ani chýru. Konečne rytýr poslal svojho zakľáteho mládenca, toho psa, ku kráľovskej cére a dal mu do košíka pol šatky a pol prsteňa. A tak kráľ sa dozvedel o klame drevorubača aj o tom, že von céru pod prísahov prinútil nepravdu vravieť; dal zavolať rytýra Janka, ten ukäzal jazyky obrôv a s cérov sa zosobášil.“

3. Inú ešte verziu rozprával Vendelín Zimáni, „29-ročný, rodom zo Slanice“; zapísal 11. X. 1905 S. Czambel.

„Za starodavna, jak ešte žeľezňíc ňebolo, choďiľi peši, ľebo každemu ňestačiło na fijakri. Choďjevaľi najvjacej cez horu chodňikami. Raz jeden oficjer chceł precestovať do jedneho mesta zo svojim słuhom. Chodňik cez tu horu trvat asi štiri hodini. V posred tej horí bola jedna krčma pre cestovaťeľoch. Ten oficjer aj zo słuhom prišiel tan prenocovať aji sa potúžiť. Krčma boła věľki dom i bohati krčmar boł. Prišľi tam pred večerom, tak ich hňeď zajaľi do jednej extraizbi.“

Krčmár chcel im odňať šable a revolvery, ale oni sa vyhovárali, „že po vojenskej običaji bez gvera ňemožu bisť, že im je to už vo zviku“. Naproti izbe bola kuchyňa a z nej oblôčik do izby. Nemá slúžka priniesla im večeru. Vedela, čo im hrozí, a položila papierik pod tanier dôstojníkov, na ktorom napísala, aby sa mali na pozore, že prišli do zlého domu. Keď si to prečítal, viac už nejedli ani nepili. Keď sa zotmilo, prišiel krčmár, vychlúbal sa, že má dobré víno v pivnici, a pretože nemá sluhu, prosil ich, aby mu išli do pivnice svietiť. Dôstojníkov sluha vzal lampu; dôstojník nechcel ísť vopred a prinútil krčmára, že on išiel napred. Keď sostúpili dolu, našiel dôstojník pod schodami priestor, kde bola „kvadratná deska“, tak že hneď poznal, „že to tam musí bisť dajaki kľepec“. Hodil krčmára na tú dosku. Krčmár spadol do hlubokej pivnice. Dôstojník sa so svojím sluhom vrátil; tu pribehla slúžka, už sa nebála a prehovorila. Potom sa vrátila krčmárka z mesta a dôstojník ju hodil do tejže pivnice ku krčmárovi. Slúžka potom rozprávala, že nesmela hovoriť, že v pivnici je dvanásť zbojníkov a okrem nich túlajú sa ešte dvadsiatištyria na koňoch, prichádzajú každú noc o dvanástej do krčmy. Dôstojník poslal svojho sluhu do mesta, aby tam oznámil, v akom nebezpečenstve sú. „Nětrpezľivě“ čakal dôstojník pomoc, ale márne. Dvanásta hodina prišla a on počul hneď mocné búchanie na dvere. Vzal povraz, púšťal ich po jednom do dvora, každého sviazal a odvliekol do pitvora. Druhých dvanásť malo prísť až o hodinu. Čakal s veľkým strachom, lebo bol veľmi zoslablý; druhých dvanásť zbojníkov začalo už lámať vráta, a tu počul trúbku prichádzajúcich vojakov. Vojaci polapali zbojníkov, spútali ich. Potom rozkázal vojakom, aby sa spustili do pivnice, do ktorého shodil krčmára i krčmárku, a vojaci všetkých vytiahli. Dievča rozprávalo, že jej otec bol úradníkom, umrel pred šiestimi rokmi, matka žila z penzie; raz k nim prišiel pred večerom chlap, istil, že nebožtík mu ostal dlžen peniaze, keď spolu chodili do škôl; teda chlap nemohol na jej matke nič vymôcť a uniesol dievča. Dal ho doviesť do tej krčmy. Dôstojník sa jej prihlásil ako jej „ujček“.

Bibliografia tejto látky je sostavená: Kubín, Povídky kladské II., 141 č. 34; Podkrkonoší zap., 787 č. 288, 790 č. 296; Anm. KHM Grimm III., 450 č. 199; verzia z Oravskej stolice je rozšírená motívy z látky o Drakobijcovi.