ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Z rukopisu J. Ľ. Holubyho, str. 22 — 23, je verzia, ktorú rozprávala Anna Zamec-Geľová.

„V Novej Vsi niže Beckova bývala jedna vdova so svojou dcerou. Raz si tak pochutnávaly obe na dobrom syre, len ti dcere kus syra zabehlo a ona sa ním zadrhla. Matka si ju pekne vystrela, oplakala a aj mnoho známych nad tak neobyčajnou smrťou dcery nariekalo; konečne ale, keď inej pomoci nebolo, uložili ju do truhly a všetky prstienky, ktoré bola podostávala, jej na prsty ponavliekali a ju pekne pochovali. Hrobári sa dozvedeli, že má aj drahé prstene na prstoch, a ushovorili sa, že ju v noci vykopú a prstene jej poberú. I vybrali sa v noci na cinter a potichúčky hrob otvárali. Keď už odhrnuli aj truhlu a veko s nej strhli, potknul sa jeden hrobár a kolenom udrel do pŕs tej mrtvej. Mrtvá spravila ,chrk‘ a v tom jej vyhrkol kus syra z úst a ona sa v truhle posadila. Jeden hrobár od strachu hneď vyskočil z hrobu a utekal, čo najviac mohol, krížom cez role domov; ten druhý ale tak bol prestrašený, že sa ledva z hrobu ven dostal. A keď aj mrtvá z hrobu sa vydriapala a za ním utekala, voľajúc: ,Neboj sa ma, neboj sa ma!‘, on ešte tým viac utekal. Dievka utekala domov a pod oknom volala na mater: ,Otvorte mi, mamičko moja, zima mi je!‘ Matka ju po hlasu poznala, ale myslela, že to dcera po smrti straší, preto zavolala na ňu: ,Len ty tam buď a odpočívaj v Kristu Pánu!‘ Dcera ale volala, aby len otvorila, že nebola mrtvá, ale len pridrhnutá, a keď ju hrobári o prstene chceli obrať a ju vykopali, prišla k sebe. Matka konečne otvorila so strachom; keď ale videla dceru takú, jako ju bola do truhly uložila a zimou sa triasť, pojala ju za ruku a uložila ju do postele. Dcera jej všetko vyrozprávala, čo sa s ňou stalo; bola matka natešená, že jej dcera ožila. Jeden z hrobárov od ľaku ešte tej noci zomrel, druhý ale upadol do ťažkej nemoci a dlho sa povaloval, až i on zomrel.“

2. Tamže, str. 30, je verzia, ktorú rozprávala tá istá:

„Gelkina babka, rodená Dzuráčka, bola vydatá za mlynára Beňoviča, ale ju muž neľúbil, lebo sa sedliacky nosila a nechcela nosiť rúcha zemanského, a k tomu sa aj často opíjala. Raz onezdravela; poslala tedy Jaškovej vedomkyni dary a dala ju prosiť, aby jej pomáhala. Jašková sa spýtala poslov: ,Čo ste prišli?‘ Poslovia riekli: ,Dali vás stará Beňovíčka pekne prosiť, aby ste jim od čarov odrobili a vosk sliali.‘ Jašková vzala vosk a slievala ho; potom riekla: ,Mali ste prv prísť; lebo jedna žena robila na osudy proti Beňovičke; a keď prijdete domov, jak ju nenajdete už vystretú, tak naisto naskore zomre. Keby ste len o devať dní prv boli prišli, bola by som jej spomohla; teraz je už neskoro: nemôžem.‘ Keď sa poslovia vrátili, našli Beňovičku už vystretú. Na tretí deň ju pochovali. Jej kmoter Pavlík každý deň aj 3 — 4 razy chodieval na Budišovú. Keď tak zavčas rána po pohrebe Beňovičkinom kráčal vedľa cintera, počul z jej hrobu buchot a krik. Pavlík dobehol k hrobu a zakričal: ,Čo chcete, pani kmotra? čo ste živá?‘ A ona mu zavolala: ,Ach, živá, živá! Bežte, pane kmotre, k mužovi, aby ma dal hneď vykopať.‘ Pavlík sa rozbehol do mlyna a vyrozprával mlynárovi všetko, čo z hrobu počul. Beňovič ho ale prehovoril, aby o tom mlčal, a dal mu mericu žita, celý pôlt slaniny a veliký uzel krúpov. Na druhý deň pred východom slnca zase šiél Pavlík okolo cintera a počul kmotru kričať. Prosila ho, aby šiel na faru povedať, že je živá. Pavlík ale nešiél, lebo bol Beňovičom podplatený. Tak sa mlynárka musela v hrobe zadusiť, ale potom na dlhé časy vídavali ju ľudia v noci pod jabloňou pri cinteri stávať. Pavlík potom velice banoval, že nebol na fare, aby pochovanú vykopali, lebo sa mu o nej často snívávalo, jako mu mlynárka dohovárala a hrozila. Celá táto vec až veľmi neskoro, keď Pavlík upadol do smrteľnej nemoci, vyšla na javo.“