ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeden kráľ kdesi kedysi mal jednoho syna a jedno dievčatko. Bol to párik: šuhaj ako slnce a dievča ako zora! Mal sa na čom starý otec tešiť, mal sa na čo celý svet dívať, keď sa ruka v ruke brat so sestrou po zahrade prechodili. Raz ale, ako sa kráľ s tou svojou dcérou za mestom vozí, preváža: zafučí vietor — a princezna z koča zmizla. Kráľ sa díva, pozerá na všetky strany, ale o nej ani chýru; rozpošle svojich sluhov po celej krajine, tí hľadajú — hľadajú ako ihlu (jehlu), ale nikde nič! Vtedy sa len kráľ pustil do nariekania, do žalovania! „Ach, otče môj!“ prerečie jeho syn k nemu, ktorému tiež nebolo ľahšie okolo srdca, „nermúťže sa tak, nesmúť, netrať nádeju; idem (jdu) ju ja ešte hľadať a Pán Boh dá, že ju najdem.“ Kráľ požehnal svojho syna a vypravil dobre ozbrojeného vo meno Božie.

Ide on cez vršky, cez doliny, volá, spytuje (vyptává) sa — a o sestre nikde ani chýru ani šľaku. Ako tak chodí horami dolinami, sem i tam, príde raz k jednomu jazeru, kde sa kŕdeľ (houf) kačiek pľachtal. Strhne flintu s pleca a namieri do tej najvačšej; v tom „Hop, šuhaj, hop! nestrieľaj do mňa, ver, budem ti na dobrej pomoci!“ zavolá tá kačka naň; „viem, kde ideš, dobre ideš; tvoja sestra je na vetrnom zámku!“ On zadivený zakvačí flintu na plece a ide ďalej. Onedlho nadišiel k jednomu veľkému kopencu mravcov (mravenců), práve mu boli v ceste a on sa zastaví a začne palicou do neho pichať. Mravce sa začnu hemžiť, až raz vyjde jeden veľký s krídlami a povie mu: „Nebúraj môj palác, nebúraj, ved ti je nie v ceste; obídi ho na pravo, budem ti na dobrej pomoci.“ Milý kráľovič sa len usmial nad touto rečou a nechal kopec v pokoji. Tu raz zase prijde do jednej húšťavy; tak sa zamotal, že neznal už ani sem ani tam. Práve zkade (odkud) by sa bol mohol vytiahnuť, tam mu zavádzal jeden suchý peň a ten bol plnučičký plný včelami. Vytiahne šabľu, že ho ide vyťať; vyjde von kráľovna: „Nerúbaj, veď ti je môj dom nie v ceste; obídi ho len na pravo a ja ti budem na dobrej pomoci.“ Poslúchol ju, nechal tak ten peň a kliesnil si ďalej cestu.

Ako sa raz preťal cez tú húštinu, vidí pred sebou na holom vršku jeden vysoký zámok. „No, chvala Bohu, predsa som už raz tu!“ — a pustí sa hore vrškom. Ale tu bolo ešte to najhoršie: taký vetor fúkal dolu, že sa vo štvornožky akosi po psote len mohol hore (vzhůru) dostať. Prijde do zámku, klope — nič; ide do izby jednej, druhej, tu ani živej duše; iba v tej tretej najde pána kráľa, ako si von oblokom hvízda. Ako vetrný kráľ príchodzieho zazrel, hneď sa obrátil k nemu: „Vítaj,“ povedá, „môj dobrý priateľu, vítaj!“ — Tento ale hneď len přikročil k veci a pýtal (žádal) si svoju ukradenu sestru nazpät. „Ej,“ povedá, „aký si ty chytrý. Počkaj si málo; teraz si v mojej moci.“

V tom ho pojal so sebou na breh mora, stiahol si s palca prsteň a zahodil do mora. „Teraz, ak mi ten prsteň do rána donesieš, tak ti ju vydám; ak nie, pôjdeš, odkiaľ si prišel.“ — Milý kráľovič len mrzol od strachu a nepovedal nič. Kráľ vetrov ho so smiechom tam nechal a len to doložil, že sa ráno uvidia. — Tak on tam chodí, chodí okolo toho mora ako umučený. Tu zrazu priletí k nemu jedna kačka: „Ej,“ povedá, „bračok, ty si mne život daroval, nič sa ty nesmúť, len si ty ľahni spať a ja ten prsteň donesiem.“ Za svitania sa zobudí a vidí si už prsten na palci (prstu). Ako sa tak teší, pritrieli (připádí) k nemu ten jeho švagor. „No,“ povedá, „čo je, ako je, kde prsteň?“ „Tu je!“ Ukáže mu ho princ. „Tak! dobre, no ale eště jedno; pojďže ty so mou, švagríku môj drahý.“

Zaviedol ho na tú najvyššiu zámockú vežu, vyniesol so sebou hrsť máku a ztade dolu vetrom rozsypal. „Hľaďže, keď mi do rána tento mák posbieráš, tak si svobodný aj s ňou!“ — Smutný princ pozerá dookola na ten rozsiaty mák a vzdychlo sa mu. V tom, kde sa vezme, tu sa vezme ten krídlatý mravec a povie mu: „Nič sa ty netrap, choď, lahni si, veď my ti do rána všetko posbierame!“ Vtedy princovi troška odľahlo a šiel spať v dobrej nádeji. Ráno, keď prišel vetrný kráľ, už bol mák všetok do jednoho posbieraný a na věžu vynosený. „Dobre, no teda, švagre, keď si ty taký hodný chlap, tak si ju len maj; ale si ju medzi dvanástimi paničkami musíš poznať.“ „No, to by bol za brata, čo by si sestru nepoznal,“ pomyslel si kráľovič. „daj mi, Bože!“ Len keď mu ich predstaví, tu všetkých dvanásť ako jedna, každá sa naň jednak usmieva a hovorí: „Vítaj, braček, vítaj!“ Vtedy sa mu začalo meniť pred očima, vtedy len zbadal, že je na ľade.

Ako tak dumá, priletí jedna včela a pošepne mu do ucha: „Počuješ, braček, nič sa neboj; na ktorú si sadnem, to je sestra tvoja.“ Zaradovaný pozeral, kde si včelka sadne a keď videl, na ktorej sedí, išiel k nej a objal ju hovoriac: „Táto mi je sestra moja!“ — „Tak je,“ povie nafúkaný kráľ vetrov, „teraz choďte s Bohom!“ — A oni sa aj nedali dlho ponúkať — šli s radosťou ku svojmu zarmútenému otcovi. Vtedy sa otec ešte len potešil, keď ich zazrel, ako si idú ruka v ruke brat so ztratenou sestrou — vtedy sa ešte len mal na čo dívať šírý svet!