E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Kar

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Alena Kopányiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 88 čitateľov



  • Kar
  • Zmenšiť
 

Kar

Pani Milka Krajecová, veľactená pani rechtorka z Madaračky, len čo vypila svoju raňajšiu kávu, vyšla do pitvora obzrieť svoje kvety. V malom pitvorčeku mala totiž veľké oleandre, aloe a myrtu, tieto cudzokrajné kvetiny tu trávievali zimu. Obzerá kvety, oberá suché listy z oleandru, keď začuje, že od ulice, malou chodbou blížia sa kroky. Zdvihne hlavu, pozrie na dvere a v obloku sklenených dvier vidí strapatú hlavu a pohľad chlapa na ňu obrátený.

Akoby hrom udrel do nej, začala sa klátiť, kolená sa jej podlamovali a skríkla:

„Jaj, Mišo!“

Bol to Mišo, syn starého Voľku, ktorý býval poniže školy, kde bol otec učiteľom, ale hen v druhej stolici. Hneď jej prišlo na myseľ, že doma je zle a že Miša poslali s nejakým odkazom (telegraf sa ešte tak neužíval ako teraz).

Mišo váhavo, okúňavo otvoril dvere a práve tak lenivo, akoby mu ani mak nebolo naponáhlo, zatisol ich za sebou; medzitým Milka umierala od strachu. Poklonil sa a zastal.

„Mišo!“ zvolala Milka znovu. Ideš so zlou zvesťou, však?“

Mišo pokýval hlavou a povedal lakonicky:

„Vera je tak, pani rechtorka!“

„Apuško!?“

„Mhm, pán rechtor…“

„Či sú chorý, Mišo, hovor, alebo už nedajbože umreli!“

Mišo len sklonil hlavu a zamrmlal čosi, akoby mu samému žiaľom preplnené srdce nedalo hovoriť.

„Jaj, môj otec, môj drahý, dobrý otec!“ nariekala Milka a sadla si na malú pohovku v kúte. Milka zalomí rukami a narieka ďalej:

„Ach, veď som to mohla tušiť, veď nedarmo sa mi prisnilo s ním — a teraz tak neočakávane, tak chytro sa odobral od nás môj drahý, opustený otec!“

Mišo len stojí, stojí a hľadí do zeme; zrejme i jeho pochytil zármutok.

„Duša!“ zvolá odrazu Milka a podopierajúc sa o stenu, vstáva z divánčeka. „Duša, Štefan!“

To bol jej manžel, ktorý už bol odišiel k deťom. Veď len čo ich dostal všetky do školy; doma ich cez Ondreja aj tak nepotrebovali a vyučovanie bolo v prúde, keď zaznel pani rechtorkin prenikavý, veliteľský hlas. Nemohol meškať, a preto vkročiac do pitvora, opytuje sa svojím trochu drsným hlasom:

„No, čože je zasa?“

„Jaj, duša, už nemáme nášho drahého otca!“ zvolá Milka s plačom a celou svojou šesťdesiatšesťkilovou váhou vrhne sa mužovi v náruč, takže on nepripravený na toto sladké bremeno sa zatočil.

„Čo? Kto to povedal? Kde je list?“ opytuje sa Štefan a zvedavo sa obzrie na Miša.

„Mišo, tu, hľa, priniesol zvesť,“ hovorí Milka.

„To si ty, Mišo, vitaj, daj sem list.“

Mišo sa trošku narovná a hovorí:

„Nedali mi, len aby som slovom…“

„A kedy?“ opytuje sa Milka, zadúšajúc sa v plači.

„Včera ráno; naši mi povedali, aby som šiel,“ rozprával Mišo len tak lenivo.

„Duša, ešte včera ráno, a my sme ešte tu, jaj, duša, len či dôjdeme na pohreb?“ Vtom jej čosi prišlo na um, vzchopila sa a volá:

„Jaj, ja nešťastná, nemám ani len smútočný klobúk a závoj!“

Aj Štefan sa zarmútil, lebo dobrého svokra úprimne miloval, ale zato nestratil hlavu.

„Ešte včera, ale tak si mohol už večer tu byť, Mišo.“

Mišo sa začne krútiť a vraví:

„Ako by, pán rechtor, veď som bol aj v Černinci a potom som aj blúdil.“

„Ako sa to stalo, my nič nevieme, Mišo, vrav, čo boli chorý?“

„Ja neviem, pán rechtor, lebo som nebol doma, len čo ma naši poslali a ako som vyšiel na Holubenec, už vyzváňali!“

„Vyzváňali!“ skríkla Milka a chcela omdlieť, ale našťastie boli tam izbové dvere, a tak sa oprela o ne, aby nespadla.

„No, len no, neopúšťaj sa, milá moja,“ hovorí Štefan a jeho hlas je omnoho jemnejší.

„Treba nám ísť, Mara!“ volá na slúžku, naslúchajúcu pri kuchynských dverách. „Bež do Baranských, aby zaraz priahali, že ideme na Klincovú.“

„A povedz, aby len skoro, lebo že nám apuško umreli.“

Mara odbehla a Štefan rečie Mišovi:

„Poď dnu, Mišo, iste budeš hladný.“

„Veru, pán rechtor, len tak o hlade a smäde som bežal,“ hovorí Mišo a tvár sa mu jasní.

Kým Mišo nasledoval Štefana do kuchyne, kde Štefan predložil poslovi chlieb, slaninu a hriate, za ten čas Milka v izbe zháňala smútočné veci a fikajúc sprobúvala pred zrkadlom staršie závoje a klobúky. Potom naplnila dve škatule rozličnými kusmi odevu a zatým ešte tri koše s potravinami na cestu a na kar. Mali práve zarezanú vykŕmenú húsku. Potom sa znovu rozplakala:

„Ach, či by som bola pomyslela, že som túto húsku na kar môjho otca kŕmila?“ Obnovený prúd sĺz nasledoval za slovami.

Štefan rozpustil deti na tri-štyri dni a obzrúc vozík, ako praktický a rozšafný domáci gazda pomáhal Baranskému popriahať kone a po obnovených raňajkách vybrali sa vo meno božie na cestu. Vzali so sebou aj Miša, aspoň naspäť nemusí pešo stúpať. Aby ho v Klincovej nemuseli vyplácať, dali mu tu za posolstvo strieborný dvadsiatnik.

Milka ani cestou neprestala nariekať, čo bolo pri takej planej sekľavej ceste veľmi nebezpečné, takže jej Štefan naposledy zavolal:

„Ale, prestaň už vykladať, lebo si ešte odsekneš jazyk!“

Na tento necitný výraz chudina Milka neprestala nariekať, ale neprestajne fikala až do Klokňavy. V tejto dedine mali kŕmiť a Štefan mal tam sesternicu, u ktorej sa obyčajne zastavovali. Ako vozík zastal, uvoľnil sa jej prúd sĺz a náreku, najmä ako vyšla im v ústrety švagriná-sesternica. I ona predesená nečakanou zvesťou úprimne poľutovala trúchliacu dcéru a volala oboch dnu, že im napochytro pripraví obed.

Mišo tiež zišiel z vozíka a prosil, či smie ísť za ten čas navštíviť kamaráta z vojny. Štefan mu dovolil a dal mu ešte päť groší, aby sa zabavili. Baranský opatril koníky a naši smutní pocestní vošli dnu.

Milka hneď zbadala, že švagriná má nový kabátik — a myslí v sebe: „Na to jej stačí, ale ináč bude jačať a ponosovať sa, že nemá z čoho vyžiť!“ No zasa jej prišiel na rozum smutný cieľ cesty, rozžalostila sa znovu. Ale i tak zbadala, že Štefan a jeho sesternica sa spolu ticho zhovárajú a že jej on čosi dáva. A keď sesternica náhlivo vyšla, Milka zvolá prísne:

„Duša, čo ste sa zhovárali?“

„Čo by sme sa zhovárali? Nič.“

„Ba áno, zhovárali ste sa a niečo si jej dal. Povedz, duša, čo si jej dal?“

„Ale, čo by som jej bol dal — nuž na holbu vína som jej dal!“

„Na holbu vína! Na holbu vína!“ skríkla Milka s takým tragickým prízvukom, akoby bolo išlo o velezradu. Oprela sa o tvrdé boky starého divána a tak žalostne začala nariekať, že aj kameň by sa bol zľutoval, ale Štefan, poznajúc svoju polovičku, dudrúc prechodil sa po izbe a len toľko jej povedal, ak bude také komédie vystrájať, nechá ju tu.

„Oh, ja nešťastná stvora! Dosť, že mi drahý, dobrý otec umrel, že som si už aj matku pochovala, a ešte nemáš citného srdca, čo by ťa rozumelo.“

Štefan by bol možno aj vyšiel, ale už sa vrátila sesternica s fľašou vína v ruke a nezbadajúc, čo sa medzitým stalo, horlivo chystala obed.

Podobné šarvátky boli v Milkinom manželstve každodenné, ale netrvali dlho. Obaja manželia mali totiž dobré srdcia a krátku pamäť. Po takej vojničke hneď nasledoval i mier alebo aspoň prímerie.

Naobedujúc sa naši zasa posadali na vozík, ale ako už tam sedeli, prišlo im na um, že Miša niet. Poslali za ním do krčmy, tam ho nebolo, i do tých gazdov, kde mysleli, že je jeho kamarát, ale ani tam nebol. Čakať nemohli, lebo novembrový deň sa chýlil ku koncu, preto sa pohli bez Miša.

Cesta tu už bola trošku lepšia, ba i sniežika bolo napadlo, a tak sa dalo i pobehnúť. Čím viac sa blížili k rodisku, tým živšie sa predstavovali rozpomienky z mladosti, a keď už zďaleka, od Matejky, zazrela Milka klincovskú vežu, tu vykríkla od žiaľu. Veď tadeto ju vozievali do školy a keď sa vydala do nového domova. A teraz akože nájde toho posledného, čo v tôni tej veže býval? Predstavila si, ako jej dobrý, opustený otec leží vystretý, a len plakala ďalej. Prebrodiac ešte riečku poniže samej dediny, vozík zabočil do ulice vedľa kostola. Ľudia vybehúvali pred domy pozrieť, kto ide, a Milka sa díva na nich a pozdravuje ich so žiaľom. Hľadá na známych tvárach stopy žiaľu a sústrasti, ale nič podobného nevidí. No, to možno preto, že je už večer a oči sú jej plačom zoslabené. Ba z jedného domu práve ozýval sa spev, hudba a smiech.

„Ach, akí necitní sú títo ľudia! Človek, čo ich skoro pol stoletia učil, leží na márach — a oni spievajú, tancujú a veselia sa!“

„Čo sa tomu divíš, v svete je tak,“ povie Štefan.

A Baranský dodal:

„Pani rechtorka, to je tak: kňazovi alebo rechtorovi bom — rechtorka zo školy von. A to je všetkým činom, ako vidím, aj tu tak.“

Že tento príklad sa nehodí práve na prítomný pád, nestačilo prísť našim na um, lebo už boli pred školou. Vošli do dvora. Tu všetko ticho, dvor prázdny, obloky tmavé.

„Iste,“ hovorí Milka, „sú apuško už v kostole!“ V duchu skutočne vidí čiernu rakvu pred oltárom a v nej bezdušné telo milovaného otca a okolo rakvy cirkevníkov spievajúcich nábožné piesne. Ale obloky kostola sú tiež tmavé a ticho je i tam.

Nik nejde v ústrety, ako voľakedy, keď prichodili, vyšla im v ústrety maminka s otvoreným náručím a volala:

„Däty mojo drahie!“

V dverách domu ukázala sa slúžka a hľadí so začudovaným prekvapením na prichádzajúcich.

„Júda!“ skríkne Milka a div že neomdlieva, vidiac tú, ktorá otca v chorobe a pri smrti opatrovala, ba mu azda i oči zatlačila. „Júda, nuž akože ste?“

„Dobre, pani rechtorka,“ hovorí Júda a bozkáva prichádzajúcej ruku i berie veci z vozíka.

„Dobre, dobre, už viem… A apuško sú kde?“

„Na fare, pani rechtorka!“

„Na fare?“ v nedorozumení hľadia všetci na slúžku; Milka jej kŕčovite stíska ruku a opiera sa jej o plece.

„Áno, na fare. Tam dnes zaklali krmníka, vážil pol treťa centa, a tak zavolali pána rechtora na večeru.“

„Predsa sme len prišli na kar!“ zasmeje sa Baranský, „ale na veselý,“ a vedie koníky do stajne.

„A Mišo Voľkovie?“

„Mišo? Veď ten už pol roka nebol doma. Túla sa po svete.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.