ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nahliadnime najsamprv do duše českej, a tým sa nám usnadní pohľad do duše slovenskej.

Česi boli tak ponemčení, ako sú Slováci pomaďarčení. Od r. 1848 rýchlejšie sa upovedomovali, ale rakušanstvo je v nich posiaľ. Tomek, profesor rakúskych dejín, bol úprimný Čech, čo písal, písal len česky, ale v tvorcovi rakúskych dejín ostalo rakušanstvo do smrti. Ostatný prejav profesora Pekařa vysvetľujeme si práve tak — konzervatizmus historika.

Tolstoj zdôrazňoval sotrvačnosť: nemôže byť ináč, to je zákon sotrvačnosti. Iní hovoria o neprekonateľnosti zvyku; zvyk je na isto sila obrovská.

Morava bola takmer do nedávna hračkou Nemcov. V XII. storočí Fridrich Barbarossa „povýšil“ Moravu na markgrófstvo a markgrófa vytrhnul z poddanstva kniežaťa českého a Moravu poddal sebe. Tiež pražského biskupa urobil nezávislým a „povýšil“ ho za poddaného nemeckému cisárovi. Nepochybujem, rozumejúc duši slovanskej, že tí „povýšení“ mali radosť, ale historik nazýva tú dobu ponížením národa českého. Už vtedy bola naznačená methoda politiky nemeckej: Divide et impera — podel a panuj. V tej istej dobe Nemci znesvorňovali Slovanov polabských, drobili ich a podmaňovali sebe. Celok nebolo možno podmaniť, o tom presvedčil Nemcov už Svätopluk, tedy robili to časť po časti.

Programová germanizácia od konca XVIII. storočia usilovala sa veľmi, aby vypestovala antagonizmus (protivníctvo, nechutenstvo) medzi Moravou a Čechmi. Zakotvila na Morave, u brata mladšieho a slabšieho, ktorého možno vždy ľahšie podhuckať proti staršiemu, než obrátene. Povedzte mladšiemu: „Čo ty potrebuješ tam toho poslúchať, ty si samostatný,“ aké to slovo svodné! Ešte sme tiež nikdy neuzreli, aby mladší brat nebol — nepovažoval sa — múdrejším, než je starší. Preto ľstivý nepriateľ začína svoje dielo vždy u mladších.

Učenie nemecké ujímalo sa na Morave náležite. Palacký vraví v predmluve svojich Dejín v marci 1848: „Úmyseľ môj bol od jakživa nerozlučovať, čo Boh spojil, pevné naozaj mám presvedčenie, že súc rodom Moravan, som národom Čech. Ale po hriechu súc alebo boli aspoň takí muži, dľa ktorýchž vlastenectvo moravské malo by tuším byť protičeské“.

Pred r. 1848 ozývaly sa aj na Morave návrhy, založiť si reč samostatnú. Roku 1848 českí vodcovia na Morave nechceli spoločného (česko-moravsko-sliezskeho) snemu, aby vraj neboli vedľa Čechov z Čiech v menšine. Väčšiny bratov sa báli a na vlastnom sneme moravskom museli snášať väčšinu nemeckú. Na Morave bolo Čechov tri štvrtiny obyvateľstva a tí mali 30 poslancov; jedna štvrtina Nemcov mala ich 70. Českí poslanci snášali nemecké jarmo trpezlive, tak že císar Franc Jozef nazýval Moravu Musterlandom, (vzornou zemou) a z ich českých vodcov robil barónov, rytierov a hofrátov.

Roku 1867 bolo povolené prvé české gymnázium na Morave, a to v Olomouci, ale Viedeň nedovolila ho nazvať českým, aby sa nepriznalo, že sú na Morave Česi, dala mu radšej názov slovanské.

V jednej dobe sa moravskí poslanci na říšskej rade vo Viedni od českých odlúčili, založili si osobitný klub a svojej klubovej miestnosti — hoci všetky kluby mali nápisy v reči svojej — dali nápis Club der Mährer.

V rokoch deväťdesiatich kandidoval proti roľníkovi Skopalíkovi jedon hostinský, zrodený v Čechách. Skopalík voličov varoval, že vraj Čechov nemajú nikde radi, ani vo Viedni, ani v Berlíne. Iste to bolo dobré svedectvo Čechom, práve tak, ako smutné bolo svedectvo císarovo, keď nazýval Moravu Musterlandom.

Mladý učiteľ z Čiech prišiel na Moravu roku 1885 a rozprával, ako tam počul pieseň: Ja nie som Čech, ani Nemec, ja som pravý Moravec. Ktorí takto smýšľali, boli odrodilci a tej doby bolo ich na Morave ešte mnoho. Všade, po Morave utkvelé boly porekadlá: Za každým Čechom stojí čert s mechom (vrecom); Česi sú falošní. Jedon žiak z Čiech prichodil často žalovať, že mu spolužiaci nadávajú: Čechu, Čechu! Učiteľovi tomu bolo vraj na Morave smutno… Jeho učiteľ v Čechách vštepoval mu lásku k Morave práve tak, ako k Čechám, zemepis Moravy a Sliezska musel tak poznať, ako zemepis Čiech, vo všetkých troch zemiach že je národ jeden, bratia, Česi. V Čechách vraj sa povedalo: bodrí Moravania a slovom tým sa myslelo: zachovalí, poctiví, dobrí. V rokoch osemdesiatich Morava trpela ešte mnoho germanizáciou, i pomyslel vraj si mladý učiteľ: „Pôjdeš tam a prevrátiš to“. A šiel na miesto s platom o 25 procent menším, než mal v Čechách, vlastenecká láska hnala mladého idealistu z Čiech na Moravu. Aké bolo jeho prekvapenie a aká boľasť, keď trpel za to, že je z Čiech, z tej zeme, v ktorej od detstva počul o Morave len slová lásky. Zvlášte katolícky kňazi ho prenasledovali, spôsobiac mu disciplinárky a veľký súdny proces. Nech vraj ide husita, odkiaľ prišiel.

Veľký sjednocovací vplyv mal Palacký, na Morave sa narodil a predsa sa nazýval Čechom — to pôsobilo. V školách všetkých boly rovnaké čítanky a učebnice, to tiež sjednoťovalo.

Národné povedomie rástlo na Morave pekne, ale separatismus, plod germanizácie, žil ďalej. V rokoch osemdesiatich vzdelaný a vlastenecký vodca moravského učiteľstva Fr. Slameník si povzdýchnul, že musel v školskej rade dať hlas Čechovi, poneváč sa neprihlásil žiadny Moravan. A Fr. Vymazal, filolog, muž vzdelaný, ešte v rokoch deväťdesiatich navrhnul, aby si Morava spracovala pre ľudové školy čítanky osobitné.

Ja som si pri takých úkazoch dával otázku: Prečo separatizmus nezavadil o Komenského, o Palackého a Masaryka? Pozoroval som jasne, čím osvietenejší bol Moravan, tým menej bolo v ňom separatizmu. Komenský, odcházajúc do vyhnanstva, vzal si na hraniciach v horách Kladských hrsť zeme, bola z Čiech, ale jemu rovnako drahá, ako by ju bol vzal z pôdy moravskej.

Masaryk vraví v „Karlovi Havlíčkovi“: „Musíme von!“ Národné prebudenie na konci XVIII. a počiatkom XIX. storočia nazývali sme ešte za mojich štúdií vzkriesením, zázrakom; tak sa javilo, keď sme pozerali na svet z myšacej diery. Teraz sa vraví: Prebudenie, vieme, že národ náš je časťou európskeho ľudstva a že i naše prebudenie je dych Europy.

Musíme von — to nás vyprostí zo separatizmu.

Pohliadnime teraz do duše slovenskej, len tak z niektorej stránky.

Po prevrate navštívil ma v Prahe vzdelaný Slovák, ktorého deti boly za vojny hosťmi Čechov a chodily do českých škôl. Vravel mi doslovne: „Myslím, že teraz bude hlavným mestom Nitra, nie Praha.“ A za čas prišiel zas a vravel: „Nech by si Poliaci Tešínsko vzali, len aby nám nebrali severnú Oravu.“ V auguste 1920 mi vravel iný slovenský priateľ: „Tešínsko — tu ide len o uhlie, ľud nestojí za nič; kdežto Orava — to je niečo iného, tu ide o môj krásny ľud.“

V žiadnom europskom štáte nepestovala sa láska k vlasti s takou horlivosťou, ako v Uhrách, hrdé vedomie uhorskej štátnosti, Magyarország! a tiež štátna spolupatričnosť: všetci sme synovia jednej matky vlasti. Vlasť je nám všetko, nič nám po ostatnom svete, čo je tam za hranicami, to je cudzozemsko a cudzozemci.

Maďari nemajú v láske žiadny národ, všetkých nenávidia, aj Nemca, ktorý ich držal hore, menujú v jednej piesni huncútom, iba Poliaci sú „bratanci“. Na reč Maďari ako by nekládli dôrazu; reč ako reč, kde si sa náhodou narodil, takú máš reč. Vedeli, ak sa Slovákovi stane jeho reč ľahostajnou, že prilipne k maďarčine. Prúd maďarizačný bol tak mocný, že sa mu ubránili len najsilnejší. Dámy sa vyhýbajú cez leto slnku, nosia parazoly, ale darmo, neubránia sa, ohoria.

Slovenských národných škôl nebolo nikdy. Staré boly latinské — latinizovalo sa, potom prišly na čas nemecké — germanizovalo sa, po nich maďarské. Kde sa mal nabrať národný cit? Ak Palacký, hľadajúc vady národa českého (1847), menuje medzi inými plytký cit národný, môžeme riecť o Slovákoch, že u nich bol a je ešte plytkejší. A kde je, má malý obsah, nemá v sebe dejín, má naopak v sebe prúd dejín národa nepriateľského, nemá v sebe vekovitej literatúry, naopak má v sebe literatúru nepriateľskú… Spýtajte sa kníhkupcov, kto kupuje slovenské knihy, pozorujte, aké kto koná obete: Kto podporuje a akou mierou chudobných študentov, kto slovenskú chudobu, porátajte mecenášov… Plytký bol a plytký, maloobsažný je cit národný posiaľ a nemôže byť iný, bo nebol pestovaný.

Nadanie je na Slovensku veľké — poznám aj zdroje jeho, — mohlo by tu byť aj vzdelanie veľké a všeobecné, ale maďarizácia dusila a znetvorovala duše slovenské strašlive. Pred vojnou narátali sami Slováci 300 národných inteligentov, to aj so zahraničnými, a analfabetov bolo okolo 40 procent národa. Dušan Makovický vážil každé slovo, krivé nedotklo sa duše jeho, a ten mi krátko pred smrťou vravel, že len v piatej triede gymnázia začal profesorom rozumeť. Čo pekných poznatkov podá škola za hodinu, čo za deň, za týždeň, za rok! Maďarizácia márnila dni, mesiace, roky! Keď prišiel slovenský absolvent maďarského gymnázia na pražskú univerzitu, pocítil boľastne, ako nedostatočne ho pripravilo maďarské gymnázium.

A kde je malé vzdelanie, tam sa menej vyťaží z orby, menej z priemyslu, menej z obchodu, zkrátka, odroďovanie tiahne za sebou vždy a vždy chudobu. Slovensko je chudobné nie za to, že by to bola zem zakliata, ale že maďarizácia nepripustila národ k všeobecnému a hlbokému vzdelaniu.

Maďarizácia pustošila i mravy. Ukládala Slovákovi národom pohŕdať, nenávideť ho. V maďarskom jednom šlabikári, z ktorého sa učily aj slovenské deti na štátnych školách, bolo veta: Buta tót. Kto pustí do duše myšlienku — mám na mysli jednoho učiteľa na Kopaniciach Myjavských: — Moja matka je sprostá a zo surovej rasy, ten na isto klesá mravne.

Maďarizáciu som si za 35 rokov dobre premyslel a tiež precítil. Roku 1898 vylíčil som ju v „Osvěte“ — práca to celého roku; Karol Salva vravel vtedy, že teprv moje líčenie mu dojasnilo, čo je maďarizácia.^[1] Dokázal som — kladiem dôraz na slovo: dokázal, — že maďarizácia berie národom uhorským ľudskú dôstojnosť, jazyk, národnosť, vzdelanie, mravy, náboženstvo a týmto všetkým aj dobrobyt.

Kto chce dobre nahliadnuť do slovenskej duše, musí vopred rozumeť celému maďarizačnému systému.

Ako sa maďarizácia chovala k Čechom?

Maďari nenávideli Čechov, zvlášte v ostatných desaťročiach, kedy si Česi viacej Slovenska hľadeli. Čítaval som „Vlasť a Svet“, „Slovenské Noviny“ a „Krajana“. S akou prefíkanosťou infikovaly slovenskému ľudu nenávisť k Čechom, ako zosmiešňovaly reč i národ. Vy máte svoju peknú slovenčinu — tak písaly — Česi vám ju chcú vziať a vnútiť vám svoju „copakovú“ reč. (V jedinom prípade pochválily slovenčinu, keď totiž chcely Slovákom znechutiť a zosmiešniť češtinu). A ponúkajú vám bratstvo, to za to, aby z vás ťažili. Vám netreba hľadeť do cudzozemska, vy máte svojich bratov doma, v svojej krásnej vlasti, ktorí s vami nažívajú tisíc rokov v radostiach aj strastiach — Maďar je váš verný a pečlivý brat.

Maďari — až sa človek podiví — boli si dokonale vedomí, že kuľtúra je obrovská moc. Už odrodilec Grünwald povedal, že Maďari nesmú pripustiť, aby sa na Slovensku vyvinula národná kuľtúra; ak by sa to stalo, potom darmo, Slováci sa nepomaďarčia. Nesmie byť ani jedno slovenské gymnázium, ani jedno!

A tak pochopíme, ako hľadeli Maďari na kuľtúrne styky československé. Český inžinier Boda — rád hovorím konkrétne — bol v službách železničnej rakúsko-uhorskej spoločnosti a úradoval v Uhrách. Sišiel sa raz či viac razy s Clairom, tajomníkom Femky. Písal mi, ako sa Clair na mňa ponosoval, že vraj posielam na Slovensko české knihy a časopisy, zkrátka, že sa hrne česká osveta na Slovensko a v tom že je strašlivé nebezpečenstvo. „Kuľtúra!“ vyhriaknul na českého inžiniera. Notári mali dávať pozor na českých turistov, aby neprenášali knihy cez hranice atď.

Vplyv českej kuľtúry na Slovensko, kuľtúrnu vzájomnosť československú nikto nepochopil tak náležite, ako Maďari. So ľstivou dômyseľnosťou zaštepovali nenávisť k Čechom a ona sa — ujala.

Ujala sa u inteligencie, ktorá prešla radom vyšších škôl.

Viem, čo som riekol.

Rozum ide svojou cestou a povie si: „Čech je brat, založil nám kuľtúru a vyslobodil nás,“ ale kdesi tam v úkryte je kvapka maďarizačného jedu, sedí na nervoch a znepokojuje, nenávidí. Niečo nejasného, podvedomého, preto to popieraš, výtka ťa dráždi, zaklínaš sa, ale ono to tam je.

Už starý grécky cisár napísal, sotva sa Slovania zjavili na dejišti, že sú medzi sebou nesvorní, potvrdil to aj náš Šafárik. V básni Svatopluka Čecha čítame, že keď Boh udeľoval stvorenému práve Slovanovi svoje dary, naťažil sa čert a prosil Boha, aby aj jemu dovolil dať Slovanovi nejaký dar. Boh odopieral, ale keď čert znovu a znovu domŕzal, svolil Boh: „Nože, daj, ale len jedon jediný.“ A čert vdychol Slovanovi nesvornosť.

Ten istý básnik napísal báseň „Geronov smiech.“ Gero, vojvoda jednoho nemeckého kmeňa, válčil s jednou vetvou slovanskou. Keď mu bolo najhoršie, ponúknul sa mu s pomocou svojou vojvoda inej slovanskej vetvy. Gero pomoc vďačne prijal, pochválil a pohostil skvostne slovanského vojvodu, ale za dvermi sa chichotal, ako divý čert.

Básnici vidia v tejto nesvornosti kliatbu Slovanstva, ja si ju hľadím vysvetliť psychologicky: mali sme vždy ľstivých a násilnických učiteľov.

Hore som povedal, že rozum prehliadne a uzná; a čo, keď ani rozumu nieto, keď je len tma? A tma je vždy namyslená, bohorovná…

Svätá vzdelanosť, svätý rozum. Tie debatujú, vyjasňujú, ale štítia sa surovosti a krivdy a sú svorné. Svätá je vzdelanosť, ale je vysoko a ďaleko, ju daruje doba, nie okamih.

Maďarizácia je — aj so všetkým príslušenstvom — vžitá, s tým musíme rátať.

Pred rokmi písal mi slovenský priateľ, keď práve mal svojich synov na českých školách, že Slovákovi je nie len Srb a Rumun, ale často i Maďar bližší, než Čech, poneváč sú z jeho vlasti. A iný priateľ, duša slov. muzea, rozhorlene písal: Už vidím, že máme dvoch nepriateľov: Maďari nás chcú pomaďarčiť, Česi počeštiť. A dvaja redaktori národného časopisu politického riekli verejne, že je im Maďar milší, ako Čech. A čo je takých inteligentov okrem redakcie!

Pripomeňme si výroku Palackéko z r. 1848, kedy mnohí Moravania prejavovali vlastenectvo nenávisťou proti Čechom.

Vypočujme si Geronov smiech, ale buďme pokojní. Mňa, preto že som maďarizáciu premyslel psychologicky, nič na Slovensku neprekvapuje. Keby tu bola hlboká, obsažná láska k národu slovenskému, bola by aj k Čechom — to je istý dôsledok. Musíme si ujasniť, že nenávisť k Maďarom a útočnosť na nich nie je dôkazom slovenského rodoľubstva. To býva často plod temperamentu, ľudskej vášne, ktorá sa musí niekde vybiť a za čas sa obráti treba proti Čechom, ba proti samým Slovákom. Rodoláska je celkom niečo iného.

Tedy rozumejme, maďarizácia zaštepila antagonizmus voči Čechom, ona tiež zavinila, že sa na Slovensku nevypestovala náležite rodoláska. Keby tu bola rodoláska — tá pravá — prekonala by maďarizačný jed a Slovák by miloval Čecha čistou láskou, zvlášte keď mu rozum hovorí, že Čech mu navracia všetko to, čo mu brala maďarizácia: Ľudskú dôstojnosť, jazyk, národnosť, vzdelanie atď.

Slovensko je, aké môže byť; ďakujem Bohu, že je také a nádeju mám a vieru, že za neveľký rad rokov vzkvitne tu život radostný.

Keď mi priateľ riekol, že bude Nitra hlavným mestom, neprekvapil ma; túži mať hlavné mesto v svojej vlasti, nie v cudzozemsku. Tešínsko, zem i ľud, uhlie aj železnica majú pre štát ohromnú cenu, ale môjmu priateľovi, hoci chodil po sliezskej železnici a hoci vie, že sliezske uhlie potrebuje hlavne Slovensko, jemu je cudzozemskom, Orava je kus jeho vlasti.

Česi boli na súžitie so Slovenskom celkom inak pripravení. V Čechách je vypestovaná rodoláska; Česi vidia v Slovákoch časť národa, a tak prirodzene prelievala sa česká rodoláska aj na Slovensko. R. 1890 sbierali sme so slovenským katol. kaplánom Škultétym v kúpeľoch Rožnove na Hurbanov pomník. Jedon darca vtedy pripísal k svojmu príspevku: „Slovák mi o to milejší brat, o čo je utláčanejší.“ Tedy Slovák milší než Čech, bo viacej trpí. To je české stanovisko, hoci sa každý Slovenskom špeciálne nezaoberal. V Čechách sa živil cit aj intelekt. Od archeologov Česi zvedeli, že majú rovnaké so Slovákmi praveké hroby, že sú tedy potomci jedných predkov; za detsva sa už učili, že pred tisíc rokmi žili sme v jednom štáte, že aj potom mali sme veľké kusy spoločných dejín — husiti, emigranti —, že Slováci štyristo rokov písaly česky; všetky školy české pestovaly lásku k Slovákom, nikto im v tom nezavadzal; školy, rodiny, spoločnosti boly plné slovenských piesní; v ostatných desaťročiach hodne sa o Slovensku písalo a slovákofilské knihy skoro sa míňaly; usporiadúvaly sa slovenské večery, prednášok o Slovensku bolo množstvo, počas vojny celé Čechy a Morava volaly rečníkov slovákofilov a všeobecne sa hovorilo, že Slovensko sa musí oslobodiť.

Česi boli tiež dostatočne pripravení na štátnu samostatnosť, na spravovanie štátu, bo mali v sebe historické vedomie, že boli štátom samostatným, ktorý v istej dobe stál v popredí Európy; od dieťaťa do starca každý nosil v duši štátne právo, nárok na štát, a každý veril, že ten štát zas príde.

Slovensko nebolo naprosto pripravené. Nebolo pripustené k vedomiu individuelnej minulosti historickej a k Čechom mu bola vštepená nenávisť. Uprostried vojny jedon vodca napísal osvedčenie, že iba blázon môže pomýšľať na nejaké spojenectvo Slovákov s Čechmi.

Ako som zvlášte počas vojny ľutoval, že české knižky slovákofilské nemaly na Slovensko prístup. Jedna jediná z početných by bola stačila vštepiť do slovenského srdca lásku k Čechom a do duše myšlienku československej vzájomnosti. Knižky slovákofilské sa umlčovaly alebo odsudzovaly a zosmiešňovaly.

Kým sa tedy Česi pre Československú vzájomnosť radostne pripravovali, Slovákov hrdúsila až do samého konca chýrečná „magyar állam eszme.“ Na raz otvoria sa dvere a väzeň je vypustený na slobodu. Nie je to vysvetlenie pre čudáctva, ktoré sa staly a dejú dosiaľ?

Slovensko svojou prírodou — doliny a kotliny — pestovalo v ľude taký separatizmus, aký bol v starom Grécku: Každá temer kotlina tvorila republiku a národ jedon, maľúčky, mal štyri spisovné nárečia. To bola doba bez železníc, bez pošt, bez telegrafov a telefónu. Vedomie národnej jednotnosti nie je ani na samom Slovensku, východ je ako iný svet. Maďarizácia, zatvárajúc celým systémom národy uhorské do krajinských hraníc, separatizmus slovenský podporovala. Separatisti sú Slováci všetci, oni to slovo neradi počujú a to ma práve presvedčuje.

Ďalej si primyslime maďarizačnú výchovu: nepripustila ich k vedomiu veľkých kusov spoločných dejín s Čechmi, spoločného jazyka, spoločnej kuľtúry, jednoho ideového života, nepripustila ich k zemepisnej znalosti zemí českých, z dejín českých nepodala nič, tabula rasa, niet znalosti českej filozofie ani náboženskej ani vedeckej; niet znalosti veľkých politických charakterov a mučeníkov a heroických zápasov s Habsburgami. Ako môžem milovať Island, keď o ňom temer nič neviem, len tak povedali, že je tam zima, sňah, ľad a Eskymáci. Nie, nechcem Island, bojím sa neznámeho, doma ostanem… Je to prirovnanie, ktorým nechcem nikoho uraziť. Kde mal Slovák nabrať znalosť Čiech, keď sa musel pravopisu učiť niekde v kútiku?

A tak si už teraz vieme vysvetliť túžbu za autonomiou: 1. Vrodený aj vypestovaný separatizmus, 2. zaštepený antagonizmus k Čechom, 3. nedostatočná znalosť a tak aj nedostatočný záujem o veci české, 4. doterajší rakúsko-uhorský dualizmus — žijúci ľudia vyrástli v dualizme, nech tedy je dualizmus ďalej; 5. maloduchosť slovenská.

Prečo sa Maďari tak tešia zo slovenskej túžby za autonomiou? Prečo aj Nemci? Prečo Poliaci? Na tie otázky chcem počuť odpoveď. Maďari sa len trasú, platia veľké peniaze Jehlicskovi a jeho pomocníkom, len už aby autonomia bola. Prečo? Zapamätajme si: Čo nám praje, nepriateľ; v tom je iste skryté naše nešťastie. Robme vždy opak toho, čo nám radí nepriateľ.

Prečo sa nedrobí Francúzsko, ktorého jednotlivé kusy maly svoju historiu a dialektické rozdiely sú väčšie, než u nás; ani vzdialený ostrov Korzika nemá autonomie. Francia je štyrikrát tak veľká, ako naša republika a necíti potreby drobiť sa.

Nedávno napísal vynikajúci právnik slovenský, že máme viac, než zemskú autonomiu, my sme suverrénmi celej republiky. Slovák má úplnú rovnosť s Čechom, zákonom zaručenú, slovenský úradník môže zajtra prejsť do Čiech a tam úradovať po slovensky, na české podanie môže odpovedať slovensky: Slováci sú s Čechmi národom štátotvorným (v duchu maďarskom by sme povedali: vládnucím, panujúcim) v Čechách práve tak, ako na Slovensku. Keď boli Maďari pánmi Uhier, chceli autonomiu pre maďarské územie? Naopak, rozpínali sa od hraníc do hraníc. Chceli autonomiu Nemci v Rakúsku pre zeme nemecké? Tiež nie, naopak, ovládli aj zeme české. Autonomie sa domáhajú národy utláčané, poddané a nie národy štátotvorné, vládnuce. Keď sa Slováci r. 1861 domáhali „okolia“, áno, to bol čin rozumný, bo „okolie“ bolo by nás aspoň čiastočne vymanilo z poddanstva, prinieslo by výhody.

Túžba po autonomii vyrastá i zo slovenskej malosti; otrocká myseľ naša nevie si predstaviť, že by mohla ďalej, cez hranice rodného kraja. Kollár by riekol: dedinskosť. Prečítajme si s pietou jeho slová, pri ktorých on myslel na literatúru, a my dnes myslime na celkové dielo kuľtúrne. „Národná literatúra“: — my si dnes povedzme: kuľtúra — „tým rýchlejšia a šťastnejšia býva, čím širší je jej okršlek a čím voľnejšie široko-ďaleko na svojich krídlach od brehu k brehom, od vrchov k vrchom lietať môže; tu iste viacej podpôr a podnetov nachodí, aj charakter dostane nejednostranný, veľký, vznešený, čistoľudský, z ktorého sa neobrážajú papršleky vesníc, mestečiek, škôl, cechov a besied, ale krajín, národov, človečenstva… Národ slovanský je už krom toho tak aj vnútorne aj zovnútorne rozrúchaný, rozdriapaný, rozorvaný, rozmykaný a rozmrvený, že je zradou tieto mrvy ešte až na prach a neviditeľné atomy roztierať, naproti tomu podstatná zásluha je tieto roztrhané čiastočky v jedno spojovať…“

Kollár bol Europan. Veľká loď chce na veľké more, lodička radšej na malý rybníčok.

Autonomisti chytili slovo individualita: veď ju Slovensku nikto neberie, naopak, slovenská individualita, svojráz, bude práve od Čechov uctievaný a zveľadovaný. Čechy sú plné slovenských krojov a výšiviek, plné slovenských piesní, Slovák Dušan Jurkovič, zanášajúci do Čiech slovenské motivy, je miláčkom Čechov. Nevymýšľajte, nikto vám individialitu neberie, naopak, slovenskosť sa šíri do Čiech. Správne slovensky písať vie dnes viacej Čechov, ako Slovákov, a slovenskú literatúru pozná do podrobnosti stá Čechov, ale Slovákov iba niekoľko. Na slávnosť Matúškovu v Dol. Kubíne zavolali rečníka Čecha z Prahy. Nie, Česi nám slovenskosť brať nebudú, len už my sami odhoďme maďarský jed, aby sa Gero stále nechichotal. —

Viem dve čísla. Slovensko odviedlo od 28. okt. 1918 do konca r. 1920 štátu 277 milionov priamej dane, tedy za 2 mesiace a 2 roky; na rok pripadne 127,846.000. Z rozpočtu štátneho na r. 1921 vykalkuloval finančník, že štát vydá tohoto roku na Slovensko 5 miliard. Rátajme, že Slovensko oddá štátu v tomto roku viacej, snáď o 50 milionov, teda okrúhle 177 milionov. Ak štát vydá na Slovensko 5 miliard, dostane Slovensko o 4 miliardy a 823 milionov od štátu viac, než štátu dá. Kto nám bude tie miliardy a miliony dávať, až budeme mať autonomiu?

Na stavby v samej Bratislave dá štát r. 1921 K 156,000.000; to je temer toľko, čo robí celá priama daň slovenská. Na železnice slovenské je v rozpočte na r. 1921 K 209,000.000. Budúce roky budú vyžadovať ešte viac, bo železníc je stále málo a vo vrchoch stoja veľké peniaze, musí sa prikročiť k regulácii riek atď. Veď bolo Slovensko od maďarskej vlády strašlivé zanedbané, vlády daly skoro len to, čo napomáhalo pomaďarčenie.

Sú tiež autonomisti „miernejší“, ktorí chcú autonomiu až neskoršie, zamlčujú totiž: až nám novými miliardami dostavia železnice, regulácie riek atď. Títo na isto rania české srdce ešte bolestnejšie…

Spomenutý vynikajúci právnik slovenský kladie dôraz na slovo auto. Povedzme si úprimne, či sme schopní, včera ešte otroci, spravovať samostatne štát? Dr. Bazovský nedávno vravel, že nieto na Slovensku 400 ľudí, ktorí by vedeli pravopisne napísať dopis. Vynikajúci právnik odhovára, bojí sa toho auto-, ale politickí žiaci sa neboja, mnohý z nich trúfal by si byť už zajtra kráľom. Áno, niektoré slovenské časopisy stále tvrdia, že jedni sú autonomisti z namyslenosti: v autonomistickom Slovensku by hrali „veľkú“ úlohu, v celej republike sa tratia, sú ako druhí. Maďarizácia zaniesla do mnohých duší slovenských zemanskú hrdosť a tá narobí ešte mnoho škody…

Dr. Šrobár napísal, že by na slovenskom sneme boli Slováci v menšine; väčšinu by mali Maďari, maďaróni, Nemci, židia a komunisti. Kto volá po autonomii, volá za novým jarmom.

Som presvedčený, že autonomné Slovensko by aj kuľtúrne zaostalo. Súc sjednotené s Čechmi, musí sa usilovať rovnakým tempom ku predu.

A europská politická situácia a strategia nevolajú po sústredení síl? Ja by som bol dnes najspokojnejší, keby náš prezident bol diktátorom; všetku moc do jeho spôsobných a poctivých rúk, a my ostatní aby sme sa politike predbežne učili.

Konečne treba povedať, že všetko to hádanie a písanie o autonomii je na darmo, je to plýtvanie časom a energiou. Veď ju veľká väčšina Slovákov nechce — to je prvé; socialisti, roľníci, živnostníci chcú chlieb a ten je istejší, keď máme autonomiu v celej republike. A druhé je, že veľká väčšina Národného shromaždenia by ju nepovolila; pre ňu by hlasovali poslanci maďarskí — tí by zdvihli obe ruky — poslanci nemeckí — bo tí sú pre všetko, čo oslabuje Slovanov, — komunisti — bo tí všetko robia, čo štáty ochromuje a búra — konečne niekoľko Slovákov, politických analfabetov.

Československo robí politiku s Malou Dohodou i Veľkou Dohodou, to tak musí byť. Spýtam sa teraz, či kráľovstvo SHS môže súhlasiť, aby sa Slovensko priblížilo Maďarsku? Môže súhlasiť Rumunsko? A pri tej otázke sa spýtam: Bude mať autonomiu Sedmohradsko, Banát, Hrvatsko-Slavonia? Hrvati naopak žiadajú, by sa štát nazýval Jugosláviou, aby tak zanikla trojakosť a vynikla jednotnosť. Ovšem, majú tiež svojho Radiča. A súhlasila by Veľká Dohoda, ktorá stále volá po konsolidácii? Ktorá toľko túži, aby sa už ničím nehýbalo? Musíme na to mysleť, že štát náš je časťou Europy a že musíme každú väčšiu vec robiť so spriatelenými štátmi. Teraz sa opravdu musíme vyzuť z vesnickosti a mysleť europsky. Musíme z diery von!

V takých úvahách prichádza mi stále na myseľ Štefánik. Aké nešťastie! On by nás bol pravdepodobne zachránil pred vpádom maďarských komunistov, on slovenský Masaryk — zdvihnul by slovenskú politiku na vyššie europské hľadisko a učil sebakritike, on, generál, vedel by si dupnúť a zamedziť politické chlapčenstvo.

Podkarpatská Rus má autonomiu; ale necítite kde kto, žeby jej bolo lepšie, keby bola súčasťou Slovenska? Podkarpatská Rus má opravdu iný národ, tam sú Malorusi, a nemali s Čechmi nikdy spojenia ani historického, ani kuľtúrneho.

A mohli by sa naši Malorusi hýbať bez Čechov? Kto im spravuje vojsko, kto železnice, kto organizuje školstvo? Nazdávam sa, že Česi budú museť aj ich jazykovú otázku preštudovať a ustáliť im spisovný jazyk. Jestli k tomu dôjde, dobre bude, lebo Čech cíti slovansky, ako snáď žiadon slovanský národ a všetkým nesie lásku a pomoc — tá výspa v mori nemeckom je Čechom dobrou školou.

Medzi autonomistami vidím aj jednoho svojho starého priateľa, muža rozvažitého a srdca dobrého; u neho nie je potreba biť sa a strieľať. Tu prichádzam na myšlienku, že sa bojí o — slovenčinu. Ja videl vždy pre samostatnosť slovenčiny len jedon dôvod, veľký a rozhodujúci: Slováci ju chcú. A teraz sa opýtam: Už niekdy suverenný národ pozbyl svojej reči? Iba keď by ju samovoľne odložil. Keby Slováci mali autonomiu, pozbudú suverenity v českých zemiach; a slovenčina, teraz aj v Čechách, na Morave a v Sliezsku rovnoprávna, zúži sa na samo Slovensko, zmenší svoj vplyv v Čechách a tiež obľúbenosti jej tam ubudne. Až sa Slovensko kuľtúrne rozvinie — učenci, inžinieri, lekári, umelci — dostaví sa neodvratne túžba a potreba ísť na pole širšie, i celá republika bude im malá. Jurkovič šiel na Moravu, iný do Curychu, Štefánik do Paríža. Nehovorí z našich autonomistov malosť kotlín? Autonomia omedzí voľnosť rozbehnúť sa od Šumavy až po Užhorod profesorovi, úradníkovi, umelcovi… Ako to riekol Kollár? Vážme slov geniov; cez slová geniov neprechádzajme nikdy k dennému poriadku!

Vravel som, že čo sa na Slovensku deje, nič ma neprekvapuje. No, niečo sa mi predsa ukázalo ináč, než som si predstavoval. Predne, maďarizácia vnikla hlbšie, než som myslel; druhé, zbožnosť je menšia;^[2] tiež pokora, skromnosť a tichosť slovenská sa mi ukázala ináč.

Zbožnosť je najvyšší život, veľká sila národa; tešil som sa, že ju máme na Slovensku a s chválou som sa aj v mojich knižkách o nej vyslovoval. Roku 1904 jedon slovenský priateľ, ktorému som dal prečítať rukopis svojej knihy, ma opravil, odpovedajúc, že je to cirkevnosť, nie zbožnosť. Ja predsa len chválu zbožnosti v knihe ponechal a znovu sa potešil, keď minister dr. Šrobár vravel v Národnom shromaždení, že v Čechách je klerikalizmus, na Slovensku zbožnosť. Osobné zkúsenosti z poslednej doby uvádzajú ma v pochybnosť. Sídu sa ľudia okolo kresťanského kazateľa, vychrlia množstvo nadávok, rvú sa a vraždia. Nedávno rečnil kresťanský kazateľ a zakončil: Zub za zub, oko za oko. To je predsa niečo desného! To je náboženstvo zbojníkov, nie kresťanov. A poslucháči sa nezdesili, kazateľa neopravili — tlieskali mu a ešte druhý a tretí deň ho chválili. To je pre mňa boľastný pohľad do slovenskej duše. Z tisíce českých kňazov by sa tak nevyslovil ani jedon, a keby sa predsa odvážil, ani jedna česká ruka by mu nezatlieskala. V Prahe jediný žurnalista socialne-demokratický napísal slová tie (po nich za deň-dva bol urobený atentát na dra Kramářa) a myslím, že zabil nimi seba. Ak takto rečníci hovoria, psychologia davu prirodzene vedie ku ruvačkám a vraždám.

Dnes tak vidím, že v Čechách je zbožnosť — životom a skutkom — väčšia. Český demokratizmus a české sokolstvo už svojou rovnosťou, bratsvom a slobodou všetkým rovnakou má v sebe kus kresťanstva. Nie, neklamte sa; českými dejinami tiahne sa niť náboženského premýšľania a tiež prítomnosť je plná ethikov, náboženských mysliteľov a nábožného ľudu.

Zbožnosť je pokorná a pracuje tíško, ani jej neuzrieš. Sú naši kresťanskí karhatelia pokorní? K nábožnosti patrí božia pravda, spravedlivosť; prečítajte si článok niektorého nášho kazateľa: lož na lož, krivda na krivdu, žiadnych dôkazov, ako na jarmoku baby-jazyčnice. Každodenne čítali žurnály maďarské a tie vždy a vždy preháňaly, vymýšľaly, ľuhaly, krivdily; či môže z takej školy vyjsť niekto nezkrivený?

Zbožnosť je láska, je i odpustenie. Čítajte slovenské žurnály; čo je tam hnevu, nenávisti! Keď máte takéto merítko, neuspokojíte sa so slovenskou zbožnosťou. Merajte podľa skutkov — po skutku poznáte ich.

Pozdržme sa pri láske, lebo ona je podstatou človeka.

Láske sa musí človek učiť, ako zemepisu. Slováci mali zlú školu lásky. Pyšný zemän nenávidel a pohŕdal; Maďar úr nenávidel a pohŕdal; žid nenávidel a pohŕdal. Kde sa mali láske naučiť? Len v najužšej rodine bola láska — vyvinulo sa zase sobecké rodinkárstvo, nepotismus, nesúcit s celkom i obecným i erárnym. Nepestovala sa ani láska spoločenská, ani láska k národu; vštepovala sa láska k surovému nepriateľovi — aká to neprirodzená, zvrhlá výchova!

Nech to dobre uvážia Česi — celú úvahu píšem Slovákom i Čechom.

Nestačím povedať, ako ma to trápi a mučí, že v ostatnej dobe nie je dosť dôvery a lásky medzi Slovákmi a Čechmi. Na Slovensku nie je ani vedomia, ani tušenia, aká je v Čechách ku Slovensku láska: niet tu očí, ktoré by ju uvidely, niet vážok, ktoré by ju zvážily.

Na pražskej stanici videl som českého profesora, ktorý pozde večer odchodil na Slovensko. Stál pred vlakom, žena a traja synkovia pri ňom. Žena a chlapci plakali. „Nechoď tam!“ prosila žena, ručníčok v dlaniach držiac. A chlapci po nej: „Otecko, nechoď — tak ďaleko, kto vie kam, nechoď!“ „Majte rozum,“ uspokojoval otec, na oko pokojný; „nepôjdeme-li my, Česi, pôjdu Maďari a bude koniec.“ To sa opakovalo hodnú chvíľu; žena a chlapci plakali, profesor vážny a pokojný. V ostatnú chvíľku otec pobozkal rodinu a keď ho najmladší držal okolo hrdla, vypukol v plač a bolesť ním lomcovala. Vlak zvoľna odchádzal do tmy, rodina v plači pozerala za ním.

Vtedy som si dal otázku: Či pochopí Slovensko českú lásku? Mal som svoje zkúsenosti, nevedel som odpovedať určite. Pol hodiny, vrácajúc sa pešo domov, svoju otázku som si opakoval a rozvažoval.

Stá ľudí, odchádzajúc na Slovensko, prišli sa so mnou rozlúčiť, to pre informácie, pre stisk ruky. A ja všetkým hovoril rovnako: „Choďte, apoštolia, a neste tam veľkú lásku, ktorá sa nikdy nevyčerpá a po sklamaní hneď sa zas zotavuje. Pracujte dňom a nocou, učiac českej drobnej práci a nečakajte vďaky.

A oni pracujú. „Česi sú pilné včeličky,“ povedal v svojej prednáške jedon slovenský inšpektor. Školník ide ráno kúriť a český inšpektor je od včera večera ešte v aktách. Riaditeľ školy dve noci za sebou nespí, ráno len dve hodiny a v osem už ide zas do školy — že vraj tak muselo byť. Čo učiteľov, profesorov a úradníkov sedí do jednej i dvoch hodín v noci. Okrem úradu sú v „Sokole“, učia spevu, cvičia divadlá, prednášajú ľudu, učia v naukobehoch, zakládajú družstvá, píšu ľudu dopisy, žiadosti, poistenky… Pozrite do školy, kde je český učiteľ! Ako miluje deti, ako premyšlene učí, akou správnou slovenčinou hovorí! Pozrite do úradníckych kancelárií. Najvyšší úradník posadí si pospolitého človeka vedľa seba, poučí ho, stiskne si s ním ruku. V Levoči videl som, ako vidiecki ľudia vyšli z kancelárie a povedali si: „To je náš otec, nie úradník“. Židia úradníckej práci rozumejú, spýtajte sa ich, akí sú českí úradníci.

Povedzme to krátko. Včera boly školy, úrady, železnice, pošty a vojsko maďarské, dnes je všetko slovenské — to je ojedinelý úkaz v dejinách. Iný národ musel čakať sto rokov.

Poďme veci na koreň. Spory robia štváči, podhuckávači, a tí sú: 1. platení agenti, ako je Jehlička^[3] a mnoho iných po celom Slovensku, 2. všetci maďaróni, menej rodilí Maďari; 3. časť slovenskej inteligencie; 4. beztaktní a nevzdelaní Česi.

Tu si musíme uvedomiť, že nieto druhého národa, ktorý by sa nechal tak snadno nabaláchať, ako Slováci. Za celé veky nemali svojej vôle, to robili, čo páni poručili. Ba oni odvykli samostatnému úsudku, tomu veria, čo im páni povedia, ba veria aj každej babe — až to i trpezlivého človeka nahnevá. Na župnom dome rečnil popredný slovenský poslanec, muž statočný. Vrátiac sa z jeho prednášky, počul som od jednej ženičky, že poslanec ten ukradnul tri miliony, žandári ho zatkli a uväznili. Ja reku: „Teraz som počúval jeho prednášku, taký poctivý človek, ani tri haliere nikomu nevzal, neverte“. Ženička kývala hlavou, no iste verila sverenému tajomstvu, bo je pohádkové a proti pánom.

Taký prípad si musíme zanalyzovať. Aký je ťažký život v takej tme!

Maďarón dá ľudu otázku: „Kedy bolo lepšie, za Maďarov alebo za Čechov?“ Ľud si spomene, že bolo pred vojnou múky a petroleja a je hneď hotový: „Veru, veru, za Maďarov bolo lepšie“. Takýto úsudok ide polovicou národa, tá polovica vypúšťa z úsudku — vojnu, ako by jej nebolo. Četníci na rozkaz obilného ústavu skonfiškovali tu a tam ženičkám vo vlaku niečo múky. Maďarón sa spýta: „Robili to maďarskí žandári?“ A ľud verí, zabudnúc na staré utrpenie, že maď. četníci boli lepší, hoci rozbíjali lebky, až modzog vytiekal. Na stráni nad Baň. Bystricou tu a tam horí les, pravdepodobne od iskier z lokomotívy. Pán príde medzi chlapcov a povie slovensky: „Česi prišli Slovensko vyžrať a ešte aj horu zapálili“. Zpráva o českých podpaľačoch ide mestom, a veria jej všetky baby, baby ženské aj mužské. Keď nie je múky — Česi ju odviezli; keď na Slovensku nie je petroleja — v Čechách je ho dosť. Mladý slovenský profesor rozpráva po kaviarňach, aký má malý plat a aký veľký majú profesori Česi; ale pri tom nepovie, že nemá zkúšok. Keď takúto „krivdu“ vodcovia zanášajú na rečnište, majúc niekoľko sto poslucháčov, aký div, že pol národa je zachvátené nenávisťou. Aj u dobrých a rozumných Slovákov je veľký sklon, uveriť každej pomluve na Čechov — život ťažký.

Maďaróni vedia, prečo štvú; oni sa snažia „oprávniť“ Horthyho, aby na Slovensku zakročil; až bude na Slovensku horeť, Horthy príde oheň uhasiť.

A prečo huckajú niektorí vodcovia?

Tu je veru odpoveď bolestná…

Ja som nesvornosť očakával. Slováci žili v ustavičnom boji s nepriateľom veľmi surovým; bil a strieľal nepriateľ, bili a strieľali oni. Poznal som niektorých, ktorých som si nemohol predstaviť bez boja, bez strieľania.

Na raz Maďari, terč, sú preč; do čoho teraz strieľať? Strieľajú do Čechov, do Šrobára… Túto psychologiu majúc, tvoril som počas vojny plán, ako urobiť streľcov neškodnými, kde ich postaviť, aby bojovnú energiu vybili užitočne?

Škoda, nemal som možnosť svoj plán niekomu s účinkom sveriť.

Huckanie maďarónov a zvlášte slovenskej inteligencie nemožno podceňovať — bojím sa, aby sa luk príliš nenapial. Chodiac po Slovensku, vyslúchnem mnoho rozhorlených ponôs, tichých vzdychov, nejednu slzu som uzrel a vypočul bolestný plač mužov; všetko v súkromí, verejnosť nevie nič. Obávam sa, aby nám najlepší ľudia českí neodišli. Ak ich odíde sto, odíde ich tisíc… Ak tisíc, pôjdu všetci…

Dr. Šrobár, súc ministrom, vravel na verejnej schôdzi v Ružomberku, že sa Slovensko neudrží bez Čechov ani 24 hodín. A v Národnom shromaždení riekol, keby Česi odchádzali, Slováci by museli kľaknúť a prosiť ich, aby ostali.

Iný vodca volal nie raz: S Čechmi von! Komu teda veriť?

Keby odišli učitelia a profesori, museli by sme ihneď zatvoriť 400 škôl ľudových, 80 škôl meštianskych, až na jednu alebo dve všetky stredné, všetky priemyselné, všetky obchodné a roľnícke, všetky vyššie dievčenské.

Keď by odišli poštári, zajtra nedostaneme dopis, keď by odišli železničiari — v tú hodinu prestanú vlaky chodiť, keď by išlo vojsko, zajtra je tu Horthy.

Jedon žurnalista vyháňa českých „fušerov“ a volá „výborných“ úradníkov, čo utiekli, kam ich srdce tiahlo — do Maďarska. Máme dosiaľ, hoci aj složili sľub, takých odrodilcov v úradoch, že aj úradnou činnosťou dopúšťajú sa zrady na štáte, od ktorého berú veľké platy. Strašno! A činnosť ich mimo úradu je vždy maďarónska. A predsa slovenskému žurnalistovi je ich málo, chce ešte mať tých najdivočejších. Je faktom, že aj národovcovi je často maďarón bližší, než Čech, bo sú jednej krvi a Čech je — Španiel. To je plod maďarskej výchovy; žiadon Čech nie je bez rakušiactva, žiadon inteligentný Slovák nie je bez hlbokých stôp maďarizácie.

S Čechmi von!

A kto poslovenčí Slovensko? Tí učitelia, čo sa teraz len učia po slovensky čítať a srdce majú maďarské? Kto učí slovenskú mládež slovenčine, kto píše slovenské čítanky a učebnice, kto píše slovenskú vlastivedu? Kto poslovenčí odrodilé mestá, keď Slováci hovoria maďarsky? Kto poslovenčí Bratislavu, Nové Zámky, Lučenec, Rimavskú Sobotu, Košice? Tam sú Česi, uvedomelí, pevní a pracovití; Čech sa naučí skoro slovensky sediac večer a v noci v slovenských knihách, deti jeho za čas hovoria len po slovensky. Takéto československé rodiny skoro ovládnu mesto — poslovenčia ho, ako husíti poslovenčili mestá na Slovensku, ktoré dotiaľ boly nemecké.

Tí, čo kričia a nadávajú, hoci by kričali i po slovensky, tí Slovensko neposlovenčia, bo — nepracujú. Slovensko poslovenčia Česi. Maďari to vedia, a je bolestno, že to nevedia Slováci.

*

Nevyhýbam sa dietám, ktoré narobily toľko zlej krvi. Predne treba povedať, že diety boly pre úradníkov exponovaných čiže vyslaných na iný okres; keď bol vyslaný Slovák — sú tiež prípady — dostal diety Slovák.^[4] Veď je nemožné, aby republikánska vláda robila výnimky a privilegovala. Českí úradníci, vyslaní na Slovensko, opustili rodiny, šli do diaľky, do iných pomerov, do neznáma; mali zpravidla dve domácnosti, dva byty, častejšie dochodili domov a železnica je drahá, na Slovensku je všetko drahšie, neznámy človek vôbec vždy žije drahšie a Čechom sa zpravidla účtuje na Slovensku vyššie. Má-li kto opustiť Prahu alebo iné milé mesto v domovine, je to celkom ľudské, ak sa mu ponúka iná výhoda. A keď sa daly diety ženatým, daly sa za tú istú prácu aj slobodným; slobodným učiteľkám dávalo sa služné tak veľké, ako učiteľom s rodinami — zvíťazila zásada: za rovnakú prácu — rovnakú plácu.

Z uvedených hore čísiel je patrné, že diety šly z Čiech, ale ostaly u živnostníkov slovenských. Veru málokto z nich čo ušetril a do Čiech navrátil. Ale závisť je stručná: závidí a nepremýšľa. Kto mnoho krivdy vytrpel — ako celý národ slovenský — je veľmi náklonný videť krivdu vo všetkom, čo sa kol neho deje, je tiež náklonný závideť.

Keby mali ísť Slováci bez diet do Čiech, nezaručujem, že by ich ta šlo desať, ba nezaručujem ani dvoch! Ministerstvo unifikačné potrebuje slovenských úradníkov, hľadá ich, ponúka vyššie služné s dietami. Čech sa trasie, aby prišiel do Prahy, ale Slovák ta nechce. Lanské prázdniny bol súpis majetku, vláda sa snažila použiť k tomu domácich ľudí slovenských, zvlášť učiteľov, ponúkala diety, ale nezískala ich dostatok, niektorí nechceli ani do súsednej dediny — museli prísť chtiac-nechtiac Česi. Slovenský pracovník odoprel z pohodlia, ale českému diety vytýkal.

U definitívnych úradníkov sa diety od mesiaca na mesiac menšia a do roka pominú zcela. Už len aby boly preč!

*

V auguste r. 1897 navštívil som s Dušanom Makovickým prof. Masaryka na letovisku v Bystričke. Z vtedajšej rozmluvy s ním zapamätal som si zvlášť vetu: „Myslieval som skôr, že v živote možno robiť skoky, teraz vidím, že v soc. živote súvisí všetko tak, ako chlpy vo filcovom klobúku.“ Tá veta bola mi v nasledujúcom živote dobrá.

Vojna sa pripravovala od stupňa k stupňu a tiež len od stupňa k stupňu odídu jej následky. Ja som si za celú vojnu povedal, že hneď po vojne dobre nebude a očakával som časy horšie, vediac z dejín, že po vojnách vždy bolo zle. A som pevne presvedčený, že ešte po žiadnej vojne nebolo pomerne tak dobre, ako je po ostatnej u nás — vďaka víťazstvu, slobode, republike, prezidentovi, pokročilej kuľtúre a vzájomnosti štátov. Kto hundre, nech si len vo fantázii predstaví, ako by nám bolo, keby boli zvíťazili Nemci a Maďari! Vravel som slovenskému priateľovi: „Predsa len nemôžeš chceť po takej strašnej vojne na raz ráj!?“ „Áno, ráj chcem“ — odpovedal priateľ akademicky vzdelaný — „a mohol by byť, keby bola lepšia vláda.“ To je pohľad do slovenskej duše, ktorá chce povesť o tátošovi, čo naraz prenesie človeka do neba. Kde je takáto psychologia, tam ovšem nemôže byť spokojnosti.

Sloboda, republika! Ľudia dúfali vbehnúť do rája, kde si budú hovieť v tôni vonných líp a živiť sa sladkými plodami rajských stromov. A keď sa ráj neotvoril, sú sklamaní. Zmena prinesie zlepšenie — tak vždy dúfa mládež — urobme si autonomiu, potom sa iste otvorí ráj. A po autonomii by chceli cisárstvo… Adam musel z rajského pohodlia odísť do práce. Na tomto svete nie je žiadneho rája — práca je tu, práca a práca. Z práce je chlieb, z práce je umravnenie, oduševnenie, radosť, šťastie, z práce je tiež rozum. Krásna si, duša slovenská, ale si detská, pohádková…

*

Hovorím pred Bohom a čestnými ľuďmi, že Slovensko je miláčkom prezidentovým, miláčkom všetkých ministrov, miláčkom celého národa českého. Riekol som, o čom som presvedčený a čo cítim v sebe. Prekročte hranice a presvedčíte sa. Slovensko nemá pochopu o českej láske k Slovanstvu, a v tej láske prvé je Slovensko.

Poznám začiatky v ministerstvách. Telegraficky brali sme učiteľov a profesorov z českých škôl poškoďovali sme vyučovanie na domácich školách, do nemeckého územia nedostáva sa učiteľov, ale v ministerstve na stesky a prosby riaditeľov, aby sme im nutný počet učiteľov nechali, vždy sa odpovedalo: „Darmo, Slovensko je prvé, Slovensku sa musí poslúžiť!“ Cítili sme, že tam, kde prídu českí učitelia a profesori, stojí už stráž a pochodeň československej osvety. Z pošt, zo železníc brali sa najlepší úradníci a chytro posielali na Slovensko, nech už to v Čechách ide akokoľvek. Vo všetkých ministerstvách prvé bolo Slovensko — Boh je svedok.

Snáď v memoiroch sa rozpovedám o českej láske k Slovensku. Prednášajúc tisícom, uzrel som množstvo sĺz,^[5] keď som o utrpení slovenskom hovoril, a zase radostný jas, keď som vyslovoval nádej na vyslobodenie. Či kedy slovenské oko zaslzelo nad bolesťou českou, či zajasalo nad českým zdarom? Odpovedzte, bratia. Vy ste žili vždy v nenávisti a preto nepochopujete lásku českú — ja viem dobre.

V Čechách nieto jednoho človeka, hoci medzi najčudesnejšími individuami, medzi ľuďmi mravne najpokleslejšími a národne najľahostajnejšími, ktorý by Slováka nemiloval. Keď vstúpil drotár, bola v českej rodine srdečná radosť.

Premýšľajte o mojich slovách a učte sa uvideť lásku. Nešliapte s takou ľahostajnosťou po najušľachtilejších kvetoch.

Končiac úvahu, prosím všetkých dobroprajných, aby vnášali do ľudu pokoj. To je prvé. Kto učíš, kto kážeš, kto rečníš, kto píšeš, dýchaj do ľudských sŕdc pokoj. Nebojím sa Horthyho, nepríde, ale viem, že nesvornosť, hádky, polemiky, ruvačky, stravujú najlepšiu ľudskú energiu. Práce toľko a my sa ruveme, večná haňba!

Za hranicami zvíťazili nie Česi, nie Slováci, ale Čechoslováci; keby sa boli rozdelili a medzi sebou ruvali, bolo by po víťazstve.

*

Už len aby fungovaly župy! V nich najdú ukojenia túžby separatistov, v nich vybije sa ich bojovnosť, takže nepôjdu s každou pletkou do Národného shromaždenia. Podhuckávači sú tejto doby najväčšími škodcami vlasti — Herostrati.

Môj výhľad do budúcnosti je predsa len jasný. Sme, vyviaznuc z poroby nedôstojnej, najšťastnejší národ v Europe. Moja nádej je v slovenskom ľude a v mládeži; sem sa vrhnime s ideálnym snažením! Keď hovoríte k ľudu pospolitému, počúva so smädom a osvojuje si všetko. To je niečo! Áno, ľud uverí aj baláchaniu, ale pravda je mu milšia, prikyvuje radostne a nespustí s vás očí. Sedliak aj robotník. Koľkokrát mňa varovali ísť medzi robotníkov, ale ja šiel bez bázne, a robotníci vypočuli o vlasti a národe, o pravde a láske s úprimnou vďačnosťou. Mám úctu k mozolom a to roľník a robotník vycíti z niekoľko slov.

Ľud a mládež! Kamkoľvek prídem, zajdem vždy tiež do školy, vypočujem od shromaždenej mládeže školskej piesne, recitácie a sám tiež k nej prehovorím, čo najlepšieho viem, býva to moja najmilšia chvíľa na Slovensku — tu sa zotavím, tu vidím nové Slovensko, celkom iné, Slovenko slovenské, nemaďarské. Český učiteľu, uvedomuješ si to?

Mám výhľad jasný. Choďte k ľudu, choďte k mládeži. Nechoďte na prednášky štváčov, neberte do rúk štváčskych časopisov, bo to zo dňa na deň rozrušuje, berie lásku ku škole, k úradu, ba i k národu, skracuje spánok, hubí nervy.

Huckanie treba nedbať, nevideť ho, má vždy účinok efemérny, pomíjajúci; konečné víťazstvo má pravda: čistý život a práca.

Nemyslím však, že by dobrí ľudia mali trpeť do nekonečna; pravda káže tiež niekedy, dupnúť, rozrezať vred, amputovať nohu aj ruku. Šelme imponuje len sila, nie zbožnosť, nie statočnosť, nie veda, nie práca, nič, iba sila. Rozvážte, a keď príde čas, prehovorte silou pravdy.

Začnite každé dielo láskou a lásku sprevádzajte rozumom, ktorý je složkou pravdy.

*** Milujme sa a majme rozum. ***

Keby som písal pohľad do duše českej, bola by kritika o mnoho prísnejšia; Česi prešli od Palackého do Masaryka prísnou školou sebakritiky.