ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Okolie mesta Gjöge je lysé a prázdne; mesto síce leží na morskom brehu, čo je vždy krásne, ale mohlo by byť krajšie, než je: kolkolom len plochý kraj a kus cesty do lesa; ale keď sa niekde cítime opravdu doma, najdeme tam vždy niečo, po čom sa nám i v najkrajšej končine sveta stýska. A musíme doznať, že v odľahlej časti mesta Kjöge, kde sa niekoľko chudobných záhrad prestiera až k potoku, ktorý neďaleko odtiaľ priamo do mora vteká, že tam v lete môže byť dosť pekne. To si myslely najmä dve deti zo súsedstva, Knut a Hanička; hravaly sa tu spolu pod krami angreštovými. V jednej záhrade stál ker badzový, v druhej stála vŕba a pod touto sa deti veľmi rady hraly a bolo im to dovolené, napriek tomu, že vŕba stála tesne pri potoku, do vody jeho mohly deti veľmi ľahko spadnúť; lež dobrý Boh nikdy neodvracia zraku svojho od malučkých, ináč by to s nimi často veľmi zle dopadlo. Deti tiež boly veľmi opatrné, ba chlapec bol v tomto ohľade tak bojazlivý, že nebolo ho ani v lete možné primať, aby sa, sediac na brehu, vo vode kúpal, zatiaľ čo všetky deti ostatné veľmi rady stúpaly do vody až po kolená, odvážnejšie až po pás, a kúpaly a hraly sa v nej. Preto často bolo mu počuť posmešné poznámky svojich kamarátov a dosť vytrpel ich posmechom. Raz sa však snívalo súsedovej Haničke, že plávala zátokou u Kjöge na člnku a Knut že šiel priamo k nej; voda vraj mu šla najprv až po krk, a potom sa nad ním zavrela. Od tej doby, kedy Knut o tomto sne počul, nestrpel, aby sa mu vysmievali, že sa bojí vody, ale poukazoval na Haničkin sen; bol jeho pýchou — avšak do vody predsa nešiel.

Ich chudobní rodičia často sa schádzali, a Knut a Hanička hrali sa v záhradách a pri hradskej, pozdĺž ktorej sa po oboch stranách tiahly priekopy, vrúbené radom vŕb. Pekné neboly tieto stromy, ich koruny boly osekané, ale veď tu neboly pre okrasu, lež pre úžitok. Krajšia bola stará vŕba v záhrade a pod touto často spolu sedávali.

V Kjöge býval starý, slávny trh, a tou dobou boly tu celé ulice búd s hodvábnymi stuhami, topánkami a všetkým možným. Pri tom panovala tu vždy veselá tŕma-vŕma a obyčajne tiež pršalo a potom bolo cítiť výpary z hrubých sedliackych šiat, avšak tiež medovníky sálaly sladkou vôňou. Bola ho tu plná búda a najpeknejšie pri tom všetkom bolo, že muž, ktorý ho predával, býval vždy v dobe trhu u Knutových rodičov a prirodzene že tu i tu Knut dostal kus medovníka, z ktorého sa kúsok i Haničke ušiel. Ale ešte peknejšie bolo to, že medovnikár vedel rozprávať podivuhodné rozprávky a to o čomkoľvek i o medovníkoch; ba o tomto ráz večer rozprával takú krásnu poviedku, ktorá na deti pôsobila mocným dojmom, že na ňu nikdy nezabudli, a preto bude najlepšie, keď si ju tiež vypočujeme, najmä preto, že je krátka.

A rozprával: „Raz boli na búde dva perníkové panáky; jeden mal podobu muža s klobúkom na hlave, druhý podobu panenky bez klobúka, ale s troškou peny na hlave pre okrasu. Obličaje mali len na tej strane, ktorou ležali navrch, a s tej strany bolo treba ich pozorovať a nie zo zadu, odkiaľ sa nikdy ma ľudí nemáme dívať. Muž mal na ľavej strane horkú mandľu, ktorá bola jeho srdcom, panenka bola z čistého marcipánu. Ležali v búde medovnikárovej na ukážku, ležali dlho a tak sa do seba zaľúbili, len že si to navzájom neriekli, a to je predsa nutné, keď z toho má niečo byť.

„On je muž, on sa musí najprv vysloviť,“ myslela si ona, ale bola by sa spokojila zvesťou, že jej láska je opätovaná.

On bol v svojich myšlienkach chtivejší, čo je vždy tak u mužov; zdalo sa mu, že je živým chlapcom, že má šesták, že si ju kúpil a zjedol.

Dni a týždne ležali na búde, až uschly; a myšlienky panenkine zjemnily a zoženštily. „Stačí mi, že som vedľa neho ležala na stole!“ vravela a pukla práve v prostriedku.

„Keby bola znala moju lásku, bola by dozaista trochu dlhšie vydržala!“ myslel si on.

„To je celá poviedka a tu sú obidvaja!“ skončil medovnikár. „Sú pamätihodní svojím životom a svojou mlčanlivou láskou, ktorá nikdy nikam nevedie. Hľa, tu ich máte!“ a potom dal Haničke panáka ešte celého, a Knut dostal puklú panenku — deti boly poviedkou tak dojaté, že nemaly tak zlé srdce, aby panenku zjedly.

Druhého dňa šly s nimi na hrobitov, kde stena hrobitovná bola porastlá rozkošným brečtanom, ktorý ju v zime i v lete pokrýval najkrajším kobercom. Do brečtanových haluzí postavily medovníkové panáky na slnko a rozprávaly hŕbe sbehlých sa detí poviedku o mlčanlivej láske, lebo poviedka tá bola roztomilá, ako všetci vyhlásili. Keď sa potom zase ozreli na medovníkových zaľúbencov, zbadali, že akýsi výrastok z čírej zlomyseľnosti zjedol puknutú panenku. Deti ju oplakaly a potom — pravda len preto, aby chudák medovníkový mládenec nebol na svete tak osamelý, zjedly ho tiež, ale na rozprávku o ňom nikdy nezabudly.

Deti boly vždy spolu a to alebo pod badzou, alebo pod vŕbou a dievčatko striebrojasným hláskom spievalo utešené piesne. Knut bohužiaľ nebol v hudbe zbehlý, ale rozumel aspoň slovám a to je predsa niečo. Ľudia v Kjöge, dokonca i starinárka, sa zastavovali a načúvali, keď Hanička spievala. „Tá malučká má sladký hlások!“ hovorievali.

Boly to utešené a rozkošné dni, ale netrvaly večne. Súsedia sa rozlúčili; matka dievčaťa zomrela, otec sa chcel v Kodani opätovne oženiť a mal sa tam dostať do úradu; bolo mu sľúbené miesto posla, a to vraj bolo zamestnanie veľmi výnosné. Súsedia sa rozlúčili srdečne a najmä deti horko plakaly. Ale starí si sľúbili, že si budú aspoň raz ročne písať. Knut bol daný do učenia k obuvníkovi, rodičia ho nemohli nechať len tak sa povaľovať. A potom bol birmovaný.

A rád bol by šiel v slávnostný tento deň do Kodane, uvideť milenú Haničku, ale nedostal sa tam a tiež tam ešte nikdy nebol, ačkoľvek Kodaň je od Kjörge len päť míľ. Ale Knut videl už veže, čnejúce za zálivom, keď bolo jasno v deň birmovania, videl zreteľne i zlatý kríž, lisnúci sa na kostole Panny Marie.

Ach, ako myslieval na Haničku! Či si ona naň ešte spomína? Iste! — O Vianociach došiel list od jej otca pre Knutových rodičov; vedie sa mu vraj v Kodani nad pomyslenie dobre a Hanička vraj urobí veľké šťastie svojím hlasom. Bola prijatá u divadla, tam, čo sa spieva; dostala za to tiež už peniaze, a z tých posiela milým súsedom v Kjörge celý tolár, aby si na sviatky niečo mohli dožičiť. Nech pijú na jej zdravie, to sama pripísala v dodatku, a ešte tam stálo: „Knuta pekne pozdravujem!“

Plakali všetci napriek tomu, že to bolo veľmi potešiteľné: plakali radosťou. Denne predlievaly Knutove myšlienky u Haničky a teraz videl, že i ona spomína. Čím bližšia bola doba, kedy sa mal stať tovarišom, tým jasnejšie čítal v svojej duši, že Haničku vrúcne ľúbi a chce, aby sa stala jeho drahou ženou. Zahral úsmev na jeho rtoch a ráznejšie ťahal dratvu a noha prudkejšie napínala kožu, z ktorej topánky šil. I šídlom sa bodol do prstu, ale to mu nevadilo. On dozaista nebude taký, ako tie medovníkové panáky; tá poviedka bola mu naučením, dodávajúcim neohrozenosť.

A tak sa stal tovarišom a sviazal si batôžok. Konečne mal prvý raz v živote sa dostať do Kodane a mal tam už i majstra. Ako Haničku prekvapí a poteší! Bolo jej teraz sedemnásť a jemu deväťnásť rokov.

Už v Kjöge chcel jej kúpiť zlatý prsteň, potom si to predsa rozmyslel, že v Kodani dostane iste prsteň o mnoho krajší. Potom sa rozlúčil s rodičami a na jaseň, nedbajúc dažďa, vydal sa pešo na cestu. Listie padalo so stromov, premoknutý až na kožu vstupoval prvý raz do Kodane a predstavil sa svojmu novému majstrovi.

Najbližšej nedele mienil navštíviť Haničkinho otca. Navliekol si nové šaty a nasadil si nový, ešte v Kjöge kúpený klobúk, ktorý mu veľmi pekne stál. Pred tým chodieval vždy len v čiapke. — Našiel hľadaný dom, a stúpal po mnohých schodoch. Až závrať sa oň pokúšala, ako tí ľudia v tých mestách sú na seba stisnutí v nerozlúštiteľnej tŕme-vŕme ulíc.

Zariadenie bytu svedčilo o bohatstve a blahobyte a Haničkin otec prijal ho veľmi vľúdne. Jeho druhá pani, ačkoľvek Knuta neznala, predsa mu podala ruku a naliala kávy.

„Hanička sa bude veľmi tešiť, až ťa uvidí!“ riekol otec. „Z teba sa stal pekný mladík! — Teraz sa uvidíte! Chlapec môj, Hanička, to je dievča! Robí mi veľkú radosť a s božou pomocou ešte mnoho mi jej urobí! Býva v svojej osobitnej izbe a platí nám z nej nájomné.“ Potom zaklopal otec na jej dvere, ako by bol cudzí, a na jej „vstúpte!“ vošli dnu. Ako to bolo skvostné všetko, takej izby iste nebolo v celej Kodani, ani kráľovná sama nemala krajšej! Podlahu pokrývaly koberce, záclony splývaly až na zem, ba veru, bola tu i zamatová lenoška, všade kvety a obrazy, i zrkadlo tam bolo, veľké ako dvere, takže si musel dávať pozor, aby si doň nestupil. Knut všetko to badal jedným pohľadom, a predsa videl len Haničku, stojacu tu pred ním, dospelé dievča: bola cele iná, než si ju predstavoval; v ničom sa nepodobala svojim rovesníčkam v Kjöge, a aká bola jemná a vznešená! Ale na Knuta sa dívala cudzo. Avšak len na okamih, potom mu letela v ústrety, ako by ho chcela pobozkať. Neurobila tak, ale mnoho nechýbalo. Bolo na nej badať úprimnú radosť, že vidí priateľa z detstva; slzy radosti stály jej v očiach. Vypytovala sa veľmi mnoho a mnoho rozprávala, od rodičov Knutových až po badzový ker a starú vŕbu, ktorých tiež nazývali otcom a matkou, ako by tie stromy ľuďmi boly. Tiež o medovníkových panákoch si porozprávali, o ich nemej láske, ako ležaly na medovníkárovej búde a ako pukly a srdečne sa tomu smiali. Ale krv horela Knutovi na lícach a srdce bilo prudkejšie, než inokedy! — Nie, pyšnou sa Anička rozhodne nestala! — Ona tiež spôsobila, že jej rodičia pozvali Knuta i na večer. Ona nalievala čaj, sama mu nabídla šálku a potom vzala knihu a čítala. Knutovi sa zdalo, že to, čo prečíta, práve o jeho láske pojednáva, tak to súhlasilo s jeho myšlienkami. Potom zaspievala prostú pieseň, ale v jej ústach sa stala veru poviedkou, bolo to, ako by jej vlastné srdce pretekalo. Ba, iste že mala Knuta rada. Mimovoľne mu tiekly slzy po lícach. Nemohol prehovoriť ani slovo, myslel, že je tak hlúpy, ale ona mu predsa stisla ruku a vravela: „Máš dobré srdce, Knut! Zostaň vždy taký, aký si!“

Bol to večer nevyrovnateľnej krásy; nebolo možné po ňom spať, a Knut tiež nespal. Pri rozchode riekol mu Haničkin otec: „Snáď na nás cele nezabudneš; nenechaj uplynúť celý mesiac, aby si sa k nám nepodíval.“ Preto v nedeľu môže zase smele prísť a tiež si to predsavzal. Ale každého večera po práci — a oni pracovali pri svetle — vychádzal Knut; prechádzal ulicou, kde Hanna bývala a díval sa v jej okno, ktoré skoro vždy bolo osvetlené. Ktoréhosi večera dokonca uvidel tôňu jej milej tvári na záclone; bol to krásny večer! Majstrová to nemala rada, že sa každého večera potuľuje, ako ona to nazývala a krútila nad tým hlavou, ale majster sa smial: „Veď je mladý!“ hovorieval.

„V nedeľu sa uvidíme, a ja jej to poviem, ako len ona celú moju dušu naplňuje a že sa musí stať mojou milou žienkou; hoci som len chudobným obuvníckym tovarišom, môžem sa stať majstrom, budem pracovať a snažiť sa —! Áno, poviem jej to, nemá láska nevedie nikam, to som sa naučil od perníkových panákov.“

A nastala nedeľa a Knut prišiel, ale stala sa nehoda! Všetci boli kamsi pozvaní a jemu museli odriecť. Hanička mu tisla ruku a pýtala sa: „Bol si už niekedy v opere? Tam musíš! V stredu budem spievať a keď máš čas ísť, pošlem ti lístok. Otec vie, kde tvoj majster býva.“

Ako to bolo pekné od nej! V stredu na poludnie skutočne došiel zapečatený list, bez slovíčka, ale bola v ňom vstupenka a večer šiel Knut prvý raz v svojom živote do divadla a čo videl? Videl Haničku, zázračne krásnu, opravdu pôvabnú. Bola síce vydatá za kohosi cudzieho, ale to bola len komédia; niečo, čo len hrali, to Knut vedel, ináč by predsa nebola taká a neposlala mu lístok, aby sa na to díval. Všetci ľudia tľapkali a vyvolávali ju a Knut volal: „hurá!“

Sám kráľ sa na Haničku zasmial, ako by tiež on sa z nej radoval. Bože, ako neskonalo malučkým si pripadal Knut, ale miloval ju tak vrúcno a tiež ona ho mala rada a predsa je na mužovi, aby sa vyslovil prvý, ako medovníková panenka myslela; v tej poviedke skutočne bolo skryté mnoho.

Budúcu nedeľu k nej Knut zase došiel. Myšlienky jeho boly tak slávnostné, ako pri posvätnom predsavzatí. Hanička bola sama a otvorila mu; nemohlo sa to lepšie vydariť.

„Dobre, že ideš!“ vravela, „už som po teba chcela poslať otca, ale mala som tušenie, že dnes večer prídeš; musím ti povedať, že v piatok odcestujem do Francie, je to nútné, aby som to niekam priviedla.“

Knutovi bolo razom, ako by izba sa s ním zatočila, ako by mu srdce pukalo, ale ani slza mu nevstúpila do očí, ačkoľvek bolo vidno, ako hlboko tou zprávou bol dojatý. Hanna to videla a tiež jej bolo do plaču. „Poctivá, verná duša,“ vravela — a toto prívetivé oslovenie rozviazalo Knutovi jazyk a on doznal, ako vrúcno ju ľúbi a že sa musí stať jeho milovanou ženou. Hovoriac to, spozoroval, ako Hanna na smrť bledne; pustila jeho ruku a vážne a smútno vravela: „Nerob seba i mňa nešťastným, Knut! Zostanem ti vždy dobrou sestrou, na ktorú sa môžeš spoliehať — ale ničím viac!“ a mäkkou rukou svojou hladkala ho po vlasoch na horúcom čele. „Boh dá nám k mnohému silu, len keď chceme!“

V tejže chvíli vstúpila jej macocha.

„Knut je celý zúfalý, že tak skoro odcestujem!“ vravela. „Buď predsa mužom!“ a pri tom potlapkala Knuta po pleci; robila, ako by neboli hovorili o inom, ako o ceste. „Dieťa!“ vravela, „teraz musíš byť zase tak dobrý a rozumný, ako vtedy, keď sme boli deťmi a hrali sme sa pod vŕbou-matičkou!“

Knutovi bolo, ako by sa bol utrhol kus sveta, myšlienky jeho boly ako uvoľnené vlákno, bezmocne v šanc vydané vetrom. Zostal, nevediac, či ho pozvali, ale boli prívetiví a dobrí. Hanna nalievala mu čaj a spievala, ale to nebol starý zvuk a predsa bol tak nevyrovnateľne krásny; srdce sa mu pri tom chcelo utrhnúť; a potom sa rozlúčili. Knut jej ani ruky nepodal, ale ona ho vzala za ruku a riekla: „Podáš predsa svojej sestre ruku na rozlúčku, brat môj milý, z detskej, šťastnej doby!“ Usmiala sa v slzách, ktoré jej voľne stiekaly po krásnych líčkach a opakovala: „Brat môj!“ Ba, čo naplat! — To bola rozlúčka.

Ona odcestovala do Francie a Knut putoval špinavými ulicami Kodane. — Ostatní tovariši v dielni dopytovali sa ho, prečo tak bez cieľa a smútno blúdi a o čom rozmýšľa; zvali ho do zábav a na rozličné miesta, veď je v ňom snáď tiež mladá krv!

Šiel s nimi do tanečnej siene. Bolo tu mnoho krásnych dievčat, ale prirodzene žiadna taká, ako Hanna, a tu, kde sa domnieval, že na ňu bude môcť zabudnúť, práve tu je stále jasne pred jeho dušou. „Boh dá nám k mnohému silu, len keď chceme!“ tak mu riekla. Vrúcna zbožnosť opanovala jeho myseľ, sopial ruky — a husle ľkaly a dievčatá tancovaly… Naľakal sa, napadlo mu, to že nie je miesto, kam by mohol uviesť Hannu, a ona predsa neprestajne bývala v jeho srdci — a preto odišiel preč, pobiehal ulicami a šiel i okolo domu, v ktorom bývala. Bolo tam tma, všade bolo tma, pusto a prázdno; svet šiel svojou cestou a Knut tiež.

Bola zima a vody zamrzly, bolo, ako by všetko sa chystalo na smrť. Ale keď nastala jar a prvý parník odplul, zatúžil Knut ďaleko, kamsi ďaleko preč odtiaľ, do cudziny, ďaleko do sveta, len nie na blízko Francie.

Sviazal si tedy svoj batôžok a putoval do Nemecka, od mesta k mestu, bez kľudu a pokoja. Len keď dospel starého, krásneho Norimberka, zmocnil sa ho zase kľud a bol v stave zostať.

Je to podivuhodné mesto, Norimberk, ako vystrihnuté z obrázkovej knižky. Ulice idú ako sa im zachce, domy nezakladajú si na tom, aby stály v jednom rade. Parkany a arkiere s vežičkami, stĺpkami a okrasami vynikajú až nad chodník a hore so striech podivno zašpičatených vybiehajú až do ulice strechové žľaby v podobe šarkanov a psov.

Tam stál Knut s batôžkom na chrbte; stál pri jednej studni, kde medzi pyšnými vodotryskami sú rozostavené skvostné kovové postavy z biblie i z dejín. — Šumné dievča tam bolo práve pre vodu; občerstvila Knuta sviežim dúškom a z kytice ruží, ktorú mala v ruke, dala mu jednu, a to sa mu zdalo dobrým znamením.

Z blízkeho kostola prenikal k nemu zvuk organu; znel tak slávnostne a po domácky, ako by vychádzal z kostola v Kjöge a Knut preto vstúpil do veľkého chrámu. Slnko svietilo pomaľovanými oknami medzi vysokými, štíhlymi stĺpami. Dušu jeho premohla zbožnosť, kľud sa dostavil do jeho mysli.

Hľadal a našiel dobrého majstra v Norimberku a zostal tam a naučil sa tamojšej reči.

Staré hradobné priekopy okolo mesta sú premenené na malé kuchyňské záhrady, avšak dosiaľ sú tam vysoké múry s ťažkými vežami. Povrazník robí tu svoj povraz na drevenom stojane pri múre, a všade zo škár stien a múrov vyrastajú badzové kry, vešajúce svoje sneti a haluze nad malé, nízke domky u vnútornej strany hradobnej steny. V jednom takom domku býval majster, u ktorého Knut pracoval, a cez okno podkrovnej komôrky, kde spal, rozprestieral ker voňavej badzy svoje vetvičky.

Býval tu cez leto i cez zimu, ale keď prišla jar, nemohol to dlhšie vydržať; badza bola v plnom kvete a kvitla tak po domácky, ako v záhrade v Kjöge — a preto Knut majstrovi dal výpoveď a odsťahoval sa k inému, kde badzy nebolo.

Dielňa jeho bola tesne pri starom, kamennom moste, a hneď pod dielňou stál nízky mlyn, večne klepotajúci. Za ním prúdila, dravá rieka, ktorá sa tiež vinula medzi dvoma radmi domov, na ktorých boly všade prilepené malebné, starobylé besiedky. Vyzeralo to, ako by sa chcely vrhnúť do vody. Tu nerástla ani badza, ani iných kvetov tu nebolo, ale práve oproti stála stará vŕba, ktorá sa primykala k blízkemu domu, aby ju prúd nestrhol. Rozpínala svoje konáre nad rieku, práve ako vŕba pri potoku v Kjöge.

Skutočne presťahoval sa od otca badzy k matke vŕbe. Tento strom, zvlášte pri svite mesačnom, vyznamenával sa čímsi, pri čom cítil

Ale nebol mesiac toho príčinou, nie, bola to stará vŕba.

Nemohol toho sniesť; a prečo? Opýtaj sa vŕby, opýtaj sa kvitnúcej badzy! — a tak dal svojmu majstrovi v Norimberku „s Bohom“ a putoval ďalej.

Nikomu nerozprával o Haničke; na dne srdca ukrýval svoj žiaľ a poviedke o perníkových panákoch prikladal zvláštnu dôležitosť. Teraz pochopil, prečo mal panák na ľavej strane horkú mandľu, tiež on cítil nahorklú príchuť a Hanička, vždy tak mierna a usmievavá, tá bola len z marcipánu. Zdalo sa mu, že remeň jeho vaku ho veľmi tisne, že sotva dýchať môže; uvoľnil ho, ale nič to nepomohlo. Len polovica sveta bola mimo neho, druhú polovicu nosil v sebe a tak tomu bolo!

Len keď uvidel vysoké hory, zjavil sa mu svet väčším, myšlienky jeho sa zase vrátily na tento svet a slzy mu vystúpily do očí. Alpy sa mu zdaly ako složené krýdla zemegule. Čo, keby ich podvihla, keby rozprestrela svoje mocné perute s pestrými obrazmi čiernych lesov, hučiacich vôd, mračien a večných, večných snehov!

„V deň súdny dvihne zem svoje veľké krýdla, vzletí k Bohu a zanikne ani bublina mydlová v jeho jasných lúčoch! O, keby už radšej bol deň súdu!“ riekol.

Ticho putoval krajom, ktorý sa mu zdal žírym ovocným sadom; z drevených besiedok kynuly mu dievky, paličkujúce čipky, vrcholy hôr planuly v rudom slnku večernom, a keď uvidel zelené jazerá v tmavom stromoví — tu si spomenul na breh u zálivu v Kjöge; a stesk, nie však bôľ, naplnil jeho prsá.

Tam, kde sa Rýn ako jediná dlhá vlna napred valí, rúti, pení a v snehobiele mraky mení — a dúha nad ním ako voľná stuha sa mihá a trepotá — tam si spomenul na mlyn u Kjöge, kde voda hučí a sa pení.

Rád by bol zostal v tichom meste nad Rýnom, ale bolo tu príliš mnoho krov badzových a niekoľko vŕb — a preto spel ďalej, cez vysoké, mocné hory, rozsadlinami skalnými a po cestách, ktoré na skalných stenách ako lastovičie hniezda boly prilepené. Voda hučala v hlbinách, mraky táborily pod ním; po proteži a alpských ružiach a snehu kráčal v teplom slnku letnom — a potom dal „s Bohom“ krajom severným a sostupoval pod gaštany, medzi vinohradmi a kukuricovými poľami. Pohorie vystavalo hrádzu medzi ním a starými spomienkami a tak to malo byť.

Pred ním rozprestieralo sa veľké, nádherné mesto, volalo sa Milán a tu našiel majstra, ktorý ho prijal do práce. Dostal sa do dielne starých, ctihodných manželov. Tí si skoro obľúbili tichého tovariša, ktorý síce málo hovoril, ale tým viac pracoval a bol tak skromný a zbožný. Jemu sa tiež zdalo, že mu Boh to ťažké bremä sňal už so srdca. Najväčším potešením mu bolo vystúpiť na strechu veľkého mramorového chrámu, ktorý sa mu zdal byť vytvorený zo snehu jeho otčiny, odkiaľ videl rozmanité sochy, obrazy, hrotité veže a otvorené siene, plné kvetín. Z každého kútika, každého hrotu, každého oblúka usmievaly sa naň biele stĺpy. — Nad sebou mal modré nebo, pod sebou mesto a zelenú, do ďaleka sa rozprestierajúcu rovinu Lombardie, a k severu vysoké pohorie s večným snehom a tu spomínal na kostolíček v Kjöge, porastlý brečtanom po červených múroch — ale netúžil tam, tu za horami chcel byť pochovaný.

Žil tu rok; uplynuly už tri roky od onoho dňa, kedy opustil domovinu, keď raz jeho majster ho zaviedol do divadla, nie do cirkusu, kde by videl krasojazdcov, nie, do cirkusu, nie, ale do veľkej opery, a to bola veru budova a sály, ktoré stály za podívanie. Vo všetkých siedmich poschodiach nad sebou visely hodvábne záclony a od podlahy až k povali v závratnej výške sedely najvznešenejšie dámy s kyticami v rukách, ako by išly do plesu. Páni boli v plnom lesku a mnohí jagali sa od zlata a striebra. Sál planul svetlami ako vo dne a zrazu zavírila hudba, hurtom, ale prekrásne. Bola tu nevyrovnateľne väčšia nádhera, než v opere Kodaňskej, ale tam bola Hanička — — Akože? Boly to kúzla, či čo? Opona sa rozhrnula a tiež tu stála Hanička, oblečená do zlata a striebra, so zlatou korunou na hlave. Spievala, ako len anjel boží môže a vie spievať; predstúpila, čo mohla, usmievala sa tak, ako len ona to vedela; dívala sa práve na Knuta.

Chudák Knut chytil majstra za ruku a zvolal hlasno: „Hanna!“ Ale rušná hudba na šťastie prerušila zvolanie. Majster prisvedčil: „Áno, menuje sa Hanna!“ a potom mu ukázal tlačenú ceduľu, kde stálo jej meno, celé jej meno.

Nie, nebol to sen! Všetci poslucháči jasali nadšením a hádzali jej vence a kytice a sotva odišla, zase bola vyvolávaná; odchádzala a zase a zase prichádzala.

Vonku na ulici shromaždili sa ľudia pri jej povoze a tiahli ho a Knut bol zo všetkých prvý a najšťastnejší. Keď došli k jej nádhernému skvelo osvetlenému domu, stál Knut tesne pri dvierkach kočiara. Tie sa otvorily a ona vystúpila. Svetlo padalo práve na jej rozkošnú tvár a ďakovala prívetivo sa usmievajúc. Dívala sa Knutovi priamo do očú, avšak nepoznala ho. Akýsi pán s hviezdou na prsách nabídnul jej ramä — hovorilo sa, že sú spolu zasnúbení.

Knut šiel domov a sviazal si svoj batôžok; chcel a musel domov, odpočinúť si pod badzovým krom a pod vŕbou — ach, pod vŕbou!

Prosili, aby zostal; nič ho nemohlo zadržať; pripomenuli mu, že tiahne zima, že v horách už sneh napadal — ale nadarmo.

A neprestajne a bez únavy stúpal hore k horám a šiel cez doly a hory, už bol vysilený a vyčerpaný a predsa nikde domu nevidel. Už hviezdy nad ním vzplanuly a nohy zamdlievaly, hlavu pojímala závrať. Hlboko v údolí zasvietily teraz tiež hviezdy, akoby nebo i pod ním sa prestieralo. Cítil sa chorý. Hviezdy v údolí sa množily a stávaly sa jasnejšími, a žmurkaly sem i tam. Bola to malá dedinka, z ktorej svetlá sa jagaly a len vtedy, keď si to uvedomil, napnul posledné svoje sily a potom sa mu v dedine dostalo skrovného útulku.

Zostal tam po celý deň, lebo jeho telo vyžadovalo kľudu a pečlivosti. V údolí bolo hmlisto a daždivo. Keď však ráno došiel kolovrátkar a zahral pesničku z Knutovej domoviny, z Dánska, nemohol to už dlhšie sniesť — šiel mnoho, mnoho dní a tak náhlo, ako by tam mal dojsť prv, než všetci zomrú. Ale nikomu nepovedal o svojej túžbe, nikto netušil, že srdce jeho sviera bôľ, najťažší a najžeravejší bôľ, aký kedy bol. On sa uzavieral svetu, nedožičí si žiadneho potešenia, uzavieral sa i priateľom, on nemal priateľov. Cudzí putoval cudzími krajmi k domovu, na sever. V jedinom liste z domova, ktorý mu pred rokom rodičia poslali, bolo napísané: „Nie si pravým Dánom, ako my ostatní doma; my sme ešte zo starej školy, ale ty máš zaľúbenie len v cudzích krajinách!“ Tak písali rodičia — ako málo ho znali!

Bol večer — šiel osamelou širokou cestou, počalo mrznúť; krajina bola plochá a polia a lúky sa prestieraly do nedohľadnej diaľky. Tu pri ceste stála veľká vŕba; a všetko bolo ako doma, v Dánsku! Posadil sa pod vŕbu, bol zomdletý, hlava mu klesala, oči sa zavieraly, on však cítil a pozoroval, ako vŕba k nemu skláňa svoje vetve. Strom pripadal mu ako stará, mocná postava, bola to sama matka vŕba, ktorá ho brala do náručia a vyčerpaného synka niesla domov do dánskej zeme, na šíre, piesčité pobrežie, v rodné mesto Kjöge, v kvetnatú záhradu jeho detstva. Áno, bola to vŕba z Kjöge, vyšla ho do sveta hľadať a našla ho a odniesla do záhradky pri potoku, a tu stála Hanička v svojej sláve so zlatou korunou na hlave, ako ju naposledy videl, a volala mu: „Buď vítaný!“

A práve pred nimi stály dve podivné postavy, vyzeraly už ako ľudia, i ony sa zmenily. Boly to medovníkove panáky.

„Ďakujem ti!“ vravely Knutovi, „ty si rozviazal naše jazyky, naučil si nás, že je nutné svoje myšlienky nahlas vyjadrovať, síce z ničoho nič nie je! Ale teraz z toho predsa niečo pošlo! — Sme zasnúbení!“

Potom šli mestom, ulicami, šli rovnou cestou do kostola a Knut s Haničkou ich nasledovali. Tiež oni šli ruku v ruke. Kostol tu stál ako predtým, s červenými múrmi, zarastenými bujným brečtanom. Hlavný vchod sa otvoril dokorán, organ znel a oni po dvoch pristupovali k oltáru. „Milostivá vrchnosť najprv!“ vraveli, „medovníkoví snúbenci!“ S tým ustúpili Knutovi a Haničke a oba párky pokľakly pri oltári. Hanička sklonila hlávku svoju k jeho tvári a ľadové slzy jej kanuly z očú. Bol to ľad, ktorý okolo jej srdca jeho vrelá láska roztopila, kanuly na jeho planúce líca, a — on sa tým prebudil a sedel pod starou vŕbou v cudzej zemi, v mrazivej noci. Ľadová srieň mu pokrývala tváre.

„To bola najkrajšia chvíľa môjho života!“ riekol, „a tá bola len sen. — Bože môj, daj mi ho ešte raz snívať!“ A zavrel oči, spal, sníval…

K ránu napadal sneh, pokryl nohy. Knutove, ale on spal. Dedinčania išli do kostola; hľa, tu sedel akýsi tovariš, mrtvý, zmrznutý — pod vŕbou-matičkou…