Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

O dcére kráľa vodníka

Bociani rozprávajú svojim mladým veľmi mnoho rozprávok; všetky sa odohrávajú v barinách a v rašelinisku; sú obyčajne také, aby ich deti v svojom veku pochopily. Najmenšie mláďatá sú potešené, keď sa im povie: „Klip, klap, klapityklap!“ To sa im zdá skvostné; avšak starší požadujú predsa už poviedky hlbšieho obsahu alebo chcú zvedeť niečo z rodinnej kroniky. Z dvoch najstarších a najdlhších pohádok, ktoré sa v rodine bocianov udržaly, poznáme všetci tú o Mojžišovi, ktorý bol svojou matkou vysadený na vodu, tam ho našla dcéra kráľovská, vzorne ho vychovala, tak že sa stal znamenitým mužom, ktorého hrob nám nie je známy. To je o ňom všeobecne známe.

Druhá nie je ešte tak známa, snáď preto, že sa odohráva v tuzemsku. Táto poviedka sa dochovala od tisícročí s jednej bocianej rodiny na druhú, každá ju rozprávala vždy lepšie a lepšie, a my ju teraz rozprávame zo všetkých najlepšie.

Prvý pár bocianov, ktorý ju rozprával a tiež v nej má dôležitú úlohu, mal svoje letné sídlo na kamennom dome v Jutsku. Ešte dnes je tam veľké rašelinisko, ako sa môžete presvedčiť zo zemepisu. Tam stojí, že vraj driev tam bývalo morské dno, ktoré sa však dvihlo. Prestiera sa na niekoľko míľ, obklopené vlhkými lúkami a neistými barinami, z ktorých vyrastá len niekoľko kriakov a menších stromov. Skoro neprestajne sa tam vznáša hustá hmla a pred nedávnom sa tam objavili i vlci. Zasluhovalo opravdu názvu „divá barina“ a ľahko je si možné predstaviť, ako pred tisícimi rokami bola bez chodníčkov a prechodov, plná močiarov a jazier. V jednotlivostiach tam síce bývalo všetko, ako dnes: trstina v tejže výške, s týmže dlhým listím a hnedofialovými kvetmi, ktoré má až doteraz; breza mala bielu kôru a svetlé, voľne svislé listie ako teraz a živé bytnosti, ktoré sem zablúdily — — — hej, mucha mala svoje flórové šaty, tohože strihu, ako teraz, telesné barvy bocianove boly biela s čiernou a červenými punčochami, ale ľudia, tí mali vtedy iné módy kabátov, než teraz. Avšak ktokoľvek z nich, nech robotník, nech slobodný lovec, do barín sa odvážil, tomu sa vtedy pred tisícmi rokami vodilo práve tak, ako teraz, prišli, zapadli a prepadli sa dolu k Vodníkovi, lebo tak sa volal kráľ barín, ktorý tam dolu vo veľkej ríši rašelinnej vládnul. Mohol byť nazvaný i kráľom z rašeliniska, ale myslíme, že je najlepšie, keď ho budeme volať Vodník; tak ho volali i bociani. O jeho vláde vedelo sa veľmi málo, ale to je snáď práve dobre.

Na blízku rašeliniska, bezprostredne pri zálive, stal rečený kamenný dom s murovanými a klenutými sklepeniami, s vežou a troma poschodiami. Ale na streche vystaval si bocian hniezdo, bocianica tam sedela na vajciach a bola si istá, že ich šťastne vysedí a vyliahne.

Raz večer zdržal sa bocian trochu dlhšie z domu a keď sa vrátil, vyzeral veľmi rozčuleno a ako by sa náhlil.

„Musím ti riecť niečo strašlivého,“ povedal svojej žene.

„Ušetri ma tým!“ povedala, „pamätaj, že sedím na vajciach. Mohla by som sa naľakať a to by mohlo mať zlé následky!“

„Dozvedeť sa to musíš!“ povedal bocian. „Vieš, kto sem prišiel? Dcéra nášho egyptského hospodára! Až tak ďaleko sem prišla a je tam!“

„Ona, z rodu rusaliek! Tak predsa rozprávaj! Veď vieš, že v dobe, kedy sedím na vajciach, nie je mi prospešné tak dlhé čakanie!“

„Vidíš, matka, verila predsa len tomu, čo riekol lekár, ako si mi to ty sama rozprávala. Uverila, že kvet z bariny tu hore by jej chorému otcovi mohol pomôcť; a preto priletela sem v svojom perovom šate a s ňou obidve druhé operené princezny, ktoré každoročne sú nútené sem hore sa vydať, okúpať sa a tu omladnúť! Prišla a je tam!“

„Rozprávaš s toľkými okolkami!“ povedala bocianová, „že by vajcia pri tom ochladnúť mohly! Nie je mi predsa prospešné, aby si ma tak napínal na škripec!“

„Dával som dobrý pozor,“ povedal starý bocian, „a keď som dnes večer šiel do šašiny, kde ma bahno unesie, prišly zrazu tri labuti. V ich lete, v povahe ich krídel bolo čosi, čo mi vravelo: maj dobrý pozor, toto to nie sú labuti, to sú len labutie svršky! Ty to, matka, predsa tiež citom rozpoznáš, práve tak, ako ja. Vieš, v čom väzí to pravé?“

„No hej,“ odpovedala, „ale konečne už rozprávaj o princezne, mám už toho dosť, počúvať vždy len čosi o labutích svrškoch!“

„Uprostred rašeliniska, ako snáď vieš, je akési jazero,“ pokračoval bocian. „Keď sa trochu vystreš, uvidíš ho aspoň kúsok. Tam ležal až u trstiny a bahna jalšový kmeň. Tam sa usadily tri labuti, zatrepotaly krídlami a porozhliadly sa. Jedna z nich shodila labutie rúcho a tu som v nej poznal princeznu nášho domu v Egypte. Sedela tu, ničím iným nezakrytá, než svojím dlhým, čiernym vlasom. Počul som, ako obe ostatné prosila, aby daly pozor na jej labutie rúcho, až sa ponorí do vody, utrhnúť kvet, ktorý sa domnievala videť. Tie prikývly, vztýčily sa, dvihly jej labutí šat. Hľaďme, čo s ním asi budú robiť, myslel som si a ona sa iste pýtala to isté. Vlastnými očami sa musela dívať na zločin, ktorý na nej spáchaly: vyletely s jej labutím šatom do výšky! „Len sa potop!“ volaly, „nikdy už nebudeš poletovať v rúchu labuťom, nikdy už neuvidíš Egypta! Zostaň len v divej barine!“ Potom roztrhaly labutí šat na marné kúsky, tak že perie kol do kola poletovalo ako vločky snehové, a obidve zlé princezny odletely!“

„To je hrozné!“ povedala bocianová, „nechcem už viac počuť! — Ale rozprávaj predsa, čo sa stalo ďalej!“

„Princezna plakala a nariekala. Jej slzy kvapkaly na jalšový kmeň a tento sa zrazu začal pohybovať, lebo bol to sám kráľ Vodník, ten, ktorý v rašeline sídli. Videl som, ako sa kmeň otočil — a naraz tam nebolo ani kmeňa, ani rusalky, on ju stiahol do hlbiny! Na hladine sa objavilo niekoľko čiernych, veľkých bublín a potom nezostalo po nej už ani stopy! Teraz je pochovaná v divej barine, nikdy už nedonesie kvet do Egypta! Ty by si ten hrozný pohľad bola nezniesla, matka!“

„Niečo takého si mi v mojom stave nemal ani hovoriť! Čo, keď to uškodí vajciam? — Však sa princezna zachráni, ona si už opatrí pomoc! Keby to bol niekto z nás býval, ty alebo ja, bolo by hneď po nás.“

„Ja sa tam predsa len denne podívam!“ povedal bocian a robil tak.

Uplynulo niečo času.

Zrazu uvidel jedného dňa, že z hlbiny odo dna kľúči zelený výhonok, a keď dosiahol hladiny, vyrástol z neho list, ktorý sa šíril a šíril. Hneď pri ňom sa vytvoril puk, a keď sa bocian jedného rána nad ním vznášal, roztvoril sa puk pôsobením vrelých lúčov slnečných a v jeho strede ležalo roztomilé dieťatko, dievčinka, ako by práve z kúpeľa bola vyňatá. Bola egyptskej princezne tak nápadno podobná, že najprv myslel, že je to ona, znova narodená a malučká, ale po dlhšom rozmýšľaní zdalo sa mu predsa pravdepodobnejším, že to bude asi jej dieťa a kráľa Vodníka. Preto ležalo v leknínu.

„Tu zostať nemôže!“ pomyslel si bocian. „V mojom hniezde je ich tiež už dosť, ale niečo mi napadá! Gazdiná v kamennom dome nemá decka a často si už nejaké malé želala. Beztoho sa o mne hovorí, že nosím malé deti, teraz ho raz vezmem doopravdy! Poletím s dieťaťom k paničke, to bude radostí!“

A bocian vzal dieťatko, letel ku kamennému domu, zobákom prekutal dieru v okne, kožou potiahnutom, položil dieťa k prsu panej domu a potom letel k bocianici a všetko jej vyrozprával, a jeho mláďatá načúvaly. Boly k tomu už dosť veľké.

„Vidíš, princezna nie je mrtvá, poslala svoju malučkú hore a tá je teraz zaopatrená.“

„Veď som to hneď povedala!“ odvetila žena bocianova, teraz mysli trochu i na svoje vlastné deti. Už skoro bude čas na cestu; už ma to šteklí pod krídlami! Kukučky a slávici už odleteli a prepelice, ako čujem, predpovedajú priaznivý čas. Ako poznám naše mláďatá, iste dobre prestoja toto pochodové cvičenie!“

Pani domu mala nesmiernu radosť, keď ráno, prebudiac sa, našla malé, krásne dieťatko pri svojich prsách. Bozkala a hladkala ho, ale to hrozne kričalo a hádzalo rúčkami a nôžkami; nezdalo sa byť dobrej mysli. Konečne sa uplakalo až do spánku a ako tu ležalo, bola radosť sa na ňu podívať. Panej bolo tak veselo a ľahko u srdca, domnievala sa, že teraz tiež jej manžel so svojim mužstvom sa dostaví tak neočakávane, ako táto malučká a preto mala hneď plné ruky práce a všetci ostatní s ňou, aby všetko bolo v poriadku. Dlhé, pestré pokrývky, ktoré sama so svojimi slúžkami vypracovala a do ktorých vytkala obrazy hlavných svojich božstiev, rozvešala pre okrasu po stenách; robotníci čistili štíty, na lavice kládli vankúše a na ohništi uprostred siene bolo nakopené suchého paliva, aby sa hneď mohla naklásť a zapáliť vatra. Pani sama výdatne pomáhala, tak že bola večer veľmi ustatá a dobre spala.

Keď sa k ránu zobudila, nesmierne sa naľakala, lebo dieťa zmizlo bez stopy. Vyskočila, rozsvietila svetlo a rozhliadala sa kolkolom a hľa — u nôh postele ležala — nie dievčinka, ale veľká, hnusná žaba. Pri pohľade na ňu sa rozhnevala, chopila sa ťažkej palice a chcela žabu zabiť, avšak táto sa na ňu pozrela tak smutnými očami, že jej nič neurobila. Ešte raz sa podívala dookola, žaba zaškrkotala tak úzkostlivo, ako by sa chcela dovolať jej súcitu; paniu prejala triaška a bežala rýchlo od postele k oknu, ktoré rýchlo otvorila. V tomže okamihu vyšlo slnko, jeho lúče dopadly práve na veľkú žabu v posteli a zrazu sa zdalo, ako by gamba otupného zvieraťa sa sťahovala, menšila a ružovela, údy dostávaly rozkošné tvary a zase ležalo tu jej utešené dieťa a nie hnusná žaba.

„Čo sa to tu robí?“ povedala pani. „Bol to len zlý sen? To je predsa moje vlastné utešené dieťa rusalčie!“ A bozkala ho a tisla ho k srdcu, to však hrýzlo a škrabalo ako divá mačka.

Zemän neprišiel ani toho, ani budúceho dňa, hoci bol už na ceste; nemal priaznivého vetra, ten poháňal práve bocianov na juh. Radosť jedných býva žiaľom druhým.

Za niekoľko dní a nocí sa vyjasnilo zemianke, ako tomu je s jej dieťaťom. Podliehalo hroznému kúzlu. Vo dne bolo krásné, ako duch svetla, ale bolo povahy zlej a divej; v noci zase bolo otupnou, hnusnou žabou, tichou a clivou, so smutnými očami. Boly to dve cele odchodné povahy, ktoré sa striedaly v zovňajšku i vo vnútre; to pochodilo ztadiaľ, že dievčatko, donesené bocianom, malo za dňa zovňajšok matkin, ale zároveň povahu otcovu, ale v noci bolo s otcom spriaznené telesnou podobou, z ktorej však myseľ a srdce matkino žiarily. Kto mohol premôcť túto čarodejnú moc? Zemianka bola preto v zármutku a starostiach a predsa visela srdcom na tomto úbohom stvorení; domnievala sa však, že o jeho stave svojmu navrátivšiemu sa manželovi nič nesmie vyzradiť, síce by iste, ako bolo mravom a zvykom, úbohé dieťa dal vysadiť na cestu, aby si ho vzal, komu sa páči. Na to nechcela dobrá zemianka ani pomyslieť, on mal videť dieťa len za bieleho dňa.

Jedného rána leteli nad domom bociani, ktorých tam v noci viac než sto párov po veľkom cvičení odpočívalo. Teraz vyleteli, na cestu na juh.

„Všetci mužovia na pochod!“ bol rozkaz, „ženy a deti tiež!“

„Ako je nám voľno!“ povedaly mladí bociani. „Aké je to skvostné podnikať cestu do cudziny!“

„Zostaňte v kŕdli!“ povedali otec a matka, „a netárajte vždy zbytočne, ustanete skoro!“

A leteli.

Tou istou dobou zaznelo trúbenie rohov v radoch, zemän došiel domov s celým mužstvom. Vracali sa s hojnou korisťou od galských brehov, kde ľud, ako v Britanii, spieval v úzkostiach:

„Od divých Normanov, vysloboď nás, ó Pane!“

Aký život, aká radosť nastala v zemianskom dvorci v divej barine! Čaše medoviny kolovaly sieňou, vatry planuly a statok bol zabíjaný; vôňa pečení napĺňala priestory. Kňaz pokropil otrokov na znamenie posvätenia vrelou krvou. Oheň prašťal, dým sa valil k povali, sadze padaly s brván, ale na to oni boli navyknutí.

Hostia boli pozvaní a dostalo sa im skvelého pohostenia, zabudnuté boly škriepky a faloš; hodovali a na znamenie dobrej mysli hádzali po sebe ohryznutými kosťami. Bard — svojim podivným postavením zpoly hudobník, zpoly bojovník, ktorý sa výpravy zúčastnil a bol očitým svedkom činov, ktoré líčil, prednášal pieseň velebiacu ich slávne činy válečné. Každá sloka končila slovami: „Síl ubúda a pokolenia hynú, ku každému pristupuje smrť, ale na veky žije slávne meno!“ Pri tom bili všetci do štítov a búšili nožom alebo kosťou do stola, tak že vznikal hrozný hluk a krik.

Zemianka sedela na priečnej lavici v otvorenej slávnostnej sieni; mala hodvábne šaty, zlaté náramnice a jantarové perly. Bola v svojom najskvostnejšom úbore a bard v svojej piesni sa zmienil i o nej, spieval o zlatom skvoste, ktorý svojmu manželovi povila a tento bol nadchnutý krásnym dieťaťom, ktoré vídal len za dňa, v plnej kráse. Neviazanosť a divokosť, ktorú dievča prejavovalo, sa mu páčila. Z dievčaťa, ako hovoril, môže sa raz stať skvostná žena.

Čaše medoviny boly vyprázdnené a nové donesené. Vtedy sa hneď tak neustalo v hodovaní; boli to ľudia, ktorí niečo vydržali. Vtedy platilo porekadlo: „Dobytok vie, kedy z paše domov, ale nerozumný človek nezná nikdy miery svojho žalúdka.“ Ale hej, oni to vedeli veľmi dobre, ale vedeť niečo a riadiť sa podľa toho, to je veľký rozdiel. Je známe, že i priateľa sa nabažíme, keď dlho mešká v cudzom dome — ale napriek tomu zostali všetci, lebo mäso a medovina sú dobré veci.

Potom ešte raz v tomto roku vydal sa zemän so svojim mužstvom na cesty, nedbajúc, že už začínaly jasenné búrky, šiel so svojim mužstvom na britské brehy, čo, ako riekol, je „len tam za vodou!“ Jeho žena zostala s dievčatkom doma a bolo isté, že pestúnka čoskoro viac ľúbila úbohú žabu so skromnými očami a hlbokými vzdychmi, než krásavicu, ktorá hrýzla a škrabala.

Sychravé, vlhké hmly jasenné, po ktorých listy padajú, utáborily sa v lese i na pastvinách; vták bezperák, ako tam snehu hovorili, priletel a všade sa usadil, zima bola na ceste.

Vrabci sa zmocnili bocianieho hniezda a svojim spôsobom sa vyvŕšovali na neprítomnej vrchnosti; ale kde bola táto, bocianova rodina so všetkými mláďatmi?

*

Bociani boli teraz v Egypte, kde slnko hrialo, ako u nás niekedy v lete odpoludnia. Tamarindy a akácie kvitly kolkolom, mesiac Mohamedov žiaril s kupolí modlitební; tu i tu sedel párik bocianov na štíhlej veži a odpočíval po dlhej ceste. Väčšie kŕdle maly svoje hniezda na mocných stĺpoch a srúcaných klenutiach chrámov a dávno zabudnutých miest. Ďatlovník vysoko dvihal svoju strechovitú korunu, ako by z nej chcel mať slnečník. Šedasté pyramídy kreslily sa v tieňových obrysoch na svetlom nebi proti púšti, kde pštros dokazoval, načo má nohy, kde sedel lev, veľkých a múdrych očú, pozorujúci mramorovú sfingu, zpoly pochovanú v piesku. Voda Nilu opadla, riečište sa hemžilo žabami a to bolo bocianom najkrajšou podívanou z celej zeme. Mladí sa domnievali, že je to zrakový prelud, tak neskonalo krásné sa im to zdalo.

„Také to tu je a tak to máme vždy v našej teplej vlasti!“ povedal bocian.

„Uvidíme ešte viac?“ pýtali sa mladí, „dostaneme sa ešte ďalej, o hodne ďalej do vnútrozemia?“

„Tam už niet na čo sa dívať,“ povedal starý bocian. „S týmto bujným krajom hraničí len nepriestupný les, kde stromy srastajú s ostatnými úponkovými a popínavými rastlinami a sú tak spletito poprerastané, že len slon si tam môže raziť cestu svojimi ťažkopádnymi nohami. Hadi sú tam príliš veľkí a jašterice príliš rýchle a šibké. Keď sa vám zachce ísť do púšti, nasype sa vám piesok do očí, a keď nastane veterná búrka, zostanete ležať na horúcom piesku a to nie je práve príliš príjemné. Verte, tu je to najlepšie; máme tu žaby a kobylky, tu zostaneme a vy s nami!“

A zostali tam. Starí sedeli v svojom hniezde na štíhlej minarete, odpočívali a predsa mali dosť práce, hladkajúc si perie a poťahujúc svoje dlhé červené punčochy. Potom naťahovali hrdlá do výšky, pozdravovali vážne a dvihali hlavy vysokých čiel s jemným, hladkým perím, pri čom sa im hnedé oči tak múdro lisly. Bocianie slečny chodily vážne v bujnej trstine, úkradkom sa dívaly na ostatných mladých bocianov, uzavieraly známosti a pri každom treťom kroku zhltly žabu alebo hádzaly malým hadom, čo im, ako sa domnievaly, veľmi pekne pristalo. Rozhodne však im ich korisť veľmi chutila. Mladí pánovia začínaly rozličné škriepky, bili sa navzájom krídlami, rozdávali rany zobcom, často sa i do krvi pobili, a potom ten a tá sa zasnúbili, mladí panici i mladé slečinky; veď to bol ich vytknutý životný cieľ. Stavali si hniezda a dostali sa zase do nových škriepok, lebo tam v horúcich krajinách sú všetci veľmi vrelej krvi, ale vesele tu bolo a najmä starí z toho mali veľkú radosť. Rodičom sa na deťoch páči všetko. Denne tam svietilo slnko, denne bolo dosť jedla, vládly tam len radosť a rozkoš. — Avšak v bohatom zámku ich egyptského hospodára nebola radosť hosťom.

Bohatý, mocný ten pán ležal ochromený na všetkých údoch, natiahnutý ani múmia, na posteli vo veľkej sieni medzi pestro pomaľovanými stenami. Rodina a sluhovia stáli okolo, nebol mrtvý, ale tiež sa nedalo hovoriť, že je živý. Spásny kvet z rašeliniska v krajoch na severe, ktorý mala najsť a utrhnúť tá, ktorá ho najvrúcnejšie ľúbila, dosiaľ mu nebol donesený. Jeho mladej krásnej dcére, ktorá v perí labuťom letela cez moria a zeme ďaleko na sever, nebolo súdené, aby sa vrátila.

„Je mrtvá, zmizla!“ oznamovaly obe vrátivšie sa labutie panny. Vymyslely si celú poviedku tohoto obsahu:

„Keď sme všetky tri vysoko vo vzduchu plávaly, uvidel nás horár a strelil po nás šípom. Zasiahol našu mladú priateľku, a zvoľna, spievajúc pieseň na rozlúčku, klesala ako umierajúca labuť doprostred lesného jazera. Tam na brehu sme ju pochovaly pod smútočnou brezou. Avšak pomstily sme sa; pod krídla lastovice, ktorá pod horárovou strechou hniezdo stavala, priviazaly sme oheň; strecha sa zapálila a dom vzplanul v plameňoch, v ktorých sa rozpadol a ktoré cez jazero až k smútočnej breze žiarily. Tam odpočíva v prach a popoľ premenená; nikdy už sa nevráti do Egypta!“

Pri tom obidve plakaly a starý bocian, ktorý túto poviedku spolu počúval, klopal zobákom, až sa to rozliehalo.

„Lož a smyšlienka!“ povedal. „Mal by som tisíc chutí preklať im prsá zobákom!“

„A zlomiť si ho pri tom!“ odpovedala jeho žena. „Potom by si bol veľmi roztomilý! Najprv mysli na seba a na svoju rodinu; po všetkom ostatnom je ti nič!“

„Zajtra sa predsa len posadím na kraj otvorenej veže, až sa všetci mudrci a učenci shromaždia k porade o stave chorého, snáď sa tým spôsobom predsa akosi dozvedia pravdu.“ A učenci a mudrci sa sišli a mnoho hovorili, veľmi mnoho, obšírne a kvetiste, že sa v tom ani bocian vyznať nemohol — a pre chorého alebo pre dcéru jeho v divej barine z toho opravdu nič nevykvitlo, ale predsa to i čo si môžeme počuť, veď často sme nútení počúvať veci nepravdivé alebo nepríjemné.

Ale najdôležitejšie bude vypočuť si a dozvedeť sa, čo predchádzalo, potom poviedke lepšie porozumieme, aspoň tak dobre, ako starý bocian.

„Láska plodí a udržiava život, najvyššia láska plodí najvyšší život! Len láskou môže byť život zachránený!“ bolo rečené a učenci tvrdili, že je to povedané veľmi múdro a dobre.

„To je krásna myšlienka!“ vyjadril sa hneď starý bocian.

„Ja jej dobre nerozumiem!“ odpovedala jeho žena. Ale tým nie som vinná ja, ale tá myšlienka. Ale ináč je mi to cele ľahostajné, ja mám iné veci na starosti!“

Potom sostavili učenci hlbokomyselné odôvodnenie o podstate lásky. Je vraj rozdiel medzi láskou, ktorú k sebe pociťujú snúbenci, a láskou, ktorá viaže rodičov s deťmi, alebo láskou, ktorá v kališteku kvetnom budí túžbu, obracať sa po svetle slnečnom — — to bolo všetko tak obšírne a učene rozobrané, že to starý bocian ďalej nemohol sledovať, tým menej to po nich opakovať. Bol následkom toho celý trudnomyseľný, privrel napolo oči a celý budúci deň stál na jednej nohe. Ťažko niesol následky svojej neučenosti.

Ale jednej veci starý bocian predsa porozumel, lebo počul už sa o tom vyjadriť i najobyčajnejších meštiakov, i najvznešenejších ľudí, že pre tisíce lodí a tiež pre celú ríšu je veľkým nešťastím, že ten muž je chorý a nemôže sa uzdraviť. Bolo by to vraj šťastím a požehnaním, keby zase nadobudol svojho zdravia. „Ale kde rastie kvet, ktorý mu vráti zdravie?“ Po tom sa všetci pýtali, pýtali sa učených spisov, žiarivých hviezd, vetrov a dažďa, pýtali sa všetkými možnými spôsobmi, ktoré si bolo možné vymysleť, a konečne mudrci a učenci, ako bolo rečené, sa dobádali, že „láska plodí a udržiava život, život otcov“ a tým povedali viac, než sami rozumeli. Potom opakovali a napísali na recept: „Láska plodí a udržiava život“, ale ako sa podľa toho receptu liek varí, to nevedeli. Konečne sa shodli na tom, že tu musí pomôcť princezna, ktorá otca svojho celým srdcom a celou dušou ľúbila. Konečne vynašli i prostriedok, ktorým toho možno dosiahnuť; a od tej doby uplynulo teraz už viac než rok a deň. Bolo usnesené, aby pri úplnku, keď zajde mesiac, odobrala sa ku sfinge na okraji púšti, tam aby odhrabala piesok pred dverami a podstavcami a aby prešla dlhou chodbou, ktorá viedla stredom tej veľkej pyramídy, v ktorej odpočíval jeden z premocných kráľov šerého dávnoveku, obklopený skvelosťou a nádherou. Tam mala opreť svoju hlavu o mŕtvolu, načo jej malo byť zjavené, ako by otec mohol dojsť života a spásy.

To všetko vykonala a vo sne sa dozvedela, že z hlbokej rašeliny a slatiny ďaleko na severe — a miesto bolo cele presne udané — musí doniesť domov kvet lotosový, ktorý by v hĺbke vodnej jej prstov sa dotkol. Tento kvet že chorému otcovi vráti zdravie.

Preto letela v labuťom rúchu k divej barine. Hľa, to všetko vedeli bocian a jeho žena, a my to teraz vieme tiež lepšie, než sme to pred tým vedeli. Vieme, že kráľ Vodník ju k sebe stiahol, vieme, že doma ju považovali za zmiznutú a mrtvú. Len najmúdrejší z mudrcov povedal ešte ako bocianica: „Však ona sa ešte zachráni!“ a na to chceli čakať, lebo nevedeli nič lepšieho. „Myslím, že obidvom zlým princeznám ulúpim ich labutie šaty!“ povedal bocian. „Potom nebudú môcť k divej barine, stropiť tam zase nejaké nešťastie. A labutie šaty im schovám, až sa najde potom, čo s nimi!“

„A kde by si ich chcel schovať?“ pýtala sa bociana jeho žena.

„V našom hniezde pri barine!“ povedal on. „My a naše deti môžeme sa pri prenášaní navzájom podporovať, a keby nám boly na obťaž, nu, potom je na ceste dosť miest, kde ich možno skryť. Jedno pierko labutie im síce stačí, ale dve sú lepšie. Na cesty v severných zemiach je dobre vždy sa dobre zaopatriť!“

„Ale vďaky sa za to nedočkáš!“ povedala jeho žena, „ale rob ako chceš, veď si pánom! Ja len pri liahnutí smiem tiež do veci hovoriť!“

*

V zemianskom zámku, kam bociani na jar tiahli, zatiaľ dali malému dievčatku meno. Nazvali ho Helga, ale pre povahu, akú táto krásna dievčenská bytnosť javila, bolo toto meno príliš jemné. Od mesiaca k mesiacu vyvíjalo sa to dieťa tak, ako iné deti po rokoch, a za niekoľko rokov, v ktorých bociani pravidelne svoje cesty konali, na jaseň k Nilu a na jar k divej barine, stala sa z malého dieťaťa veľká dievka, a než sa kto nazdal, rozkvitla v rozkošnú pannu šestnástich rokov. Ale skvostný zovňajšok skrýval tvrdé a horké jadro; dievča malo vždy divšiu povahu o mnoho divšiu, než v tých dávnych dobách, kde bolo vídané.

Bolo jej rozkošou, ponoriť svoje biele ruky do vrelej krvi koní obetných, divo rozhrýzla hrdlo čierneho obetného kohúta a svojmu pestúnovi hovorievala vážne:

„Keby prišiel tvoj nepriateľ a keby ovinul lano okolo hlavíc na podstrešných brvnách na predku nášho domu a vydvihol by strechu práve nad komorou, kde ty by si spal, ja by ťa nezobudila, i keby som mohla. Ja by som to nepočula, tak mi ešte vre krv v hlave okolo ucha, na ktoré si mi pred rokami dal zaucho! Ach, ja mám dobrú pamäť!“

Ale zemän neveril jej slovám, bol ako všetci, omámený jej krásou a tiež nevedel, že sa mladá Helga denne telesne i povahové mení. Bez sedla jazdila ani srastnutá s koňom, ktorý uháňal najprudším letom, a nesoskočila ani v najväčšom nebezpečenstve. Často sa vrhala, úplne oblečená, so skalnej steny do silného príboja v morskom zálive a plávala zemänovi v ústrety, keď sa v člnku blížil k pevnej zemi. Zo svojich krásnych, dlhých vlasov odstrihla si najdlhšie vlasy a uplietla si z nej tetivu do kuše (samostrieľu).

„Sám sebe človek najlepšie poslúži!“ povedala.

Zemianka, podľa mravu svojej doby, bola pevnej vôle a silnej povahy, ale vedľa svojej dcéry bola len miernou, úzkostlivou ženou. Veď tiež vedela, že strašlivé to dieťa podlieha kúzlu.

Keď matka stála na hradbách, alebo vyšla na dvor, bola Helga často zachvátená túžbou posadiť sa na kraj studne; potom bila rukami i nohami okolo seba a konečne sa vrhla do úzkeho hlbokého otvoru v studni. Tam podľa svojej žabej povahy sa potopila a potom zase vystúpila hore, celá premoknutá, do siene, kde listie, ktorým dlážka bola posypaná, mokrým prúdom všetko zaplavila.

Jedno púto však Helgu predsa zdržiavalo, a to súmrak; tu zatíchla, stávala sa zádumčivou, dala na seba zavolať a sa viesť. Potom tiež ju cele iná povaha tiahla k matke, a keď slnko zapadlo a vnútorná i zovňajšia premena sa s ňou stala, sedela tíško, smutne, v žabej podobe; jej telo bolo prirodzene značne väčšie, než obyčajné žaby mávajú, ale práve táto okolnosť zvyšovala jej škaredosť. Vyzerala ako hnusná trpaslíčka so žabou hlavou a kožkami medzi prstami, čosi nevýslovne smutného jej tkvelo v očiach, keď sa pozerala, len bezzvukým škrkotaním sa niekedy ozvala, práve ako dieťa, keď zavzlyká zo sna. Potom ju brala zemianka na lono, zabudla na jej odpornú podobu, videla len smutné jej oči a hovorievala často:

„Skoro by som si žiadala, aby si vždy zostala len nemá žabka. Keď žiariš dievčenskou krásou, máš hrozné oči.“

A písala runy, zažehnávajúce čary a kúzla a hádzala ich na úbohého tvora, lež zlepšenie sa nedostavilo.

„Je k neuvereniu, že bývala tak malá, že sa vošla do leknínu!“ povedal raz starý bocian; teraz je skutočným človekom a ako by z oka vypadla svojej egyptskej mamičke. Tú sme už nikdy potom nevideli! Nezachránila sa, ako ste sa domnievali, ty a ten mudrc. Rok čo rok lietam krížom krážom nad divou barinou, ale nikdy nedala o sebe vedeť žiadnym znakom. Hej, priznám sa ti, že v tých rokoch, kedy som tu býval niekoľko dní pred tebou, aby som naše hniezdo vyspravil, a to i ono dal do poriadku, vždy som tu obletoval celú noc, ako by som bol sovou alebo netopierom, a to vždy nad šírou vodou, ale vždy bez výsledku. Až dosiaľ ležia tu tiež obidve labutie rúcha ešte vždy netrebne, ako sme ich s mladými sem od Nilu dovliekli; bolo to dosť obťažné, potrebovali sme k tomu tri celé cesty. Teraz už roky a roky odpočívajú na dne nášho hniezda, a keby raz na nešťastie horelo, a stalo sa, že by kamenný dom vyhorel, potom bude po rúchach!“

„A naše dobré hniezdo znivočené!“ povedala bocianova. „Na to ani tak nemyslíš, ako na pérové rúcha princezien z barín. Najlepšie keby si šiel rovno k nej a zostal s ňou. K svojej vlastnej rodine si zlý otec, to som ti už povedala hneď vtedy, keď som prvý raz na vajciach sedela. Len aby to divé dievča zemianske nám alebo našim deťom krídlo šípom nezlomilo! Veď ona nevie, čo robí. My sme v dome predsa dlhšie než ona, to by jej mohlo napadnúť! My nezabúdame nikdy na svoju povinnosť, my dávame ročne svoje dávky, jedno pero, jedno vajce a jedno mláďa, ako sa sluší a patrí. Myslíš, že si trúfam dolu, ako driev, keď ona je vonku — alebo ako to môžem robiť v Egypte, kde som medzi ľuďmi len napolo tak medzi svojimi, a do hrncov a do mís sa pozerám, bez toho, aby sa mi čo i najmenšie stalo? Nie, tu sedím hore a len sa s ňou hnevám — s tou zemianskou dievčinou naničhodnou! A s tebou tiež mám len samý hnev. Ty si ju kľudne mohol vtedy nechať v lekníne a bolo by po nej.“

„Ty si o veľa ctihodnejšia, než tvoja reč,“ povedal starý bocian — „poznám ťa lepšie, než ty sama sa poznáš!“

Potom si poskočil, dvakráť zamával ťažko krídlami, natiahol nohy a letel alebo skôr plul ďalej bez toho, aby len krídlom pohol. Keď bol na hodný kus cesty, mocne ešte raz roztiahol krídla, slnko ožiarovalo jeho biele perie a hlava a krk naťahovaly sa napred! Silu a vzlet bolo treba obdivovať súčasne.

„On je predsa zo všetkých najkrajší!“ pomyslela si jeho žena, „ale jemu to nepoviem!“

*

Skoršie, tentokráť už v dobe žatvy, vrátil sa zemän domov s korisťou a zajatými. Medzi týmito bol mladý, kresťanský kňaz, jeden z mužov, ktorí prenasledovali starých pohanských bohov nordických zemí. Často sa poslednou dobou, tak vo veľkej sieni, ako v komore žien, hovorievalo o novej viere, ktorá sa vo všetkých krajinách južných rozšírila, ba, svätým Cyrilom a Methodom a Vojtechom i na sever prenikala. I malá Helga počula už o viere v bieleho Krista, ktorý z lásky k ľuďom sa obetoval, aby ich spasil, šlo jej to, ako sa hovorí, jedným uchom tam a druhým von. Pre slovo „láska“ zdala sa mať cit len vtedy, keď sa v uzavretej komôrke v biednu žabu premenila. Ale zemianka načúvala a bola zprávami a rozprávkami o synovi pravého Boha podivne dojatá.

Mužovia, ktorí sa z výpravy vrátili, rozprávali o skvostných chrámoch z otesaných, drahých kameňov, zbudovaných ku cti tomu, ktorého zákonom bola láska. Priniesli domov niekoľko ťažkých, zlatých nádob, umelecké práce, z rýdzeho zlata, z ktorých prúdila zvláštna korenná vôňa. Boly to kadidelnice, ktorými kresťanskí kňazi máchajú pred oltármi, na ktorých nikdy krv neprýštila, ale kde chlieb a víno posvätením sa zmenily v Jeho telo a krv, ktorú obetoval za nezrodené pokolenie.

V hlbokom, kamennom sklepení pod zámkom bol uväznený mladý zajatý kňaz kresťanský, na rukách i nohách sputnaný lykovými povrazmi. Bol krásny, veľmi krásny a zemianka bola dojatá jeho biedou, ale mladá Helga chcela, aby mu bol pod kolenami pretiahnutý povraz a aby bol priviazaný k chvostom divých, zjašených volov.

„Potom by som pustila psov, hej, cez bariny a slatinu von na pastviny. To by bol veselý pohľad a ešte veselší, keby som ho na tej púti sprevádzala.“

Ale zemän nechcel, aby zahynul touto smrťou, ale mal nazajtra ako kacír a odporca veľkých bohov na obetnom kameni v háji byť obetovaný; bolo to prvý raz, čo tam mal byť obetovaný človek.

Mladá Helga prosila o dovolenie, aby obrazy bohov a ľud smela pokropiť jeho krvou. Brúsila svoj blýskavý nôž a keď jeden z veľkých divých psov, ktorých na dvore veľké množstvo bolo, jej cez nohu preskočil, vrazila mu ho do boka. „To len tak na zkúšku!“ povedala. Zemianka pozrela smutno na divé, zlomyseľné dievča a keď nastala noc a dievka sa dušou i telom zmenila, rozprávala jej vrelými slovami strasť svojej zarmútenej duše.

Hnusná žaba v začarovanom tele stála pred ňou a upierala na ňu svoje hnedé, smutné oči, načúvala a zdalo sa, že ľudským rozumom chápe jej slová.

„Nikdy, ani svojmu mužovi nezmienila som sa ani slovom o tom, čím teraz dvojnásobne trpím! povedala zemianka. „V srdci mojom sídli k vôli tebe viac horkosti, než sama som sa domnievala. Láska matkina je veľká, ale tvoje srdce je a bolo láske vždy neprístupné. Srdce tvoje je chladné a bahnom zanesené! Ako si sa vlastne dostala do môjho domu?“

Vtedy prebehlo nepekným tvorom podivné chvenie, ako by tie slová sa dotýkaly neviditeľnej pásky medzi telom a dušou; veľké slzy vstúpily jej do očú.

„Tiež tebe nastanú raz smutné, zlé časy!“ povedala zemianka; „a tiež mne sa stanú strašnými! — Hej, lepšie by bolo bývalo, keby si ako dieťa bolo vyhodené na cestu a chlad nočný by ťa bol k smrti ukolembal!“ A zemianka plakala horké slzy a rozhnevaná a zarmútená zašla za koženú oponu, ktorá s povale splývala a izbu delila.

Zarmútená žaba sedela osamelá, samojediná v kútiku; bola nemá, ale za chvíľu uniknul jej vzdych, do poly pridusený. Znelo to, ako by hlbokým žiaľom nový život v kútiku srdca sa rodil. Škaredé zviera postúpilo na krok napred, načúvalo, postúpilo zase o krok a teraz neobratnými rukami uchopilo dvere. Potom vzalo horiacu lampu, postavenú v prednej izbe; bolo to, ako by mu železná vôľa sily požičala. Vytiahlo železnú haspru padacích dverí a vplížilo sa k zajatcovi. Ten spal. Žaba sa ho dotkla svojou studenou, mokrou rukou a keď sa prebudil a hnusnú potvoru žabu pred sebou uvidel, zhrozil sa jej ako zlého videnia. Netvor vyňal nôž, prerezal okovy a kynul mu, aby ho nasledoval.

On vzýval sväté mená, robil znamenia kríža a keď postava zostala nezmenená, riekol:

„Blahoslavený, kto k poníženému sa snižuje, Pán zachráni ho v deň najhorší! — Kto si? Odkiaľ máš zovňajšok zvieraťa, že si predsa plný skutkov milosrdenstva?“

Žaba mu kynula a viedla ho osamelou chodbou, krytou záclonami, až k stajni, kde mu označila koňa. Vyšvihol sa naň, avšak tiež ona naň vysadla, pred mím a pevne sa držala hrivy. Zajatec jej porozumel a rýchlym behom dali sa na cestu, ktorej by bol nikto nenašiel, do šírych pastvísk.

Zabudol na jej potvornú postavu, pociťoval len milosť a sľutovanie Pána, preukázané mu v tomto netvore, odriekaval nábožné modlitby a zanôtil svätú pieseň. V tom prešlo žabou chvenie; bolo to silou modlitby a mocou spevu, ktorá sa tu uplatňovala, alebo bol to chlad neďalekého rána? Čo asi pociťovala? Vztýčila sa vysoko, chcela zadržať koňa a soskočiť, ale kresťanský kňaz ju držal všetkou silou, spieval hlasne pieseň, ničiacu všetky čary a kúzla, ktorými bola zakliata v potvornú postavu žaby, a kôň divšie hnal, nebo sa rdelo, prvý lúč prenikal oblakmi a jasným prúdom svetla bola premena, bola zase mladou krásavicou démonickej, zlej povahy. Držal v náručí najkrajšiu mladú ženu a zdesil sa toho, soskočil s koňa, zadržal ho, domnievajúc sa, že nové, záhubné kúzlo jeho zraky oslňuje. Ale Helga tiež jedným skokom bola na zemi, krátka, detská suknička siahala jej len po kolená; z pasu vytiahla svoj ostrý nôž a vrhla sa na prekvapeného kňaza:

„Zabijem ťa!“ kričala, „zabijem ťa a ponorím ti nôž do tela! Si bledý ani smrť! Ty otrok, naničhodník!“

Vrhla sa naň, zápasili spolu v tuhom boji, ale kresťanovi ako by neznáma moc sily dodávala. Držal ju pevne, a starý dub, tesne pri jeho boku, bol mu podporou, obmykajúc a zapletajúc jej nohy svojimi od zeme odlúčenými koreňmi. Hneď pri mieste, kde zápasili, vyvieral prameň; pokropil sviežou vodou jej tvár a prsá a prekrižoval ju kresťanským spôsobom, ale krstná voda nemá svojej sily tam, kde zároveň v srdci neprýšti prameň viery.

A predsa i v tom bol silný; ba viac než mužná sila tkvelo v jeho čine proti bojujúcej zlej moci, ktorú tým súčasne premáhal. Ruky jej klesly a ona pozorovala zrakom, plným obdivu, a blednúc toho muža, ktorý sa jej zdal mocným čarodejníkom, silným v tajnom umení. Hlasne čítal ponuré, zkazonosné runy, vzduchom robil tajuplné znaky. Pred lesklou sekerou alebo pred ostrým nožom nebola by hnula ani obrvou, ale učinila tak, keď jej činil znamenie kríža na čele a prsách. Sedela tu teraz ako krotký vták, s hlavou k ňádram sklonenou.

Nežno hovoril on k nej o skutku lásky, ktorý tejto noci preň vykonala, keď k nemu prišla v potvornej podobe žaby, jeho putá uvoľnila a svetlu a životu ho vrátila. Tiež ona je sputnaná, sputnaná tvrdšími okovmi, než on, povedal, ale tiež ona, a to ním, má dojsť svetla a života. Dovedie ju ku svätým otcom, tam medzi kresťanmi, v kresťanskom chráme bude kúzlo zmarené. Ale nedovezie ju tam pred sebou na koni, ani keby tam sedela kľudne a dobrovoľne.

„Za mnou na koni musíš sedeť, nie predo mnou! Tvoja čarovná krása vládne mocou, vyplývajúcou zo zla, bojím sa jej — a predsa v Kristu zvíťazím!“

Padol na kolená a zbožne a vrúcne sa modlil. Tým stala sa mlčanlivá príroda lesná ako by svätým chrámom, vtáci začali spievať, ako by tiež k novej obci veriacich prináležali a kvety voňaly, ako by oltár a kädidlo chcely nahradiť. Hlasite zvesťoval kňaz slová Písma:

„Světlo s hůry navštívilo nás, aby svítilo těm, kdož trvají v temnotách a stínech smrti, aby nohu naši na cestu pokoje a míru dovedlo!“

A hovoril o túžbe všetkých tvorov, a medzi jeho rečou stál kôň, ktorý ich v divom lete sem bol doniesol, cele pokojne a hrabal v ratolestiach malín, tak že zrelé, šťavnaté ovocie malej Helge do rúk padalo a za občerstvenie sa ponúkalo.

Trpezlivo dala sa vysadiť koňovi na chrbát a sedela tam ako námesačná, neprebudená a predsa neblúdiaca. Kresťan sviazal dve ratolesti tak, že tvorily kríž, ktorý držal v ruke, a potom išli lesom, kde húšťavy neprestajne pribúdalo, kde cesta sa úžila a konečne cele prestala. Husté kry im uzavrely cestu; prameň sa nepremenil v prúdiaci potôčik, ale v stojatý, nebezpečný močiar, ktorý tiež museli obísť. Svieži vzduch prúdil silou a sviežosťou a nemenšia sila vychádzala z mieruplných slov, znejúcich vierou a láskou kresťanskou, plných najvrúcnejšej túžby, doviesť k svetlu a životu tú, ktorú už prvý dojem si bol podmanil.

Kvapka i kameň preráža, vlny morské postupom času zaokrúhlia rozorvaný, hrotitý skalný útes, rosa milosti, ktorá túto po prvý raz na malú Helgu skanula, obmäkčovala, čo bolo tvrdým, zaokrúhľovala ostrie. Nebolo to hneď s počiatku patrné, ani sama si toho nebola vedomá; ani kľúčiace semä v zemi toho netuší, keď vlhko ho osviežuje a slnko zahrieva, že v sebe skrýva rastlinu a kvet.

Ako spev matkin neznateľno v detskej mysli uviazne, tak že žvatlá prosté slová, bez toho, aby im porozumelo, až sa mu pozdejšie vždy jasnejšími stávajú, tak tiež tu slovo, moc Božská, pôsobilo k blahu všetkých, ktorí veria.

Ponáhľali sa z lesa, cez pastviská, zase pustými lesmi, až k večeru sa srazili so zbojníkmi.

„Kde si ukradol túto peknú panenku?“ zavolali, zadržali koňa a strhli oboch jazdcov, lebo ich bolo veľmi mnoho. Kňaz nemal inej zbrane okrem noža, ktorý vzal malej Helge a chrabro sa ním oháňal. Jeden zo zbojníkov napriahol naň sekeru ale mladý kresťan šťastne uhnul, síce by bol býval zasiahnutý, za to však ostrie sekery hlboko vniklo v hrdlo koňa, tak že krv vytryskla a zviera sa svalilo na zem. V tom okamžiku Helga, ako by z hlbokých dúm sa bola prebudila, sa vzchopila a vrhla sa na stonajúce zviera. Kresťanský kňaz postavil sa na ochranu pred ňu, aby ju chránil, ale jeden zo zbojníkov rozohnal sa proti nemu ťažkým železom, tak že mu čelo roztrieštil, až krv a modzog kol do kola striekaly; mrtvý klesol kňaz na zem.

Zbojníci uchytili Helgu za biele ruky; v tejže chvíli zašlo slnko, posledný lúč zhasnul a ona sa premenila v hnusnú žabu. Po tvári sa rozškľabily bielozelené ústa, ruky stenkly a pokryly sa slizkým hlienom, a široké ruky s plovacími blánami roztvorily sa ako vejáre! — tu ju zbojníci naľakano pustili; stála v ich strede ako potvorný netvor, poskočila žabím spôsobom do výšky, vyššie než sama dosiahovala, a zmizla v húšťave. Tu poznali zbojníci, že je tu čo robiť s tajnými kúzlami a nedobrými čarami a zdeseno utekali s hrozného miesta.

*

Mesiac vyšiel, rozlieval jas a žiaru a z húšťavy vyliezla malá Helga v podobe žaby. Prihopkala k mrtvole kresťanského kňaza a k svojmu zabitému koňovi a pozorovala ich očami, ktoré sa zdaly plné sĺz. Žabia hlava vydávala podivné škreky, ako keď sa dieťa dá do plaču. Vrhala sa hneď na toho, hneď na onoho, prinášala vodu v svojej ruke, ktorá blanami bola zväčšená a prehĺbená a polievala ich. Boli mrtví a zostali mrtví! To poznala! Skoro môže prísť divá zver a roztrhať ich telá; nie, to sa nesmie stať! Preto vyhrabala jamu do zeme, hlbokú ako len mohla, chtiac im upraviť hrob, ale na kopanie mohla použiť len silného konára a svojich rúk; ale pri tom blany medzi prstami tak napínaly, až sa trhaly a krv z nich tiekla. Pochopila, že sa jej táto práca nepodarí. Preto priniesla vodu, umyla mrtvole tvár, pokryla ju sviežim listím, privliekla veľké ratolesti, poskladala ich na ňu a nasýpala medzi ratolesti listy. Potom brala najťažšie kamene, ktoré našla, kládla ich na mrtvé telá a medzery poupchávala mochom. Potom zdala sa jej mohyla dosť silná a chránená — ale medzi touto prácou prešla noc, slnko vyšlo — a malá Helga stála tu v svojej kráse, so zkrvavenými rukami a prvý raz so slzami v uzardených, panenských lícach.

Pri premene sa jej zdalo, ako by v nej dve povahy spolu o nadvládu zápasily; chvela sa, obzerala sa, ako by sa prebúdzala z ťažkého sna, bežala k štíhlemu buku, hľadajúc predsa nejakú oporu, a potom, v okamihu vyliezla ani mačka do vrcholku stromu a pevne sa tam držala. Sedela tam ako vyplašená veverička, sedela tam celý deň v hlbokej osamelosti lesnej, kde bolo ticho a mrtvo! — Mrtvo! — Hľa, tu leteli dvaja motýli, v hre alebo škriepke; tam sa dvihalo niekoľko mravenísk, každé obývané niekoľkými tisícmi pracovitých tvorov, sem i tam sa hemžiacich. Vo vzduchu tancovalo nespočetné množstvo komárov, roj za rojom; húfy bzučiacich múch sa tam hnaly, — ináč bolo ticho, mrtvo kol do kola, mrtvo, ako si to len možno pod týmto slovom predstaviť. Nikto si nevšímal malej Helgy, vyjmúc ďatľov, ktorí poletovali okolo vrchovca stromu, na ktorom sedela; v smelej zvedavosti poskakovali po konároch až k nej. Pohľad z jej očú ich zaháňal, ale oni tým neboli o nej poučení a ona tiež nie o sebe.

Keď večer sa blížil a slnko zapadať začalo, nabádala ju premena k novému pohybu. Skoro mimovoľne sa sviezla po kmeni a keď posledný lúč slnečný zhasol, sedela tu v otupnej podobe žaby, s roztrhanými blanami na rukách, ale oči žiarily teraz krásou, akej v nich nikdy pred tým, ani keď bola dievčaťom, nebolo. Najmiernejšie, zbožné oči dievčaťa žiarily za žabacou náličnicou; svedčily o jej hlbokej duši, o ľudskom srdci. Vedľa nanesenej mohyly ležal ešte kríž, zrobený z konárov, posledná práca toho, ktorý bol teraz mrtvý a odišiel na iný svet. Mladá Helga ho podvihla, poddávajúc sa náhlej myšlienke, zasadila ho medzi kamene nad ním a zabitým koňom. Pri tej bôľnej spomienke zalialy sa jej oči slzami a so srdcom takto dojatým ryla to isté znamenie kol do kola hrobu do zeme, najskvostnejšie ohradenie, aké si len pomysleť možno — — — a v tom, keď oboma rukami znamenie kríža vyrývala, spadly s nej blány ako roztrhané rukavice, a keď sa potom v prameni myla a plná obdivu uvidela svoje biele, jemné ruky, udelala zase znamenie kríža medzi sebou a mrtvým vo vzduchu. A tu zachvely sa jej rty, pohol sa jej jazyk, a z jej úst ozvalo sa meno, ktoré najčastejšie sa ozývalo z modlitieb a piesní kňazových. I vyslovila meno: „Ježíš Kristus!“

V tom spadla s nej žabia pokrývka, bola zase mladá krásavica — ale hlava jej mdlo sa klonila, jej údom bolo treba odpočinku — zaspala.

Avšak jej spánok bol len krátky; okolo polnoci sa prebudila; pred ňou stál zabitý kôň, zase plný života a skvelý; z jeho očú a poranenej šije vychádzal podivuhodný lesk. Vedľa neho zjavil sa zabitý kresťanský kňaz. V jeho veľkých, mieruplných očiach, bolo toľko vážnosti, zvestovaly súd tak spravodlivý, pohľad jeho bol tak prenikavý, že podivuhodné svetlo prežiarilo i najvnútornejšie záhyby v srdci premenenej dievky. Malá Helga sa chvela a spomienky prebudily sa takou silou, ako len v deň súdny sa prejaviť môžu. Všetko, čo jej kedy bolo dobrého preukázané, každé milé slovo, ktoré k nej bolo prehovorené, všetko zrazu ožilo pred ňou. Poznala, že to bola láska, ktorá ju zachraňovala v dňoch zkúšky, v ktorých žijeme a konáme my, výhonky duše i bahna. Poznala, že sledovala len pudy svojich dojmov a sama zo seba že nič neurobila. Všetko, čo jej bolo dané, všetko bolo len vyšším riadením. Sklonila sa hlboko, pokorne, plná studu pred tým, ktorý v každom kútiku jej srdca mohol čítať; a v tomže okamžiku pocítila tiež iskru plameňa svätého ducha.

„Dcéra bahna!“ riekol kresťanský kňaz, „z bahna a zeme si vzišla — zo zeme sa máš zase vzniesť. Lúč slnečný, ktorý v tebe utkvel, pamätlivý svojej podstaty, vráti sa k svojmu prazdroju, lúč nie zo slnca, ale z Boha! Žiadna duša nesmie prísť na zmar, ale cesta životom je dlhá, je to útek života do večnosti. — Prichádzam zo zeme mrtvých, (tiež ty prídeš raz hlbokými údoliami na svetlé výšiny hôr, kde býva milosť a dokonalosť. Nepovediem ťa ku krstu cirkevnému, najprv je ti treba rozbiť vodný štít nad hlbokým dnom bariny, vyrvať živúci koreň svojej bytnosti, preukazovať skutky lásky, a potom len smie nasledovať posvätenie.“

A vysadil ju na koňa a podal jej zlatú kädidelnicu, podobnú onej, ktorú už videla v zemianskom dvorci. Prúdila z nej silná, sladká vôňa. Otvorená rana na čele mrtvého žiarila ako skvúci diadém, s hrobu vzal kríž, vydvihol ho do výšky a potom ujažďali vzduchom, cez hučiaci les, cez mohyly, v ktorých rekovia boli pochovaní a kde v noci na svojich koňoch sedeli. Mocné postavy sa týčily, vyjažďaly a zastavovaly sa na vrcholkoch svojich mohutných mohýl. Zlatá páska na ich čele žiarila vo svite mesačnom, ich plášte vialy vzduchom. Jašter, strežúci poklady, dvihal hlavu a díval sa za nimi. Škriatkovia dívali sa z výšiny a zo škulín, všade vybleskovaly červené, modré a zelené svetielka, ktoré škriatkovia v rukách niesli; veselé to hemženie podobalo sa iskrám v popoli dohárajúceho papiera.

Cez lesy a pastviská, potoky a močiare leteli až hore k divej barine; nad tou krúžili neprestajne vo veľkých kruhoch. Kresťanský kňaz vysoko dvihal kríž, žiariaci do ďaleka zlatým leskom a s jeho pier splývaly mešné spevy. Malá Helga spievala s ním, ako keď malé decko prízvukuje spevu matkinmu. Kývala kadidelnicou, z ktorej vychádzala vôňa oltárna, tak silná a divotvorná, že trstiny a šašiny rozkvitaly. Všetky výhonky vyrážaly z hlbín, všetko, čo žilo, sa vztýčovalo, sieť lekníková rozprestrela sa ani koberec, kvetmi popretkávaný, a na ňom odpočívala spiaca žena, mladá a krásna. Malá Helga sa domnievala, že vidí samú seba, svoj odlesk v kľudnej hladine. Videla to svoju matku, manželku kráľa Vodníka, princeznu z brehov Nilských.

Mrtvý kňaz kresťanský rozkázal spiacej vysadnúť na koňa, ale tento klesal pod tou ťarchou, ako by jeho telo bolo rubášom, vetrom vlajúcim; avšak znamenie kríža posilnilo vzdušný prelud a všetci traja išli, až dosiahli pevnej zeme.

V tom zakikiríkal kohút na zemianskom dvorci a zjavy sa rozplynuly v hmlu, ale matka s dcérou stály proti sebe.

„Vidím to samu seba v hlbinách vodných?“ riekla matka.

„Vidím to samu seba v žiarivom štíte?“ zvolala dcéra živo a priblížily sa k sebe, ruku k ruke, prse na prse. Najsilnejšie bilo srdce matkino a ona mu porozumela.

„Moje dieťa! Kvet srdca môjho! Kvet lotosový z hlbín vodných!“

A objala svoje dieťa a plakala; slzy boly krstom lásky malej Helgy.

„V rúchu labuťom došla som sem a shodila som ho!“ rozprávala matka, „knísavou, močiarovitou pôdou klesala som hlboko do bahna rašeliniska, ktoré ma svojimi stenami obklopovalo, ale skoro som pocítila sviežejší prúd; akási sila tiahla ma hlbšie a hlbšie. Víčka moje zavrely sa čudnou ospanlivosťou, zaspala som a snívala. Zdalo sa mi, že ležím zase v egyptskej pyramíde, ale predo mnou že dosiaľ stojí kývajúci sa kmeň jalše, ktorý plával na povrchu bariny. Pozorovala som špary v kôre, ktoré svietily všemožnými barvami a utváraly sa v mohutné hieroglyfy. Črty, na ktorých moje oko spočinulo, predstavovaly schránku múmie. Táto sa rozpukla a vystúpil z nej tisícročný kráľ, mumia, čierna ani smola, lesklá, ako slimák lesný, alebo mastná, čierna rašelina; nevedela som, či to je kráľ Vodník alebo mumia z pyramídy. Objal ma svojimi rukami a mne bolo, ako by som mala zomreť. Život som ucítila len zase tým, keď sa na mojich prsách prebudilo zvláštne teplo a malé vtáča tam bilo krídlami, štebotalo a spievalo. Odletelo od mojich pŕs hore k temnému, tmavému klenutiu, ale bolo ku mne priputnané dlhým, zeleným putom. Počula som a chápala som slová jeho túžby: Sloboda! Voľnosť! K otcovi! — Pri tom som si spomenula na svojho otca v slnečnej rodnej zemi, na môj život, na moju lásku! I uvoľnila som puto a nechala som vtáča odleteť — domov k otcovi. Od tej doby sa mi nikdy nič nesnívalo, spala som dlhým, ťažkým spánkom, až do tohoto okamihu, kedy zvuky a vôňa ma povzniesly a vyslobodily!“

Kde bolo teraz zelené puto, ktoré srdce matkino s krídlami vtáka viazalo, kde ležalo pohodené a zabudnuté? Len bocian ho videl; bol to onen zelený výhonok, stuhou tou bola žiarivá kvetina, kolíska dieťaťa, ktoré teraz dorástlo v úplnú krásu, a zase na matkinom srdci odpočívalo.

A keď tu stály, ruku v ruke, obletoval ich starý bocian, vrátil sa potom do hniezda, priniesol labutie rúcha v ňom po roky ukryté a každej žene jedno predložil. Perové rúšky pevne sa privinuly na ich telá, tak že skoro dvihly od zeme dve veľké labuti.

„Teraz sa spolu poradíme!“ povedal starý bocian; „teraz sa predsa navzájom dorozumieme, hoci nám každému ináč zobák narástol. Veľmi dobre sa to hodí, že ste prišly práve dnes v noci; zajtra sme s matkou a deťmi už preč! Letíme na juh! Len si ma dobre obzrite! Veď ja som váš starý priateľ z nilského pobrežia a naša matka tiež, hoci jej zobák vždy neide podľa toho, čo si myslí. Ona bola vždy presvedčená, že sa princezna zachráni! Ja som so svojimi deťmi privliekol tieto labutie rúcha sem na sever až od Nilu! Veru, že mám radosť, a aké je to šťastie, že sme ešte tu! Akonáhle sa rozbreskne, potiahneme odtiaľ. Veľká spoločnosť bocianov! My poletíme najprv, vy leťte vždy pekne za nami a tak nemôžete poblúdiť. Ja sám so svojimi deťmi dám na vás ešte zvláštny pozor!“

„A lotosový kvet, ktorý som mala doniesť,“ povedala egyptská princezná, „poletí v labuťom rúchu vedľa mňa, kvet srdca môjho je so mnou, tak som vyplnila svoju úlohu. Domov, domov!“

Ale Helga vyhlásila, že nemôže tieto krajiny opustiť, bez toho, aby ešte raz nevidela svojej pestúnky, milujúcej zemianky. Každá krásna spomienka, každé milé slovo, každá slza, preliata pestúnkou — všetko to stálo zrazu pred dušou Helginou, a bolo jej v tom okamihu, ako by túto svoju matku najviac ľúbila.

„Hej, musíme k zemianskemu zámku!“ povedal starý bocian, „tam nás čaká matka s deťmi! Tie budú hľadeť a klapať zobákom! Matka tá síce mnoho rečí nenarobí, odbúda všetko krátko a dobre, ale myslí to lepšie, než dá na javo. Ja hneď trochu zaklapem zobákom, aby vedeli, že ideme!“

Potom zaklapal starý bocian mocne zobákom a odletel s labuťami k zámku zemianskemu.

Tam boli ešte všetci pohrúžení v spánok, len neskoro v noci zemianka zaspala. Trpela úzkosťou pre malú Helgu, ktorá teraz tri dni bola preč s kresťanským kňazom. Iste mu ona dopomohla k úteku, lebo jej kôň bol tiež zo stajne preč. Akou mocou to asi všetko bolo spôsobené! Zemianka spomínala na zázraky, ktoré podľa povestí konal Kristus a tí, ktorí v neho verili a ho nasledovali.

Jej myslenie javilo sa vo sne obrazne. Pripadalo jej, že sedí, bdejúc a rozmýšľajúc, na posteli, a vonku že vládne nad krajom temnota. Nastala búrka, počula príboj morský na západe i na východe, od mora severného i od južných končín.

Obrovský had, ktorý zem v hĺbke morskej obmykal, kŕčovite sa šklbal a metal. Blížil sa súmrak bohov, Raganrok — tak menovali pohani súdny deň, kedy zahynie všetko, i sami bohovia. Rohy zvučaly a po dúhe jazdili bohatieri, obrnení oceľou, do posledného boja, pred nimi letely okrídlené bojovnice a rad bol uzavretý postavami mrtvých bohatierov. — Vzduch svietil severnou žiarou, ale temnota zvíťazila. Bol to okamžik strašlivý.

A tesne vedľa ustrašenej zemianky sedela na zemi malá Helga v potvornej podobe žabacej, tiež ona sa chvela a túlila sa k svojej pestúnke, ktorá ju vzala na lono a láskyplne ju objímala, hoci žabacia jej podoba bola odpudlivá. Vzduch sa chvel nárazmi mečov a ranami kópií, svišťal šípmi, ktoré sa rozliehaly ako príval hrozného ľadovca. Nastala hodina, kedy nebo i zem sa pominú, hviezdy zapadnú, kedy všetko zhorí. Ale vedela tiež, že vznikne nová zem a nové nebo, že obilie sa bude vlniť tam, kde sa teraz more po neúrodnej piesčine valí, vedela, že zavládne neznámy dosiaľ Boh, jemný, dobrý a milostivý, ktorý ľudstvo k sebe podvihne a ho ochráni.

Prišiel ten Boh, zemianka ho uvidela, poznala jeho tvár, bol to zajatý kresťanský kňaz.

„Kristus!“ zavolal hlasne, a pri vyslovení toho mena vtisla bozk na čelo otupnej žaby. V tom spadla žabacia koža a malá Helga stála tu v plnej kráse, nežná, ako nikdy pred tým, so žiarivým zrakom. Pobozkala ruky pestúnke, žehnala jej za všetku pečlivosť a lásku, ktorú jej preukazovala v dňoch biedy a zkúšky; ďakovala jej za smýšľanie, ktoré v nej vypestovala a v nej prebudila, ďakovala jej za vyslovenie mena, ktoré opakovala: Kristus! Potom podvihla sa malá Helga v mocnej postave labutej, velebne rozpiala svoje krídla a šumiac odletela, ako keď zástup ťažných vtákov svoju cestu nastupuje.

Zemianka sa pri tom prebudila a zvonku dorážalo k nej ešte to isté šumenie perutí. Bolo to, ako vedela, v dobe, kedy bociani odlietajú; odtiaľ asi pochádzaly tie zvuky. Chcela ich ešte raz pred ich cestou uvideť a dať im s bohom. Vstala, vystúpila na parkan a uvidela na hrebeni súsednej strechy bociana, a tiež všade okolo dvorca, na stromoch pri zámku, a všade dookola poletovali bociani vo veľkých oblúkoch, ale práve na okraji studne, kde malá Helga tak často sedávala a ju svojou divosťou desila, sedely teraz dve labuti a dívaly sa na ňu múdrymi očami. Tu si spomenula na svoj sen, ktorý ešte tak živo jej tkvel v mysli, ako by to bola skutočnosť. Spomnela si na malú Helgu v labutej podobe, spomenula i na kresťanského kňaza a zrazu jej bolo podivne voľno a veselo u srdca.

Labuti zamávaly krídlami, naklonily svoje hrdlá, ako by chcely zavolať svoj pozdrav a zemianka vystrela za nimi ruky, ako by im rozumela a usmievala sa v slzách.

V tom podvihli sa všetci bociani, šumiac krídlami a klapajúc zobákmi, na cestu na juh.

„Na labuti čakať nebudeme!“ povedala bocianova žena. „Keď chcú s nami, nech sa k tomu majú. My nemôžeme čakať, až poletia ťažní vtáci. Je to predsa len niečo krásneho, cestovať tak v rodine a nie ako pinkavky a iní vtáci, kde letia samci zvlášť a samičky tiež zvlášť. Medzi nami rečeno, nie je to ani slušné. Hľa, aký to čudný rozmach krídel, ktorý majú tie labuti!“

„Každý letí svojim spôsobom!“ odpovedal starý bocian. „Labuti letia šikmo, jastrabi v trojhrane a kuvikovia v čiare kľukatej ako had!“

„Nehovor o hadoch, keď sme tu hore!“ prerušila ho žena jeho. „Deti môžu dostať chuť na to a ako ich upokojíš potom!“

*

„Sú to tam dolu tie vysoké hory, o ktorých som počula?“ pýtala sa Helga v rúchu labuťom.

„Sú to mraky, tiahnuce pod nami,“ odpovedala matka.

„Aké to oblaky sa pod nami tak vysoko dvíhajú?“ pýtala sa Helga.

„Hory, ktoré tam vidíš, sú pokryté večným snehom!“ odvetila matka a letely cez Alpy dolu, k modravému moru stredozemnému.

*

„Afrika! Brehy Egypta!“ jasala dcéra Nilu v podobe labutej, keď uvidela zo vzdušnej výšky bledožltý, vlnistý pruh, svoju vlasť.

Tiež vtáci spozorovali cieľ svojej púti a zrýchlili svoj let.

„Vetrím Nilské bahno a mokré žaby!“ povedala žena bocianova. „Už skoro uspokojíme svoj hlad. Uvidíte tiež ibise, marabu a jastrabov. Patria všetci k našej rodine ale nie sú ani zďaleka tak krásni, ako my. Počínajú si veľmi vznešene, najmä ibis. Je rozmaznanými Egypťanmi, ktorí ho dokonca vypchávajú vonnou trávou, a tomu hovoria balzamovanie. Ja sa dám radšej vypchať živými žabami; myslím, deti, že je to tiež vaša mienka a dojde splnenia. Je lepšie mať niečo v žalúdku za živa, nežli byť pre parádu po smrti. To je moja mienka a tá je vždy správna!“

„Bociani prišli!“ hovorili ľudia v bohatom dome na brehu nilskom, kde v otvorenej sieni, na mäkkých, leopardími kožami potiahnutých vankúšoch kráľovský pán ležal vystretý, ani živý, ani mrtvý, dúfajúc v lotosový kvet z hlbokej, divej bariny ďaleko na severe. Príbuzní a služobníci stáli kol do kola.

A do siene vletely dve nádherné biele labuti, ktoré priletely s bocianmi. Odhodily bieloskvúce rúcha labutie a dve krásne ženy sa objavily, podobné sebe, ako dve rosné kropaje. Sklonily sa k bledému chorľavému starcovi, shrnuly si nazad svoje dlhé vlasy a keď sa malá Helga nad dedkom sklonila, zardely sa jeho tvári, jeho oči zažiarily a nový život sa rozprúdil ochromenými údmi. Starec sa vztýčil zdravý a omladnutý. Dcéra a dcérina dcéra držaly ho v náruči ako by ho radostne pozdravovaly z rána po dlhom, ťažkom sne.

*

Radosť vládla v celom zámku a tiež v hniezde bocianov, avšak v tomto bola vyvolaná hlavne dobrým krmom, veľkolepými húfmi žiab; a medzitým čo učenci na rýchlo v letmých obrysoch zaznamenávali príbeh oboch princezien, čo bolo veľkým požehnaním a udalosťou pre dom i zem, rozprávali to isté starí bociani svojej rodine, svojim spôsobom, keď všetci boli nasýtení, lebo hladní mali iné veci na práci, než počúvať rozprávky.

„Teraz ťa iste niečím urobia!“ šepkala bocianová, „je to pravdepodobné!“

„Ale čímže by ma urobili?“ odpovedal jej starý bocian, „veď čože som vlastne urobil? Nič!“

„Učinil si viac než ktokoľvek druhý! Bez teba a našich detí by sa princezny nikdy viac neboly shľadaly s Egyptom a starému by sa nikdy nebolo navrátilo zdravie. Teba iste niečim urobia! Obdržíš iste titul doktorský a naše budúce deti budú potom rodenými doktormi a ich deti to potom privedú ešte ďalej! Ty beztoho už vyzeráš ako egyptský doktor — aspoň v mojich očiach!“

Učenci a mudrci vyhlásili za základnú myšlienku — ako to oni nazývali — ktorá celým príbehom sa vinie, zásadu: „Láska plodí lásku!“ a podávali k tomu výklad rozličným spôsobom. „Egyptská princezna je hrejúcim lúčom slnečným, ktorý sostúpil ku kráľovi Vodníkovi a z ich obetí povstala…!“

„Ja tie slová neviem tak presne opakovať!“ povedal bocian, ktorý na streche všetko počúval a mal o tom v hniezde podať zprávu. „To, čo hovorili, to bolo všetko tak vyšraubované, tak vyumelkované a spletité, tak hrozne učené, že hneď dostali hodnosti a dary, dokonca i kuchár dostal veľké vyznačenie — iste za dobrú polievku!“

„A čo si ty dostal?“ pýtala sa bocianová, „nezabudli predsa na najdôležitejšieho a to si predsa ty! Učenci pri tom všetkom len klapali zobákmi. Však sa tvoje vyznačenie ešte dostaví!“

Neskoro v noci, keď kľudný spánok na dome, znova šťastnom, spočinul, nezavrely sa ešte jedny oči, a neboly to oči starého bociana, hoci hore v hniezde stál na jednej nohe a na stráži spal; nie, malá Helga dosiaľ bdela, vykláňala sa cez parkan a dívala sa na jasné nebo, k veľkým žiarivým hviezdam, ktoré tu jasnejšie a čistejšie svietily, než hore na severe, a predsa to boly tie isté hviezdy. Spomínala na zemianku pri divej barine, na mierne oči svojej pestúnky, na slzy, ktoré preliala pre úbohú žabu, ktorá teraz stála v žiari a lesku hviezdnom na brehoch Nilských vo skvostnom vzduchu jarnom. Spomínala na lásku v prsách pohanky, na lásku, ktorú preukazovala biednemu tvoru, ktorý v ľudskej podobe bol zlým zvieraťom a človekom v podobe zvierenskej, odpornej na pohľad, hnusnej v dotyku. Pozorovala žiarivé hviezdy a napadla jej žiara, ktorou svietilo čelo mrtvého kňaza, keď leteli cez lesy a bariny. V jej spomienke znely zvuky a slová, ktoré počula vysloviť, keď išli spolu, keď sedela za ním, všetka dojatá, slová o prazdroji lásky, najväčšej lásky, obmykajúcej všetky pokolenia.

Hľa, čo všetko jej bolo dopriate, čo získala, nadobudla! Myšlienky malej Helgy dňom i nocou objímal celý súbor jej šťastia a pri tom bola ako dieťa, ktoré behá chvatne od daru k daru, ku všetkému skvostnému nadeleniu. Temer sa rozplývala v stúpajúcom blaženstve, ktoré ešte malo prísť, ktoré iste príde. Zázrakom bola povznášaná vždy k vyššej radosti, vyššiemu šťastiu, a tak sa v ňom topila, že ktoréhosi dňa už si ani nespomenula na toho, kto jej to daroval. V smelom rozmachu mladistvého blúznenia pustila uzdu len svojim snom. Jej oči žiarily pri tom, ale v tom bola vyrušená hlomozom dolu na dvore. Spozorovala, že tam behajú dvaja pštrosí v úzkych kruhoch. Pred tým nikdy nevidela toto zviera, vtáka tak veľkého, ťarbavého a ťažkopádneho; krídla boly ako pristrihnuté, vták pôsobil dojmom, ako by mu bol niekto ublížil, a preto sa pýtala, čo sa mu stalo. Po prvý raz počula povesť, ktorú si Egypťania o pštrosu rozprávajú.

Jeho rod bol kedysi, už dávno tomu, krásny, veľké a silné boly jeho peruti. Jedného večera vravelo mu mocné vtáctvo lesné: „Brat, zajtra, keď Boh dá, poletíme k rieke sa napiť!“ Pštros odpovedal: „Ja dám!“ Keď nastal deň, odleteli, najprv vysoko k slnku, oku božiemu, vždy vyššie a vyššie, pštros vždy ďaleko pred ostatnými. Plný pýchy letel k svetlu. Spoliehal sa na svoju silu a nie na jej darcu, nehovoril: „Keď Boh dá!“ V tom rozprestrel trestajúci anjel závoj pred večne planúcim a večne žiariacim; v tejže chvíli spálené boly krídla vtákove, biedne klesol k zemi. On a jeho pokolenie nikdy viac sa už nepovzniesly a nepovznesú k výške; zachvátený bojazlivosťou dáva sa na útek a obieha v úzkom priestore neprestajne dookola, ako napomenutie pre nás ľudí, aby sme pri každej myšlienke, pri každom podnikaní hovorili: „Keď Boh dá!“

A Helga sklonila v myšlienkach hlavu, pozorovala obiehajúceho pštrosa, videla jeho úzkosť a videla jeho bláznivú radosť pri zbadaní vlastnej veľkej tône na stene, mesiacom bielo ožiarenej. Vážnosť zapustila korene hlboko v jej mysli a v jej srdci. Bohatého, šťastného života dosiahla, nadobudla — čo by sa ešte malo stať, čo by malo prísť? A preto bude najlepšie, keď povie: „Keď Boh dá!“

*

V prvých dňoch jari, keď bociani zase tiahli na sever, vzala Helga svoju zlatú náramnicu, vyryla do nej svoje meno, pokynula starému bocianovi, zavesila mu zlatý kruh na hrdlo a prosila ho, aby ho doniesol zemianke, aby táto z toho poznala, že jej schovanica ešte žije, je šťastná a s láskou na ňu spomína.

„Je to ťažké!“ pomyslel si bocian, keď pocítil ťarchu toho bremena na svojom hrdle; „ale zlato a česť nesmieme zahodiť na ceste. Tam hore budú nútení doznať, že bocian prináša šťastie!“

„Ty snášaš zlato a ja snášam vajcia!“ povedala bocianová, „ale ty len raz, ale ja každoročne! Uznania sa však nedostane žiadnemu z nás. To bolí!“

„Máme však povedomie svojej zásluhy, matka!“ povedal bocian.

„To nemôžeš nosiť zjavne na prsách!“ povedala bocianová, „a nedáva nám to ani priaznivý vietor, ani nič na jedenie!“

A potom odleteli.

Malý sláviček, ktorý spieval v húštine hájov tamarindových, chcel sa tiež skoro vydať na sever. Hore pri divej barine ho malá Helga tiež počúvala; chcela mu uložiť posolstvo; veď sa vyznala vo vtáčej reči od tých dôb, kedy v rúchu labuťom letela. Sláviček jej iste porozumie. Prosila ho, aby zaletel do bukového lesa na poloostrove, kde je nasypaný hrob z kamenia a snetí, a prosila ho, aby všetkých vtákov tam poprosil, aby ten hrob opatrovali a na ňom piesne spievali.

A slávik odletel a časy letely s ním!

*

Okolo žatvy sedel orol na pyramíde a uvidel mocný sprievod s ťavami a veľkým nákladom v sprievode ozbrojených mužov, bohato oblečených, ktorí išli na bujných arabských vraníkoch. Bohatí hostia, kráľovský princ z Arabie, krásny, aký práve princ byť má, slávili vjazd do pyšného domu, v ktorom teraz bocianov hniezdo stálo prázdne. Jeho obyvatelia boli v severných krajinách, ale skoro už sa mali vrátiť.

A práve toho dňa sa vrátili, kedy veselie a hodovanie dosiahlo vrchola. Svadobné radovánky vládly a malá Helga, žiariac skvostami, bola nevestou, ženichom bol mladý arabský princ. Sedeli spolu na čestnom mieste pri stole medzi matkou a dedkom.

Ona však nepozorovala ženichove ohorené, mužné líca, ktoré pokrývaly čierne fúzy, nepozorovala jeho oslnivé, ohnivé krásne oči, ktoré sa neprestajne na ňu dívaly; ona sa dívala von, hore k jasnej, žiarivej hviezde, ktorá s neba na ňu žiarila.

V tam zaznely vonku silné nárazy perutí, bociani sa vracali. Hoci bol bocianí pár veľmi ustatý cestou a hoci mu bolo značne odpočinku treba, predsa hneď sletel na zábradlie verandy, lebo počul, aká je tam slávnosť. Hneď na hraniciach sa dozvedeli, že ich oboch malá Helga dala vymaľovať na stenu, lebo obidvaja patrili k jej príbehu.

„To je pre nás veľké vyznačenie!“ povedal starý bocian.

„Náramne malé!“ povedala bocianová, „menej si už ani nemohli vymysleť!“

Keď ich Helga spozorovala, dvihla sa a vyšla k nim na verandu, pohladiť ich po perí. Starí bociani sklonili hlavy a najmladšie deti sa na to dívaly a cítily sa veľmi poctené.

Helga sa pozrela k žiarivej hviezde, ktorá vždy jasnejšie a jasnejšie planula. A medzi ňou a Helgou vznášala sa postava, čistšia než vzduch a predsa viditeľná; bol to mrtvý kňaz kresťanský. Tiež on prišiel na jej svadobnú hostinu, prišiel z ríše nebeskej.

„Krása a sláva tam hore prevyšujú všetko, čo zem má!“ povedal.

Malá Helga modlila sa zhlboka, tak vrúcne, ako nikdy predtým, aby len na jednu minútu sa tam smela podívať, jediným pohľadom, aby otcovu nebeskú ríšu smela uvideť.

A on ju povzniesol k večnému svetlu, večnej sláve; prúd myšlienok a zvukov ju obklopoval. Nielen okolo všetko žiarilo leskom a nebeskou hudbou, tiež v nej, v jej duši to žiarilo a znelo. Slovom sa to ani vylíčiť nedá.

„Musíme zpäť, budú ťa pohrešovať!“ povedal.

„Len jeden pohľad ešte!“ odpovedala, „len krátku minútku ešte!“

„Musíme k zemi, všetci hostia už odchádzajú!“

„Len jeden pohľad ešte, posledný —“

Zase stála malá Helga na verande — ale všetky fakle vonku už pohasly, všetky svetlá v svadobnej komnate zmizly, bociani zmizli, hosťov nebolo videť, ani ženicha, všetko ako by za krátke tri minúty bolo vetrom odvanuté.

Tu zmocnila sa Helgy úzkosť, prešla veľkou sieňou do najbližšej komnaty. Tam spali cudzí vojaci; otvorila postranné dvere, vedúce do jej vlastnej komnaty, ale miesto v nej stála vonku na záhrade; tak to predsa driev nebolo. Nebo sa zardievalo, chýlilo sa k ránu.

Len tri minúty v nebi a zatiaľ minula celá pozemská noc.

V tom uvidela bocianov; zavolala na nich, prehovorila ich rečou a starý bocian otočil hlavou, načúval a priblížil sa.

„Ty hovoríš našou rečou!“ povedal, „čoho žiadaš? čo ťa sem vedie, cudzia žena?“

„Veď ja som malá Helga! Či ma už nepoznáš? Pred troma minútami sme práve spolu hovorili tam na parkane!“

„To je omyl!“ povedal bocian; „to sa ti to asi len zdalo!“

„Nie, nie!“ zavolala a rozprávala mu o zemianskom zámku, o divej barine, o ceste sem…!

Tu zablýskal bocian očkami. „To je stará rozprávka, ktorú poznám z dôb mojej prababičky. Ba veru, bývala tu vraj v Egypte raz akási princezna zo severa, ale tá pred mnohými storočiami zmizla práve na svoj svadobný deň a viac sa neobjavila! Môžeš si to sama prečítať, tu na pomníku v záhrade. Sú na ňom vytesaní i bociani i labuti a hore stojí sama, z bieleho mramoru.“

Tak tomu bolo. Malá Helga to videla, pochopila a klesla na kolená.

Slnko vyšlo a ako kedysi pod jeho lúčmi žabacia koža padala a Helgina krása sa objavovala, tak vzniesla sa teraz Helga pri vychádzajúcom slnku ako prekrásna postava, čistšia, jemnejšia, jasnejšia než vzduch, lúč — k svojmu otcovi na nebesách.

Telo kleslo do prachu; tam, kde stálo, ležal uvädlý kvet lotosový.

*

„To je nový koniec rozprávky!“ povedal starý bocian; „to som nečakal! Ale páči sa mi veľmi pekne!“

„Len čo tomu povedia deti?“ pýtala sa bocianová.

„Hej, to je predsa to najdôležitejšie!“ povedal starý bocian.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.