Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Poviedka o roku

Bol posledný deň v januári; nastala hrozná snehová fujavica; fujavice búrily ulicami; zovňajšie strany okien boly celé pokryté snehom a ako lavina padal sneh so striech. Ľudia boli ako na úteku, ponáhľali sa, behali, padali si do náručia, na chvíľku sa zadržali a aspoň na tak dlho si zachovali rovnováhu. Kočiare a kone boli ako napudrovaní, sluhovia stáli chrbtom ku kočiarom, aby aspoň trochu boli pred vetrom ochránení, a chodci hľadeli vždy, aby sa kryli za vozmi, ktoré v hlbokom snehu len pomaly sa pohybovaly. Keď sa konečne fujavica utíšila a pri domoch boly umetené úzke chodníčky, predsa sa ľudia pri stretnutí zastavovali. Nikto nemal chuti uhnúť sa skôr do hlbokých závejí a povoliť druhému priechod. Stáli vždy mlčky proti sebe, až konečne, ako by sa mlčky shodli, dali každý jednu nohu v šanc a zaborili ju do snehu.

K večeru nastal úplný kľud, nebo bolo ako vymyté a ako by vyššie a priesvitnejšie, hviezdy boly ako nové a niektoré modravé a jasne sa trblietaly. Pri tom mrzlo, až to prašťalo; skoro i najvyššia snehová vrstva bola tak tvrdá, že sa mohlo bez obavy po nej chodiť. Vrabčíci poskakovali na umetených miestach sem i tam, mnoho potravy však nenašli a mráz im liezol za nechty.

„Čim!“ riekol vrabec vrabcovi, „tomuto sa vraví nový rok! — Veď je horší, než bol ten starý! To sme si ho tiež mohli nechať. Mrzí ma to a mám k tomu dosť príčin!“

„Ba, ľudia behali a nosili novoročné darčeky!“ vravel malý, napoly zmrznutý vrabec. „Rozbíjali hrnce pred dverami a boli celí bez seba radosťou, že je starý rok ten tam. Ja som sa z toho tiež tešil, lebo som predpokladal, že nastanú teplé dni, ale nebolo z toho nič. Mrzne ešte viac, než pred tým! Ľudia si to akosi poplietli s počítaním času!“

„To sa vie!“ vravel tretí, starý už a belohlavý. „Oni majú čosi, čomu hovoria kalendár, sami to vynašli a podľa toho sa má všetko riadiť — ale kdeže! Rok začína, keď jar nastane, to je beh prírody a podľa toho sa riadim ja!“

„Ale kedy nastane jar?“ pýtali sa všetci.

„Nastane, až prídu bociani, ale títo sú dosť nespoľahliví; tu v meste niet nikoho, kto by sa v tom vyznal, na vidieku to predsa vedia lepšie. Poleťme tam a vyčkávajme na dedine! Tam budeme jari bližšie!“

„Ba, to by bolo!“ vravel jeden, ktorý tu neprestajne okolo poskakoval a čimčaroval, bez toho, aby vlastne niečo povedal. „Avšak tu v meste požívam niektoré výhody, ktorých by sa mi vonku, ako sa obávam, iste nedostávalo. Na tejto strane ulice v istom dome býva ľudská rodina, ktorá mala múdry nápad: pripevňuje na stenu tri alebo štyri kvetináče a to veľkým otvorom do nútra k stene, a dnom na vonok. V tom je tak veľká diera, že môžem ľahko sem i tam preleteť. Tam som svojmu mužovi upevnila hniezdo a tamodtiaľ sme vyviedli všetky naše mláďatá. Ľudská rodina upravila si to všetko len pre svoje vlastné potešenie, chtiac pozorovať náš život — ináč by to sotva boli urobili. Sypú nám tam chlebové odrobinky, tiež len pre svoju zábavu, avšak nám sa tým dostáva potravy; práve ako by tým o nás bolo postarané; preto myslím, že ja a môj muž tu zostaneme, ačkoľvek sme veľmi nespokojní, ale zostaneme predsa.“

„A my poletíme na vonkov, aby sme videli, či jar už prichádza,“ odpovedali ostatní vrabci a s tým odleteli.

Na vonkove panovala najtuhšia zima; bol tam mráz ešte o niekoľko stupňov väčší než v meste. Ostrý vietor fučal cez zasnežené polia. Sedliak s veľkými rukavicami sedel na svojich saniach a rozháňal sa rukami, aby mu nezamrzly. Bič mu ležal na lone, chudí koníci utekali, až sa z nich dymilo, sneh vržďal a vrabci poskakovali v koľajach a mrzli, „Čim! Kedy príde jar? Trvá to už tak dlho!“

„Tak dlho!“ zaznelo to do polí s najvyššieho zasneženého návršia. Bola to snáď ozvena, alebo boly to slova podivuhodného starého muža, ktorý v búrke a snehu sedel na vrcholku snehového kopca. Bol celý biely, oblečený po sedliacky v biely kožuštek, s dlhým bielym vlasom, celý bledý a s veľkými, jasnými očami.

„Kto je ten starček?“ pýtali sa vrabci.

„Ja viem!“ vravel starý havran, sediaci na plote a dosť blahosklonne uznávajúci, že pred Bohom sme si všetci rovní, ako tie malé vtáčatá, ani jeho samého nevynímajúc; preto tiež bol k vrabcom vľúdny a podal im vysvetlenie. „Znám toho starca. Je to Mráz, starec z lanského roku; nie je mrtvý, ako vraví kalendár, nie, je tútorom malého princa, Jari, ktorý príde čo nevideť. Ba, pán Mráz, ten vie vládnuť. Brrr, malí vtáčkovia, veď je to práve počuť možno, ako sa trasiete zimou!“

„Áno, to je to, čo ja vždy tvrdím!“ vravel najmenší vrabec; „kalendár nie je iné, ako púhy ľudský výmysel, ktorý s prírodou sa nesrovnáva. Mali by podobné veci prenechať nám, nám, ktorí sme bytnosti jemnejšie.“

A minul týždeň, minuly dva. Les bol čierny a zamrznuté jazero ležalo tu ako zmeravená olovená ťarcha. Mraky — ba, to ani neboly mraky, bola to mokrá, mrazivá hmla, visiaca nad krajinou. Veľké čierne vrany lietaly v kŕdľoch, bez škrečania — bolo, ako by všetko spalo. — Zrazu skĺzol papršlek slnečný po jazere a jazero sa zaligotalo ako roztopený cín. Snehový príkrov na poliach a návršiach nebol už tak oslnivý, ako driev, avšak biela postava, Mráz sám, sedel tam neprestajne s pohľadom na juh upretým. Ani nepozoroval, že pokrývka snehová zvoľna mizne do zeme, a že tu i tu sa objavuje kúštik zeleni, a tam sa to potom len tak hemžilo vrabcami.

„Čim! Čim! Už ide jar?“

„Jar!“ Zaznelo to v lúkach i poliach a tmavohnedých lesoch, kde na pňoch hral mach sviežou zeleňou. — A od juhu prileteli dvaja prví bociani. Každému z nich sedelo na chrbte malé, krásné dieťa, chlapec a dievča. Pobozkali zem, a kamkoľvek vkročili, tam pod snehom vykľúčily biele kvety.

Ruku v ruke vystupovali k starému snehuliakovi, Mrazu, objali ho na pozdrav a v tejže chvíli všetci traja zmizli a zmiznul i celý kraj; všetko zahaľovala hustá, vlhká hmla, nepreniknuteľná a ťažká. Zvoľna však dvihal sa vietor, rozprúdil sa a roztrhal a zahnal hmlu, slnko začalo hriať; — Mráz už zmiznul a krásné deti jari sedely na tróne roku.

„Toto je Nový rok!“ vraveli vrabci. „Teraz zase dostaneme čo sa patrí a okrem toho i náhradu za krutú zimu.“

Kamkoľvek tie dve deti vyšly, všade pučaly na kroch a stromoch zelené pupence, tráva vyrastala, osenie sa zelenelo a bujnelo. A dievčatko sypalo všade dookola kvety; malo ich nadbytok v svojej sukničke, práve ako by sa tam rojily, vždy ich tam bolo plno, ačkoľvek dievča veľmi horlivo kvety rozsypávalo — v horlivosti svojej nasypalo celé trsy kvetov na jablone a breskyne, tak že tu stály v celej nádhere kvetnej ešte skôr, než im listy narástly.

Dievča zatlapkalo rúčkami a chlapec zaspieval a na to prišli vtáci, Boh sám vie odkiaľ, a všetci štebotali a spievali: „Prišla jar!“

Bol to prekrásny pohľad. Starenky vyšly si pred dvere na slniečko, dýchaly ľúbovonný vzduch a pozorovaly žlté kvety, pokrývajúce všetky lúky práve tak, ako za ich mladých rokov. Svet zase omladnul. „Dnes je vonku prekrásne,“ vravel každý.

Les bol ešte tmavý, ale pukov tam bolo, kvety už pučaly, fialky boly v plnom kvete, sasanky a pryskierniky sa rozvíjaly, ba v každom steble trávy bola miazgra a sila, bol to opravdu skvostný koborec, ktorý pozýval na posedenie; a na ňom sedela jarná dvojica, držali sa za ruky a spievali a smiali sa a rástli a rástli.

Jemný dáždik padal na nich s nebies; nepozorovali toho však, kropaje dažďové i slzy radosti splývaly v jedno. Ženích s nevestou sa pobozkali a v tej chvíli rozvila sa zeleň lesná. Keď slnko vyšlo, zelenaly sa už všetky lesy.

A ruku v ruke kráčali snúbenci pod sviežou klenbou listov, kde len slnečné lúče a vhodené tiene sa hraly so zeleňou. Panenskou čistotou a osviežujúcou vôňou planuly jemné tie listy; svižko a jasne prúdily potok i rieky v aksamitových šašinách a cez blýskavé kamene. „Vždy a na veky je a zostáva všetko plné života!“ hovorila celá príroda. A kukučka kukala a škovran jasal, nádherná jar bola tu! Avšak vŕby maly všetky kvety v zimných rukaviciach, tak strašne boly opatrné.

Potom minuly dni a týždne, tiesnivo ležala horúčosť na celej prírode; vrelé prúdy vzduchu vialy obilím, rýchlo žltnúcim. Biely kvet severného lotosu rozložil na lesných jazerách svoje veľké zelené listy po hladine vodnej a ryby vyhľadávaly pod nimi tôňu. Za lesom, na strane pred vetrami chránenej, kde slnko hrialo steny obytnej budovy a hrialo i nádherne rozkvitnuté ruže, kde stromy boly plné šťavnatých, čiernych a slnkom skoro sčervenelých čerešní, sedela prekrásna žena leta, ktorú sme už videli, keď bola dieťaťom a nevestou. Dívala sa k vystupujúcim tmavým mrakom, ktoré ako rozvlnené pohorie modročierne a ťažké vždy vyššie a vyššie stúpaly. Ako skamenelé, rozbúrené more blížily sa mraky vždy viac a viac k lesu, v ktorom, ako by čarovným prútikom zakliate, všetko zanemelo. Ani vánok sa nehýbal, i vtáci zamlkli, celú prírodu ovládala vážnosť očakávania čohosi veľkého. Avšak na chodníčkoch i cestách náhlili sa ľudia v kočiaroch i jazdci i peší, aby sa včas dostali pod strechu. —

Zrazu sa zablýskalo, ako by slnko prenikalo, razom, oslnivši všetko zapaľujúc a v rachotivom dunení a hrmení všetko sa zase zahalilo v temnotu. Voda splývala v prúdoch; noc a deň a ticho a hrom sa striedaly. Mladé, hnedé steblá v šašine sa vlnily sem i tam, lesná klenba sa skryla v daždi, a zase striedaly sa tma a svetlo, ticho a hrom. — Tráva a obilie ležaly ako pobité, ako odplavené prívalom, ako by nikdy sa už nemaly spamätať. — Dažď sa zmenil v drobné kvapkanie, slnko zasvietilo a so stebiel a listov žiarily kropaje vodné ako perly, vtáci spievali, ryby v potoku sa hádzaly, komári tancovali a vonku na skalách, nad rozbúreným morom sedel sám pán leta, silný muž plných svalov, s premoknutými vlasmi — omladnutý sviežim kúpeľom, sedel v teplej žiari slnečnej. Všetka príroda kol do kola bola omladnutá, všetko stálo bujne a krásne; bolo leto, žiarivé, skvostné leto.

Milou a sladkou vôňou dýchala ďatelina, kde včely bzučaly; tam zaletela kráľovná včiel so svojim rojom a včely začaly snášať med a vosk. Nikto toho nevidel, len obaja vládcovia leta.

Večerná obloha žiarila zlatom, že žiadna kopuľa kostolná sa neskveje takou nádherou, a mesiac svietil medzi večernými a rannými zorami. Bolo leto. —

A plynuly dni a uplynuly týždne. — Lesklé kosáky žencov zažiarily v žite, konáre jabloňové ohýbaly sa pod ťarchou červených jabĺk; chmeľ dýchal nádhernou vôňou a pod lieskovcami, obťažkanými orieškami, sedel pán leta so svojou vážnou ženou.

„Aké to bohatstvo!“ vravela ona, „kol do kola nič len požehnanie, dobro a krása — a predsa, sama neviem prečo, predsa sa mi stýska po kľude — ach, po pokoji! Nemám preto iných slov. — Už zase sa ore na poliach! Vždy viac a viac chcú ľudia získať! — Hľa bociani sa už shromažďujú v kŕdle a kráčajú opodiaľ za pluhom, tí vtáci egyptskí, ktorí nás vzduchom sem priniesli. Pamätáš sa ešte, ako sme v tieto severné kraje sem prišli, keď sme ešte boly malými deťmi? — Priniesli sme kvety, skvelú žiaru slnca a zelené lesy; s tými teraz vietor už si zle zahral, barnavejú a sú vždy tmavšie a tmavšie, ako južné stromy, nenesú však takého zlatého ovocia!“

„Chceš ich videť?“ vravel pán leta. „Tak sa zase rozveseľ!“ A kynul rukou a listie lesné sa zbarvilo do červena a do zlata; všetky lesy sa zaskvely bohatou nádherou bariev. Na ružových kroch sa skvely plamenné šípky, na badze visely ťažké, tmavohnedé badzinky, plané gaštany vypadávaly zrelé z tmavozelených škrupín a v lesoch už po druhé rozkvitly fialky.

Kráľovná roku však tíchla a neprestajne bledla. „Aký je studený ten vietor!“ vravela, „noc bude hmlistá a vlhká! Túžim po kraji môjho detstva!“

Videla odletať bocianov, po jednom, a vystierala svoje ruky za nimi. — Dívala sa na hniezda, teraz prázdné, a tam v jednom z nich týčil sa dlhý stonok nevädze a v inom žltá púpavka, ako by hniezdo len pre nich bolo ochranným plotom; tiež vrabci zvedavo sa tam dívali.

„Čim! Čo sa stalo s panstvom? Patrne nemôžu sniesť trošku studenejší vietor a preto odišli? Šťastnú cestu!“

A listie lesné bledlo a žltlo, list padal za listom, zabúrily podzimné víchrice, rok sa chýlil ku koncu. Na zvädlých listoch ležala panovníčka roku a miernym pohľadom pozerala na jasné hviezdy a jej manžel stál pri nej. Náraz vetru rozvíril listie — a keď sa zase utíšilo, bola preč, avšak posledné vtáča letné letelo studeným vzduchom.

A teraz nastaly vlhké hmly, mrazivé vetry a dlhé zimné noci. Kráľ roku stál tu v snehobielych vlasoch, avšak sám o tom nevedel, domnieval sa, že sú to vločky snehové, ktoré z mrakov sa naň sypú. Ťažký príkrov snehový sa rozložil po zelených poliach.

A kostolné zvony vyzváňaly sviatky vianočné.

„Zvony narodenia znejú!“ vravel panovník roku, „skoro sa zrodí nová panovnícka dvojica; a mne sa dostane pokoja, ako jej, pokoja medzi jasnými hviezdami.“

V jedľovom lese, svetlo zelenom, kde bolo plno snehu, stál anjel vianočný a svätil mladé stromky, ktoré boly určené k slávnosti.

„Radosť v domoch i pod zelenými ratolesťami!“ zvolal starý vládca roku, zostarlý v posledných týždňoch na šedivého kmeťa; „Blíži sa doba môjho odpočinku, nová dvojica dostane teraz žezlo a korunu!“

„A predsa patrí moc ešte tebe!“ vravel anjel vianočný, „moc a nie odpočinok! Daj, nech sa sneh hrejivo položí na mladé osenie! Nauč sa snášať, že inému sa holduje, hoci ty si ešte pánom, nauč sa byť zabudnutý a predsa ešte žiť! Hodina tvojej svobody uhodí, až príde jar!“

„A kedy príde jar?“ pýtal sa Mráz.

„Príde, až bociani prídu.“

S bielymi vlasmi a snehobielou bradou sedel Mráz ľadový, starý a shrbený, avšak silný, ako búrka zimná a moc ľadová, sedel na hŕbe snehu na pahorku a díval sa na juh, ako keď lanský Mráz tam sedel a sa díval. Ľad prašťal, ľudia bruslili, havrani a vrany veľmi pekne sa vynímaly na bielej pôde, nehnul sa ani vetríčok. V tichom vzduchu sopial Mráz ruky a ľad sa stal pevným mostom medzi zemami.

Tu prišli zase z mesta vrabci a pýtali sa: „Kto je ten starý muž?“ A zase tu sedel starý havran či niektorý jeho syn, čo je konečne to isté, a riekol im: „To je Mráz! Starec z minulého roku. Nie je mrtvý, ako vraví kalendár, je to tútor jari, ktorá už skoro príde!“

„Kedy príde jar?“ pýtali sa vrabci. „Potom budeme mať lepšie časy a lepšiu vládu. Tá stará nestojí za nič.“

V tichom zamyslení pokynul Mráz holému, tmavému lesu, kde každý strom ukazoval krásné tvary a oblúky svojich haluzí; a so zimným spánkom snášaly sa ľadové hmly z mrakov — vládca snívalo o dobe svojej mladosti a o mužnom svojom veku, a za svitania stál tu celý krásne osrienený; bol to letný sen Mrazu; len lúčom slnečným bol ukončený krásny sen.

„Kedy príde jar?“ pýtali sa vrabčíci.

„Jar!“ zaznelo to ozvenou od zasnežených kopcov. A slnko začalo hriať, snehy sa topily, vtáci štebotali: „Jar prichádza!“

A vysoko vzduchom priletel prvý bocian a za ním druhý; na každom sedelo krásné dieťa; sniesli sa na šíre pole, pobozkali zem a pobozkali starého, tichého muža a tento zmiznul ako Mojžíš, unesený mrakom.

Dejiny roku boly u konca.

„To je všetko veľmi pekné!“ vraveli vrabci, „a je to tiež v poriadku, ale s kalendárom sa to neshoduje a preto to nie je pravda.“




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.