Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Posledný sen starého dubu

Poviedka vianočná

Na vysokom svahu, hneď na brehu šíreho mora, stál dub, opravdu starý, práve tristošesťdesiatpäť rokov. Ale táto dlhá doba neznamenala pre starý strom nič viac, než pre nás práve toľko dní. Bdieme vo dne a spíme v noci a mávame potom svoje sny, ale so stromami je to ináč, strom bdeje po tri ročné doby, len na zimu upadá v spánok, zima je mu dobou spánku, je jeho nocou po dlhom dni, ktorý sa menuje jar, leto a jaseň.

Okolo jeho koruny v tak mnohý z teplých dní letných mnohá jepica tančila, žila, vznášala sa a bola šťastná, a keď potom to stvorenie na okamžik v tichej blaženosti na niektorom z veľkých, sviežich listov dubových odpočívalo, hovorieval strom: „úbohé stvorenie! Celý tvoj život trvá len okamžik! Je to krátke! Je to smutné!“

„Smutné?“ odvetila vždy jepica, „čo tým myslíš? Všade kolkolom je nevylíčiteľný jas a svetlo, je tak teplo a krásne, a ja som tak šťastná!“

„Ale žiješ len deň a potom je po všetkom!“

„Po všetkom?“ riekla jepica. „Čo je po všetkom? Je tiež po tebe?“

„Nie, ja žijem tisíce tvojich dní a môj deň obsahuje celé ročné obdobie. To je čosi dlhého, čo ani ty si vypočítať nemôžeš!“

„Skutočne, lebo ti nerozumiem! Ty máš tisíce mojich dní, avšak ja mám tisíce okamžikov, kedy môžem byť šťastná a veselá! Zajde všetka krása sveta, až ty zomreš?“

„Nie,“ riekol strom, „iste že potrvá ďalej, dlhšie, o mnoho dlhšie, než si myslím, a môžem pomysleť.“

„Tedy obidvaja máme rovnako dlhý život, lenže to oba rozdielne počítame.“

A jepica tancovala a vyšinula sa vysoko do vzduchu, tešila sa zo svojich jemných, umelých krídel, tešila sa z ich priesvitnosti a zamatovej hebkosti, tešila sa z teplého vzduchu, ktorý bol korenený vôňou z ďateliny, planých ruží, badzy a bolerázu, nehľadiac ani k sladkému dychu fialôk a divej máty poľnej. Vôňa bola tak silná, že sa jepica až domnievala, že je z nej spitá. Deň bol dlhý a skvostný, plný radosti a blahých pocitov, a keď slnko zapadlo, cítila malá tá muška sladké zamdlenie zo všetkej tej rozkoše a blaženosti. Krídelka nechcely ju už niesť a cele tíško skĺzla na mäkké, knísavé steblo trávy, kývkala hlávkou, ako to vedela a kľudne potom zaspala. To bola jej smrť.

„Chúďa, jepica malá!“ riekol dub, „bol to predsa len trochu krátky život!“

A denne opakoval sa tenže taniec, tenže hovor, tieže odpovedi a tože zaspanie na veky; opätovalo sa to vo všetkých pokoleniach jepíc a všetky boly rovnako šťastné a veselé. Dub prebdel svoje jarné ráno, letné poludnie a podzimný večer, ale teraz sa mu priblížila doba spánku, jeho noc. Zima bola pred dverami.

Už spievaly víchrice: „Dobrú noc! dobrú noc! Tu spadol list, tam spadol list! Hľaď, aby si spal! Uspievame ťa k spánku, ukolembáme ťa k spánku; však že to svedčí tvojim starým konárom? Spi sladko, spi sladko! Je to tvoja tristošesťdesiatapiata noc; veď si vlastne len rok starý! Spi sladko! Mračno snehové mäkko ti postele, mäkkou, teplou prikrývkou ťa pokryje celého! Spi v sladkom pokoji a sladko snívaj!“

Dub stál tam zbavený všetkých listov, na celú zimu mal sa oddať kľudu a pri tom maly ho obletovať mnohé príjemné sny. Ale tak ako ľuďom, i jemu predvádzaly sny vždy niečo, čo už prežil.

Bol raz tiež malý, ba púhy žalud bol jeho kolískou, podľa ľudského počtu bol teraz už v štvrtom storočí. Bol najväčším a najkrajším stromom lesa, svojou korunou vysoko vyčnieval nad všetky ostatné stromy, a z mora bol už zďaleka viditeľným, bol lodiam znamením. On ani na to nepomyslel, koľko očú ho hľadá. Vysoko v zelenej jeho korune hniezdili diví holubi a kukučka volala jeho meno, a na jaseň, kedy sa jeho listy podobaly vytepaným doskám medeným, objavili sa ťažní vtáci a odpočívali na ňom, driev, než sa rozleteli cez more. Vrany a kavky prilietaly a v kŕdľoch sa naň spúšťaly a táraly čosi o zlých časoch, ktoré práve nastávajú a ako je to ťažké, najsť v zime potravu.

Bolo to práve v svätý čas vianočný, kedy dub sníval najkrajší sen; počúvajme aj my.

Strom to cítil cele zreteľne, že je doba sviatočná; zdalo sa mu, že čuje zvoniť všetky zvony kostolné, a bolo mu pri tom ako o krásnej nedeli, mäkko a teplo. Sviežu a zelenú rozkladal svoju mocnú korunu, lúče slnečné hraly sa v jeho listí a konároch, vzduch bol naplnený vôňou kvetín a krovín; pestrí motýli sa hrali a jepice tancovaly, ako by tu všetko bolo len k vôli tomu, aby sa veselily a tancovaly. Všetko, čo strom po roky zažil a okolo seba videl, spelo okolo neho slávnostným sprievodom. Videl ako za starých dôb zase rytierov a dámy na koňoch, s perami za klobúkami a sokolmi na rukách, idúcich lesom. Lesný roh zaznieval, a psi brechali radostne. Videl nepriateľské vojská s lesklými zbraňami, v pestrých rovnošatách, s oštiepmi a halapartňami, rozbíjali tu šiatre a zase ich strhovali; strážné ohne plápolaly a pod rozložitými konármi dubu spievali a spali. Videl, ako sa sem dostavila pri svite mesačnom dvojica milencov, a svoje mená, ich počiatočné písmená vyryla do šedozelenej jeho kôry. Citera a harfa Aeolova boly kedysi, ach, je tomu už mnoho, mnoho rokov, zavešané veselými cestujúcimi mladíkmi na konáre jeho; teraz tu zase visely a zase tak ľúbo znely. Vtáci spievali, holubi hrkútali, ako by chceli rozprávať, čo strom pri tom pociťoval a kukučka volala svoje meno toľkokráť, koľko letných dní bude ešte žiť.

I bolo mu, ako by nový prúd života od najjemnejších korienkov až hore k najvyšším vetviam, áno, až do listov, prúdil. Strom pociťoval, že prúd mu dáva sily, aby sa vypial, koreňami cítil, že i v zemi je živo a teplo; cítil, ako jeho sila rastie, pnul sa vyššie a vyššie. Kmeň vyrastal, nebolo tu zastavenia, rástol vždy viac a viac, koruna bola plnejšia, šírila sa, pnula sa do výšky — ale s tým vzrastom rástlo i blahé vedomie, túžba, naplňujúca ho nevýslovným šťastím, túžba, dostihnúť vždy vyššieho cieľa, dorásť až k žiarivému, teplému slnku.

Už vyrástol vysoko nad oblaky, kde tmavé čriedy ťažných vtákov alebo veľké, biele zástupy labutí pod ním tiahly.

A každý dubový lístok, ako by mal zvláštné oko, mohol všetko videť, na všetko sa spoludívať. Hviezdy staly sa za dňa viditeľnými, boly veľké a žiarily; každá z nich sa dívala milým, jasným pohľadom. Pripomínaly známe milé oči, oči detské, oči milencov, ktorí sa pod stromom schádzali.

Bol to nekonečne blažený okamih, tak plný radostí a predsa vo všetkej tej rozkoši pociťoval túžbu, aby tiež ostatné lesné stromy tam dolu, všetky kroviny, rastliny a kvety sa s ním mohly vzniesť a tiež túto krásu a nádheru prežiť. Mohutný dub nebol v svojom sne tou všetkou skvelosťou predsa cele šťastný, keď sa nemohol o svoje šťastie deliť so všetkými ostatnými, malými i veľkými, a tento pocit prechvieval jeho vetve a listy práve tak prenikavo a mocne, ako sa to v prsách ľudských zachvieva.

Koruna stromu sa kývala, ako by niečo hľadala, čoho pohrešovala, obzerala sa a pri tom prenikla k nej vôňa fialôk a sneženiek. Domnieval sa, že čuje i spev kukučky.

Ba, mračnami vykukovaly zelené vršky lesa, videl i ostatné stromy pod sebou rásť a dvihať sa, práve ako on. Kroviny a byliny vysoko vyrastaly, mnohé vytrhly sa i s koreňami a letely rýchlejšie. Breza prišla prvá; ako biely blesk sa rinul jej biely kmeň do výšky, jej ratolesti vialy ako zelené zástavy a fábory. Všetko rastlinstvo lesné, dokonca i barnavá šašina, rástlo vyššie a vyššie, a vtáci nasledovali a spievali, a na steblu, ktoré ako zelená stuha sa trepotalo a letelo, sedela kobylka a nôžkami hrala na krýdelká. Chrobáci bzučali a včely tiež, každý vták spieval, ako mu zobák narástol, všetko bolo plno spevu a radosti, ako v nebi.

„Ach, to je neuveriteľne krásné,“ jasal starý dub. „Sú tu všetci: malí, veľkí, silní i slabí, nikto nebol zabudnutý. Ako je len možná taká nepochopiteľná blaženosť!“

„U Boha v nebesách je to možné a pochopiteľné!“ znela odpoveď.

A strom, ktorý neprestajne rástol, cítil, že jeho korene sa vyprostily zo zeme.

„To je to najkrajšie!“ vravel strom, „teraz neviaže ma už žiadne puto! Môžem sa vyšinúť k najvyššiemu, v Jeho svetlo a žiaru! A všetkých svojich milých mám so sebou: malých, veľkých, všetkých!“

„Všetkých!“

To bol sen starého dubu, a keď sníval, zadula prudká víchrica cez more a zem do svätej noci vianočnej. More valilo ťažké vlny na breh, strom prašťal, zlomil sa a bol vyrvaný i s koreňom, práve keď sa mu zdalo, že sa korene jeho vyprosťujú. A padol. Jeho tristošesťdesiatšesť rokov nebolo teraz ničím iným, nežli jeden deň jepice.

Ráno, na Boží hod vianočný, keď slnko zase sa zjavilo, utíšila sa búrka. Všetky zvony slávnostne znely a zo všetkých komínov i z najmenšieho na streche domkárovej vystupoval modrastý obláčok dýmu ako z oltára o slávnosti druidov, dým z obeti vďaky. More sa ukľudňovalo a na veľkom korábe na šírom mori, ktorý nepohodu v noci šťastne prestál, rozvinuté boly všetky vlajky k slávnosti vianočnej.

„Náš strom zmiznul! Starý dub, naše znamenie zeme!“ vraveli námorníci. „Bol vyvrátený tejto búrlivej noci! Kto nám ho nahradí! To nikto nevie!“

Takúto krátku, ale úprimnú pohrabnú reč mal strom, ležiaci na brehu na koberci snehovom. A nad ním sa niesol slávnostný chorál z lodi, vianočná radostná pieseň, ku chvále spásy ľudstva Kristom k večnému životu:

„Jásajte nebesá, zaspievajte zeme, Boh dnes k hriešnikom skláňa sa jemne, radosť a ples snáša sa dnes jásajte, pastieri, v luh i les!“

Tak znela stará pieseň, každý tou piesňou i modlitbou cítil sa tak povznesený, ako sa ním cítil starý dub v svojom poslednom, najkrajšom sne.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.