Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Starý dom

Bol raz v jednej ulici starý, veľmi starý dom; bol starý skoro tri sto rokov. Mohol to čítať každý v trámoví, kde letopočet, chmeľom a tulipánmi obrastený, bol vyrezaný. Celé verše v starobylom písme tam boly a nad každým oknom bola vyrezaná škľabiaca sa tvár. Jedno poschodie vyčnievalo o hodný kus ďalej nad druhé a hneď pod strechou bol odkvap, končiaci v šarkanovú hlavu. Z tejto gamby mala vytekať dážďová voda, ale vytekala vždy bruchom, lebo odkvap bol dieravý.

Všetky ostatné domy v ulici boly nové a pekné s veľkými oknami a hladkými múrmi a bolo na nich videť, že sa nechcú stýkať so starým domom. Myslely si istotne: „Ako dlho nám bude táto stará srúcanina ešte robiť hanbu? K tomu štít vyčnieva tak ďaleko, že všetkým ľuďom z našich okien sa dívajúcim je výhľad na jednu stranu zahatený. Schody sú tak široké, ako zámocké a vysoké ako na chrámovú vežu. Železná mreža vyzerá ako dvere k starej hrobke a je plná mosadzných gombíkov; to je predsa nevkusné.“

Oproti starému domu stály tiež pekné a nové domy a myslely si to isté. Ale pri jednom okne sedel malý chlapec sviežich, červených tvárí a jasných žiarivých očú a tomuto sa páčil starý dom i v žiari slnečnej i v svite mesačnom, a keď sa díval na protiľahlú stenu, s ktorej vápno pospadúvalo, tu si v duchu kreslil, ako asi ulica so schodami, lomenicami a hrotitými štítmi asi pred dávnymi časmi vyzerala, a potom videl tiež vojakov s halapartňami, ktoré v podobe duchov tam gazdovali. — Ba veru hej, ten dom sa sám núkal k prehliadke!

Býval v ňom starý muž, ktorý nosil ešte staromodné nohavice po kolená, veľký kabát so spiežovými gombíkmi, a parochňu, na ktorej bolo videť, že to bola ozajstná parochňa. Každého rána dostavil sa k nemu starý sluha, aby obstaral všetko, čoho bolo zapotreby. Ináč bol starec v nohaviciach po kolená siahajúcich celý deň doma sám. Chvíľami postúpil k oknu a díval sa von; vtedy mladý chlapec mu pokynul a starček mu kynul tiež. Tak sa prvý raz spolu oboznámili, potom sa stali priateľmi, hoci nikdy spolu nehovorili, ale to bolo i tak všetko jedno.

Malý chlapec počul, ako jeho rodičia raz povedali: „Starému pánovi z proťajška sa vodí dosť dobre, až na to, že je vždy tak sám.“

Najbližšej nedele zabalil chlapec niečo do kusu papiera, sišiel s tým dolu pred bránu a keď sluha, ktorý nákup obstarával, šiel pomimo, povedal mu: „Oddaj, prosím ťa, toto starému pánovi z naproti, odo mňa. Mám dvoch olovených vojačkov, tu je jeden z nich, toho mu darujem, lebo viem, že je vždy tak osamelý.“

Tvár sluhu sa razom rozjasnila. Pokynul a odniesol starého oloveného vojačka do starému domu. Po nejakom čase prišiel dotaz, či by chlapček nemal chuť, sám navštíviť starého pána. Rodičia mu to hneď dovolili a chlapec odišiel do starého proťajšieho domu.

Spiežové gombíky na mrežiach žiarily o mnoho jasnejšie, než inokedy — mohlo sa mysleť, že boly pre takúto návštevu zvlášte vyčistené, a zdalo sa, ako by vyrezávaní trúbači — na dverách totiž boli vyrezávaní trúbači, stojaci v tulipánoch — duli so všetkých síl na svoje nástroje, lebo ich tvári boly akosi o mnoho nadutejšie, než inokedy. A oni skutočne trúbili: „Tratará, malá chlapček prichádza, tratará!“ Potom sa otvorily dvere. Celá chodba bola plná starých obrazov rytierov v bronení a dám v bohatých šatách. Brnenia cvendžaly a hodváb šušťal. Potom boly schody, o mnohých stupňoch nahor vedúce, potom šlo to niekoľko stupňov dolu a chlapec sa odrazu našiel na pavláne. Tento vyzeral ako na spadnutie, všade boly veľké škáry a veľké trhliny, z ktorých vyrastala tráva i kvety, lebo celý pavlán i stena boly porastlé úponkovitými rastlinami, takže to tam bolo ako v záhrade a predsa to bol len pavlán. Okolo stály na obrúbe rímske staromódne kvetníky, predstavujúce obličaje so somárskymi ušami. Kvetov však nik nepestoval, rástly, ako sa im páčilo. Z jedného hrnca visely klinčeky — totiž samé dlhé stonky a výhony — na všetky strany a zdalo sa, že tieto povedajú: „Vzduch nás hladká, slnko nás bozká a sľúbily nám na nedeľu malý kvietok, ba hej, dostaneme malé kvietky!“

Z altánu prišlo sa do izby, ktorého steny maly čalúny z bravčovej kože, veľké zlaté kvety boly na nich vytlačené, čo robilo veľmi krásny dojem.

„Pozlátko sa skoro ztratí, svinská koža trvá veky!“

zdalo sa, že steny hovoria.

Stály tam tiež leňošky s vysokými, vyrezávanými operadlami po oboch stranách. „Posaď sa! posaď sa!“ vravely tieto. „Ach, ako to v nás vrzgá. Dostaneme skoro asi lámku do chrbta, ako tam tá stará skriňa! Ach, hrôza!“

Potom prišiel chlapec do komnaty s lomenicou, a v tej sedel starý pán.

„Ďakujem ti za oloveného vojačka, môj malý priateľu,“ povedal starý muž, „ďakujem ti tiež za to, že si ma navštívil.“

„Vďaka, vďaka!“ alebo „vŕzg, vŕzg!“ zaškripelo to v starom nábytku; bolo ho tam toľko, že jeden druhému zavadzal, keď si chlapca prezeraly.

V prostriedku na stene visel obraz prekrásnej, mladej a šťastím žiariacej dámy, ale v kroji cele staromódnom s napudrovanými vlasami a v tuhom živôtku; nehovorila ani „vďaka“, ani „vŕzg“, ale dívala sa vľúdnym pohľadom na chlapčeka, ktorý sa hneď starého pána opýtal: „Kde si vzal tento obraz?“

„Od starinára, tam na rohu,“ odpovedal starý pán. „Tam visí ešte mnoho obrazov, ale nikto ich nepozná, a nik sa o ne nezaujíma, lebo osoby, ktoré predstavujú, sú už všetky mrtvé a pochované. Ale v svojej mladosti som túto poznal, ale zomrela už pred polstoročím.“

Pod obrazom visela za sklom v rámci uvädlá kytica, iste tiež pol storočia stará, tak stará vyzerala. A staré hodinky ťukaly sem-tam a rúčky sa točily, a všetko v izbe starnulo viac a viac, bez toho, aby to niekto spozoroval.

„Moji rodičia hovoria,“ začal chlapec znovu, „že žiješ tak veľmi osamelo.“

„Ach nie,“ odpovedal starý pán, „staré myšlienky so všetkými spomienkami ma chodia navštevovať, a teraz prišiel si i ty; mne sa vodí celkom dobre.“

Potom vybral z priečinka knihovne obrázkovú knihu; v tej boly dlhé sprievody, najpodivnejšie kočiare, akých dnes už ani nevideť, vojaci, ktorí vyzerali ako figúry, namaľované na kartách, a mešťania s vlajúcimi zástavami. Na zástave krajčírov boly nožnice, držané dvoma levami, na zástave obuvníkov nebola topánka, ale orol, a to dvojhlavý, lebo u obuvníkov všetko musí byť tak, aby mohli hovoriť: „To je pár!“ Ach, to bola prekrásna kniha!

Potom odišiel starý pán do bočnej izby pre zavareniny, jablčká a orechy. „Je to tu predsa len krásné v tom starom dome,“ myslel si chlapec.

„Ja to tu nemôžem vydržať!“ ozval sa zrazu olovený vojačik, stojaci na skrini. „Je tu tak pusto a smutno, keď človek je zvyklý na rodinný život, nemožno sa tu cítiť doma. Ja to tu nemôžem vydržať! Deň sa míňa tak pomaly a noc, tá len je nekonečná. Tu to nie je, ako tam u vás oproti, kde tvoj otec a tvoja mať tak vľúdne spolu hovorili, a kde si ty s tvojimi malými sestričkami robieval tak veľký krik. Ach, smutno je tu u starého muža. Myslíš, že dostane niekedy pobozkania, alebo prívetivého pohľadu, alebo stromček na Vianoce? Nedostane nič, len hrob. Ja to tu nemôžem vydržať!“

„Nesmieš to tak ťažko brať,“ povedal chlapec, „mne sa to tu naopak veľmi páči, a veď prichádzajú sem tiež staré myšlienky so svojimi spomienkami na návštevu!“

„Ale tých nevidím a tiež ich vôbec nepoznám,“ odpovedal olovený vojačik. „Ja to tu nemôžem vydržať!“

„Musíš!“ odpovedal chlapec.

Teraz sa vrátil starý pán s radostnou tvárou a prinášal nádherné zavareniny, jablčká a orechy. Tu už malý chlapec na oloveného vojačka ani nepomyslel.

Šťastný a rozjarený šiel potom chlapec domov. Dni a týždne sa míňaly, kývalo sa navzájom do starého domu a zpäť, a potom smel chlapec zase prísť.

Vyrezávaní trúbači spustili: „Trataratá! Chlapec je tu! Trataratá!“ Meče a brnenia na obrazoch predkov cvendžaly, hodvábne šaty šušťaly, bravčová koža odriekala svoj veršík a staré stoličky pocítily lámku v chrbte. Ach, ach! Bolo to na vlas rovnaké, ako po prvý raz, lebo v starom dome deň a hodina rovnako plynuly.

„Ja to tu nemôžem vydržať!“ volal olovený vojačik. „Plakal som olovené slzy. Je tu príliš smutno! Radšej by som tiahol do vojny a ztratil ruky i nohy! To by bola predsa nejaká zmena! Nemožno to tu vydržať! Teraz už tiež viem, čo to je dostať návštevu starých myšlienok so starými spomienkami. Moje boly tu a môžem ti povedať, že to nie je žiadne potešenie, keď to trvá dlho. Bol som už skoro na tom, soskočiť dolu so skrine. Rozoznával som vás všetkých v proťajších oknách tak zreteľne, ako by ste tu boli pri mne. Bolo také nezapomenuteľné ráno nedeľné, na ktoré sa iste rozpamätáš. Vy deti stály ste okolo stola a spievaly ste chorál, ktorý každého rána spievate. Stály ste zbožne so sopnutými rukami, otec a matka vyzerali tak slávnostne, keď zrazu sa dvere otvorily a tvoja sestrička, Mária, sotva dva roky stará, ktorá chce vždy len tancovať, keď počuje hudbu alebo spev, vošla, a hoci ste jej v tom chcely brániť, predsa začala tancovať, ale nemohla prirodzene prísť do taktu, pretože tóny chorálu sa priveľmi preťahovaly. Stála konečne na jednej nohe s hlavou nachýlenou do predku, potom na druhej nohe, vždy hlavu viac nachyľujúc, ale predsa to nijako nechcelo vyjsť. Vy ste stáli dookola veľmi vážni, hoci vám tiež pri tom asi smutne bolo, ale ja sa musel smiať, tak smiať, až som spadol a zrobil som si takú hrču, ktorú mám až do dneška. Nebolo to však tiež správne odo mňa, že som sa smial. Toto a všetko iné, čo som zažil, tiahne teraz pred mojim zrakom, a to budú asi tie staré myšlienky so svojimi spomienkami. Ach, rozprávaj mi predsa, či v nedeľu ráno ešte spievate, rozprávaj mi niečo o malej Marienke. A ako sa vodí môjmu súdruhovi, druhému vojačkovi? Ten mal šťastie, ja to tu nemôžem vydržať!“

„Bol si darovaný,“ odpovedal chlapec, „a preto tu musíš vydržať, či to nechápeš?“

Teraz prišiel starý pán so skriňou, v ktorej bolo mnoho vzácnych vecí. Skrinky na líčidlá a balzam a karty, a tieto boly tak veľké a pozlatené, dnes už nemožno takýchto najsť. Potom sa vyťahovaly staré zásuvky. Klavír bol otvorený. Na vnútornej strane vika bola namaľovaná krajina a keď starec udrel do klávesníc, znely tóny slabo a chrípľavo, zatiaľ čo on si nôtil tú istú pieseňku. „Áno, to tiež spievávala,“ povedal, kynúc vľúdne k obrazu, ktorý kúpil u starinára na rohu. A pri tom mu oči jasne zažiarily.

„Chcem do vojny, chcem do vojny!“ zavolal olovený vojačik tak hlasno, ako mohol a spadol na dlážku.

Ale kam sa podel? Starý pán hľadal, chlapec hľadal, ale bo! ten tam a preč. „Však ja ho najdem,“ povedal starec, ale nenašiel ho nikdy už, v dlážke bolo primnoho trhlín a dier. Olovený vojačik prepadol sa do jednej trhliny a ležal teraz v otvorenom hrobe.

Deň sa minul a chlapec odišiel domov. Mnoho týždňov potom minulo. Tu okná pevne zamrznuly a chlapec musel dlho dúchať na tabuľu, než si vydýchal v zamrazenom okne otvor k starému domu. Tam bolo snehu naviateho, celé schody boly na stopu snehom pokryté, ako by vôbec nikto do domu nevchádzal a nevychádzal, lebo — starý pán bol zomrel.

Večer zastal voz pred bránou a na ňom bol starček v úzkej svojej rakvi vyvezený von. Mal tam byť pochovaný v rodinnej hrobke. Tak ho odviezli a nikto nešiel za jeho rakvou, lebo už dávno pomreli všetci jeho priatelia. Len náš chlapec poslal mu pri od jazde bozk z okna.

O niekoľko dní pozdejšie bola v starom dome dražba. Chlapec sa díval z okna, ako všetko sa odnášalo, starí rytieri a staré dámy, kvetníky s dlhými uchami, staré stoličky a staré skrine, jedno prišlo sem a druhé tam. Jej podobizňa, ktorú starý pán u starinára našiel, zase putovala k nemu zpäť a zostala tam už pre vždy zavesená, lebo teraz už nikto nepoznal túto dámu a nikto sa o starý obraz nestaral.

Na jar dom strhli, bol už dosť starý, hovorili ľudia. Teraz bolo priamo z ulice vidieť do izby s tapetami zo svinskej kože, ktoré boly strhnuté na zem v handrách, a zelené úponky altána visely divo okolo rútiacich sa brván. Veru, tam bol porobený patričný poriadok.

„To pomohlo!“ povedaly susedné domy.

Vystavali krásny dom s vysokými oknami a bielymi, hladkými múrmi, a pred miestom, kde stával starý dom, založili malú záhradku a divé hrozno točilo sa a pialo po susedných stenách. Záhradu zatváraly železné mreže s nádherným portálom, pred ktorým sa ľudia často zastavovali a z ulice do nútra sa dívali. Vrabci prilietli v tuctoch a sadali si medzi úponky a štebotali hlasne spolu, ako mohli, ale nie už o starom dome, lebo na ten sa už ani nepamätali.

Od tej doby prešly roky, takže z chlapca sa stal muž, a síce poriadny muž, ktorý svojim rodičom robil len radosť. Nedávno mal svadbu a býval teraz so svojou mladou ženičkou v dome so záhradkou. Raz stál vedľa nej, keď zasadzovala prostý poľný kvet, ktorý sa jej obzvlášte páčil; zasadila ho svojou rúčkou a vtisla ju pevne do zeme. Ach, čo to bolo? Pichla sa, niečo špicatého vyčnievalo z hliny.

To bol — len si pomyslite — olovený vojačik, tenže olovený vojačik, ktorý sa ztratil u starého pána a pomaly brvnami a rumami spadol až dolu a teraz odpočíval už mnoho rokov v zemi.

Mladá pani utrela vojačka najprv zeleným listom a potom pečlivo i svojou jemnou vreckovkou, ktorá skvostne voňala, a tu bolo olovenému vojačkovi, ako by sa prebudil z dlhého, hlbokého spánku.

„Ukáž mi ho!“ povedal mladý muž; potom sa zasmial a potriasol hlavou. „Bude to asi sotva tenže, ale pripomína ma na udalosť, ktorú som ako malý chlapec s oloveným vojakom zažil.“

Potom rozprával svojej žene o starom dome a o starom pánovi a o olovenom vojačkovi, ktorého mu poslal, lebo bol tak strašne osamelý. Rozprával to všetko tak živo, že mladej žene nad starým pánom i starým domom slzy do očú sa tisly.

„Je možné, že je to tenže olovený vojačik,“ povedala ona, „chcem ho uschovať a všetko, čo si mi rozprával, dobre si zapamätať, a hrob starého pána mi tiež musíš ukázať.“

„Neviem ani kde je,“ povedal on. „Nikto to nevie. Všetci jeho priatelia pomreli, nikto sa oň nestaral a ja bol vtedy malý chlapec.“

„Ako hrozne bol opustený,“ zvolala ona.

„Áno, opustený a sám,“ povedal olovený vojačik, „ale je to prekrásne, keď človek nebude zabudnutý.“

„Áno, prekrásne,“ zvolalo čosi na blízku, ale okrem oloveného vojačka nevedel nikto, že to bola handra čalúnu zo svinkej kože. Pozlátko zašlo celé a vyzerala ani vlhká hlina, ale svoju mienku o sebe podržala a vyslovila to:

„Pozlátko sa skoro ztratí, svinská koža trvá veky!“

Ale tomu olovený vojak neveril.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.