Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Kvety malej Idy

„Moje úbohé kvety sú celé zvädlé!“ povedala malá Ida. „Včera večer boly ešte tak krásné a teraz visia všetky kvety suché! Prečo to robia?“ pýtala sa študenta, na pohovke sediaceho. Mala ho veľmi rada; vedel rozprávať najkrajšie pohádky a povesti a vystrihovať najžartovnejšie obrázky: srdcia s malými tancujúcimi dievčatkami uprosred; kvety a veľké zámky, ktorých dvere sa môžu otvárať. Hej, bol to veselý študent! „Prečo vyzerajú kvety dnes tak bezbarvé?“ pýtala sa zase a ukázala mu na veľkú, úplne zvädnutú kyticu.

„Vieš, čo im chybuje?“ pýtal sa študent; „kvety boly dnes v noci na plese a preto teraz ovesily hlávky.“

„Ale kvety nevedia tancovať,“ povedala malá Ida.

„Ba hej,“ povedal študent, „akonáhle sa zotmie a my, ľudia, spíme, tu poskakujú veselo dookola, skoro každej noci majú ples.“

„A nemôže žiadne dieťa prísť na ples?“

„Áno,“ povedal študent, „malé, peknunké sedmikrásky a konvalinky.“

„A kde tancujú najkrajšie kvety?“ pýtala sa malá Ida.

„Nebola si niekedy pred bránou pri veľkom zámku, kde kráľ v lete býva, a je krásna záhrada s toľkými kvetmi? Videla si predsa labuti, ktoré k tebe priplávajú, keď im hádžeš odrobinky pečiva. Tam býva skutočne veľký ples, to mi môžeš veriť.“

„Len včera bola som so svojou mamičkou vonku v záhrade,“ povedala Ida, „ale všetky listy boly už so stromov a nebolo tam už kvetov. Kde sú? V lete som ich toľko videla.“

„Tie sú v nútri zámku,“ povedal študent, „musíš vedieť, že akonáhle kráľ a jeho všetci dvoraníci sa odsťahujú do mesta, tu odbehnú kvety hneď zo záhrady na zámok a sú veselé. To by si mala raz vidieť. Dve najkrajšie ruže posadia sa na trón a predstavujú kráľa a kráľovnú. Veľké kvety postavia sa s oboch strán, stoja a ukláňajú sa. To sú komorníci. Potom prídu všetky pekné kvety a začne veľký ples. Modré fialky predstavujú malých kadetov námorníckych, tancujú s hyancintami a krókusmi, ktoré ,slečna‘ oslovujú. Tulipány a ohnivé ľalie sú matróny a dávajú pozor, aby sa pekne tancovalo a všetko v poriadku odbývalo.“

„Ale,“ pýtala sa malá Ida, „nie je tu nikoho, kto by kvety za to hnal k súdu, že tancujú v kráľovskom zámku?“

„Nie je tu nikoho, kto by o tom niečo určitého vedel,“ povedal študent, „sem i tam v noci príde síce starý zámocký správca, ktorý tam má dozerať. Sotva však kvety počujú rachotiť jeho veľký sväzok kľúčov, utíchnu celé, ukryjú sa za dlhé záclony a vystrkujú hlávky. ,Čuch mi vraví, že tu sú v sále kvety,‘ hovorí starý kastelán, ,ale vidieť ich nemožno.‘“

„To je veselé,“ povedala malá Ida a zatlapkala. „Ale či by som ja tiež nemohla tie kvety vidieť?“

„Ach, hej,“ povedal študent, „nezabudni len, akonáhle zase vyjdeš, pozreť sa oknom, tu ich iste uvidíš. To som urobil dnes ráno, tu ležal dlhý, žltý narcis v pohovke, a preťahoval sa. Bola to jedna dvorná dáma.“

„Pridú tam tiež kvety z botanickej záhrady? Môžu podniknúť tak ďalekú cestu?“

„Pravdaže,“ povedal študent, „lebo ako sa im len zachce, môžu lietať. Či si nevidela nádherných červených motýľov, žltých a bielych, vyzerajú skoro ako kvety a boly nimi tiež. Vyskočily so stonku hodne vysoko do vzduchu a začaly potom tĺcť svojimi listami ako malými hrídelmi a potom odletely. Pretože boly hodné, bolo im dovolené lietať i za dňa, nemusely prichádzať domov, a sedely tíško na stonku, a tak sa staly ich listky skutočnými krýdlami. To si videla sama! Možné bolo by tiež, že kvety by nevedely, že tam v noci býva tak veselo. Preto chcem ti teraz niečo riecť, čomu by sa profesor botaniky, vedľa nás bývajúci — veď ho predsa poznáš? — veľmi podivil. Keď prídeš do jeho záhrady, musíš jednému z kvetov rozprávať, že je vonku na zámku veľký ples. Kvet to povie hneď všetkým ostatným a ony odletia tiež tak. Keď potom príde profesor von do svojej záhrady, nebude tam ani jediného kvetu a jemu bude nepochopiteľné, čo sa s nimi stalo.“

„Ale ako to môže kvet kvetu rozprávať? Kvety predsa nemôžu hovoriť.“

„Nie, dopodrobna nemôžu!“ odpovedal študent, „ale rozumejú si znakmi! Či si ešte nevidela, že sa kvety, sotva zavanie jemný vetríček, ukláňajú a všetkými zelenými lístočkami pohybujú? To je práve tak zreteľné, ako by hovorily.“

„A rozumie profesor tejto znakovej reči?“ pýtala sa Ida.

„Ach, isteže! Jedného dňa sišiel profesor dolu do svojej záhrady a spozoroval, ako veľká prhľava nádhernému červenému klinčeku listím znaky dávala; vravela: ,Si veľmi krásny a mám ťa zo srdca rada!‘ Ale také veci profesor netrpí. Preto klope prhľavu cez listy, čo sú jej prsty, ale spálil sa a od tej doby sa nedotkne žiadnej prhľavy.“

„To je k smiechu,“ povedala malá Ida a smiala sa.

„Ako možno takého niečo deťom nahovárať,“ povedal mrzutý kancelársky radca, ktorý prišiel na návštevu a sedel na pohovke. Nemal rád študenta a mrmľal vždy, keď videl, že vystriháva žartovné, komické obrázky, hneď muža, visiaceho na šibenici a srdce v ruke držiaceho, lebo bol zlodejom sŕdc; hneď zase starú bosorku, ktorá jazdila na metle a muža svojho niesla na nose. To nemal kancelársky radca rád a vtedy hovorieval vždy, ako v tomto okamihu: „Ako možno takéto veci deťom nahovárať! To sú samé hlúposti.“

Ale malá Ida shľadávala všetko veľmi veselé, čo jej študent o kvetoch rozprával, a myslela na to mnoho. Kvety ovesily hlávky, lebo boly zomdleté nočným tancom; boly iste choré.

Tu šla s nimi ku všetkým svojim ostatným hračkám, stojacim na malom, peknom stolku a celá zásuvka bola plná bábik. V bábkinej postieľke ležala jej bábka Žofinka a spala, ale malá Ida povedala k nej: „Bohužiaľ, Žofinka, musíš vstať, a pre dnešnú noc sa spokojiť so zásuvkou; úbohé kvety sú choré a tu musia si ľahnúť do svojej postele. Snáď budú potom zase svieže a zdravé.“ Toto hovoriac, vzala bábku, ktorá vyzerala veľmi namrzená, a neriekla ani jediného slovíčka, lebo ju hnevalo, že nemohla zostať v svojej postieľke. Potom položila Ida kvety do bábkinej postieľky, stiahla malú prikrývku a povedala, aby teraz pekne tíško ležaly, že im potom uvarí čaju, aby boly zase svieže a zdravé a mohly skoro ráno zase vstať. Stiahla i záclony na malej postieľke, aby im slnko nemohlo do očú svietiť.

Po celý večer nemohla sa zdržať, aby na to nemyslela, čo jej študent rozprával. Keď mala teraz sama ísť do postele, vkĺzla skôr za záclony okenné, kde stály nádherné kvety jej matky, hyacinty a tulipány, a zašepkala im potichúčky: „Viem to, pôjdete dnes na ples!“ Ale kvety robily, ako by nerozumely, a nehnuly ani lístkom, ale malá Ida vedela, čo vedela.

Keď si ľahla, ležala ešte dlho a rozmýšľala, ako by to bolo pekné, videť ples krásnych kvetov tam na zámku kráľovskom. „Či tam ozaj moje kvety tiež boly?“

Potom zaspala.

V noci sa zase zobudila. Zdalo sa jej o kvetoch a študentovi, ktorého kancelársky radca vyhrešil, hovoriac, že on jej chce len niečo nahovoriť. V spálni, kde Ida spala, bolo cele ticho; nočná lampa horela na stole a jej otec a matka spali.

„Či ležia moje kvety teraz v Žofinkinej posteli?“ povedala sama k sebe. „To by som veľmi rada vedela!“ Vzpriamila sa trochu a dívala sa ku dverám. Boly len privreté a za nimi ležaly kvety a všetky jej hračky. Načúvala a tu sa jej zdalo, ako by počula v izbe tam na piano hrať, ale cele tíško a pekne, ako nikdy pred tým nepočula.

„Teraz tam iste tancujú všetky kvety,“ povedá; „ach, ako ráda by som to predsa videla!“ Ale nesmela vstať, lebo by bola otca i matku zobudila. „Keby len sem chcely prísť,“ povedala, ale kvety neprišly.

Ale keď krásna hudba hrala ďalej, tu nemohla to dlhšie vydržať, lebo bolo to prekrásné. Tíško sliezla so svojej postieľky, šla potom tíško ku dverám a dívala sa do izby. Nie, bolo to utešené, čo teraz videla!

Nehorela tam nočná lampa, ale predsa tam bolo cele jasno, mesiac svietil oknom práve na dlážku, tak že bolo skoro svetlo ako vo dne: Všetky hyacinty a tulipány stály v dvoch dlhých radoch na podlahe, na okne nebolo jediného, tam stály len prázdné hrnce. Na zemi tancovaly kvety ľúbezne okolo seba, tvorily správné reťazi a držaly sa za dlhé, zelené listy, keď sa otáčaly. Pri piane sedela veľká ohnivá ľalia, ktorú malá Ida určite v lete videla, lebo si cele dobre pamätala, že študent hovoril: „Hľaďte, ako je cele slečne Liny podobná!“ Vtedy sa mu všetci vysmiali, ale teraz sa to Ide tiež tak zdalo, ako by sa tá dlhá žltá kvetina tej slečinke podobala. Bola pri hraní jej pravý obraz, jej dlhá, žltá tvár skláňala sa hneď na tú, hneď na onú stranu a dávala takt ku krásnej hudbe. Malej Idy si nikto ani nevšimnul. Teraz zbadala veľký, modrý krókus, ako vyskočil na stôl, kde hračky stály, ako šiel rovnou cestou k postieľke bábik a odhrnul záclony. Tam ležaly choré kvety, ale hneď sa vztýčily a kynuly druhým na dlážke, že tiež chcú tancovať. Starý pán na stolku s fajčiarskym náčiním, ktorý mal uraženú spodnú peru, povstal a uklonil sa pred krásnymi kvetmi. Nevyzeraly už ako choré, skákaly medzi ostatnými a boly hodne veselé.

Čuj! Či to neznelo, ako by niečo spadlo so stola? Ida sa tam pozrela. Bola to vianočná metla, ktorá skočila dolu. Ako by tiež patrila ku kvetom. Bola veľmi pekná, a na jej hrotu sedela malá vosková panenka, ktorá mala práve taký širák na hlave, ako kancelársky radca nosil. Vianočná metla poskakovala na svojich troch červených štelcniach medzi kvetmi a pretože sa tancovala mazurka, dupala hlasne na zem. Ostatné kvety neznaly tento taniec, lebo boly priľahké a preto dupať nemohly.

Vosková bábika na vianočnej metle stala sa zrazu veľkou a dlhou, povzniesla sa vysoko nad papierové kvety a kričala cele hlasne: „Ako možno niečo takého dieťaťu nahovárať! Veď sú to samé hlúpoty!“ a vtedy sa podobala vosková bábka navlas kancelárskemu radcovi s jeho širokým klobúkom; vyzerala práve tak žlto a namrzeno. Ale papierové kvety ju bily na tenké nôžky, a ona sa zase zmenšila, až sa stala malou voskovou bábkou. To bol veľmi smiešny pohľad! Malá Ida nemohla sa ani smiechu zdržať. Vianočná metla neprestávala tancovať, a kancelársky radca musel tancovať tiež, nič mu nepomohlo, či sa robil veľkým alebo malým alebo či zostal malou voskovou figúrkou so širokým klobúkom. Tu prosily zaň ostatné kvety, zvlášte tie, ktoré spaly v bábikinej postieľke, a tu ho nechala konečne vianočná metla s pokojom. V tejže chvíli zaklopalo to cele hlasne v zásuvke, kde Idina bábka ležala medzi druhými inými hračkami. Mužík na fajčiarskej skriňke bežal až na kraj stola, položil sa dlžkou tela na brucho a začal zásuvku pomalučky vyťahovať. Tu sa Žofinka vztýčila a obzerala udiveno dovôkol. „Tu je ples!“ hovorila, „prečo mi to nikto neriekol?“

„Chceš tancovať so mnou?“ povedal mužík s fajčiarskej skriňky.

„Veru, to by sa mi práve tak hodilo, s tebou tancovať,“ povedala a obrátila sa mu chrbtom. Potom sa posadila na zásuvku a myslela, že príde tá alebo ona kvetina a vyzve ju k tancu; ale ani jedna neprišla. Potom zakašľala „hm, hm, hm, hm,“ a zase žiadna neprišla. Mužík tancoval sám a nie tak cele zle.

Keď ani jedna z kvetov si Žofinky nevšimla, spustila sa táto rovno zo zásuvky na zem, čo spôsobilo veľký hluk. Všetky kvety ju razom obklopily a pýtaly sa, či si neublížila, a všetky sa veľmi priateľsky k nej chovaly, zvlášte tie, ktoré ležaly v jej postieľke. Ona si neublížila, a všetky kvety Idine ďakovaly jej za nádhernú posteľ a preukazovaly jej veľkú priazeň. Zatiahly ju medzi seba až na zem, kde mesiac svietil, tancovaly s ňou a ostatné kvety ju v kruhu obkľúčily. Teraz bola Žofinka veselá a vravela, že si môže kľudne nechať jej postieľku, že leží veľmi ráda i v zásuvke.

Ale kvety odpovedaly: „Príjmi naše najlepšie vďaky, ale my nemôžeme už dlhšie zostať na žive; zajtra budeme mrtvé, ale povedz malej Ide, aby nás vonku v záhrade, tam kde leží kanárik, pochovala. Potom vyrastieme v lete znova a budeme ešte o mnoho krajšie!“

„Nie, vy nesmiete zomreť,“ povedala Žofinka a pobozkala kvety. V tejže chvíli rozlietly sa dvere izby a veľké množstvo nádherných kvetov prihrnulo sa sem v tanci. Ida si ani nemohla predstaviť, odkiaľ prišly; boly to iste kvety zo zámku kráľovského. V čele kráčaly dve nádherné ruže, nesúce malé zlaté korunky, to boli kráľ a kráľovná. Potom nasledovaly najútlejšie leukoje a klinčeky, ktoré zdravily na všetky strany. Maly svoju hudbu, veľké maky a pivonie duly do hrachových strukov, až boly celé červené v tvári. Modré zvonky a malé biele snehové zvončeky cengaly, ako by maly hrkálky. To bola komická hudba. Potom prišlo mnoho iných kvetov a všetky tancovaly; modré fialky, prviesenky i konvalinky. A všetky kvety sa bozkaly, čo bolo na pohľad veľmi krásné. Konečne daly si kvety navzájom „dobrú noc!“

Tu sa odplížila i malá Ida do svojej postieľky, kde sa jej všetko snívalo, čo videla.

Keď ráno vstala, šla hneď k malému stolku, aby videla, či sú tam ešte kvety. Odhrnula záclony postieľky stranou; áno, tu ležaly všetky, ale boly všetky zvädlé, o mnoho viac, než včera Žofinka ležala v zásuvke, kam ju položila, vyzerala veľmi ospanlivá.

„Nemôžeš si na to spomenúť, čo si mi mala riecť?“ pýtala sa malá Ida, ale Žofinka vyzerala cele hlúpo a neriekla ani slovíčka.

„Ty nie si spôsobná,“ povedala Ida, „a predsa všetci s tebou tancujú.“ Potom vzala papierovú škatuľku útlymi vtáčikmi pomaľovanú, otvorila ju a vložila do nej mrtvé kvety. „To nech je vaša pekná rakva,“ povedala, „a až pozdejšie prídu strýkovia z Norvéžska, musia byť pri pohrebe vonku v záhrade prítomní, aby ste v lete mohly rásť a boly ešte krajšie.“

Strýkovia z Norvéžska boli dvaja svieži chlapci, menovali sa Jonáš a Adolf; ich otec im daroval dve malé kuše (samostriely), a oni ich vzali so sebou, aby ich Ide ukázali. Obidvaja šli so samostrieľmi na ramenách vopred, a malá Ida šla za nimi s mrtvými kvetmi v nežnej rakvičke. Vonku v záhradke vykopali hrobček. Ida pobozkala najprv kvety, vložila ich potom so škatuľkou do zeme, a Adolf a Jonáš strieľali zo samostrieľov nad hrobom, lebo nemali ani pušky, ani dela.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.