Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

O zlom kniežati

Žil raz zlý a ukrutný knieža, ktorého všetky snahy smerovaly k tomu, aby získal všetky zeme sveta a v nich budil hrôzu svojim menom. S ohňom a mečom prešiel svetom; jeho vojaci zašľapali obilie v poliach a spálili domy sedliakov, tak že rudý plameň i listie stromov strávil a ovocie viselo na vetviach zuhoľnatelé. Mnohá chudobná matka s nahým kojencom schovala sa za dymiacimi stenami. Ale vojaci neznali sľutovania, prehľadali všetky kúty, a keď ju i s dieťaťom našli, zabili ich bez milosti. Zlí duchovia by neboli jednali ukrutnejšie. Avšak knieža bol tej mienky, že to ináč nejde. Deň za dňom rástla jeho moc, jeho mena sa každý obával a šťastie ho prevádzalo pri všetkých jeho podnikoch. Z dobytých miest prinášal zlato a značné poklady; v jeho sídelnom meste hromadilo sa bohatstvo, akému nikde nebolo rovno. Potom dal stavať skvelé zámky, kostoly a letohrady a každý, kto tieto nádherné stavby uvidel, zvolal: „Aký mocný je ten knieža!“ Nepomýšľali na biedu, akej bol príčinou v iných zemiach, nepočuli vzdychy a nariekanie zo spálených miest.

Knieža sa sýtil pohľadom na svoje zlato, pohľadom na skvelé svoje stavby a ako ostatní ľudia, si myslel: „Aký mocný to knieža! Avšak chcem mať viac, o mnoho viac! Žiadna moc nesmie sa mi vyrovnať, alebo dokonca ma prevýšiť!“ A všetkým svojim súsedom vypovedal válku a všetkých premohol. Keď potom išiel ulicami, dal porazených kráľov reťazmi prikovať k svojmu vozu; a keď sedel pri stole, museli jemu a jeho dvoranínom ležať pri nohách a sýtiť sa odrobinkami, ktoré sa im hodily.

Potom dal knieža na námestiach a tržiskách postaviť svoje sochy a žiadal dokonca, aby stály i v kostoloch pred oltármi Pána; kňazi však vyhlásili: „Toho sa neodvážime! Ty si mocný knieža — ale mocnejší je Boh!“

„Dobre,“ riekol zlý knieža, „tedy chcem i Boha premôcť!“ A v svojej pýche a bláznovstve srdca svojho dal stavať umelú loď, na ktorej by mohol plávať vzduchom; bola pestrá ani paví chvost, ako by tisícom ôk posádzaná — avšak každé oko bolo ústie ručnice. Uprostred lodi sedel knieža, potreboval len rukou stisnúť a už vyletelo tisíc gulí za svojim cieľom a ručnice hneď zase znova boly nabité. Sto silných orlov bolo do lodi zapriahnuté a potom sa loď dvihla k slncu: Hlboko pod ňou sa rozkladala zem; najprv, pokrytá horami a lesmi, zdala sa preoranou roľou, kde zeleň z prerývaných kusov drnu vykukuje, potom podobala sa plochej mape a skoro zahalila sa vôbec v hmly a mraky. Vyššie a vyššie leteli orli. I vyslal Boh jedného z nespočetných svojich anjelov a súčasne vystrelil naň zlý knieža zo svojich pušiek. Ale gule ako krúpy ľadovcové sa odrazily od žiarivých krídel anjelových; len kropaj krvi, jediná, vyprýštilá z bielej peruti a skanula na loď, na ktorej sedel knieža. Veľkou žiarou dopadla na loď, stlačila ju nesmiernou ťarchou a strašlivou rýchlosťou ju strhla na zem. Silné krídla orlie boly rozgniavené, víchor burácal kniežaťu okolo hlavy a mraky, ktoré kol do kol sa utvorily z miest, ktoré knieža kedy bol spálil, soskupily sa v hrozné tvary; hneď sa podobaly veľkým obludným hadom, ktorí mocnými klepcami po ňom siahali, hneď zase rútiacim sa skalám, alebo šarkanom, oheň chrliacim. Polomrtvý ležal knieža v lodi, ktorá konečne zaviazla v hustých vetviach lesa.

„Chcem zvíťaziť nad Bohom!“ vravel, „prísahal som to a moja vôľa sa stane!“ Po sedem rokov dal stavať umelé lietacie stroje a z najtvrdšej ocele kovať blesky, aby mohol dobyť brán nebeských. Zo všetkých svojich zemí shromažďoval obrovské vojská, ktoré, keď muž vedľa muža v šiku stál, uzavieraly okruh na niekoľko míľ. Vstúpily do umelých prístrojov, kráľ sám sa už k svojmu priblížil, a tu vyslal Boh roj komárov, jediný malý roj komárov. Tento víril i okolo kráľa a pobodal ho v obličaji a na rukách. Rozhnevaný vytiahol kráľ svoj meč, avšak bil ním len do vzduchu, nemohúc komáry zasiahnuť. Dal potom priniesť drahocenné koborce a tými sa zabaliť tak, že bodnutie komárov nemohlo nimi preniknúť. Avšak jeden komár, jeden jediný, usadil sa vnútri koborcov; tento zaliezol kniežaťu do ucha a tam ho bodnul. Pálilo to ako oheň, jed prenikol až do modzgu, knieža odvrhol koborce, strhal svoje šaty a nahý tancoval pred svojimi surovými, divými vojakmi, ktorí si teraz robili smiech zo šialeného kniežaťa, ktorý chcel ríšu božiu dobyť a bol premožený jediným maličkým komárom.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.