Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Pastierka a kominár

Či si už niekedy videl pravú staromódnu skriňu, celú očernelú starobou, s rezaným listím, plnú arabesiek? A vidíš, taká stála v izbe! Bol to zdedený kus po prababičke, pokrytý umelou rezbou od shora až dolu s ružami a tulipánmi a prazvláštnymi ciframi, z ktorých vyčnievaly malé jelenie hlávky s rozvetvenými parohami. Ale uprostred na skrini bol vyrezaný celý muž, ktorý vyzeral veľmi smiešne, a ten sa opravdu smial, alebo lepšie rečené, on sa škľabil, lebo to sa nemohlo pomenovať smiechom. K tomu mal capie rohy, malé rohy na čele a dlhú bradu. Domáce deti nazývaly ho rády kozonohým nad- alebo podgenerálom, vojenským náčelníkom a seržantom, lebo tento titul sa dá vždy ťažko vysloviť a málo ľudí sa naň zmôže, a vyrezať takého, k tomu bolo zapotreby mnoho nákladu práce a umenia. Ale tu bolo dielo majstrovské, dokonalé, a tu stálo. Neprestajne díval sa muž na stôl pod zrkadlom, lebo tam stála útla, malá pastierka z porculánu. Mala pozlatené črievičky a nad jej sukňami bola pripichnutá pôvabná ruža. Okrem toho mala zlatý klobúk a pastiersku palicu a bola naozaj veľmi rozkošná. Pri nej stál malý, ako uhoľ čierny kominár, tiež porculánový. Bol tiež tak pekný a čistý, ako každý iný, a že práve kominára predstavoval, tým bol vinný len továrnik porculánu. Ten mohol z neho i princa urobiť, bolo by to bývalo všetko jedno. Stál tu cele pôvabne so svojim rebríkom a s ozajstnou dievčenskou tvárou ako krv a mlieko, čo vlastne bola chyba, lebo mal byť predsa len trochu černejší. Stál tesne pri pastierke, a keď už tak pri sebe stáli, zasnúbili sa a našli, že sa cele dobre k sebe hodili. Boli obidvaja rovnako mladí, obidvaja z rovnakého porculánu a obidvaja rovnako krehkí.

Pri nich stála cele iná figúra, pravda trikrát tak veľká ako náš párik. Predstavovala starého kývajúceho sa Číňana. Bol tiež z porculánu a tvrdil, že je starým otcom mladej pastierky, čo ale dokázať nemohol. Tvrdil tiež, že má nad ňou tajnú moc a preto že kozonohému nad- a podgenerálovi tvrdil v súhlas hlavou, keď sa o malú pastierku uchádzal.

„To dostaneš pravého muža,“ povedal starý Číňan. „Myslím skoro, že je z mahagónového dreva, a myslím, že ťa môže urobiť pani nad- a podgenerálovou. Má celú skriňu strieborných príborov, ani o tom nehovoriac, čo je zavreté v tajných fiokoch.“

„Ale ja nechcem do tmavej skrine,“ zavzdychala malá pastierka, „počula som, že tam má už jedenásť porculánových dámičiek!“

„Potom môžeš byť dvanásta; keď to dnes v noci v starej skrini zapraská, bude svadba, ako je pravda, že som Číňan,“ povedal starý Číňan. A pri tom zakýval hlavou a zaspal.

Ale pastierka zaplakala a dívala sa na svojho miláčka, porculánoveho kominára plná smútku. „Ach, prosím ťa z celého srdca,“ prosila, odíďme spolu do šíreho sveta, lebo tu nemôžeme žiť!“

„Chcem všetno urobiť, čo chceš ty,“ povedal malý kominár. A tiež hneď sa dáme na cestu. Som plne presvedčený, že ťa svojim remeslom budem vedeť vyživiť.“

„Len keby sme aspoň už boli so stola dolu!“ zavzdychala ona, „nebudem mať pokoja, dokiaľ nebudeme v šírom svete, ďaleko odtiaľ.“

Ale on ju tešil, ako to len vedel a ukazoval jej, ako má svoje nôžky klásť na vyrezávané hrany skrine a na pozlatené listovie okolo nohy stolu sa vinúce. A vzal i svoj rebríčok na pomoc a tak sa dostali na podlahu. Ale keď odtiaľ pozreli k starej skrini, kynul im zvláštny pohľad. Všetci tí vyrezávaní jeleni vystrčili ďaleko hlavy vpred, dvihli parohy a krútili hlavami. Kozonohý nad- a podgenerál vyskočil nahnevano do výšky a skríkol na starého Číňana: „Oni prchajú! oni prchajú!“ Strach schvátil obidvoch ubehlíkov a rýchlo skočili do fioku pod stolom. Tam ležaly tri alebo štyri hry karát, napospol neúplné, a malé divadlo bábkové, ktoré, ako to len šlo, bolo sostavené. Práve sa tam hralo a všetky dámy z karát, sedely v prvom rade a ovievaly sa svojimi tulipánmi. Za nimi stáli páni (svršky) a ukazovali, že majú hlavu dolu i hore, ako to u karát vždy býva. Kus jednal o dvoch milujúcich, ktorí sa nikdy za seba nedostali a pri tom plakala malá pastierka horko, lebo to bolo celkom jej vlastná historia.

„To nevydržím, musím z fioka von!“ zvolala. Ale sotva že zase stáli na zemi a pozreli sa na stôl, prebudil sa starý Číňan a začal hýbať celým hôrnym telom, lebo nohy jeho boly z jediného kusu.

„Ach, beda, starý Číňan prichádza!“ skríkla malá pastierka a klesla zúfanlivo na svoje porculánové kolená.

„Mám myšlienku,“ povedal kominár, „poď, vlezieme do hrnca tam v kútiku, tam budeme ležať na ružiach a levanduli a môžeme starému Číňanovi, keď sa k nám priblíži, nasypať prach do očú.“

„To nepomôže,“ odpovedala. „Okrem toho viem, že starý Číňan a onen hrniec boli raz už spolu zasnúbení, a stará láska nehrdzavie, povedá staré príslovie. Nie, nezostane nám iné, než sa vydať do šíreho sveta!“

„A máš naozaj odvahu pustiť sa tam so mnou?“ pýtal sa kominár.

„Mám,“ odpovedala celkom určite.

Kominár sa na ňu pozrel zamysleno a povedal potom: „Moja cesta ide komínom, či máš naozaj odvahu preliezť so mnou pecou a potom rúrou? Potom sa dostaneme do komína a tam je to už pre mňa maličkosťou. Vystúpime potom tak vysoko, že nás nik nedosiahne, a celkom hore sa dostaneme dierou von do šíreho sveta.“

Potom ju zaviedol k peci.

„Je to tam pravda veľmi čierne,“ povedala, ale vstúpila s ním predsa do pece, prešla i rúrou, kde ju obklopovala úplná tma.

„Teraz sme už v komíne,“ povedal on, „a hľaď, nad nami žiari prekrásna hviezda.“ A skutočne svietila nad nimi hviezda, ako by im cestu chcela ukazovať komínom. A liezli a liezli strmou cestičkou vždy vyššie a vyššie. On jej pomáhal, naddvihal ju a posocoval, držal ju a ukazoval jej tie najlepšie miesta, kam klásť mala svoje porculánové nôžky. A tak sa pomaly dostali až na okraj komína hore. Tam sa posadili, lebo obidvaja boli hrozne ustatí, čomu však nebolo možné sa diviť. Teraz mali šíre nebo so všetkými hviezdami nad sebou a pod ním strmely strechy mestské do vzduchu. Mohli sa ďaleko dookola porozhliadnuť, ba až ďaleko v šíry boží svet. A tak si malá pastierka šíry svet nepredstavovala, oprela si hlávku na malého kominára a plakala tak horko, až pozlátko na jej prsách sa začalo smývať.

„Ach, toto už je priveľa, to nemôžem vydržať!“ povedala. „Svet je priveľký! Ach, kiež by som zase bola na malom stolíčku pod zrkadlom! Nebudem už pokojná a šťastná, dokiaľ sa tam zase nedostanem! Teraz som išla za tebou do šíreho sveta a teraz ty zase musíš so mnou ísť dolu, keď ma naozaj ľúbiš.“ Kominár jej vykladal to i to. Pripomenul jej starého Číňana a kozonohého nad- a podgenerála, ale ona vzlykala až bolo žiaľno a bozkala milého svojho kominára tak vrelo a nežne, že konečne povolil, hoci to bolo veľmi nemúdre.

A tak sliezli zase s veľkými obťažami dolu komínom a vliezli rúrou do pece, čo nijako nebolo príjemné. Teraz stáli v temných kachliach. Tam počúvali za dvierkami, aby sa dozvedeli, čo sa v izbe robí. Bolo tam celkom ticho, pozreli sa von a hrôza! Tam ležal starý Číňan uprostred izby na dlážke. Keď ich totiž chcel prenasledovať, spadol so stola a ležal teraz na tri kusy rozrazený. Celý chrbát odlepil sa mu ako jediný kus, hlava sa zagúľala do kúta, ale kozonohý nad- a podgenerál, stál so zachmúrenou tvárou na mieste, kde vždy stával a uvažoval.

„To je hrozné,“ povedala malá pastierka, „starý otecko je rozbitý na tri kusy a my sme tým všetkým vinní. Toho neprežijem!“ Pri tom zalamovala malými rúčkami.

„Však sa dá zase slepiť,“ povedal kominár. „Ba že dá. Nebuď len tak hneď rozčúlená. Keď sa nazadu slepí a dá sa mu poriadny klinec do chrbta, bude zase ako nový a môže nás ešte dosť často vyhrešiť.“

„Myslíš to vážne?“ pýtala sa. A potom vyliezli zase na stôl a postavili sa zase na svoje staré miesto.

„Tak, teraz sme tu zase!“ povedal kominár posmešne. „Túto námahu sme si mohli ušetriť.“

„Len keby starý otec bol zase slepený!“ povedala pastierka. „To bude asi drahé!“

A bol opravdu slepený. Ľudia, ktorým patril, dali ho spraviť. Vrazili mu pevný klinec do šije a bol zase ako nový, len že nemohol už hlavou kývať.

„Ráčili ste spyšneť od tej doby, čo ste sa rozbili?“ pýtal sa kozonohý nad- a podgenerál. „To sa mi práve nezdá byť dôvodom k nejakému preceňovaniu seba. Tak ako, dostanem pastierku, alebo nedostanem?“ Kominár i pastierka úpenlivo sa pozreli na Číňana. Mali veľký strach, aby neprikývnul, ale on už nemohol a tiež nechcel cudziemu človeku vykladať, že má neprestajne klinec v chrbte. Preto zostal porculánový párik spolu, žehnal dedkovmu klincu a miloval sa tak dlho, až obidvaja sa jedného krásneho dňa na kusy rozbili.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.