Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

O dievčati, ktoré na chlieb stúpilo

Iste, že ste už počuli o dievčati, ktoré stúpilo na chlieb, aby si neumazalo črievice a ako zle za to bolo potrestané. Bolo to už napísané a tiež už vytlačené.

Bolo to chudobné dievča, pyšné a samopašné; od malučka už javilo náklonnosť k zlému. Keď bola ešte cele malé dievčatko, zabávala sa chytaním múch, utrhávala im krídla a potom ich nechala liezť. Chytala chrobáky a chrústy, napichovala ich na špendlíky, potom im podržala zelený lístok alebo kúsok papiera pod nohami a úbohé zviera sa k nemu privinulo a krútilo a točilo sa, aby sa dostalo s ihly.

„Chrobák číta!“ hovorievala malá Ingrid, „hľaďte, ako vie listy obracať!“

Keď povyrástla, bola skôr ešte horšia než lepšia; bola však krásna to bolo jej nešťastie, lebo ináč by svet bol s ňou prísnejšie zachádzal, než ako sa to opravdu stalo.

„Na teba sa musí ísť zostra!“ hovorievala jej jej vlastná mať. „Keď si bola malá, často si mi ubližovala, sediac mi na lone; bojím sa, že až vyrastieš, budeš ubližovať môjmu srdcu.“

A bolo tomu tak.

Nastúpila potom službu u bohatých pánov na vonkove; zachádzali s ňou, ako s vlastným dieťaťom, šatili ju podľa toho a jej pýchy pribúdalo. Keď rok uplynul, povedali páni: „Milá Ingrid, mala by si predsa raz navštíviť tiež svojich rodičov!“

Išla teda; ale len preto, aby sa ukázala; nech každý vidí, ako sa povzniesla. Ale keď došla k dedine a videla, ako sa mladíci s dievčatmi pri rybníku zabávajú a spozorovala, že neďaleko na kameni sedí a odpočíva jej matka s viazanicou suchého raždia, ktoré nasbierala v lese, zase sa vrátila; hanbila sa, keď je teraz tak pekne oblečená, že má tak chudobnú matku, takú žobráčku, ktorá raždie sbiera. Nič jej nebolo ľúto, že sa vracia, len sa hnevala.

Minulo zase pol roka.

„Mala by si predsa na niektorý deň sa vydať domov, milá Ingrid, podívať sa, čo robia tvoji starí rodičia!“ povedala jej pani. „Tu máš veľký bochník pšeničného chleba, vezmi ho so sebou; tvoja návšteva ich iste poteší.“

Ingrid si obliekla svoje najkrajšie šaty a obula nové topánky; vyhrnula si svoje jemné sukienky a išla veľmi opatrne, aby si neomočila svoje jemné nôžky a to jej veru nikto nemôže vyčítať. Keď sa však dostala na chodníček, vedúci cez rašelinisko, kde na veľkom kusu zeme stála voda, tvoriac širokú barinu, hodila chlieb do tohoto bahna, aby stúpiac naň, mohla prejsť suchou nohou; avšak akonáhle jednou nohou na chlieb stúpila a druhú podvihla, klesal s ňou chlieb hlbšie a hlbšie, zmizla, a zostala len čierna barina, na ktorej sa tvorily bubliny.

Tak rozpráva poviedka.

Kam sa dostala? Dostala sa dolu k bosorke, starej panej. Bosorka je strynká rusaliek; tieto sú dosť známe, boly už dosť často maľované a ospevované, ale o bosorke ľudia vedia len to, že varí svoje kúzelné zeliny v lete, keď sa z lúk dymí. Práve do jej kúzelnej kuchyne Ingrid spadla a tam nemožno vydržať. Cisterna na odpadky a výkaly je veru parádnou izbou proti bosorkinej kuchyni. Každý sud zapácha, až ľudia zamdlievajú; sudy sú na sebe vysoko narovnané, a kdekoľvek sa medzi nimi objaví malý otvor, ktorým by bolo možné sa pretisnúť, tam tomu zabraňujú veľké ropuchy a tuční slimáci, spletení v hnusný chumáč. Tam sa prepadla malá Ingríd; všetka tá protivná, živá smesica bola taká ľadová, že trnula vždy viac a viac. Ešte vždy väzela na chlebe, hoci sa veľmi snažila sa oprostiť; a chlieb ju tiahol dolu, ako jantár priťahuje ústrižky papierové.

Bosorka bola doma, diabol so svojou babkou toho dňa dozerali na varenie bosorkino. Diablova babka je stará baba jedu, ktorá nikdy nezaháľa. Nikdy nevyjde z domu bez ručnej práce; tiež tu mala ju pri sebe. Šila všelijaké maličkosti ľuďom do črievíc, aby boli zbavení kľudu a mieru; vyšívala lži a klamstvá a háčkovala neprezreteľné slová, spadnuvšie na zem; všetko toto rozlične spojovala na škodu a zkazu. Hej, táto čertova baba vedela šiť, vedela vyšívať a háčkovať!

Uvidiac Ingrid, nasadila si okuliare a pozorovala ju znova. „To je nadané dievča!“ hovorila, „vyprosujem si ju na pamiatku z tunajšej návštevy. Môže byť vhodná socha v predsieni môjho vnuka.“

A dostala ju. Tak sa malá Ingrid dostala do pekla. Ľudia sa tam nedostanú vždy hneď rovno, ale môžu sa tam dostať okľukami, keď majú vlohy.

Bola to nekonečne dlhá predsieň; až závrat pojímala pri pohľade. Stál tu veľký zástup trpiacich a strádajúcich; čakali, až sa im otvorí brána sľútovania. Ach, tí by sa načakali! Veľkí a tuční pavúci opriadali ich nohy tisícročnými pavučinami, ktoré tiesnily a pútnaly, ako okovy; a pri tom nepokoj, hrozný nekľud tiesnil každú dušu. Stál tu lakomec, ktorý zabudol kľúč od svojej pokladnice a tento, ako dobre vedel, väzel v zámku. Bolo by veľmi zdĺhavé, vypisovať všetky muky a trampoty, ktoré tu boly vynalezené a vymyslené. Ingride to bolo neznesiteľným pocitom, stáť ako socha; bola ako na chlieb prikutá a priviazaná.

„To je za to, že som dbala o čistotu svojich nôh!“ riekla sama k sebe. „Ako sa na mňa všetci pozerajú!“ Ba, dívali sa na ňu všetci; ich zlé chtíče a chúťky planuly im z očú a hovorily, bez toho, aby sa ich ústa utvorily; bol to hrozný pohľad.

„Je to iste rozkoš, na mňa sa dívať!“ pomyslela si malá Ingrid. „Mám pekné líca a krásne šaty!“ a krútila očami, lebo tylo bolo strnuté. Ha! Ako sa v bosorkinej kuchyni zašpinila! Na to nepomyslela! Šaty boly plné škvŕn, na vlasoch jej visel plž a pravidelne ju bil do tyla, zo záhybov sukienok sa dívaly ropuchy, ktoré brechaly ako dýchavičný psík. Bolo to veľmi nepríjemné. „Avšak ostatní tiež nie sú lepší!“

Ale najhroznejšie bolo, že ju trápil strašný hlad a smäd; nemohla by sa zohnúť a odlomiť si kúsok chleba, na ktorom stála? Nie, chrbtová kosť jej strnula, ramená i ruky stuhly, celé jej telo sa premenilo na sochu, len oči sa mohly v dutinách svojich otáčať, takže videla i za seba, čo bolo veľmi hnusné na pohľad. A potom prišly muchy, liezly jej cez oči; mžikala očami, ale muchy neodletovaly, nemohly, maly utrhnuté krídla, mohly len liezť. Bolo to strašné muky a k tomu hlad, ba, konečne sa jej zdalo, ako by jej vnútornosti samy sa stravovaly a vnútri nastala prázdnota, príšerná, desná prázdnota.

„Keď to bude dlho trvať, nevydržím toho!“ riekla, ale musela vydržať a trápenie trvalo ďalej.

Zrazu stiekla jej na hlavu vrelá slza, perlila sa po tvári a cez prsá práve na chlieb; stiekla ešte jedna, stieklo ich mnoho. Kto plače pre malú Ingrid? Či tam hore nemala matky? Slzy, ktoré strasť matkina pre dieťa vyplače, vždy k nemu preniknú, ale nevysvobodia ho, planú a zväčšujú muky. A potom ten neznesiteľný hlad a nemožnosť dosiahnuť na chlieb, na ktorom jej noha stojí! Konečne jej bolo, ako by všetko v nej sa bolo strávilo, zdalo sa jej, že je dutý, slabý rákos, slabá trstina, ktorá každý zvuk do seba vssaje. Zreteľne všetko počula, čo a ako o nej svet súdil a počula len veci špatné a nepekné. Zarmútené srdce matkino trúchlilo opravdu úprimnými slzami, ale predsa vravelo: „Pýcha predchádza pád! To bolo tvojím nešťastím, Ingrid! Ako si zarmútila svoju biednu materu!“

Jej matka a všetci tam hore znali jej hriech, vedeli, že stúpila na chlieb, že sa prepadla a zmizla. Rozprával im to pastier, ktorý sa na to díval s vŕška.

„Ako si svoju matku zarmútila! Ingrid!“ trúchlila matka. „Ja som to, veru, tušila!“

„Kiež by som sa radšej nebola narodila!“ pomyslela si pri tom Ingrid, „bolo by lepšie. To mi teraz nepomôže, keď sa matka utrápi!“

Počula, ako jej páni, tí dobrí ľudia, ktorí sa k nej chovali ako rodičia hovoria: „Bolo to hriešne dieťa! Nevážilo si daru božieho, stúpilo naň; brána sľutovania sotva sa jej otvorí.“

„Mali ma lepšie držať na uzde!“ pomyslela si Ingrid; „mali zo mňa vypudiť zlé myšlienky, keď som ich mala.“

Počula, ako o jej špatnosti a hriechu bola složená pieseňka. Menovala sa: „O pyšnej panne, ktorá na chlieb stúpila, aby si topánky nezamazala,“ a pieseň kolovala celým krajom.

„Čo všetko musím k vôli tomu vytrpeť a počuť!“ pomyslela si Ingrid. „Ostatní by tiež mali byť trestaní za svoje hriechy. Ba veru, našlo by sa dosť trestuhodného. Ach, aké je to trápenie!“

A jej myseľ sa zatvrdila.

„A tu dolu v tej spoločnosti sa mám polepšiť. Nechcem sa ani polepšiť! Hľa, ako na mňa zízajú!“

A srdce jej bolo plné hnevu a zloby na všetkých ľudí.

„Teraz majú tam hore o čom hovoriť! Je to trápenie!“

A teraz počula, ako deťom o nej rozprávajú poviedku, a deti ju nazývaly bezbožnou Ingridou. „Bola veľmi zlá!“ hovorievaly, „špatná, zaslúžila by veľké trápenie a ťažký trest!“

Detské ústa vždy o nej hovorily tvrdo.

Ale raz, keď hnev a hlad hrýzly v dutej schránke jej tela, počula svoje meno vysloviť, keď poviedka bola vyslovená nevinnému dieťaťu, malému dievčatku; a počula, že malučká sa pri poviedke o pyšnej, márnivej Ingride dala do plaču.

„A či sa už nikdy nedostane hore?“ pýtalo sa dievčatko. A počula túto odpoveď: „Už sa nikdy nedostane hore!“

„A čo, keď poprosí o odpustenie a sľúbi, že už to nikdy neurobí?“

„Ale ona nechce prosiť za odpustenie!“ bola odpoveď.

„Ja by som bola veľmi rada, keby tak urobila!“ povedalo dievčatko a nebolo možné ho utíšiť. „Dala by som za to svoju izbietku a všetky bábky, aby zase smela prísť von. Má sa tam iste zle, úbohá Ingrid!“

Tieto slová vnikly Ingride do srdca a veľmi jej lahodily. Polo to prvý raz, čo sa niekto vyskytol, kto riekol: „Úbohá Ingrid!“ a nedodal ničoho o jej trestu. Malé, nevinné dieťa pre ňu plakalo a prosilo za ňu; bolo jej divno u srdca, nemohla však zaplakať a to tiež bolo mukou.

Hore prešly roky, ale dolu sa nič nezmenilo a vždy redšie a redšie prenikaly k nej hlasy; menej sa o nej hovorilo. Zrazu počula ťažký vzdych: „Ingrid, Ingrid! Ako si mi ublížila! Ja som to tušila!“ To jej matka umierala.

Časom počula, že jej bývalí páni jej meno vyslovujú a pani hovorievala svojím jemným spôsobom: „Či ešte niekedy Ingrid uvidíme? Nevieme, kam sa dostaneme!“

Avšak Ingrid chápala, že jej dobrá pani nikdy nemôže prísť tam, kde ona je.

Tak zase minulo mnoho dlhých a trpkých rokov.

Zrazu počula Ingrid zase svoje meno a videla, ako nad ňou dve jasné hviezdy zasvietily. Boly to dve tiché oči, ktoré zapadaly na zemi. Prešlo mnoho rokov od tej doby, čo malé dievčatko bezútešne oplakávalo „úbohú Ingridu“; mnoho rokov, až z dievčatka bola starenka, ktorú teraz Pán Boh k sebe povolal, a práve v tej chvíli, keď jej myšlienky účtovaly s životom a povznášaly sa hore, spomenula si, ako horko plakala, keď súc ešte dieťa, počúvalo túto poviedku o Ingride. Tá doba a ten dojem tak živo vyvstaly starenke na duši v hodinke smrti, že hlasno zašepkala: „Tiež ja, ako Ingrid, som si často nevážila darov Tvojho požehnania, tiež ja som bola pyšná, avšak milosť Tvoja nedala mi klesnúť, ale posilnil si mňa! Neopúšťaj mňa v hodine poslednej!“

A oči starenkine sa zavrely a pred jej duševným zrakom roztvoril sa pohľad v tajomno, a pretože Ingrid jej naplnila dušu v poslednej chvíľke, videla túto, videla, ako hlboko klesla, a vidiac to, vypukla dobrá starenka v plač, ako decko stála v ríši nebeskej a plakala pre úbohú Ingrid. Slzy a modlitby vnikaly ohlasom v dutú, prázdnu schránku jej tela, kde sídlela jej utrýznená duša; táto bola láskou nikdy netušenou a tak zrazu jej prejavenou tak premožená, anjel Boží pre ňu plakal, čím si zaslúžila tejto milosti? Utrýznená jej duša prezrela všetky činy svojho pozemského života a začala nariekať plačom, akým Ingrid nikdy plakať nevedela. Naplnila ju strasť a smútok, zdalo sa jej, že brána sľutovania sa jej nikdy nesmie otvoriť, a poznavši to v svojom vnútornom zaniecení, bola zrazu osvietená lúčom, preniknuvším v temné peklo. Lúč sálal ešte väčšou silou, než ten, pod ktorým sa topí snehuliak, chlapcami na dvore postavený, a rýchlejšie, než snehové vločky, ktoré sa sniesly na hrejúce ústočká dieťaťa; a pod žiarou toho lúča premenila sa Ingrid v ľahkú paru, a ako malé vtáča sa bleskurýchle vyšinula na povrch zemský, ale úzkostivo a placho sa vyhýbal vtáčik celému okoliu. Našiel si útulok v tmavej škáre polorozpadlého múru; tam sedel a krčil sa, na celom tielku sa chvejúc a trasúc, ani hlásku nemohol vydať, nedostávalo sa mu hlasu. Sedel tam dlhú dobu, než mohol videť a precítiť všetku tú krásu dookola. A bola to, veru, krása všade. Vzduch bol svieži, mesiac svietil, stromy a kroviny voňaly. A potom tam bolo tak útulno a príjemno, tam, kde sedel a jeho perie bolo tak čisté a tak jemné. Ba, všetko stvorenie bolo predchnuté láskou a krásou! Všetky tieto myšlienky, ktoré plnily hruď vtáčikovu, boly by si rady uvoľnily spevom, ale vtáčik nebol vstave, aby zaspieval. Rád by bol spieval, ako slávik, alebo kukučka na jar. Pán Boh, ktorý určuje i chválospev nemého červiaka, počul i jeho pesničku, zvučiacu vďakou, ako žalm v hrudi Dávidovej, ešte prv, než sa mu dostalo slov a nápevu.

Tieto piesne bez slov dmuly behom týždňa vždy mocnejšie jeho hruď; malo sa im dostať prejavu, až jeho peruť prvý raz sa rozopne k dobrému činu; ináč to nebolo možné.

Teraz nastávaly Vianoce. Sedliak vytýčil tesne pri múre týč a pripevnil na ňu otep nevymláteného ovsa, aby i vtáci nebeskí mali veselé vianočné sviatky a radostný hod v dobe spomienok na Vykupiteľa.

A slnko vyšlo na štedrý deň a osvietilo ovosný snop a všetci vtáci čvirikajúc slietli sa k tyči s potravou. Zrazu zaznelo tiež so steny „ťuk! píp! píp!“ mohutniaca myšlienka sa odela zvukom, tiché zaťukanie bolo radostnou hymnou, myšlienka na dobrodenie bola vzbudená a vtáča vyletelo zo škáry. V nebesách dobre vedeli, ktorý vtáčik to bol.

Zima bola tuhá, voda hlboko zamrznutá, vtáci a zver lesná nachádzali len málo potravy. Malý vtáčik vyletel na hradskú a hľadal a nachádzal tu i tu zrniečko v koľaji, vyrytej saňami, pred hostincami nachádzal i niečo odrobiniek, ale len málo z nich požil a svolal sem všetkých ostatných hladných vrabčiakov, aby tu našli potravu. Letel po dedinách i mestách, striehol tu i tam, kde láskavá ruka vtákom chlieb pred okno nasýpala, pojedol sám vždy len niekoľko odrobiniek a všetko daroval ostatným.

A behom zimy nasbieral a rozdelil vtáčik toľko odrobiniek chlebových, že spolu vyvážili celý bochník chleba, na ktorý malá Ingrid stúpila, aby si črievice nezamazala, a keď našiel a rozdal poslednú odrobinku, zbelely a široko sa roztvorily krídla vtáka.

„Racek letí nad morom!“ riekly deti, keď uvidely bieleho vtáka; skoro sa potopil v more, skoro zase sa vyšvihol v jasnú žiaru slnečnú. Ligotal sa tak, že nebolo možné sa dívať, kam letí. Hovorili, že letel rovno do slnka.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.