Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Všetko kam patrí

Je tomu už viac než sto rokov.

Vtedy stál za lesom pri veľkom jazere starý panský dom, ktorý bol kol do kola obohnaný hlbokou priekopou, v ktorej rástla šašina a trstina. Hneď pri hlavnej bráne stála stará vŕba, skláňajúca sa nad rakytu.

Z vozovej cesty zaznieval zvuk rohov a dupot koňský, a malá husárka rýchlo prehnala svoju čriedu s mostu na stranu, driev, než lovecká spoločnosť sa priblížila; vedela, ako panstvo rýchlo jazdí, a sotva mala času prudko vyskočiť na jeden nárožný kameň mostný, ináč by ju boli iste prešli. Bolo ešte polovičné dieťa, nežné a slabučké, ale s prívetivým výrazom v divukrásnych očiach a celej tvári. Ale to statkár nevidel, keď v šialenom trysku prešiel okolo malej husárky, obrátil bič a udrel dievča v sprostej svojvoli do pŕs, tak že s kameňa sletelo nazad.

„Všetko kam patrí!“ povedal, „do bahna patríš!“ Pri tom sa dal do hlasného smiechu, lebo to mal byť vtip, a celá spoločnosť mu prízvukovala. Dali sa do strašného kriku a zúrenia, do toho brechali poľovnícki psi, že to bolo práve ako v známej piesni:

Bohatých vtákov priletel roj! Ba, sám Boh vie, ako ten pán bol bohatý!

Husárke podarilo sa uchopiť v páde jednu vŕbovú haluz nadol visiacu, pomocou ktorej sa mohla udržať nad bahnom, až panstvo i so psami zmizlo v bráne. Potom sa snažila dostať sa von, ale tu sa konár odlomil a husárka klesla do rakyty; v tom cítila zrazu, ako by ju bola uchopila silná ruka, bol to cestujúci podomný obchodník, ktorý z malej vzdialenosti všetko videl a teraz sa ponáhľal jej ku pomoci.

„Všetko kam patrí!“ povedal posmevačne, napodobujúc statkára. Potom vzal odlomený konár a pridržal ho k stromu; ale aby všetko bolo vždy na svojom mieste, to nie je bohužiaľ vždy možné. Tak vrazil konár do zeme a povedal: „Rasť, len rasť, nech si z teba raz môžem odrezať na píšťalu, podľa ktorej tí tam v zámku budú tancovať!“ Prial statkárovi a jeho ľuďom poriadne vybitie a vyzauškovanie od ulice. Potom sa podomný obchodník vybral do zámku, nie do jedálne, na to bol príliš nepatrný; on sa smel odvážiť len do čeľadníku, kde paholci a slúžky si prezerali jeho tovar a s ním smlúvali a sa jednali. Zatiaľ zaznieval z jedálne dolu hluk a krik, hostina a pijatika boly tam v plnom prúde, víno a pivo kypelo v pohároch a krčiažkoch, a poľovnícki psi sa tiež smeli zúčastniť. Mnohý z divých tých psov bol dokonca vybozkaný od mladých pánov, keď mu najprv boli otreli gambu ušami. Teraz i podomný obchodník bol zavolaný hore so svojim tovarom, ale len preto, aby bol terčom ich neviazanosti. Víno im stúpilo do hlavy, až rozum im uletel. A tak naliali piva do punčochy a on ho mal rýchlo vypiť, a to bol u nich vtip a zvlášte múdry a komický nápad. I v karty sa hrali, celé čriedy, sedliaci a dvory boly dané do banku a na jednu kartu prehraté.

„Všetko kam patrí!“ povedal podomný obchodník, keď sa dostal z tej Sodomy a Gomory, ako zámok nazýval, šťastne von. „Hradská,“ povedal, „to je moje pravé miesto, tam hore som sa cele nič necítil byť v svojom živle.“ A malá husárka mu od svojho plotu kynula na rozlúčku.

Dni a týždne sa míňaly; odlomený vŕbový konár, ktorý podomný obchodník vedľa priekopy do zeme zastrčil, udržiaval sa vždy svieži a zelený, ba vyháňal i nové kvetorosty, a malá pasáčka poznala, že vŕba zapustila korene, a tešila sa veľmi z toho, lebo sa jej zdalo, ako by jej ten strom patril.

Pravda, strom pokračoval, ale všetko ostatné na zámku pijatikou a hraním zaostávalo, lebo pijatika a hry sú dve veci, ktoré nemajú dlhého trvania.

Ani šesť rokov neuplynulo od onoho dňa, a statkár musel so žobráckou palicou zo zámku odtiahnuť. Tento bol zakúpený bohatým obchodníkom a to bol práve ten podomný obchodník, z ktorého si žart a posmech robili, keď mu vtedy punčochu s pivom podávali. Ale poctivosť a snaživosť vedú k zdaru, a teraz bol podomný obchodník majiteľom rytierskeho statku. Ale od tejto chvíle netrpela sa hra v karty na zámku. „To je zlá četba,“ hovorieval nový majiteľ, „keď totiž diabol po prvý raz bibliu videl, chcel jej na posmech niečo podobného utvoriť, a tak vynašiel hru v karty.

Nový majiteľ sa oženil a s kým? S tou malou pasáčkou, ktorá bola vždy počestná, pobožná a dobrá a v nových šatách vyzerala taká nežná a krásna, ako by šľachtičnou bola od narodenia. Ale ako sa toto stalo? Lež to je v našej príliš zamestnanej dobe veľmi dlhá historia, ale stala sa, a to najdôležitejšie len príde.

Teraz slávilo šťastie vjazd do starého zámku. Gazdiná vládla sama v nútri, a hospodár obstarával všetky zovňajšie záležitosti, a tu prúdilo požehnanie so všetkých strán, lebo kde sú lastovičky, tam prilietajú i iné lastovičky, vraví staré príslovie. Starý panský dom bol znova natretý a vyzdobený, priekopy vyčistené a ovocné stromy vysádzané. Všade to bolo čisté a vľúdne, a na čiste vymytej podlahe nebolo ani škvrny. V zimných večeroch sedela gazdiná so slúžkami vo veľkej sieni a priadly ľan a vlnu, a každej nedele predčítalo sa z biblie, a čítal sám pán tajný radca, lebo podomný obchodník stal sa tajným komerčným radcom, pravda len v pokročilej starobe. Deti vyrástaly — lebo i deti prišly — a všetky boli dobre vychované, hoci neboly rovnako nadané, čo sa stáva skoro v každej rodine.

A z vŕbového konára vonku pri moste stal sa časom nádherný strom, stál tam voľný a neorezaný. „To je náš rodokmeň,“ hovorievali starí, a ten musí byť v úcte zachovaný!“ napomínaly i deti menej nadané.

Sto rokov minulo zatiaľ od onej doby.

Bolo to už za našich čias; z jazera sa stala step, a starý panský dom ako by niekto s povrchu smietol, dlhá močarina s niekoľkými zbytkami múrov — to bolo všetko, čo z mosta a priekopy zostalo. Ale ešte vždy stála tam nádherná, stará vŕba s dlhými, ovisnutými konármi, rodokmeň to bol! Tam stála a dobre vedela, ako môže byť vŕba krásna, keď sa podľa ľúbosti môže rozširovať a rásť.

Strom bol síce od koreňa až po vrchol puknutý, i búrka ho trochu nachýlila, ale stál tam dosiaľ pevný a zo všetkých jeho trhlín a dier, kam vietor a nečas úrodnú zem navialy, vyrastala tráva a kvietky, zvlášte hore, kde sa veľké konáre delily, utvorila sa cele malá visutá záhradka, kde rástly jahody a tráva, ba i jeden malučký ker vtáčieho zobu sa tam zachytil a dvihal sa teraz štíhly a útly zo starej vŕby, ktorá sa v čiernej vode zrkadlila, akonáhlo vietor zavial lístky žabinca do jedného kúta močariny, úzky poľný chodníček viedol hneď pri vŕbe.

Hore na zalesnenom pahorku bola krásna vyhliadka, a tam stál teraz nový panský zámok; bol veľký a nádherný a s tak čistými tabuľami, že by ste hovorili, že tam ani žiadnych nebolo. Veľké voľné schody vyzeraly ako ružami a veľkolistými rastlinami preklenuté hĺbenie. Pažiť pred zámkom bola tak pekná a vypestovaná, ako by z rána a z večera na každú trávičku osobitne sa dozeralo.

V nútri v sále visely nádherné obrazy a stály mnohé zamatom a hodvábom potiahnuté stoličky a pohovky, ktoré takrečeno po vlastných nohách mohly chodiť, stoly s lesklými mramorovými plotňami a knihy vo väzbe safiánovej so zlatou orezkou… Áno, tam bývali skutočne ľudia bohatí, totiž barón a jeho rodina.

Všetko tam len hralo. „Všetko kam patrí!“ hovorili i oni, a preto visely všetky obrazy, ktoré steny starého zámku zdobievaly, a veľmi boly cenené, na chodbe, vedúcej do čeľadníka. „Haraburdy“ tomu hovorili, zvlášte dvom starým podobizniam, z ktorých jedna predstavovala muža v nachovom kabáte s ohromnou parukou, a druhá dáma s pudrovaným, vysoko vypiatym účesom, s ružou v ruke, obidvaja rovnako vencom z vŕbových prútov obtočené. Mnoho dier bolo v oboch obrazoch, lebo mladí baróni užívali starých týchto ľudí za terč pri streľbe zo samostrieľov. Predstavovaly pána radcu a jeho manželku, z ktorých celý rodokmeň sa odvodzoval.

„Ale dobre do našej rodiny nepatria,“ povedal jeden z mladých pánov. „On bol podomný obchodník a ona pásla husi. Neboli ani ako papa a mama.“

Áno, obrazy sú staré haraburdy a „všetko kam patrí“, hovorievali, a tak sa pradedko a prababička dostali na chodbu, vedúcu do čeľadníku.

Syn pastorov bol domácim učiteľom v zámku. Jedného dňa šiel s mladými pánami a ich najstaršou sestrou, ktorá nedávno bola birmovaná, poľným chodníčkom okolo starej vŕby. Cestou natrhala mladá dievka poľné kvety do kytice. „Všetko kam patrí!“ a tak sa kytica stala v jej ruke pravým dielom umeleckým. Pri tom však brala živý podiel na zábave a tešila ju reč domáceho učiteľa, ktorý o silách prírodných a o slávnych mužoch a ženách rozprával; dievka bola silná, zdravá povaha, mala ušľachtilú dušu a vnímavú myseľ a srdce schopné všetko, čo od Boha stvorené, pravou ľudskou láskou pochopovať.

Pri vŕbe zastali, a najmladší z barónov prosil domáceho učiteľa, aby mu odrezal píšťalku, ako často na prechádzkach to robieval, a učiteľ odlomil ratolesť vŕbovú.

„Ale, prosím, nerobte to!“ povedala baronesa — ale stalo sa už. „To je náš starý, rodný strom, ktorý mám tak rada; doma sa mi síce s tým smejú, ale to je mi jedno. Ten strom má svoju historiu.“

A teraz rozprávala všetko, čo my vieme o starom strome, starom zámku, o husárke a podomnom obchodníkovi, ktorí sa tu prvý raz stretli a stali sa prarodičmi vznešeného rodu a mladých barónov.

„Nechceli sa dať pošľachtíčiť, tí starí, poctiví ľudia!“ povedala. „Ich obľúbená veta bola: ,Všetko kam patrí!‘ a mali za to, že by nebolo na pravom mieste, keby sa nechceli povýšiť pre svoje peniaze. Ich syn, môj pradedko, stal sa barónom, bol vraj veľmi učený a vážený muž, ktorý u princov a princezien bol veľmi obľúbený a býval zvaný na všetky dvorné slávnosti. Toho ctíme najviac v rodine, ale ja sama neviem, prečo chovám zvláštnu lásku k tomu starému párku. Ako útulno, dôverne a patriarchálne to bolo asi v starom panskom dome, kde domáca pani so slúžkami priadla a starý pán z biblie predčitoval!“

„Boli to múdri a dokonalí ľudia,“ povedal syn pastorov, a zrazu zabŕdli do rozhovoru o šľachte a mešťanstve, a zdalo sa skoro, ako by syn pastorov ani k stavu mestskému neprislúchal, tak hovoril o význame a prednostiach šľachty.

„Je to zvláštna výhoda,“ povedal, „keď niekto patrí do rodu, ktorý sa vyznamenal, lebo tým už do krvi prejde pud, niečo poriadneho vykonať. Krásné je tiež mať meno, ktoré otvára prístup do kruhov najvznešenejších, šľachta znamená byť šľachetným, to je zlatá minca, ktorá má cenu v svojom razení. Je to síce dnes módou tvrdiť, že všetko, čo šľachta je, je špatné a hlúpe, a mnohí básnici tomu tiež prízvukujú, kdežto u chudiny a práve v triedach najnižších všetko je o mnoho pravdivejšie a lepšie, ale to je podľa môjho názoru cele falošné a klamné. Vo vyšších stavoch najdeme nie jeden uchvacujúci a ušľachtilý rys v povahe; moja matka mi rozprávala jeden, a ja by som mohol k nemu z vlastnej zkúsenosti viac podobných pripojiť. Bola totiž raz v šľachtíckom dome v meste návštevou. Moja babička bola, nakoľko viem, kojnou milostivej panej. Moja matka bola práve so starým šľachtícom sama v komnate, keď tento oknom videl, ako stará žena s berličkou, ktorá prichádzala každej nedele pre almužnu niekoľkých grošov, do dvora sa ťažko vliekla. „To je úbohá žena,“ povedal pán, „chôdza jej je veľmi obťažná!“ A než matka pochopila, čo myslel, už bol zo dverí vonku a so schodov dolu, áno, sám starý statkár sišiel dolu k starej žene, aby jej ušetril obťažnú cestu pre almužnu. Je to, pravda, len rys nepatrný, ale ako halier vdovin v biblii má zvuk, ktorý z hlbky srdca prichádza, áno, má zvuk pravej rýdzej lásky ľudskej, a k tomu by mali básnici ukazovať, práve v našich dobách by i o tom mali spievať, to by dobre robilo, lebo by to konejšilo a smierovalo. Ale kde človek len preto, že je šľachtického pôvodu a má rodokmeň ako každý arabský kôň a ako tento na zadné nohy sa stavia, na ulici sa pyšní a v izbe nos ohŕňa a hovorí: „Fí, tu boli plebejci!“ sotva zbadal niekoho z kruhov meštianskych, tam šľachta je v rozklade, tam sa snižuje k maske, ktorú raz Thespis, vynálezca tragédie, stvoril; každý sa posmieva a uškľabí po takej osobe, a ona sa stáva terčom satyry.“

Tak hovoril syn pastierov; bolo to síce trochu dlhé, ale medzi tým bola píšťalka hotová.

Na zámku bola veľká spoločnosť; mnoho prišlo hostí z hlavného mesta i z okolia; hojnosť dám nádherne vyšperkovaných i prosto oblečených. Vo veľkej sále sa to len tak hemžilo. V jednom rohu stáli okolní farári, vyzeralo to skoro ako pri pohrebe, ale bola to veselá hostina, len že všetko ešte nebolo v plnom prúde.

Najprv mala byť hudobná produkcia, a preto priniesol mladý barón svoju vŕbovú píšťalku, ale všetky jeho pokusy, zahvízdať na ňu, boly marné; tónov vylúdiť nevedel, práve tak, ako jeho otec; i nebola tedy píšťalka nič hodná.

Teraz sa hralo a spievalo, pravda, tak, ako sa to výkonným umelcom najlepšie ľúbilo; v celku bola to hudba dosť slušná.

„Vy ste tiež virtuos, ako čujem,“ povedal jeden gavalier, „pravé dieťa svojich rodičov, hráte na flétnu a sám i flétny vyrezávate. Áno, genius je to, ktorý všetko ovláda. Tomu patrí čestné miesto. Milý Bože, ja pokračujem vždy s dobou, a to tiež má byť. Či nie je pravda, že nás všetkých týmto nástrojom okúzlite?“ Za tej reči podal mu píšťalku z vŕby pri močarine odrezanú a ohlásil potom hlučne a zreteľne, že domáci pán učiteľ prednesie sólo na píšťalku.

Domáci učiteľ dobre pochopil, že si z neho chcú zrobiť žart, preto sa zdráhal hrať, hoci to výborne vedel, ale dorážali naň a nútili ho, že konečne nasadil píšťalku k ústam.

To bola podivuhodná píšťalka! Zaznel tón dlho znejúci, ako hvizd rušňa, ale ešte o mnoho prenikavejší.

Znel celým dvorom, sadom i lesom na míle ďaleko do kraja, a súčasne s tónom píšťalky dvihla sa víchrica, ktorá hlasne a zreteľne zahučala: „Všetko kam patrí!“ — a tu letel „apo“ ako vetrom unášaný zo zámku von a práve do bytu pastevcovho. Pastevec letel — nie síce do sály, tam nemal prístupu — ale do čeľadníku, medzi všetko to jemné služobníctvo, ktoré v hodvábnych punčochách pyšne chodilo, a hrdé „panstvo“ bolo ako hromom zasiahnuté, keď videlo, že tak nepatrná osoba sa odvažuje zasadnúť s nimi za stôl.

Ale hore v slávnostnom sále letela mladá barónka na horný koniec tabule a bola veru hodná tam zasadnúť. Vedľa nej dostal miesto syn pastorov, a tak tam sedeli ako ženích a nevesta pospolu. Jeden starý gróf, z najvznešenejších rodín v zemi, zostal nedotknutý na svojom mieste, lebo píšťalka bola spravodlivá, čo je tiež povinnosťou. Vtipný gavalier však, ktorý hru na píšťalku spôsobil a pravé dieťa svojich rodičov bol, letel po hlave do kurinca a za ním ešte ostatní jeho družiny.

Na míle znela píšťalka do kraja, a odvšadiaľ bolo počuť o veľkých udalostiach.

Bohatá rodina kupecká, ktorá si práve vyšla v štvorspražnom kočiari, bola z vozu vyhodená a nedostala ani na zadku miesta, dvaja bohatí sedliaci, ktorí v poslednej dobe nad vlastné žito vyrástli, našli sa v močarine. To bola nebezpečná píšťalka! Na šťastie praskla už hneď pri prvom tóne, a to bolo dobre, bola potom vstrčená do vrecka: „Všetko kam patrí!“

Druhého dňa sa už o udalosti nehovorilo a odtiaľ vzniklo príslovie: „Schovaj svoju píšťalku!“

Všetko šlo zase starým poriadkom, len že obidva staré obrazy, podomný obchodník a husárka, sa dostaly do slávnostnej siene, lebo tam ich víchrica zaviala, a skutočný znalec umenia riekol, že sú maľované rukou majstrovskou, a tak tam zostaly viseť a boly zase opravené; driev nikto nevedel, že sú to cenné obrazy, a ako to tiež mohli vedeť!

Tak visia na čestnom mieste. Áno: „Všetko kam patrí!“

A k tomu dojde raz. Večnosť je dlhá, dlhšia, než táto poviedka.

« predcházajúca kapitola    |    



Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.