Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Poviedka

V sade boly všetky jablone v plnom kvete, ponáhľaly sa, aby vykvitly prv, než dostanú zelené listie. Všetky kačice boly vonku na dvore a tiež mačka, ležiaca na slnku, lízala si šliapky. Keď zrak zablúdil do polí, uvidel rozkošné zelené osenie, a znel jasot a štebot mnohých vtáčkov, ako o veľkej slávnosti; a bola slávnosť, lebo bola nedeľa. Zvony zvonily a ľudia išli v sviatočných šatách do kostola a boli veselej mysli. Ba, na všetkých bolo znať čosi veselého, bol teplý, utešený deň, že bolo možné povedať: „Dobrý Boh je neskonalo láskavý!“

V kostole na kancli stál pastor a kázal hlasno a nahnevano; kázal, že ľudia sú bohaprázdni a že ich Boh preto musí potrestať, až zomrú, že hriešnici pridú do večných plameňov pekelných; tvrdil, že ich nepokoj nezomre a plápol nezhasne, nikdy nedojdú pokoja a mieru. Bolo hrozné, počuť to a on tak tvrdil s úplnou určitosťou. Líčil im peklo ako hroznú vyhňu, do ktorej splýva všetka nečistota a sprostota svetská, kde ani vetríčok nepovieva, ale len horúci plameň sirný, kde nie je dňa, ale kde všetci padajú do večného prázdna. Bolo to hrozné počuť, ale bolo znať, že to pastor myslí doopravdy a všetci ľudia v kostole boli veľmi ustrašení. — Ale pred kostolom všetci vtáci spievali tak veselo a slnko hrialo tak milo a každý kvet ako by zvestoval: „Boh je nekonečne láskavý k nám všetkým!“ Ba, vonku to iste tak nevyzeralo, ako farár kázal.

Večer pred spaním videl pastor, že jeho žena sedí tíško a zadumeno.

„Čo ti je?“ pýtal sa jej.

„Čo mi je?“ odpovedala. „Cítim, že nemôžem sústredniť svoje myšlienky, že nemôžem cele uznať tvoje tvrdenie, ako by bolo neznabohov upadajúcich do večného ohňa zatratenia! Na veky — to je dlho! Som len hriešna duša, ale nemala by som srdca, aby som trebárs i najzaťatejšieho hriešnika odsúdila do večných plameňov, a ako je možné, že by tak učinil Boh, ktorý je neskonalo láskavý, ktorý vie, že pokušenie čihá v nás, i mimo nás! Nie, to mi neide na myseľ, tak, ako ty to tvrdíš.“

*

Bola jaseň; listie spadalo so stromov, vážny, prísny pastor sedel pri úmrtnej posteli; zbožná veriaca odchádzala na večnosť, pastorova žena.

„Keď kto dojde milosti a večného pokoja, si to iste ty!“ riekol pastor, potom sopnul ruky a pomodlil sa za mrtvú.

Bola pochovaná, dve bohaté slzy skanuly po lícach váženého muža. V dome pastorovom bolo pusto a prázdno, svit slnka tam zhasnul, veď ona odišla, odišla navždy!

Bola noc, studený vietor zavial na hlavu pastorovu, otvoril oči a zdalo sa mu, ako by mesiac svietil do izby, hoci mesiac vôbec nesvietil. Bola to svetlá postava, stojaca pri jeho posteli, tôňa jeho nebohej ženy, dívajúca sa naň nevýslovne smutno, a ako by sa ho chcela na niečo pýtať.

Muž dopoly sa vztýčil a rozpriahol za ňou ruky. „Ani tebe nie je dopriaty večný kľud? I ty trpíš, ty, najlepšia a najpobožnejšia?“

A mrtvá kývla hlavou a položila mu ruku na prsia.

„A môžem ti dopomôcť k záhrobnému kľudu a mieru?“

„Áno!“ počul zreteľne.

„A ako?“

„Daj mi vlas, jediný vlas s hlavy hriešnikovej, ktorý je odsúdený do večných plameňov, ktorého Boh mieni zatratiť v nekonečné muky pekelné.“

„Ó, ako ľahko môžeš byť vyslobodená, ty čistá a pobožná!“ odpovedal.

„Teda nasleduj mňa!“ povedala nebohá. „Je nám to dopriate: po mojom boku môžeš zaleteť, kam sa tvojím myšlienkam zachce, ľuďmi nevidení, smieme nazreť v najtajnejšie záhyby ich srdcí. Ale pevnou rukou musíš mi označiť hriešnika, na večné zatratenie odsúdeného; a pred svitaním musí byť najdený!“

A rýchle, ako by myšlienkami unášaní, našli sa vo veľkom meste. S domových stien svietily mená smrteľných hriechov: pýcha, lakomstvo, nestriedmosť, smilstvo, krátko celá dúha smrteľných hriechov.

„Ba, tam vnútri, ako som sa domnieval, a ako viem,“ riekol pastor, „tam bývajú tí, ktorí sú určení pre večné plamene.“ Stali pred bránou skvostne osvetlenou, široké schody, pokryté kobercami a ozdobené kvetmi, viedly do domu a hudba plesová šumela slávnostnými sieňami. Pred bránou stál vznešený pán vrátnik, oblečený hodvábom a majúci v ruke zlatú palicu.

„Náš ples sa vyrovná plesu kráľovskému!“ povedal a obrátil sa na zástupy ľudí, ktoré sa pred palácom sbehly. Od hlavy po pätu bolo na ňom vidieť, čo si o nich myslí: „Ty bedač ošarpaná, čo sa tu dívaš, ty si v srovnaní so mnou len biedna potvora!“

„Pýcha!“ povedala nebohá. „Vidíš ju?“

„Pýchu?“ odpovedal pastor. „Ba, veď on je len hlupák, len blázon a za to nemôže byť odsúdený do večného ohňa a trápenia.“

„Len blázon!“ znelo to po celom dome pýchy a blázni tam boli, veru, všetci.

A leteli medzi štyrmi holými stenami lakomcovými, kde starec, len kosť a koža, trasúc sa zimou, hladný a smädný, všetkým svojim myslením a snažením len k peniazom sa upieral; videli, ako v horúčke soskočil s biednej postele a kameň zo steny vyňal, kde v skrýši mal zlaťáky v truhle; ohmatával handry svojho nočného obleku, v ktorom mal zašité dukáty a jeho vlhké prsty sa chvely.

„Je chorý, je to šialenstvo, šialenstvo neradostné, stiesnené úzkosťou a hrozným snom!“

A rýchlo sa vzdialili a stáli vo väzení, kde v dlhom rade spali zločinci. Ako dravé zviera, vyskočil jeden zo spania, kričiac strašne; svojimi chudými rukami budil súseda a tento sa ospalo obrátil: „Mlč, ty lagan, a spi! Tak ti ide každej noci —“

„Áno, každej noci,“ pokračoval, „každej noci prichádza a chce ma zadusiť. Mnoho som vykonal v rozčúlení, ale hrešil som a zasluhujem trestu. Len k jednému som sa nepriznal. Keď som posledne sa dostal von zo žalára a išiel okolo dvorca svojho pána, zavírily mi v hlave divé myšlienky, čosi odporného sa mi prebudilo v duši — vzal som zápaľku a rýchlo zapálil slamenú strechu. Všetko vzplanulo žiarou. Pomáhal som potom zachraňovať statok a náradie. Nikto živý nezhorel, len hajno holubov a jeden pes. Na toho som zabudol. Bolo počuť jeho vytie — a toto vytie neprestajne počujem, keď chcem zaspať, a keď predsa ma spánok premôže, príde pes, veľký a strašný. Položí sa na mňa, vyje a tisne a dusí mňa. — Tak počúvaj, čo ti povedám, ty spíš celé noci a ja celú noc ani oka zažmúriť nemôžem.“ A jeho oko sa podlialo krvou, vrhol sa na súdruha so zaťatou päsťou a bil ho a bil.

„Šialený Mads zase zúri!“ znelo to a ostatní zločinci sa ho chopili, zápasili s ním, pokrútili ho, až mu hlava prišla medzi nohy a pevne ho takto sviazali, až mu krv z očú a zo všetkých pórov prýštila.

„Veď ho zabijete!“ volal pastor, „nešťastník!“ A ako vztiahol ruku na jeho obranu, zrazu sa celé okolie zmenilo. Leteli nádhernými sieňami a chudobnými izbietkami; smilstvo, závisť, všetky smrteľné hriechy videli za sebou, anjel zo sboru sudcov predčitoval ich obvinenie a ich obranu. Málo vážila táto u Boha, avšak Boh vie čítať v srdciach, zná bez výnimky všetko, zná pokušenie, ktoré v nás i mimo nás strežie; On je milosrdenstvo a láska. Ruka pastorova sa chvela, neodvážil sa ju vztiahnuť po vlasu s hlavy hriešnikovej. A slzy prúdily z jeho očú, pramene milosti a lásky, ktorá sa snažila uhasiť večný oheň pekelný.

V tom zakikiríkal kohút.

„Milosrdný Bože! Dopraj ty jej v hrobe mieru, ktorého ja som jej zadovážiť nemohol!“

„Mám ho teraz!“ odpovedala nebohá, „bolo to tvoje tvrdé slovo, tvoja zakalená viera v Boha a ľudstvo, čo ma z hrobu k tebe pudilo! Poznávaj ľudí, tiež v hriechu je podiel boží, podiel, ktorý plamene pekelné premôže a zahasí.“

*

Na rtoch pastorových zahorel bozk, okolo sa rozodnilo; božie slnko žiarilo do izby, kde jeho žena, žijúca, jemná a nežná, prebudila ho zo sna, od Boha poslaného.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.