Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Súdruh z ciest

Úbohý Janko bol veľmi zarmútený, lebo jeho otec bol veľmi chorý a blízky smrti. Nikoho okrem týchto dvoch nebolo v malej izbe. Lampa na stole nemala ďaleko do zhasnutia, a bolo neskoro večer.

„Ty si dobrý syn, Janko!“ hovoril chorý otec. „Náš Pán už pomôže svetom!“ Podíval sa naň vážnymi, mäkkými očami, oddýchol zhlboka a bol mrtvý. Bolo to, ako by spal. Ale Janko plakal, teraz nemal nikoho v šírom svete, ani otca, ani matky, ani sestry, ani brata. Úbohý Janko! Ležal pred posteľou na kolenách, bozkal otcovu mrtvú ruku a plakal horkými slzami, až sa konečne jeho oči zavrely a on s hlavou složenou na tvrdú peľasť zaspal.

Tu mal čudný sen; videl, ako slnko a mesiac pred ním sa ukláňaly, a videl svojho otca zase sviežeho a zdravého a počul jeho smiech, ktorým sa smial vždy, keď bol so všetkým spokojný. Najkrajšia dievka so zlatou korunou na hodne dlhých, krásnych vlasoch podávala Jankovi ruku, a jeho otec riekol: „Vidíš, akú si to dostal nevestu! Je najkrajšia na celom svete!“ Tu sa zobudil, a všetko krásné jeho snenie bolo preč, jeho otec ležal mrtvý a chladný na posteli, nikoho nebolo pri ňom; úbohý Janko!

Do týždňa bol otec pochovaný; Janko kráčal hneď za rakvou a nemohol už dobrému otcovi, ktorý ho mal tak rád, ani tvárou v tvár sa pozreť. Počul, ako hrudy na rakvu hádzali, videl posledný okraj rakve, ktorý pri najbližšej lopate hliny dolu zmiznul, a bolo mu, ako by mu srdce malo sa rozskočiť zármutkom. Na to zaspievali žalm, a ten znel tak sladko, že Janko mal slzy v očiach, i plakal a to bolo dobre pre jeho smútok. Slnko svietilo na zelené stromy tak nádherne, ako by chcelo hovoriť: „Nesmieš byť taký smutný, Janko, pozri len, aká krásne modrá je obloha. Tam hore je teraz tvoj otec a prosí milého Boha, aby sa ti po všetky časy dobre vodilo!“

„Chcem byť vždy dobrý!“ povedal Janko, „potom prídem k svojmu otcovi do neba, a aká to bude radosť, až sa zase uvidíme! čo budem mať toho narozprávať, a on mi zase ukáže tak mnohé, poučí mňa o nádhere nebies práve tak, ako ma poučoval o zemi. Ach, aká to bude radosť!“

Janko si to predstavoval tak jasne, že sa mimovoľne pri tom pousmial, hoci mu ešte slzy po lícach tiekly. Vtáci sedeli na gaštanoch vo vrcholkoch a spievali: „kyvít! kyvít!“ Boli veselí, hoci boli tiež na pohrabe, ale oni dobre vedeli, že mrtvý bol teraa už hore v nebi, že mal krýdla o mnoho krajšie a väčšie, než oni že je teraz šťastný, lebo bol na svete dobrý a z toho mali vtáci radosť. Janko videl, ako so zelených stromov sa rozletovali ďaleko do sveta, a dostal tiež chuť leteť s nimi. Ale najprv prirezal veľký kríž na hrob svojho otca. Keď ho tam večer priniesol, hľa, bol hrob už ozdobený pieskom a kvetmi. To urobili cudzí ľudia, lebo mali všetci milého otca, ktorý teraz bol mrtvý, veľmi radi.

Na druhý deň skoro ráno vzal Janko svoj batôžok, uložil do opasku celý svoj podiel (50 dolárov a niekoľko grošov) a s tým sa vydal do sveta. Ale pred tým zašiel na hrob svojho otca, pomodlil sa „otčenáš“ a povedal: „Buď s Bohom, milý môj otče, chcem zostať vždy dobrým človekom; pros preto milého Boha, aby sa mi dobre vodilo!“

Vonku na poli, kade Janko šiel, stály všetky kvety svieže a krásné v teplej žiari slnečnej a kývaly sa vo vetre, ako by chcely povedať: „Vítaj u nás v zelenom! Či tu nie je pekne?“ Ale Janko sa obrátil ešte raz, aby naposledy pozrel na starý kostol, kde bol ako dieťa pokrstený, kam každej nedele chodil so svojim otcom a svoj žalm spieval. Tu rozmýšľal potom o tom, čo krásneho teraz v ďalekom, nádhernom svete uvidí, a kráčal ďalej a ďalej, tak ďaleko, ako nikdy pred tým nebol; neznal ani miest, ani ľudí, ktorých stretával; bol už ďaleko v cudzine.

Prvú noc sa musel uložiť do kopy sena v šírom poli, lebo nemal iného lôžka. Ale práve to sa mu ľúbilo: žiadon kráľ, myslel si, nemôže to mať lepšie. Celé pole s potokom, kopa sena a potom modré nebo nad ním, to bola práve krásna spálňa. Zelená tráva s malými, červenými a bielymi kvietkami bola koberec, orgovan a plané ruže boly kytice, a miesto umývadla mal celý potok s čistou, sviežou vodou pred sebou, kde sa trstiny sem a tam ukláňaly a jemu „dobrý večer“ a „dobré ráno“ prialy. Mesiac bol ohromná „nočná lampa“ visiaca vysoko od modrého klenutia nebies. Janko mohol spať cele bezstarostne a tiež spal. Zobudil sa len, keď slnko vychádzalo a všetci vtáci kolkolom spievali: „Dobré ráno! Dobré ráno! Či ešte nie si hore?“

Zvony vyzváňaly do kostola, bola nedeľa. Ľudia šli na kázeň a Janko šiel za nimi, spieval s nimi a načúval slovu Božiemu. Bolo mu práve tak, ako by bol doma v kostole, kde bol krstený a kde toľkokráť so svojím otcom žalmy spievaval.

Vonku na hrobitove bolo veľké množstvo hrobov a tu na mnohých rástla vysoká tráva. Tu pomyslel Janko na hrob svojho otca, ktorý bude raz vyzerať práve tak, ako tieto hroby, keď ho nebude môcť očistiť a ozdobiť. Preto si sadol a vytrhával trávu, narovnal ovalené kríže a položil vence, ktoré vietor s hrobov svial, zase na ich miesto a myslel pri tom: „Snáď učiní niekto to isté na hrobe môjho otca, keď ja sám nebudem môcť tak robiť!“

Pred kostolnými dverami stál striebrovlasý žobrák a opieral sa o berľu. Janko mu dal tých pár grošov, ktoré mal, a kráčal potom šťastne a vesele vždy ďalej do šíreho sveta.

K večeru prišlo veľmi zlé počasie. Janko sa ponáhľal, aby sa dostal niekam do bezpečia, ale skoro ho prepadla číra noc. Tu prišiel konečne k malému kostolíku, ktorý stál cele o samote na malej hôrke. Dvere boly na šťastie len privreté a Janko tam vkĺzol. Chcel tam prečakať zlú nepohodu.

„Sadnem si do kúta!“ povedal k sebe, „som ustatý a zaslúžim si trochu oddychu!“ Potom sa posadil, sopial ruky, odriekal svoju večernú modlitbu a skôr, než si toho bol vedomý, zaspal, zatiaľ čo vonku sa blýskalo a hrmelo.

Keď sa prebudil, bola polnoc, ale búrka prešla a mesiac svietil oknami k nemu. Uprostred kostola stála otvorená rakva s mrtvým človekom, ktorý ešte nebol pochovaný. Janko, ktorý mal dobré svedomie, sa nebál; a tiež dobre vedel, že mrtví nikomu nič zlého neurobia. Žijúci zlí ľudia sú to, ktorí zlo nám stroja. A práve dvaja z týchto zlých ľudí stáli hneď pri rakvi mrtvého muža, ktorý pred pohrebom bol sem do kostola odnesený. Tomu chceli urobiť veľkú krivdu, nechceli ho nechať ležať tam v rakvi, ale chceli ho vyhodiť pred dvere chrámové, toho úbohého mrtvého muža.

„Prečo tak chcete urobiť?“ pýtal sa Janko, „čo chcete robiť, je nepekné a tvrdé. Nechajte ho odpočívať v mene Božom!“

„Larifari!“ odpovedali obidvaja zlí mužovia. „Veď on si z nás bláznov robil, je nám peniaze dlžen a nemohol zaplatiť. Pretože teraz svojou smrťou svoju dlžobu vyrovnal, nedostaneme ani haliera. Preto sme sa chceli pomstiť, ako pes nech leží pred chrámovou bránou!“

„Nemám viac než 50 dobrých dolárov,“ povedal Janko, „je to moje celé dedictvo, to vám rád dám, keď mi poctivo sľúbite, že necháte mrtvého úbožiaka s pokojom. Ja sa i bez peňazí svetom pretĺčiem, lebo mám silné, zdravé ruky a milý Boh vždy pomôže.“

„Áno,“ hovorili zlí mužovia, „keď nám opravdu zaplatíš jeho dlžobu, iste nič neurobíme, tým si môžeš byť istý.“ Potom vzali peniaze, ktoré im Janko dal, vysmiali sa mu pre jeho dobrodušnosť a šli svojou cestou. Janko však uložil mrtvého do rakve, sopial mu ruky, dal mu „s Bohom“ a kráčal ďalej spokojne a dobrej mysli veľkým lesom.

Kol do kola, kde len mesiac mohol stromami preniknúť, videl najluznejších malých elfov (dobrých lesných škriatkov) vo veselých hrách. Nedali sa rušiť, lebo vedeli, že je to dobrý, nevinný človek. Len ľudia zlí nemôžu elfov videť. Niektorí z nich neboli väčší od prsta a mali dlhé svetlé vlasy spiaté zlatými hrebeňmi. Po dvoch kolembali sa na veľkých rosných kropajoch na listoch a vysokej tráve. Chvíľami svalila sa rosná kropaj dolu a zostala viseť medzi dlhými steblami trávy, a tu dvihol sa vždy veľký smiech a hlasný krik tých malých ľuďkov. To bolo veľmi smiešno! Spievali a Janko poznal cele zreteľne všetky tie krásné nápevy, ktorým sa ako malý chlapec bol naučil. Pestrí veľkí pavúci so striebornými korunami na hlavách museli s jednej kroviny na druhú tkať dlhé visuté mosty a paláce, ktoré, sotva že čistá rosa na nich dopadla, ako žiarivé sklo v jasnej žiari mesačnej vykukovaly. Tak to išlo až do východu slnka neprestajne ďalej. Potom zaliezli malí elfovia do kvetových pukov a vietor strhal ich mosty a zámky, tak že len ako veľké pavučiny vzduchom lietaly.

Janko práve vystúpil z lesa, keď silný mužský hlas naň zavolal: „Hola, kamarát! Kam cestou?“

„Ďaleko, do šíreho sveta!“ povedal Janko. „Nemám ani otca, ani matky, som chudobný mladík, ale milý Boh iste pomôže.“

„Ja chcem tiež hodne ďaleko do sveta,“ povedal cudzí muž. „Nemohli by sme cestovať spoločne?“

„Pravdaže,“ odpovedal radostne Janko a tak šli spolu. Zapáčili sa skoro jeden druhému, lebo boli dobrí ľudia. Ale Janko dobre pozoroval, že priateľ bol o mnoho múdrejší, ako on. Precestoval skoro celý svet a vedel o všetkom možnom rozprávať.

Slnko stálo zatiaľ už hodne vysoko, keď sa usadili pod veľký strom, aby poraňajkovali. V tom šla stará žena pomimo. Bola veľmi stará a šla celá schýlená. Opierala sa na palicu a na chrbte mala sväzok paliva, ktoré nasbierala v lese. Zásteru mala vyhrnutú a Janko spozoroval, že tri veľké prúty kapradi a vŕbové prúty odtamtiaľ vykukovaly. Neďaleko od nich sa jej noha sošmykla, padla, hlasne zakričala, lebo si zlomila nohu, tá úbohá stará žena.

Janko vyslovil hneď želanie, že by ju obidvaja mohli dvihnúť a domov odniesť, ale cudzinec otvoril svoj batôžok, vytiahol z neho malú škatuľku a povedal, že v nej má masť, ktorá jej nohu cele uzdraví, že sama bude môcť sa odobrať domov, ako by si nikdy nebola nohu zlomila. Zato však žiadal, aby mu darovala tie tri prúty, ktoré mala v svojej zástere.

„To by bolo dobre zaplatené,“ povedala starenka a pokyvovala pri tom hlavou zvláštnym spôsobom. Nechcela sa od svojich prútov odlúčiť, ale nebolo to práve nič príjemného, zostať so zlámanou nohou ležať. Tak dala mu konečne prúty, a sotva jej nohu natrel masťou, vztýčila sa stará babka a vykračovala si o mnoho statnejšie, než predtým. To urobila tá masť. Tej ale nebolo možné ani v lekárni dostať.

„Čo chceš s tými prútmi?“ pýtal sa Janko súdruha.

„To sú tri veľmi pekné metly,“ odpovedal, „ktoré sa mi páčia, lebo ja som čudný človek.“

A šli potom hodný kus cesty ďalej.

„Pozri, aká búrka to tiahne!“ povedal Janko a ukazoval práve pred seba. „To je strašne hustý mrak.“

„Nie,“ odpovedal súdruh, „to nie je mrak, ale pohorie, nádherné veľké pohorie, kam vysoko vystúpiš do čistého horského vzduchu. Ako je tam nádherne! Zajtra budeme už dozaista vysoko v horách!“

Nebolo to tak cele blízko, ako sa zdalo. Museli celý deň statne vykračovať, než dosiahli pohoria, kde čierne lesy svoje vrcholy k nebu dvihaly, a kde skaly boly veľké, ako celé mesto. To síce nešlo, bez únavy a bez potu sa tam dostať, a preto šiel tiež Ján i jeho súdruh do hostinca, aby si najprv poriadne odpočinuli a sily k zajtrajšiemu pochodu sobrali.

Vo veľkej dolnej izbe krčmy bolo mnoho ľudí shromaždených, lebo tam bol komediant s bábkovým divadlom. Postavil práve svoje malé divadlo, a ľudia sedeli kol do kola, aby sa dívali na komediu. Najvyššie a najlepšie miesto zaujal tučný mäsiar; jeho veľký staväcí pes — ó, ako zúrivo sa obzeral dookola! — sedel mu po boku a vyvaľoval oči ako všetci ostatní.

Teraz nastalo predstavenie, a bola to veľmi pekná hra o jednom kráľovi a jednej kráľovnej, ktorí sedeli na zamatovom tróne a mali zlaté koruny na hlavách a dlhé vlečky na šatách, lebo im to ich prostriedky dovoľovaly. Pekné drevené bábky so sklenenými očami a veľkými bajúzmi stály pri všetkých dverách, ktoré zatváraly a otváraly, aby čerstvý vzduch mohol vniknúť do izby. Bol to priamo divukrásny kus a nebol cele smutný, ale práve vtedy, keď kráľovná sa dvihla a po komnate kráčala, tu — to vie sám Boh, čo si vlastne pri tom pes myslel — urobil vo chvíli, kedy ho tučný mäsiar práve nedržal, veľký skok dolu do divadla, uchopil kráľovnú za jej útle tielko, až bolo počuť zreteľné zapraskanie. Bolo to hrozné.

Úbožiak, ktorému bábkové divadlo patrilo, sa veľmi naľakal a mal o svoju kráľovnú veľký zármutok, lebo to bola práve tá najnežnejšia bábka, ktorú mal a teraz jej ten hnusný buldog hlavu odhrýzol. A keď ľudia konečne odišli, povedal cudzinec, ktorý s Jankom prišiel, že ju hneď spraví. I vytiahol svoju skriňku a namazal bábku masťou, ktorou úbohej starej žene pomohol, keď si nohu zlomila. Sotva bola bábka namazaná, bola hneď zase celá, ba mohla dokonca i všetkými údmi pohybovať, bez toho, aby bolo treba poťahovať ju za šnúrku. Bábka bola ako živý človek. Muž, ktorému malá bábka patrila, sa rozveselil. Teraz nemusel bábku držať, mohla tancovať sama. A to nemohla žiadna druhá.

Keď konečne nadišla noc a všetci v hostínci sa dostali na lôžko, začal ktosi zhlboka a tak strašne stonať a neustával v tom, až sa všetci išli pozreť, čo je to vlastne. Muž, ktorý divadlo hral, šiel k svojmu divadlu, lebo z toho zvuky zaznievaly. Všetky drevené bábky ležaly tam pomiešané, kráľ a všetci trabanti, a oni tak zúfalo stenali a svojimi sklenenými očami sa dívali, lebo chceli tiež tak, ako kráľovná, aby boli natretí masťou, aby sa im tým tiež dostalo daru, sami od seba sa pohybovať. Kráľovná klesla práve na kolená a držala svoju nádhernú korunu kráľovskú vo výške, hovoriac: „Vezmi ju odo mňa, ale namaž i môjho kráľovského manžela a všetkých našich dvoranínov!“ Vtedy sa nemohol ten úbožiak, ktorému divadlo náležalo, zdržať, aby nevypukol v plač, lebo bolo mu jej úprimne ľúto. Sľúbil cudzincovi hneď, že mu dá všetky svoje peniaze, ktoré vybere z predstavenia budúceho večera, keď len namaže za to štyri alebo päť najnádhernejších jeho bábok. Ale tento odpovedal, že nežiada nič iného, než veľkú šabľu, ktorou je opásaný, a sotva ju dostal, potrel šesť bábok, ktoré hneď začaly tancovať a to tak jemne, že všetky dievčatá, živé ľudské dievčatá, ktoré sa tomu dívaly, nemohly odolať chuti po tanci. Kočiš i kuchárka tancovali, čiašnik i chyžná, všetci cudzinci, i lopatka na uhlie a kliešte pri peci. Ale tieto posledné sa svalily hneď pri prvých skokoch — ba, to bola veselá noc.

Druhého dňa rozlúčili sa Janko a súdruh jeho so všetkými, vystúpili na vysoké hory a kráčali mohutnými lesmi jedľovými. Vyliezli tak vysoko, že chrámové veže hlboko pod nimi podobaly sa malým, červeným jahodám v celej tej vôkolnej zeleni. Mohli sa porozhliadnuť ďaleko, ďaleko, kde ešte neboli! Toľko nádhery naraz v šírom svete Janko nikdy ešte nevidel, a slnko svietilo tak teplo zo sviežeho vzduchu, počuli i horára medzi lesami na lesný roh trúbiť, tak krásno i milo, až mu slzy do očú stúpily a on mimovoľne zašepkal: „Ty dobrý, milý Bože! Ako by som ťa rád pobozkal, že si tak dobrý k nám všetkým a toľko krásy v svete si nám daroval!“

A súdruh jeho stál s rukami sopiatymi a díval sa ďaleko cez lesy a mestá do teplej žiare slnečnej. Zrazu zašušťalo to nad ich hlavami. Podvihli zrak, veľká biela labuť tiahla vzduchom. Bola tak krásna a spievala, ako nikdy žiadneho vtáka spievať nepočuli. Ale pieseň bola slabšia a slabšia, labuť skláňala hlavu, až klesla cele zvoľna k ich nohám, tak zostal ležať mrtvý, ten nádherný vták.

„Dve tak krásné krídla,“ povedal Jankov súdruh, „tak biele a veľké, ako má tento vták, stoja za peniaze, tie si vezmem. Teraz uvidíš, ako dobre bolo, že som dostal šabľu.“ Potom uťal mrtvému vtákovi obidve krídla, ktoré si chcel nechať, jedinou ranou.

Cestovali potom ďalej, mnoho, mnoho míl cez hory a doly, až konečne videli veľké mesto s viac než sto vežami, ktoré ako striebro v slnečnom jase žiarily, v diaľke pred sebou. Uprostred mesta bol skvostný zámok mramorový a tam býval kráľ.

Ján a jeho súdruh nechceli hneď vojsť do mesta, ale zostali v jednom hostínci na predmestí, aby sa mohli najprv ustrojiť, lebo chceli vyzerať slušne, až sa objavia na uliciach. Hostinský im rozprával, že kráľ je milý, dobrý muž, ktorý nikomu neublíži, ale dcéra jeho, tej Boh nás chráň! — to je zlá princezná! Na kráse jej nechybuje, naopak, nikto by nemohol byť tak krásny a rozkošný, ako ona, ale čo je to všetko platné, keď je zlá čarodejníčka, bosorka a je vinná tým, že toľko krásnych princov život ztratilo. Každý sa môže o jej ruku uchádzať. Každý môže prísť, nech je kráľ alebo žobrák. Musí len tri veci uhádnuť, na ktoré sa ona pýta. Keď to vie, potom si ho ona vezme za muža, a on sa stane po smrti jej otca kráľom nad celou ríšou. Keď však tie tri veci neuhádne, tu ho dá ona obesiť alebo sťať, taká zlá je tá princezna. Jej otec, starý kráľ, rmúti sa nad tým, že je taká zlá, ale nemôže jej to zakázať, aby tak zlá nebola, lebo raz jej hovoril, že mu do jej ženíchov nič nie je; že si môže s nimi robiť, čo sama za dobré uzná. Kedykoľvek nejaký princ prišiel a mal hádať, aby dostal princeznu, nevedel odpovedať na jej otázky a bol sťatý alebo obesený. Bola mu i zavčasu daná výstraha a mohol od uchádzania sa o princeznu ustúpiť. Starý kráľ je tak zarmútený tým všetkým smútkom a strasťou, že každoročne jeden celý deň leží na kolenách s celým svojim vojskom a modlí sa, aby princezna bola dobrá, ale to všetko nepomôže. Staré ženy, ktoré pálenku pijú, zo smútku si ju ofarbia na čierno, viac robiť nemôžu.

„Zlá princezna!“ povedal Janko, „mala by veru dostať metlou, to by jej dobre robilo. Keby ja bol starým kráľom, neschádzalo by prísneho pokarhania!“

V tom počuli vonku ľud hurrá! kričať. Princezna prešla pomimo a bola opravdu tak krásna, že všetci ľudia zabudli, aká zlá bola, a preto hurrá! kričali. Dvanásť krásnych panien, všetky v bielych šatách hodvábnych so zlatými tulipánmi v ruke, išlo na čiernych koňoch jej po boku; princezna išla na bielom koni rubínami a diamantami posiatom, jej jazdecký oblek bol samé zlato, a bičík, ktorý v ruke držala, vyzeral ako slnečný lúč. Zlatá koruna na jej hlave bola ako malé hviezdy na klenutí nebeskom, a jej plášť bol z tisícich krídel motýlich složený; a ona bola krajšia, než všetky jej skvosty.

Keď Janko ju uvidel, zardel sa až po čelo a nebol v stave ani slova hovoriť. Princezna podobala sa nápadne krásnej dievke so zlatou korunou, o ktorej sa mu v noci snívalo, keď jeho otec zomrel. Našiel ju tak krásnu, že sa okamžite do nej zaľúbil. „Ta iste nie je pravda,“ hovoril sám k sebe, „že by bola zlá bosorka, ktorá dá ľudí vešať a stínať, keď neuhádnu, čo si od nich žiada. Každý smie, i najnižší žobrák, o jej ruku sa uchádzať, chcem tiež ísť do zámku, lebo ináč nemôžem.“

Všetci ho odhovárali od toho, aby tak nerobil, že sa mu bude vodiť práve tak, ako druhým. I jeho súdruh ho od toho odrádzal, ale Janko mal za to, že to už pôjde; vykefoval si črievice i kabát, učesal si krásné plavé vlasy a odišiel potom cele sám do mesta na zámok.

„Vstúpte!“ zavolal starý kráľ, keď Janko zaklopal na dvere. Janko otvoril, a starý kráľ v plášti mu vyšiel v ústrety, žezlo mal v jednej a ríšske jablko v druhej ruke. „Počkaj chvíľu!“ povedal a dal ríšske jablko pod pazuchu, aby mohol Jankovi ruku podať. Ale keď počul, že je ženích, začal plakať, až mu ríšske jablko a žezlo na zem padly, a on si svojim plášťom musel oči utierať. Starý, úbohý kráľ!

„Upusť od toho!“ povedal, „bude sa ti zle vodiť, tak zle, ako všetkým ostatným. Uvidíš!“ Potom vyviedol Janka do princezninej záhrady. Tam bol strašný pohľad! V korune každého stromu viseli traja i štyria synovia kráľovskí, ktorí sa o princeznu uchádzali, ale vec nemohli uhádnuť. Keď sa vietor podvihol, klopaly všetky hnáty mrtvých, až sa vtáci naľakali a už sa viac neodvážili do záhrady prileteť; všetky kvety boly priputnané ku kostiam, a na kvetových hriadkach stály a gánily umrlčie lebky. To bola veru zvláštna záhrada princeznina.

„Tu to môžeš videť!“ povedal starý kráľ, „bude sa ti zle vodiť, práve tak ako všetkým ostatným, ktoré tu vidíš; preto toho radšej nechaj. Pôsobíš mi opravdu veľké nešťastie, lebo mňa to tak strašne dojíma!“

Janko pobozkal dobrému starému kráľovi ruku a povedal, že to iste dobre dopadne, lebo on princeznu opravdu ľúbi.

V tej chvíli vchádzala princezna so všetkými svojimi dámami do zámku. Vyšli tedy k nej von a priali jej dobrého rána. Bola opravdu čarokrásna, podala Jankovi ruku, a on sa do nej zaľúbil ešte viac než pred tým. Iste nemohla byť žiadnou zlou bosorkou, ako všetci ľudia o nej hovorili. Vyšli potom hore do sály a pážatá podávali im nádherné jedlá a muškátové oriešky, ale starý kráľ nemohol pre samý smútok nič jesť, a muškátové oriešky mu boly pritvrdé.

Potom ujednali, že sa Janko má hneď nazajtra ráno zase dostaviť na zámok, kde sa shromaždia sudcovia a celá rada, aby vypočuli, ako obstojí pri zkúške. Keď uhádne, musí prísť ešte dva razy; ale dosiaľ nebolo tam ešte nikoho, ktorý by bol pri prvej zkúške obstál, a preto prišli všetci o život.

Janko nebol cele nad tým znepokojený, ako sa mu povedie, naopak, bol veselý, myslel len na prekrásnu princeznu a spoliehal sa cele na to, že mu milý Boh pomôže, ale ako, to pravda nevedel a nechcel radšej o tom ani rozmýšľať. V pravom slova smysle tancoval po hradskej, keď sa vracal do hostínca, kde ho jeho súdruh očakával.

Janko nemohol najsť slov, keď rozprával, ako princezna k nemu bola vľúdna, i aká je prekrásna. Túžil nevýslovne po najbližšom dni, kedy mal pri dvore svoje šťastie v hádaní zkúsiť.

Ale jeho súdruh potriasal hlavou a bol veľmi zarmútený. „Milujem ťa,“ vzdýchal, „boli by sme mohli spolu ešte dlho zostať, a teraz teba mám ztratiť? Ty úbohý, milý Janko, slzy mi vstupujú do očú, ale nechcem snáď posledný večer, kedy sme pospolu, kaliť ti tvoju radosť. Budeme veselí, veľmi veselí; zajtra, až budeš preč, môžem sa potom vyplakať.“

Všetci ľudia v meste sa hneď dozvedeli, že prišiel nový nápadník o princeznu, a preto panoval tam všade veľký smútok. Divadlo bolo uzavreté, a všetky kuchárky vzaly čierny flór okolo svojich bielych čepcov, kráľ a kňazi kľačali v kostole na kolenách. Kamkoľvek si sa podíval, videl si znamenie úprimného smútku, lebo sa iste Jankovi nič lepšie nepovedie, než sa viedlo druhým.

K večeru pripravil súdruh Jankov veľkú fľašu punča a povedal Jankovi, že budú teraz hodne veselí a že budú piť na zdravie princezny. Sotva Janko dve sklenky vypil, bol tak ospalý, že mu dlhšie nebolo možné držať oči otvorené a zaspal. Jeho súdruh dvihol ho cele tíško so stoličky a položil ho do postele, a keď potom bola číra noc, vzal obidve veľké krídla, ktoré labuti useknul a pevne si ich pripial na ramená; najväčší z prútov, ktorý dostal od starej ženy, ktorá pádom nohu si zlomila, vstrčil si do vrecka a letel potom cez mesto priamo do zámku, kde sa posadil do výklenka pod okno, ktoré viedlo práve do spálne princezninej.

V celom meste bolo úplné ticho. Teraz bily hodiny tri štvrte na dvanásť, okno sa otvorilo a princezna vyletela vo veľkom bielom plášti s dlhými čiernymi krídlami von za mesto k jednej veľkej hore. Ale súdruh Jankov sa urobil neviditeľným, že ho videť nemohla, letel za ňou a vybičoval princeznu svojou metlou tak, že jej krv striekala, kam udrel. Aká to bola jazda vzduchom! Vietor zahučal do jej plášťa, ktorý sa na všetky strany rozložil, súc podobný veľkej loďnej plachte, a mesiac ním presvital.

„Aký strašný to ľadovec! Aký ľadovec!“ riekla princezna pri každej rane, ktorú dostala metlou a ktorú si právom zaslúžila. Konečne dospela k hore a zaklopala. S hromovým treskom sa hora otvorila a princezna vošla do nej. Súdruh Jankov vkĺzol za ňou, lebo nikto ho videť nemohol, veď bol neviditeľný. Šli dlhou veľkou chodbou, kde sa steny lisly zvláštnym svetlom; boly to tisíce žeravých pavúkov, ktorí behali hore dolu po stenách a svietili ani oheň. Teraz prišli do veľkého sálu, zbudovaného zo samého striebra a zlata. Kvety ako slnečnice veľké, červené a modré iskrily na stenách, ale nikto ich nemohol natrhať, lebo ich stonky boli škaredí, jedovatí hadi a kvety oheň, ktorý hadom sršal z gamby. Na povali svietily sa svetlušky a blankytní netopieri bijúci tenkými krídlami. To bolo čudné! V prostriedku stál na zemi trón, nesený štyrmi koňskými kostrami, ktoré maly úzdy z červených pavúkov. Trón sám bol z mliečneho skla a jeho poduška bola z malých čiernych myšiek, ktoré jedna druhú hrýzly do ocasov. Nad ním boly nebesá z ružových pavučín utkané a popretkávané najnežnejšími zelenými muškami, ktoré žiarily ani drahé kamene. Uprostred trónu sedel starý bosorák s korunou na škaredej, zlej hlave a s žezlom v ruke. Pobozkal princeznu na čelo, posadil si ju na jednu stranu svojho skvostného trónu, a teraz začala hudba. Veľké čierne kobylky duly do harmoník a sova sa búchala do brucha, lebo nemala bubon. Bol to smiešny koncert. Malí koboldi s bludičkami na čiapkach tancovali po sále. Jankovho súdruha nemohol nikto videť; postavil sa práve za stôl, videl a počul všetko. Dvoraníni, ktorí sa teraz tiež zjavili, boli útli a vznešení, ale kto sa dobre vedel dívať, hneď spozoroval, ako to nimi hralo. Boly to násady metál s hlávkami kapusty hore, nič iného. Čarodejník do nich pričaroval život a dal im šaty popretkávané zlatom. Ale veď to bolo všetko jedno, veď patrily k dvoru. Keď sa už dosť vytancovali, rozprávala princezna bosorákovi, že sa prihlásil nový nápadník, a pýtala sa preto, o čom má rozmýšľať, na čo by sa druhého dňa pýtala, až príde do zámku.

„Počuj,“ povedal bosorák, „chcem ti niečo poradiť! Musíš vyvoliť niečo cele ľahkého, na čo iste nepripadne. Mysli na jednu zo svojich črievičiek. To neuhádne. Daj mu potom sťať hlavu, ale nezabudni, až zajtra ku mne prídeš, mi doniesť jeho oči, lebo tie chcem zjesť.“

Princezna sa uklonila veľmi hlboko a riekla, že na oči nezabudne. Bosorák potom zase otvoril horu a ona letela zase potom domov, ale súdruh Jankov letel do hostínca zpäť, kde Janko ešte vždy spal, odviazal si krídla a ľahol si potom do postele, lebo bol veru ustatý.

Bolo ešte skoro z rána, keď sa Janko prebudil; jeho súdruh vstal tiež a rozprával, že mal v noci zvláštny sen o princezne a jej črievičke, a prosil ho, aby sa spýtal, či nemyslela princezna na jeden zo svojich črievičiek. Že o tom počul u bosoráka v hore, o tom sa Jankovi nechcel ani zmieniť, len ho žiadal, aby sa pýtal, či nemyslela na svoju črievičku.

„Môžem sa jej to opýtať, práve tak, ako na niečo iného,“ povedal Janko, „snáď je to cele správné, čo sa ti snívalo, lebo pevne dôverujem, že mi Pán Boh pomôže. Chcem však predsa pre každý prípad ti dať s Bohom, lebo keď budem zle hádať, už ťa neuvidím.“

Potom sa obidvaja pobozkali a Janko šiel do mesta na zámok. Celá komnata sa hemžila ľuďmi, sudcovia sedeli na svojich kreslách, majúc vankúšiky s prachovým perím pod hlavami, lebo mali toľko toho, o čom rozmýšľať. Starý kráľ sa dvihol a usušil si oči bielou vreckovkou. Teraz vstúpila princezna; bola ešte krajšia, než včera a pozdravila všetkých prítomných čo najvľúdnejšie, Jankovi však podala ruku, hovoriac: „Dobré ráno, môj drahý!“

Teraz mal Janko uhádnuť, na čo práve myslí. Ach, Bože, ako vľúdne sa naň podívala, ale sotva že počula jediné slovo „črievička“ obledla ani krieda v tvári a strach prešiel celým jej telom ale nič jej nepomohlo, on správne uhádnul.

Aký veselý bol tu starý kráľ! Rozkošou začal tancovať a všetci tľapkali jemu i Jankovi na pochvalu, lebo on bol prvý, ktorý hádku správne uhádnul.

Jeho súdruh žiaril radosťou, keď počul, že to dobre dopadlo, ale Janko sopial ruky a ďakoval Bohu, ktorý mu iste po dvakráť ešte pomôže. Nasledujúceho dňa malo sa zase hádať.

Večer minul ako včerajší. Keď Janko spal, odletel jeho súdruh za princeznou do hory a zbil ju ešte viac než prvej noci, lebo tentokráť vzal dve metly so sebou. Nikto ho nevidel, ale on počul všetko.

Princezna chcela mysleť na svoju rukavičku, a on to rozprával Jankovi, ako by sa mu to bolo snívalo. Janko potom mohol správne uhádnuť a vznikla najživšia radosť na hrade. Celý dvor sa veselil, ako to i u kráľa videli, ale princezna ležala na pohovke a nebola v stave ani slova zo seba vypraviť. Teraz šlo o to, či Janko i po tretí raz správne uhádne. Keby dobre to dopadlo, mal by dostať krásnu princeznu a podediť celé kráľovstvo; keby neuhádnul, mal ztratiť život, a bosorák mal zjesť jeho krásne modré oči.

Večer pred tým šiel Janko skoro spať, pomodlil sa svoju večernú modlitbu a zaspal, ale jeho súdruh si uviazal obidve krídla na chrbát, opásal si šabľou boky a vzal všetky tri metly, s ktorými odletel k zámku.

Bola číra, tmavá noc; búrilo, až škridle so striech lietaly a stromy v záhrade, na ktorých visely kostry, ohýbaly sa pri každom náraze vetra ako trstiny; blýskalo bez prestania a hrom hučal po celú noc, ako by to bol jediný úder. Teraz sa otvorilo okno, a princezna vyletela. Bola bledá ani smrť, ale smiala sa zlej nepohode, nebola jej ešte dosť divá a búrlivá, a biely jej plášť víril za ňou ako loďná plachta vo vzduchu. Ale súdruh Jankov zbičoval ju svojimi troma metlami tak, až krv na zem kvapkala, a ona už ďalej ani leteť nemohla. Konečne predsa dosiahla hory.

„Aká to hrozná búrka a ľadovec!“ povedala, „nikdy som v takomto večere ani vonku ešte nebola!“

„I dobrým sa človek presýti,“ povedal bosorák. A ona mu teraz rozprávala, že Janko i druhý raz správne uhádnul; keby tak i zajtra urobil, potom by vyhral a ona by nemohla nikdy už k nemu do hory, nemohla by nikdy už také čary a kúzla prevádzať ako driev, nad čím je veľmi zarmútená.

„Však on to nesmie uhádnuť,“ povedal bosorák, „však ono mi niečo napadne, na čo on jakživ nepomyslí; len vtedy, keby snáď bol sám bosorákom, ako som ja. Ale teraz budeme veselí!“ Potom vzal princeznu za obidve ruky a tancovali so všetkými koboldami a bludičkami, ktoré boly v jaskyni horskej; červení pavúci skákali po stenách hore dolu tak veselo, že vyzeraly ako žiarivé kvety. Sovy bubnovaly, cvrčkovia cvrkali a čierne kobylky hraly na harmoniku. Bol to veselý ples!

Keď sa dosť vytancovali, musela princezna pomýšľať na návrat, lebo ináč by ju v zámku mohli postrádať; bosorák hovoril, že ju odprevadí, aby tak čím dlhšie mohli zostať spolu.

Potom sa vypravili v tej zlej nepohode a súdruh Jankov rozbil svoje prúty o chrbty obidvoch. Nikdy nebol bosorák v takomto ľadovci. Pred zámkom sa odobral od princezny a zašepkal jej pri tom: „Mysli na moju hlavu!“ Ale súdruh Jankov dobre to počul a v tejže chvíli, kedy princezna oknom vkĺzla do svojej spálne a bosorák chcel nastúpiť svoju zpiatočnú cestu, uchopil ho za jeho dlhú barnavú bradu a odsekol mu šabľou škaredú jeho hlavu hneď pri pleciach, tak že ho ani videť nemohol. Telo hodil do jazera rybám, ale hlavu jeho pohrúžil do vody a zaviazal ju do hodvábnej šatky, odniesol ju do hostínca a ľahol si spať.

Ráno dal Jankovi šatku, ale povedal mu, že ju nesmie skôr otvoriť, až sa princezna spýta na predmet, na ktorý by myslela.

Tentokráť bolo toľko ľudí vo veľkej komnate zámockej, že bola nimi celá preplnená. Kráľovská rada sedela v svojich kreslách s prachovými vankúšmi a starý kráľ mal na sebe nové šaty, zlatá koruna i žezlo boly vyleštené, čo sa veľmi pekne vynímalo. Ale princezna bola nápadne bledá a mala šaty čierne, ako by mala ísť na pohreb.

„Na čo som práve myslela?“ pýtala sa Janka a on rozprestrel šatku a sám sa hrozne naľakal, keď uvidel hnusnú hlavu bosorákovu. Hrôza pojala pri tomto pohľade všetkých, ale princezna sedela tam ani socha a nemohla ani slova zo seba vypraviť. Konečne sa podvihla a podala Jankovi ruku, lebo skutočne správne uhádnul. Nepozrela sa naň ani na iného, ale povzdýchla cele hlasne: „Teraz ty si môj pán, dnes večer budeme mať svadbu!“

„Tak sa mi to páči!“ riekol starý kráľ, „tak to chceme mať!“ Všetci ľudia kričali: „Hurrá!“ stráž v paráde hrala po uliciach, zvony znely, a kuchárky sňaly čierny flór so svojich bielych čepcov, lebo všade panovala radosť. Tri celí pečení voli naplnení kačicami a sliepkami boly na trhu podávané ľudu a každý si mohol podľa ľúbosti kus odrezať. Vo vodotryskoch tryskalo najlepšie víno, a kto si kúpil u pekára praclík „za tri“, dostal nádavkom šesť veľkých makovníkov a to ešte s hrozenkami.

Večer bolo celé mesto osvetlené, vojaci strieľali z diel a chlapci z prakov, a hore na zámku sa jedlo a pilo, pripíjalo sa a skákalo, všetci tí vznešení páni a krásne dámy tancovali spolu a všade zaznieval spev:

„Tu k reju svadobnému dnes najkrajších dievok spial sa kruh, sem, páni, počujte husieľ ples, v rej hbite, dámy, v šumný ruch!“

Ale princezna bola dosiaľ bosorka a nemala Janka ešte cele ráda, a to zišlo na um jeho súdruhovi, a preto dal Jankovi tri pierka s krídla labuti a sklenku s niekoľkými kvapkami. Potom mu dal radu, aby vodou naplnenú nádobu dal postaviť pred lôžko princezny a aby jej, až do postele pôjde, zasadil malú ranu, tak, aby do vody padla. Tam ju má trikráť potopiť, najprv však tam ponoriť pierka a vyliať kvapky; potom vraj zmizne z nej zlý duch, zlé čary, zlé kúzla, a len vtedy ho bude mať ráda.

Janko urobil všetko, čo mu súdruh poradil. Princezna hlasne skríkla, keď ju hodil do vody, a zostala mu ako veľká, ako uhoľ čierna labuť so sršiacimi očami pod rukami. Keď po druhý raz z vody sa vynorila, bola labuť už biela, okrem jediného čierneho kruhu na hrdle. Janko sa zbožne k Bohu pomodlil a ponoril po tretie labuť do vody, a v okamihu sa premenila na najkrajšiu princeznu. Bola ešte krajšia než skôr a ďakovala mu so slzami v krásnych očiach, že zlomil jej očarovanie, zakliatie.

Druhého dňa prišiel starý kráľ s celým svojim dvorom, a vtedy nemaly blahoželania konca kraja; naposledy prišiel i Jankov súdruh, mal v ruke palicu a batôžok na chrbte. Janko ho mnohokráť pobozkal a riekol, že nesmie odcestovať, že má uňho zostať, lebo bol príčinou jeho celého šťastia. Ale súdruh potriasol hlavou a riekol veľmi jemne a vľúdne: „Nie, čas môj už minul. Ja zaplatil len svoju dlžobu. Spomeň si na onoho mrtvého človeka, ktorému zlí ľudia chceli ublížiť. Ty si dal všetko, čo si mal, aby v hrobe pokoja mohol dojsť. Ten mrtvý, to som ja!“

A v okamihu tom už ho nebolo.

Svadobné veselie trvalo celý mesiac. Janko a princezna sa ľúbili zo srdca a starý kráľ zažil mnoho veselých dní a kolembal ich utešené malé dietky na kolenách a nechal sa ich hrať so svojim žezlom; ale Janko bol kráľom celej ríše.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.