Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Sviniar

Bol raz jeden princ, ktorý mal cele malučké kráľovstvo, ale vždy ešte dosť veľké, aby sa na to oženiť mohol; a ženiť sa chcel. Bolo to síce hodne odvážné od neho, keď sa osmelil hovoriť dcére cisárovej: „Chceš ma za muža?“ Ale on si to už mohol dovoliť, lebo jeho meno bolo ďaleko široko preslávené, a sto princezien bolo by s radosťou „áno“ odpovedalo. Ale počujme, či tak urobila i dcéra cisárova.

Na hrobe otca nášho princa rástol ružový ker, prekrásny ružový ker! Ale kvitol len raz za päť rokov a mal potom len jedinú ružu. Ale akú! Voňala tak skvostne, že kto k nej privoňal, hneď zabudol na všetky svoje starosti a trudy. Ďalej mal princ tiež slávika, ktorý tak krásne spieval, ako by všetky sladké melódie z celého sveta v jeho hrdielku sa tiesnily. Túto ružu a toho slávika chcel princ darovať dcére cisárovnej; preto vložil oboje do veľkých strieborných nádob a poslal to princezne.

Cisár kázal priniesť obidve nádoby do veľkej siene, kde princezna práve dlela so svojimi dvornými dámami, a „príde návšteva“ s nimi hrala. Keď videla tie dve nádoby a dary v nich, zatľapkala radosťou rúčkami.

„Keby to aspoň bola mačička!“ povedala — a tu sa objavila nádherná ruža.

„Aká je pekná!“ povedaly všetky dvorné dámy.

„Tá je viac, než pekná,“ povedal cisár, „je okúzľujúca.“ Keď však princezna vzala ružu do ruky, bola by skoro zaplakala.

„Ale fí, papá,“ zvolala, „veď to nie je ani umelá ruža, ale len cele obyčajná skutočná ruža.“

„Fí!“ opakovaly všetky dvorné dámy, „je len skutočná!“

„Prv než sa však nahneváme, podívajme sa, čo je v tej druhej nádobe,“ povedal cisár, a tu sa objavil slávik. Spieval tak ľúbezne, že nebolo možné niečo zlého proti nemu namietať.

„Süperb! Šarmánt!“ volaly všetky dvorné dámy, lebo hovorily vždy francúzsky a jedna horšie, než druhá.

„Tento vták mi pripomína hraciu tabatierku vysoko zosnulej cisárovnej,“ povedal starý gavalier, „je to tenže tón a tenže prednes!“

„Ba hej,“ odpovedal cisár a potom plakal, ako malé dieťa.

„Však to naposledy ani nebude skutočný slávik,“ zvolala zrazu princezna.

„Ale je to skutočný vták,“ potvrdzoval doručiteľ.

„Tak ho pusťte, nech lieta!“ rozkázala princezna a nechcela nijako dovoliť, aby sa princ u dvora predstavil.

Ale tento sa nedal nijako zvrátiť. Namaľoval si tvár barnavou a čiernou barvou, stiahol si čiapku hlboko do čela a prudko zaklopal.

„Dobré ráno, pán cisár!“ povedal, „nemohol by som tu pri dvore dostať nejakú službu?“

„Ach, tu je vždy toľko žadateľov!“ povedal cisár, „ale pozrem sa, či sa dá niečo robiť. Potrebujem práve niekoho, kto by prasce strážil, lebo máme ich veľa.“

A tak sa stal princ cisárovým sviniarom. Dostal biednu komôrku pred prasacím chlievkom a tam musel bývať. A tu po celý deň pilne pracoval na niečom, a keď bol večer, dokončil malý, pekný hrnček; kol do kola visely na ňom malé hrkálky, a kedykoľvek sa v hrnci niečo varilo, začaly zvoniť a hraly starý nápev:

„Ach, môj milý Gustíček, všetko to tam…“

Ale najumelejšie na tom hrnku bolo, že keď niekto strčil prst do pary z neho vychádzajúcej, hneď vyňuchal, aké pokrmy na každom ohnisku v celom meste sa pripravujú. To bolo niečo cele iného, než púha ružička.

Tu šla princezna so svojimi dámami pomimo, a keď počula ten nápev, zostala stáť a bola veľmi rozveselená, lebo znala túto pieseň. Bolo to jediné, čo vedela, ale hrala to jedným prstom.

„Túto pieseň poznám!“ zvolala, „ale je to akýsi vzdelaný sviniar; dojdi tam a spýtaj sa, za čo by ten nástroj dal.“

Dvorná dáma musela hneď ísť k sviniarovi, ale natiahla si najprv drevené topánky, lebo na dvore bolo blato.

„Čo chceš za ten hrniec?“ pýtala sa dvorná dáma.

„Desať bozkov od princezny!“ odpovedal sviniar.

„Ach, ty milý Bože!“ zvolala dvorná dáma.

„Za menej ho nedám,“ odpovedal sviniar.

„Čo hovoril?“ pýtala sa princezna.

„To nemôžem ani riecť!“ odpovedala dvorná dáma, „je to prihrozné!“

„Teda mi to pošuškaj do ucha!“ A dvorná dáma to pošuškala princezne do ucha.

„Bezočivec!“ zavolala princezna a rýchlo odišla.

Ale sotva popošla malý kúsok cesty, zaznely zase zvončeky, ako predtým:

„Ach, môj milý Gustíček, všetko to tam…“

„Počuj!“ začala princezna znova, „spýtaj sa ho, či by nechcel desať bozkov od mojich dvorných dám za ten nástroj.“

„Nie, ďakujem!“ povedal sviniar. „Desať bozkov od princezny, alebo si hrnček ponechám.“

„To je opravdu mrzuté,“ povedala princezna, „ale potom sa musíte, všetky dámy moje, okolo mňa postaviť, aby to nikto nevidel.“

A dvorné dámy sa postavily okolo nej a roztiahly svoje šaty, a potom dostal sviniar desať bozkov od princezny, a princezna dostala hrnček.

To bolo radosti! Celý večer a celý deň musel hrnček variť. V celom meste nebolo jediného ohnišťa, o ktorom by v zámku nevedeli, čo sa na ňom varí. Dvorné dámy skákaly radosťou a tľapkaly rukami.

„My vieme, kto bude jesť sladkú polievku a rezance! My vieme, kde budú mať krupičnú kašu a kotlety! To je predsa zaujímavé!“

„Áno, veľmi zaujímavé!“ prisvedčila vrchná dvorná dáma.

„Ale ani slova o tom, veď som dcéra cisárova!“

„To sa rozumie samo sebou!“ uisťovaly všetky.

Sviniar, totiž princ — ale mali ho za skutočného sviniara — nenechal minúť ani jediný deň, aby na niečom novom nepracoval, a tenkráť zhotovil vlka, ktorý keď sa roztočil, hral všetky valčíky, kvapíky a polky od stvorenia sveta.

„Ale to je šarmánt!“ zvolala princezna, keď šla okolo sviniara. „Nikdy som nepočula hrať také umelecké dielo. Iď k nemu a spýtaj sa ho, čo by za to chcel. Ale bozk nedám už ani jedon!“

„Chce sto bozkov od princezny!“ povedala dvorná dáma, ktorá sa pýtala.

„Zdá sa mi, že je blázon!“ povedala princezna a šla ďalej. Ale sotva popošla kúsok cesty, zostala stáť.

„Umenie treba podporovať,“ povedala, „a k tomu som dcérou cisárovou. Povedzte mu, že som ochotná, ako včera dať mu desať bozkov, ale zbytok si musí vybrať od mojich dvorných dám.“

„Ale my to urobíme veľmi nerady!“ zvolaly dámy.

„Ale nesmysel,“ odpovedala princezna, „keď ja ho môžem bozkať, môžete vy tiež. Pamätajte, že vám dávam stravu a plat.“ A tak musely dvorné dámy odkázať sviniarovi princezninu odpoveď.

„Nie tak,“ odpovedal sviniar, „alebo sto bozkov od princezny, alebo nech si ponechá každý svoje.“

„Tak sa zase postavte okolo mňa!“ rozkázala princezna. Tu sa postavily všetky dámy okolo nej do kruhu, a tak bozkal princ princeznu.

„Čo to tam za zbeh pri sviňskom chlieve?“ pýtal sa cisár, stojaci v svojom letohrádku. Pretrel si oči a nasadil si okuliare. „To iste dvorné dámy urobily niečo, čo nemaly. Musím rýchlo sísť dolu a pozreť sa!“ Tisíce hrmenných! Ako sa náhlil! Keď sa dostal do dvora, našľapoval cele potichúčky a dvorné dámy boly rátaním bozkov tak zabrané — lebo malo to byť cele poctivé a sviniar nemal dostať ani viac, ani menej bozkov — že ani cisára nespozorovaly. Tento si stal na palce a „hľa, čo to má byť?“ zvolal, keď videl, ako sa oni bozkali. Potom zul topánku a hodil po nich, práve, keď princ dostal osemdesiatyšiesty bozk.

„Tiahnite odtiaľto!“ zvolal cisár, lebo bol veľmi nahnevaný, a teraz boli sviniar i princezna z ríše vypovedaní.

Teraz stála tam princezna a plakala, a sviniar klial a dážď v prúdoch splýval s oblohy.

„Ach, ja úbohé stvorenie!“ vzlykala princezna, „že som si radšej nevzala toho krásneho princa. Ach, aká som nešťastná!“

Tu odišiel sviniar za strom, umyl si čiernu barvu s tvári, sňal špinavé šaty a predstúpil pred princeznu v obleku princa a bol tak krásny, že princezna sa pred ním mimovoľne sklonila.

„Teraz ja tebou pohŕdam,“ začal princ, „lebo skutočného princa si si nechcela vziať. Nechápala si ani ružu, ani slávika, ale sviniara si bozkala za obyčajné hračky. Stalo sa ti, čo si zaslúžila!“

Potom odišiel do svojho kráľovstva a zavrel dvere.

Teraz mohla zostať vonku a spievať:

„Ach, môj milý Gustíček, všetko to tam…“




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.