Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky II


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Miroslava Lendacká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Biskup börglumský a jeho rodina

Sme teraz hore, v Jutsku nad barinami; možno počuť severné more, ako hučí, ako sa valí, je cele blízko. Ale pred vami týči sa veľký pieskový kopec; už dlho sme ho videli a vždy ešte k nemu ideme, pomaly ideme v hlbokom piesku. Hore na kopci je rozložená veľká stará budova, je to kláštor Börglum, ktorého najväčšie krýdlo ešte dnes je kostol. Došli sme tam neskoro večer, ale je jasno, doba svetlých dní. Ďaleko, ďaleko je odtiaľ videť, cez polia a bariny až k moru, cez lúky a pastviny pred seba až ďaleko cez temnomodré more.

Teraz sme hore, ideme medzi pajtanu a stajňami, zahýbame do starého hradného dvora, kde sa podľa múru tiahne rad starých líp. Sú tam chránené pred vetrom, preto rastú, až ich vetvy temer okná zakrývajú.

Vystupujeme po kamenných schodoch, schádzame po chodbách pod povaľou zo silných brván, vietor tu tak podivno sviští, nevieme kde, či zvonka alebo znútra, a preto sa rozpráva a báji — áno, rozpráva sa toľko, je možné vídať toľko, keď je nám úzko, alebo keď iným chceme nahnať strachu. Rozpráva sa, že starí, zomretí kanonici chodia za nocí do kostola. Hoci vietor neprestajne hučí a fučí, možno počuť mešné spevy. Je nám pri tom tak čudno, spomíname na staré časy — spomíname až sa duchom najdeme v starých časoch.

*

Loď ztroskotala na pobreží; biskupovi ľudia sú tam dolu, neušetria nešťastníkov, ktorých more ušetrilo. More splachuje rudú krv, stekajúcu z roztrieštených hláv. Naplavený tovar patrí biskupovi a príboj doniesol veľmi mnoho. More valí sudy a kädi, plnené skvostným vínom pre kláštorskú pivnicu, chovajúcu v sebe už dosť a dosť piva a medoviny. V kuchyni je hojnosť postrieľaných zvierat, šuniek a údených kýt. Vonku v rybníkoch plávajú ryby pre labužníkov. Biskup börglumský je mocný muž, v jeho državu patrí mnoho krajín a chce ich získať ešte viac; všetko sa má skloniť pred Olafom Globom. V Thy zomrel zámožný ujec. „Príbuzný s príbuzným najhoršie zachádza,“ nech vdova zkusí pravdivosť tejto vety. Jej manžel vládol celej krajine, vyjmúc duchovné majetky. Syn je v cudzine, súc ešte chlapec, bol tam poslaný, aby sa priučil cudzím mravom, po ktorých bažil. Po roky a roky o ňom ani slychu, ani vidu. Snáď spí už v hrobe a nikdy sa nevráti k vláde tam, kde teraz jeho matka vládne.

„Akože, žena že by mala vládnuť?“ volá biskup. Posiela vyzvanie a volá ju na súd. Ale čo mu to pomôže? Ona sa nikdy neuchýlila od zákona a jej sila tkvie v jej spravodlivej veci.

Biskup Olaf Börglumský, o čom rozmýšľaš? Čo píšeš na čistý pergamien? Čo skrývaš pod páskou a pečaťou, keď ho dávaš rytierom a žoldnierom, ktorí s ním odjažďajú zo zeme, ďaleko, ďaleko, až do mesta pápeža?

Je november, je doba, kedy lodi sa ztroskotávajú, prichádza mrazivá zima.

Prišla dvakráť, teraz konečne pozdravuje rytierov a žoldnierov, vracajúcich sa z Ríma s listom pápežovým, obsahujúcim kliatbu nad vdovou, ktorá sa opovážila uraziť skromného biskupa. „Buď prekliata ona i všetko, čo jej patrí! Vyvrhnutá nech je z cirkvi i obce! Nikto nech jej nepodá ruky pomocnej, priatelia a rodina nech sa jej varujú ako malomocenstva a rany morovej!“

„Čo sa nedá ohnúť, treba zlomiť!“ povedal biskup Börglumský.

Všetci ju opúšťajú, ale ona neopúšťa svojho Boha, svoju obranu a ochranu.

„Pekla zmetok! Ja predsa prevediem svoju!“ vraví biskup Börglumský, „nech ruka pápežova sa ťa teraz chopí a k súdu ťa vlečie, kde už počuješ svoj rozsudok.“

A ona zapriahne posledné dva voly, ktoré dosiaľ má, do svojho voza, posadí sa do neho len so svojou slúžkou a ide cez lúky a polia do zeme Dánskej. Cudzia príde medzi ľud cudzí, kde sa hovorí cudzou rečou, kde vládne cudzí mrav, ďaleko, kde zelené hory vzrastajú do výšky, na ktorých sa víno darí. Cestujúci kupci tiahnu tam po hradských, úzkostlivo sa dívajú do svojich nákladných povozov, bojac sa, že budú ozbíjaní od lúpeživých rytierov. Obidve chudobné a úbohé ženy idú na svojom úbohom, dvoma čiernymi volmi tiahnutom voze bezstarostne neistým úvozom i hustými lesmi. Sú v zemi francúzskej. Tu stretne úbohú ženu potulný rytier, chrabrý a statočný rytier, sprevádzaný dvanástimi ozbrojenými zbrojnošmi. Zastane, pozerá sa na čudný povoz a pýta sa žien po ich cieli, kam cestujú a z ktorej zeme prichádzajú. Tu menuje mladšia z nich Thy v Dánsku, rozpráva o svojej strasti a biede, a táto rýchlo speje ku koncu, Boh to tak zariadil. Cudzí rytier je jej syn. Podá jej ruku, sovre ju do náručia a matka plače, čo už po roky nemohla; prv miesto toho hrýzla si pery, až jej horké kropaje krvi tiekly.

Je november, je doba, kedy lodi ztroskotávajú; more valí na pevninu sudy vína pre biskupovu pivnicu a kuchyňu. Nad plápolajúcou vatrou pečie sa na ražni zverina. Teplo a útulno je teraz za zavretými dverami, keď sa zima blíži. Zrazu počuť novinu: Jens Glob z Thy vrátil sa so svojou matkou; Jens Glob háji svoje poctivé právo, pozýva biskupa podľa zákonov a práv zemských pred duchovný súd.

„To ti mnoho nespomôže!“ súdil biskup, „nechaj len svoj marný spor s pokojom, rytier Jens!“

Minul rok. Zase je november, doba, kedy lodi ztroskotávajú; teraz nastáva mrazivá zima. Roje bielych včiel bodajú do tvári, až sami sa roztopia.

„Dnes to oziaba!“ hovoria ľudia, vracajúci sa z vonku. Jens Glob stojí ponorený v dumy, až si na kozube spálil svoj široký šat, hej, vypálila sa mu v ňom diera.

„Biskup Börglumský! Však ja ťa predsa premôžem! Pod kepienkom pápežovým nemôže ťa zákon zasiahnuť, ale Jens Glob ťa zasiahne!“

Potom napísal list svojmu švagrovi, pánu Olafovi Hase v Sallingu a prosí ho, aby sa dostavil o Vianociach na polnočnú, na utiereň do kostola v Hvidbergu. Tam musí biskup slúžiť omšu, preto cestuje z Börglumu na Thylant; to Jens Glob dobre zná a vie.

Lúky i rašeliniská skrývajú sa pod ľadom a snehom, ľahko unesú koňa i jazdca, všetok sprievod, biskupa s kňazmi i paholkami; idú najkratšou cestou riedkou šašinou, ktorou vietor tak smútno sviští.

Zatrúb na svojom mosadznom rohu, hudec v líščej šube! Znie to tak dobre v čistom zimnom vzduchu. Idú cez pastviny i rašeliniská, záhradu, kde v lete fata morgana sa zjavuje, neprestajne na juh; cielia k hvidbergskému kostolu.

Vietor duje na svoj roh silnejšie, nadúva búrku, nepohodu, rastúcu hroznou silou. Ide to vždy v nepohode do domu Pána. Dom Pána stojí pevne, ale búrka hučí cez polia i pastviny, cez záliv i more. Biskup Börglumský došiel do kostola, ťažšie to ide Pánu Olafovi Hase, hoci ide ostro. Prichádza so svojimi manmi a rytiermi z onej strany zálivu na pomoc Jens Globovi; teraz, biskup, bude pozvaný na súd Najvyššieho!

Dom Pána je súdna sieň, oltár súdna stolica; svetlá na ťažkých mosadzných svietnikoch sú všetky rozsvietené. Búrka predčíta obžalobu i rozsudok. Búri to vo vzduchu, cez polia i pastviny, cez valiace sa vlny.

Olaf Hase stojí pri Ottesunde; odoberá sa od svojich manov a rytierov, daruje im koňa i brnenie, dáva im dovolenie k návratu a dáva im pozdravy pre svoju ženu. Sám chce svoj život sveriť rozbúrenému moru, ale majú mu dosvedčiť, že nie je jeho vinou, keď Jens Glob bude v kostole Hvidbergskom bez pomoci. Verní zbrojnoši ho neopúšťajú, sprevádzajú ho do hlbokých vĺn. Desať z nich sa stane korisťou rozbesnených vĺn; Olaf Hase sám a dvaja zbrojnoši dostali sa na druhý breh; ešte majú štyri míle jazdy.

Polnoc minula; boží hod sa rozodnieva. Vietor sa utíšil, kostol je ožiarený, planúce svetlá svietia tabuľami cez lúky a rašeliniská. Utiereň je už dávno skončená. V dome Pána je ticho, počuť možno, ako vosk sviec kvapká na kamennú dlažbu. Teraz prichádza Olaf Hase.

V predsieni chrámu dáva mu Jens Glob dobrý deň. „Práve,“ pokračuje, „som sa s biskupom vyrovnal.“

„To si urobil?“ zvolá Olaf, „potom ani ty, ani biskup z kostola živí nevyjdete!“

A meč letí z pošvy a Olaf Hase udre, až roztriešti dosku na kostolných dverách, ktoré Jens Glob medzi sebou a Olafom rýchlo zatvára.

„Počkaj, milý švagor, prezri si najprv moje vyrovnanie, zabil som biskupa i celý jeho sprievod. Ani hlásku už nedajú v tejto veci a tiež ja budem mlčať o krivde, spáchanej na mojej matke.“

Ohorky sviec oltárnych svietily rudo, ale rudejšie to planie z dlažby; biskup leží tam s rozpoltenou hlavou a zabití sú všetci jeho sprievodcovia; bezhlasé ticho je v jutro vianočné.

Avšak na večer tretieho sviatku zvonia v kláštore börglumskom umieračkom; zabitý biskup a jeho zabití ľudia sú vystavení pod čiernym baldachýnom medzi zastretými svietnikmi. V plášti zlatohlavovom leží tu nebohý, kedysi mocný pán, s barlou v bezmocnej ruke. Myrrha vonia, mnísi spievajú, zneje to ako žaloba, zneje to ako rozsudok hnevu a zatratenia, zreteľne ďaleko po kraji, rozsudok, nesený vetrom a vetrom spievaný. Zatíchne zase a odpočíva, ale zase sa dvihá a spieva svoje piesne, spieva ich až na naše časy, spieva ich o biskupovi börglumskom a jeho rodine. Temnou nocou zneje jeho spev; čuje ho bojazlivý sedliak, idúci ťažkou pieskovou cestou podľa börglumského kláštora, počujú ho, ktorí bdejú v izbách kláštorných a sú nútení počúvať ho i za silnými múrmi; a preto zamúrovali vchod z dlhej chodby do kostola. Dosiaľ však videť dvere, a tie sa otvárajú, svetlá planú s mosadzných mnohoramenných svietnikov, kädidlo vonia, kostol žiari starobylou nádherou, mnísi spievajú zádušnú omšu nad zabitým biskupom, ktorý v plášti zlatom a s feruľou v bezmocnej pravici tu leží a na jeho bledom, pyšnom čele žiari krvavá rana, planúca ako oheň; je to svetáctvo a hriešne chúťky, ktoré z nej planú.

Prepadnite sa do hrobu, prepadnite sa v noc a zabudnutie, strašlivé spomienky starých dôb!

*

Počujte náraz vetra, prehlušujúceho príboj morský! Búrka sa rozputnala, búrka, ktorá si vyžiada mnoho ľudských životov! More v novej dobe nezmenilo svoju povahu. Dnes v noci je to hltajúci pažerák, zajtra snáď zase jasné oko, v ktorom sa možno vidieť práve tak, ako za starých dôb, ktoré sme práve pochovali.

Teraz je ráno.

Nová doba slnkovo žiari do izby! Vietor dosiaľ duje. Rozpráva sa o stroskotaní lodí, ako za starých dôb.

Dnes v noci stroskotala loď pri malej rybárskej dedinke s červenými strechami, ktorú odtiaľ vidíme z okien. Narazila neďaleko brehu, ale záchranný most spojil ich s pevninou, všetci z paluby boli zachránení, dostali sa na breh a do postele. Dnes sú všetci pozvaní do börglumského kláštora. Najdú pohostinstvo v prívetivých a domáckych izbách, najdú tam milé pohľady, budú privítaní rodnou rečou. Od piana zaznievajú spevy ich domoviny a než sa skončia, ozve sa ešte iná struna, bezhlasá a predsa zvučná a istá; jej vlny ponesú sa až do vlasti trosečníkov v cudzej zemi a oznámia ich záchranu. Potom je myseľ ľahká, a budí sa chuť, zúčastniť sa večer tanca v starých celách kláštorných.

Buď požehnaná, doba nová! Sláv svoj vjazd do mesta, leto, vo vyjasnenom vzduchu! Nech tvoje lúče žiaria v srdciach i myšlienkach! Na tvojom jasnom úzadí vznášajú sa temné povesti krutých, prísnych dôb.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.