Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 15 čitateľov

Fľaškové hrdlo

V úzkej, krivej uličke, medzi väčším počtom chudobných domov stál úzky, vysoký dom, plný trhlín. Len chudobní ľudia tam bývali a najbiednejšie to vyzeralo v podkrovnej izbietke, kde na malom okne na slniečku visela stará, drevená klietka, nemajúca ani poriadnu sklenku na vodu, ale len obrátené hrdlo fľaškové, zapchaté dolu zátkou. Pri otvorenom okne stála stará panna; vyzdobila si práve klietku žabincom pre malú konôpku, ktorá tam poskakovala s bidielka na bidielko a tak veselo spievala, až sa to rozliehalo.

„Tebe sa to spieva!“ povedalo fľaškové hrdlo. Je pravda, že to nepovedalo tak, ako my to môžeme vypovedať, veď fľaškové hrdlo nevie hovoriť, ale myslelo si to, ako keď my ľudia sami so sebou hovoríme. „Hej, tebe sa to spieva, lebo máš zdravé údy. Ale len keby si zkúsila, čo to znamená, ztratiť svoj spodok, mať len hrdlo a ústa a v týchto ešte k tomu zátku, tak ako ja, iste by ti nebolo do spevu. Ale dobre, že aspoň niekto je spokojný! Ja nemám príčiny ku spevu a ani by som nechcelo; snáď ešte vtedy, keď som bolo ešte celou fľašou a zátka sa trela o moje sklo. Vtedy som bola v lese s rodinou kožušníkovou a bolo slávené zasnúbenie jej dcéry. Spomínam si na to, ako by to včera bolo. Vidím, že som zažila veľmi mnoho, keď sa tak na svoje osudy viem rozpamätať. Bola som v ohni a vo vode, dolu v čiernej zemi a hore vyššie než mnohí iní sa dostanú a teraz visím na vtáčej klietke, vo vzduchu a na slnku. Stálo by za to, počuť si moje osudy, ale ja sa o tom nevyjadrujem nahlas, pretože nemôžem!“

Ale v sebe si rozprávalo alebo aspoň si myslelo fľaškové hrdlo na celý príbeh, dosť podivuhodný a vtáčik spieval veselo svoju pieseň a dolu na ulici jazdily vozy a chodili ľudia, každý si myslel na svoje alebo trebárs tiež na nič a fľaškové hrdlo tiež na svoje.

Spomínalo na žeravú pec v sklárni, kde ho vyfúkli do života; spomínalo si ešte, že bolo všetko žeravé, že sa dívalo zpäť do vrelej peci, svojho rodišťa a malo veľkú chuť, zase tam skočiť zpäť, ale že predsa mu bolo dobre tam, kde bolo, podľa stupňa ochladenia. Stálo v rade v šiku s rovnakorodým plukom bratov a sestier, všetci boli z tejže pece, niektorí však boli určení za fľašky šampanské, iní za fľašky pivové, čo je veľký rozdiel. Pozdejšie, vo svete môže pivová fľaška obsahovať trebárs i skvostné lacrimae Christi a šampaňská fľaška byť naplnená kolomažou, ale podľa zovňajšku sa predsa pozná, k čomu je kto zrodený, šľachta zostane šľachtou, hoci má v sebe i kolomaž.

Všetky fľašky boly skoro zabalené a naša s nimi. Vtedy nepredpokladala, že skončí ako obyčajné fľaškové hrdlo, že so stupňa na stupeň sa dostane až za sklenku do vtáčej klietky, čo konečne je tiež krásnym živobytím, len keď sme aspoň na niečo. Svetlo denné uvidela zase len vtedy, keď bola so svojimi priateľmi vybalená v pivnici vinárnikovej a bola po prvý raz vodou prepláchnutá, čo v nej vyvolávalo čudné pocity. Potom ležala prázdna a bez zátky a bolo jej pri tom ku podivu mdlo; niečo jej chybovalo a sama nevedela čo. Potom bola naplnená skvostným vínom, opatrená zátkou a zapečatená a nalepený bol na ňu papier s nápisom: „Prvej jakosti“. Vyzeralo to, ako by pri zkúške dostala prvú cenu, ale víno bolo dobré a fľaša bola tiež dobrá; v mladosti je človek lyrikom. Zvučalo a znelo to v nej o kráse a milosti, ktorá jej však bola predsa cele neznáma, o zelených, slnkom ožiarených horách, kde sa víno darí, kde šibké dievčatá s veselými druhmi usadnú a sa bozkajú. Ach, aký je život krásny! O všetkom to znelo a zvučalo vo fľaši ako v mladých básnikoch, ktorí tiež o takých veciach zpravidla nič nevedia.

Jedného dňa bola zakúpená. Kožušníkovmu učňovi uložili, aby priniesol fľašu najlepšieho druhu; a dostala sa do koša spolu so šunkou, rybami a syrom; pri tom ležalo najlepšie maslo a najjemnejší chlieb. Dcéra kožušníkova všetko sama ukladala; bola tak mladá a tak krásna! Jej hnedé oči sa usmievaly, na perách jej hral úsmev, ktorý hovoril práve tak sladkou rečou, ako jej oči. Mala jemné, mäkké rúčky; boly biele, ale jej hrdlo a ňádra boly belšie. Bolo hneď badať, že je najkrajšie dievča z mesta a predsa nebola ešte zasnúbená.

Keď išla rodina do lesa, stál koš dcére na lone; fľaškové hrdlo dívalo sa čipkami a stuhou, splývajúcou s ňáder; na zátke malo červenú pečať a dívalo sa mladému dievčaťu priamo do jej detskej tváričky. Ale dívalo sa tiež po mladom lodníkovi, ktorý jej sedel po boku. Bol to priateľ z detstva, syn maliara podobizní. Vykonal nedávno šťastne a k plnej spokojnosti zkúšku kormidelnícku a budúceho dňa mal vypluť na krásnej lodi do cudzích zemí. O tom sa pri skladaní do koša mnoho hovorilo a pri tomto hovore nezračilo sa práve mnoho radosti v očiach a okolo úst švárnej dcéry kožušníkovej.

Obidvaja mladí ľudia šli spolu do zeleného lesa, hovorili spolu — o čom vlastne hovorili? To fľaša nepočula, stála v koši. Trvalo to ku podivu dlho, než ju vytiahli; ale keď sa tak stalo, prihodily sa radostné veci, oči všetkých sa smialy, tiež oči dcéry kožušníkovej, ale menej hovorily a jej tvári planuly ani dve rudé ruže.

Otec vzal plnú fľašu a otvoril ju. — Ach, je to čosi podivuhodného, byť po prvý raz otvorený! Fľaškové hrdlo potom nikdy nevedelo zabudnúť na tento slávnostný okamžik, keď zátka vychádzala, povedalo „lup!“ a potom to zurčalo, keď víno prúdilo do čaší.

„Na zdravie snúbencov!“ povedal otec a všetky čaše boly vyprázdnené až na dno a mladý lodník pobozkal svoju peknú nevestu.

„Šťastie a požehnanie!“ povedali starí. Mladý muž naplnil znova čaše. „Do videnia o svadbe o rok a deň!“ zavolal a keď boly čaše vína prázdne, vzal fľašu, podvihol ju do výšky a povedal: „Bola si svedkom najkrajšieho dňa môjho života, nesmieš nikomu viac slúžiť!“ Pri tom ju vyhodil do povetria.

Sotva na to dcéra kožušníkova vtedy pomyslela, že ju uvidí ešte častejšie lietať, ale stalo sa tak. Fľaška padla do hustej šašiny pri jazierku v lese; fľaškové hrdlo sa veľmi živo na to pamätalo, ako tu ležalo a rozmýšľalo. „Mali odo mňa víno a dali mi vodu z bariny; ale dobre to mysleli!“ Už potom nemohlo videť ani snúbencov, ani rozveselených rodičov, ale ešte dlho ich počulo spievať a výskať. V tom prišli dvaja sedliacki chlapci, pozreli sa do šašiny, spozorovali fľašku a vzali si ju, teraz bola zaopatrená.

Doma v lesnom domku, v ktorom bývali, bol včera ich najstarší brat, námorník, bol sa lúčiť, majúc pred sebou dlhú námornú cestu. Matka mu teraz skladala veci, položila tu i tam niečo, s čím mal otec večer ísť do mesta, aby syna pred cestou ešte raz uvidel a odkázal mu svoje i matkino „s Bohom“. V uzlíku bola už v sklenke korenná pálenka, keď prišli chlapci so svojim nálezom, väčšou fľaškou. Vošlo sa tam viac než do malej sklenky a bola to dobrá pálenka na zkazený žalúdok, boly v nej liečivé prísady. Tentokráť nedostala fľaška červené víno, ale len horké kvapky, ale tie sú tiež veľmi dobré — — pre žalúdok. Nová fľaška bola zabalená miesto malej; — a tak nastúpila fľaška novú púť, dostala sa na palubu ako majetok Petra Jensena a to na tejže lodi, kde bol mladý lodník-ženích; ale on fľašku nevidel a bezpochyby nebol by ju ani poznal alebo si pomyslel: to je tá, z ktorej sme pili na zdar nášho zasnúbenia a na šťastný môj návrat.

Nebolo v nej už víno, ale čosi tiež dobrého. Petrovi Jensenovi tiež, sotva ju vytiahol, hovorievali jeho kamarátovi „apatiekar“. Nalieval z nej dobrú medicínu, dobrú pre žalúdok; a pomáhala, dokiaľ len kvapka bola. Bola to veselá doba a fľaška spievala, keď sa zátka o sklo trela.

Uplynula dlhá doba, fľaška stála prázdna v kúte, a tu sa prihodilo — či to bolo na ceste tam alebo zpäť, to fľaška nevedela s určitosťou, lebo sa na pevninu nikdy nedostala — tu sa prihodilo hrozné nešťastie. Nastala búrka, veľké vlny, čierne a ťažké sa privalily, dvihaly loď do výšky a šmýkaly ňou sem i tam; sťažeň sa prelomil, prudká vlna rozbila priečky, čerpadlá nepomáhaly. Bola čiernočierna noc, loď klesala, ale v poslednom okamihu napísal mladý plavec na lístok: „V mene Ježiša Krista, hynieme!“ Napísal meno svojej nevesty, meno svojej vlasti i meno lodi, vsunul lístok do prázdnej fľašky stojacej na blízku, pevne zapchal zátku a hodil fľašku do rozbúreného mora. Nevedel, že je to tá istá fľaška, z ktorej nalieval sebe i jej, aby v radosti pripil svojim nádejam. Teraz sa kolembala na vlnách s pozdravom a posolstvom smrti.

Loď sa potopila, mužstvo sa utopilo, ale fľaška letela ako vták, veď mala v sebe srdce, ľúbostný list. A slnko vychádzalo a zapadalo, poskytujúc fľaške tenže pohľad ako kedysi v dobe jej vzniku rozpálená pec, do ktorej ju túžba hnala zpäť. Zápasila s bezvetrím a s novými búrkami, ale neroztrieštila sa o žiadne skalisko, nikde ju žralok nepohltnul. Dlhšie než rok a deň sa potulovala, hneď na sever, hneď na juh, kam prúdy morské ju zanášaly. Ostatne bola svojim vlastným pánom, ale i tým sa človek raz presýti, i fľaška.

Popísaný lístok, posledné „s Bohom“ ženíchovo by bolo v stave vyvolať len smútok, keby sa raz dostalo do povolaných rúk. Ale kde boly tieto ruky, ruky, ktoré v deň zasnúbenia svietily na zelenom trávniku ako biele plátno? Kde bola dcéra kožušníkova? Kde vôbec bola zem a ktorá zem bola najbližšia? To fľaška nevedela; plávala a plávala a konečne mala tejto plavby práve dosť, nebolo to jej povolaním. Ale predsa plávala, až sa konečne dostala k zemi, k cudzej zemi. Nerozumela ani slova z toho, čo sa tam hovorilo, nebola to reč, ktorú driev slýchala hovoriť a keď nerozumieme reči, ztrácame mnoho.

Fľaška bola vylovená, pozorovali ju, spozorovali v nútri lístok, vyňali ho, otáčali a obracali, ale nerozumeli tomu, čo tam bolo napísané; pochopili však, že fľaška bola úmyselne do mora vhodená a príčina toho že je zaznamenaná na papieri, ale čo tam stálo, to zostalo nepochopené — i vsunuli tedy lístok zase do fľašky, postavili ju do veľkej skrine, vo veľkej izbe a vo veľkom dome.

Kedykoľvek prišli cudzinci, bol lístok donesený a otáčaný a obracaný, tak že písmo, napísané len tužkou, bolo vždy nečitateľnejšie; naostatok nikto nerozoznal, že tam vôbec boly nejaké písmenky. Fľaška stála potom ešte rok v skrini, potom prišla na povaľ a pokryla sa prachom a pavučinami. Tam spomínala na lepšie časy, kedy v sviežom lese nalievala červené víno, kedy sa na vlnách húpala a tajomstva v sebe kryla, pozdrav na rozlúčenú.

A tak stála dvadsať rokov na povali a bola by tam stála ešte dlhšie, keby sa dom nebol prestavoval. Strhli strechu, spozorovali fľašku a hovorili o nej; lež ona tamojšej reči nerozumela; reči sa nemožno naučiť, keď stojíme na povali, ani keď to trvá dvadsať rokov. „Keby som bola zostala dolu v izbe,“ myslela si, „bola by som sa iste naučila.“

Bola teraz umytá a vypláchnutá a veru že toho mala zapotreby; cítila sa všetka vyjasnená, priamo priezračná, zrovna omladnula na staré časy, ale lístok, ktorý skrývala, bol pri mytí celkom znivočený.

Teraz naplnili fľašku semenami, nevedela ani, jakého druhu. Zapchali ju a zabalili, takže nič nevidela, predsa však to najdôležitejšie konala: cestovala a prišla tam, kam bola určená. Tam ju rozbalili.

„V zámorí si s ňou dali takú prácu a ona predsa pukla!“ povedali. Ale ona nepukla. Fľaška rozumela každému slovu, ktoré riekli, veď to bolo v tej istej reči, ktorú v sklárni a u vinohradníka a v lese a na lodi počula, jedine dobrá, pravá, stará reč, ktorej bolo možné rozumeť. Prišla domov, do svojej rodnej zeme, bola tu pozdravená. Samou radosťou bola by im skoro z ruky vyskočila, ani toho nedbala, že vytiahli zátku, semená z nej vysypali a ju dali do pivnice, aby prišla z cesty a bola zabudnutá. Doma najlepšie, hoci i v pivnici! Nikdy jej tam nenapadlo o tom rozmýšľať, dokiaľ tam ležala; ležala dobre a niekoľko rokov, až jedného dňa prišli ľudia, sobrali fľašky a ju s nimi.

Vonku v záhrade bola veľká nádhera; rozsvietené lampáše žiarily ako veľké, rozsvietené tulipány. Bol utešený večer, vzduch bol kľudný a čistý; hviezdy jasno žiarily a na nebi stál nový mesiac, vlastne bolo videť okrúhly mesiac ako šedomodrú guľu so zlatou obrubou; na pohľad to bolo veľmi krásne.

Postranné chodníčky tiež boly osvetlené, že bolo videť na cestu. Tam boly v krovinách rozostavené fľašky, každá niesla svetlo a medzi nimi stála tiež naša stará známa, ktorá po rokoch súc fľaškovým hrdlom, mala skončiť ako sklenka vo vtáčej klietke. V tejto chvíli sa jej to zdalo všetko nekonečne krásne, a bola zase v zeleni, zase sa zúčastnila slávy a radosti, počula hudbu a spev, hovor a šum mnohých ľudí, najmä smerom zo záhrady, kde visely papierom ovešané lampáše, barvisté a žiarivé, ani tulipány v plnom kvete. Fľaška stála síce sama na postrannej ceste, ale práve to poskytovalo látku k rozmýšľaniu; fľaška stála a niesla svoje svetlo, bola tu k úžitku a radosti, a to je to pravé. V takom okamihu zabúdame i na dvadsať rokov na povali prežitých, a zabudnúť na to je veľmi dobré.

Blízko okolo nej kráčal osamelý pár, ruku v ruke, ako vtedy snúbenci v lese, lodník a dcéra kožušníkova; fľaške sa zdalo, ako by to znova prežívala. V záhrade prechádzali sa hostia domáceho pána a ľudia, ktorí sa na nich a na všetku tú nádheru smeli dívať. Medzi týmito kráčala tiež stará dievka, všetci jej príbuzní už jej boli zomreli, ale priateľov nemala nedostatok. Mala tú istú vec na mysli, ako fľaška, myslela na zelený les a na mladý pár snúbencov, s ktorým mala veľké účastenstvo, veď tiež bola raz zasnúbená. Vtedy slávila prešťastnú hodinu a na takého niečo nezabúda ani najstaršia stará panna. Ale ona fľašku nepoznala a táto nepoznala ju — tak v svete chodíme popri sebe — až sa zase stretneme, a tak tomu bolo s obidvoma, v meste sa zase sišly.

Fľaška sa dostala zo záhrady k vinárnikovi, bola zase naplnená vínom a predaná vzduchoplavcovi, ktorý budúcej nedele chcel vzlietnuť v balóne. Sišlo sa so všetkých strán nesčíselné množstvo ľudí, bolo to náramné hemženie, všetci sa chceli dívať, vojenská hudba hrala a delo sa mnoho príprav. Fľaška to videla z koša, v ktorom ležala vedľa živého králika, veľmi malomyseľného, lebo vedel, že sa má vzniesť do výšky len preto, aby bol potom spustený v padáku. Fľaška nevedela nič ani o výstupe, ani o sostupe, videla, že balón nadúva a nadúva, že už nemohol byť väčší, dvihal sa vyššie a vyššie a bol vždy nekľudnejší. Zrazu boly laná prerezané, balón sa odputnal a už sa vznášal so vzduchoplavcom, košom, fľaškou a králikom do výšky. Zvučne vpadla do toho hudba a všetci ľudia volali „na zdar!“

„To je predsa len zvláštny nápad, vzniesť sa tak do vzduchu!“ pomyslela si fľaška, „to je plavba cele nového druhu. Tam hore sa predsa nemôžeme potulovať!“

Mnoho tisíc ľudí dívalo sa za balónom a stará panna sa tiež na to dívala. Stála u svojho otvoreného okna vo štíte domu, na ktorom visela klietka s malou konôpkou, ktorá vtedy nemala sklenky na vodu a musela sa spokojiť s drevenou miskou. Na okne stál kriak myrty, poodstrčený trochu stranou, aby nemohol spadnúť, keď sa stará panna z okna vychýlila, chtiac lepšie videť. Rozoznávala v balóne veľmi dobre vzduchoplavca, ktorý králika pustil v padáku s výšky na zem a potom všetkým ľuďom pripíjal a potom fľašku vysoko do vzduchu vyhodil. Netušila stará panna, že práve túto už raz videla leteť pred sebou a svojím priateľom, v radostný svoj deň v zelenom lese.

Fľaška nemala času na rozmýšľanie, prišlo to tak nenazdajky, že sa tak zrazu našla na výške svojho života. Veže a strechy boly hlboko pod ňou, ľudia sa nezdali väčší než mravci.

Klesala a to cele inou rýchlosťou, než králik; fľaška sa prevracala vo vzduchu, tancovala, cítila sa tak mladá, tak samopašná, bola ešte dopoly naplnená vínom, ale nie nadlho. To bola cesta! Slnko svietilo na fľašku, všetci ľudia pozorovali jej let, balón dávno už zmiznul a skoro zmizla i fľaška. Spadla na strechu a rozbila sa, ale črepy boly ešte také rozveselené, že nemohly kľudne ležať, skákaly a gúľaly sa, až sa dostaly na dvor a tam zostaly ležať v malých čriepkoch. Len hrdlo zostalo celé a bolo diamantom odreznuté.

„Z toho by bola pekná sklenka na vodu pre vtáka!“ povedal hostinský, ale sám nemal ani vtáka, ani klietky, a to by predsa len bolo mnoho žiadať, aby si to obstaral len preto, že mal fľaškové hrdlo, ktoré sa dalo upotrebiť za sklenku pre vtáka. Stará panna vo štíte mohla ho upotrebiť a preto bolo fľaškové hrdlo dopravené tam, opatrené zátkou a čím sa skôr obracalo hore, to prišlo teraz nadol, ako sa to pri premenách životných veľmi často stáva. Dostalo čerstvú vodu a bolo pripevnené na klietku malého vtáčaťa, ktoré spievalo, až sa všetko dookola rozliehalo.

„Hej, tebe sa to spieva!“ Tak prehovorilo fľaškové hrdlo a to už niečo znamenalo, veď predsa už bolo v balóne a niečo videlo a zkúsilo.

Viac z jeho životopisu nebolo známo. Teraz viselo, ako sklenka pre vtáka, mohlo načúvať hovoru a šumotu ľudí na ulici, mohlo predovšetkým načúvať hovoru starej panny v jej izbietke. Prišla práve návšteva, dostavila sa priateľka tohože veku a rozprávaly si — nie o fľaškovom hrdle, ale o kriaku myrty na okne.

„Nie je treba, aby si vyhadzovala dva toláry za svadobný veniec pre svoju dcéru!“ povedala stará panna; „dostaneš ho odo mňa a to s prekrásnymi kvetmi. Vidíš tam ten krásny stromček? Je to odrastok myrtovej vetvičky, ktorú si mi darovala deň po mojom zasnúbení, vetvičky, z ktorej si rok potom mala natrhať na venčok svadobný, ale tento deň už neprišiel. Zapadly oči, ktoré mi v tomto živote maly žiariť radosťou a požehnaním. Na dne morskom sladko spí duša anjelská! Zo stromku sa stal starý strom, ale ja som ešte viac ostarela, a keď stromok uschol a vädnul, vzala som poslednú sviežu vetvičku a zasadila ju do zeme a z vetvičky vyrástol teraz stromčok tak veľký a teraz predsa bude ozdobou svadobnou, bude vencom tvojej dcéry!“

Pri týchto slovách stály slzy v očiach starej panny; rozprávala o priateľovi svojej mladosti, o zasnúbení v lese. Spomínala na prípitok, ktorý tam bol vyslovený, myslela na prvý bozk — ale o tom nehovorila nič, bola teraz stará panna. Rozmýšľala o mnohom: ale na to nemyslela, že je vonku pred oknom ešte jedna spomienka na ten čas, hrdlo fľašky, ktorá riekla „lup!“ keď zátka bola otvorená. Ale hrdlo fľaškové ju tiež nepoznalo, lebo hoci mohlo celý priebeh tiež si vypočuť, neurobilo tak. Prečo? Myslelo len na seba!




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.