Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

Majiteľ bábkového divadla

Na palube parníku bol starší muž tak spokojnej tvári, že — keď ma pohľad neklamal — bol istotne najšťastnejším obyvateľom zemeguľe. Povedal tiež, že ním je; počul som to z jeho vlastných úst; bol to Dán, môj krajan a cestujúci riaditeľ divadla. Všetok svoj personál vozil neprestajne so sebou, bol uložený vo veľkej skrini; bolo to divadlo bábkové. Jeho vrodená dobrá myseľ, povedal majiteľ divadla, bola akýmsi poslucháčom vysokého učenia technického vyčistená a vycvičená, a týmto experimentom vraj dosiahol úplného šťastia. S počiatku som mu dobre nerozumel, avšak on mi svoj príbeh jasne vyložil a tu je:

„Dával som,“ tak rozprával, „v Slagelse ,na Pošte‘ predstavenie a mal som skvostnú návštevu a skvostné obecenstvo, samé malé deti, vynímajúc niekoľko starých žien. Zrazu sa objavila akási čierno oblečená osoba, vyzerala ako študent; posadil sa, smial sa vždy vo vhodnej chvíli, tľapkal vo vhodnej chvíli, zkrátka bol to cele neobyčajný divák. Chcel som za každú cenu sa dozvedeť, kto to je a počul som, že je to žiak polytechniky, vyslaný poučovať ľud na vidieku.

Presne o ôsmej skončilo moje predstavenie, aby deti boly zavčasu v posteli, je treba pamätať na pohodlie obecenstva. V deväť hodín začal technik svoju prednášku a svoje pokusy a teraz ja som bol divákom. Bolo to veru na podiv — na pohľad i na posluch. Väčšina, ako sa vraví, mi odletela do vzduchu, ale niečo som predsa pochopil: Keď my ľudia toľko si vymyslíme a vypočítame, potom to veru musíme vydržať dlhšie, než nás dajú do zeme. Boly to malé zázraky, čo nám tu ukazoval, ale všetko išlo ako na drátku a všetko vysvetlil prirodzeným pochodom. Za časov Mojžiša a prorokov by sa bol taký žiak polytechniky stal mudrcom zeme a v stredoveku by ho bola cirkev rímsko-katolícka upálila.

Celú noc som nespal, a keď som nasledujúceho večera zas mal predstavenie a technik zas sa objavil, bol som najlepšej vôle. Počul som o akomsi hercovi, že v úlohách ľúbostných myslieval len na jednu jedinú v celom hľadišti, pre ktorú hral, a na celý ostatný sál zabudol. Technik mi bol touto „jedinou“, mojim jediným divákom, ktorému som hral. Po konci predstavenia boly všetky bábky vyvolané a ja som bol technikom pozvaný na skleničku vína.

Hovoril o hre mojich bábok, ja som hovoril o jeho vede, a domnievam sa, že nás to navzájom veľmi tešilo; avšak ja som viedol slovo, lebo v jeho reči bolo toho toľko, čo sám nemohol vysvetliť, ako na príklad zkúsenosť, že kus železa, pustený špirálou, stáva sa magnetickým, čím to je? Vníde doňho akási duša alebo kto to príde? Má sa to, tak som myslel, ako s ľuďmi na tomto svete; Pán Boh nechá ich padať špirálou doby, a tak na nich nastúpi duch, a tak máme alebo Napoleona, alebo takého kohosi.

„Celý svet je jediný rad zázrakov,“ povedal môj nový priateľ, „my sme im však príliš zvyklí a považujeme ich za veci všedné.“ A hovoril a vysvetľoval, až sa mi na koniec zdalo, ako by sa mi modzog otváral, a ja som sa mu rovno doznal, keby som nebol už taký starý, že by som šiel hneď na techniku a učil sa pátrať po úmysloch tohoto sveta a nehľadiac na to že som najšťastnejší z ľudí na svete.“

„Ste ozaj šťastný?“ pýtal sa ma.

„Áno,“ povedal som, „som šťastný a vo všetkých mestách, do ktorých prídem so svojou spoločnosťou, som hosťom vítaným. Mám síce jedno prianie, ktoré ma často znepokojuje, mňa tisne a dobrú myseľ mi kazí, totiž: byť riaditeľom živej spoločnosti, skutočných živých hercov.“

„Prajete si mať svoje bábky živé, prajete si, aby sa zmenily na skutočných hercov?“ pýtal som sa, „a vy sám aby ste hrali riaditeľa? Domnievate sa opravdu, že by ste boli potom tak šťastný?“

Neveril tomu, ale ja som tomu veril, a hovorili sme potom to i ono, až konečne sme boli tam, kde sme boli pred tým, ale pripili sme si. Víno bolo dobré, ale iste v ňom väzelo akési kúzelné korenie, lebo ináč by celá tá historia bola u mňa skončila len malým opitím. Avšak nebolo tomu tak, oči moje boly jasné a neskalené. Zdalo sa mi, ako by zrazu žiara slnečná bola osvietila izbu, tvár technikova zažiarila, a mimovoľne spomenul som si na starých bohov, keď, večne mladí, putovali po zemi. Riekol som mu to, a on sa zasmial. Bol by som prisahal, že je preoblečeným bohom, alebo aspoň z božieho rodu.

A bol ním opravdu — najvrúcnejšie moje prianie malo sa splniť, bábky maly ožiť a ja som sa mal stať riaditeľom skutočnej spoločnosti hereckej. Pripili sme si na to, on složil všetky moje bábky do drevenej bedny, priviazal mi ju na chrbát a pustil mňa potom špirálou. Ešte čujem, ako to udrelo; ležal som na zemi a celá spoločnosť vyskočila z bedny. Duch sostúpil do všetkých, všetky bábky sa premenily na znamenitých umelcov, sami to tvrdili a ja som bol ich riaditeľom.

Všetko bolo prichystané k prvému predstaveniu; celá spoločnosť žiadala si so mnou hovoriť a obecenstvo tiež. Tanečnica tvrdila, že celý dom padá, keď ona nestojí na jednej nohe, že je rozhodne géniom a žiadala, aby sa podľa toho s ňou jednalo. Bábka, ktorá hrala cisárovne, žiadala si obvyklých cisárskych pôct i mimo javiska, aby vraj nevyšla z cviku. Mladík, ktorý bol len na to, aby priniesol list, robil sa tak dôležitým, ako milovník, tvrdiac, že malý je v umeleckom celku práve tak dôležitý, ako veľký. Hrdina žiadal, aby jeho úloha pozostávala len z efektných zástojov, ktorým sa v obecenstve tlapká. Primadona chcela vystupovať len v červenej toalete, ktorá jej vraj najlepšie pristane — a rozhodne nechcela hrať v modrej. Zdalo sa mi to ako fľaša plná múch, v ktorej ja — riaditeľ — trčím v prostriedku. Dych mi zachádzal, hlava sa mi krútila, bol som tak biedny, ako len človek biedny byť môže. Zdalo sa to celé nové ľudské pokolenie, do ktorého som sa práve ja dostal, a žiadal som si, aby všetci zase boli v priečinku a ja sa nikdy nebol stal riaditeľom.

Povedal som im rovno, že krátko a dobre nie sú nič iného, než bábky a oni ma za to zabili. Ležal som v svojej izbe na posteli. Ako som sa tam od technika dostal, vie snáď on, ja to neviem. Mesiac svietil na podlahu, kde ležal prevrátený priečinok a sem tam porozhádzané bábky. Ležaly tam všetky na jednej hŕbe. Ja som však nerozmýšľal; rýchlo som vyskočil z postele a hybaj! Všetky vandrovaly zas do priečinka, niektoré po hlave, iné po nohách. Prichlopil som viko a posadil som sa naň. Bol to malebný pohľad. Viete si to predstaviť? Ja hej.

„Teraz si tam zostanete,“ povedal som, „a nikdy si už nebudem želať, aby ste ožily. Zase som sa zveselil a stal som sa najšťastnejším človekom. Technik ma vyliečil.

Šťastný, prešťastný som zaspal na svojom priečinku a ráno — bolo už skoro poludnie — sedel som na ňom ešte, šťastný, blažený, lebo poučený, že moja žiadosť, moje jediné prianie bolo hlúpe. Pýtal som sa po technikovi, ale ten bol preč, zmiznul ako grécki bohovia. A od tej doby som najšťastnejším človekom. Som šťastným riaditeľom, môj personál nemrmle, obecenstvo tiež nie a zabáva sa cele uprímne. Slobodne, podľa vlastnej vôle si upravím všetky hry. Zo všetkých komedií vyberám tie najlepšie, ktoré sa mi práve hodia, a nikto sa preto nehnevá. Ujímam sa teraz takých hier, ktoré sú na veľkom divadle v zabudnutí, ale ktoré pred tridsiatimi rokmi obecenstvo „tiahly“, ktorým dojato načúvalo a pri ktorých usedavo plakalo. Dávam Jenovéfu, avšak zkrátenú, lebo deti si nepotrpia na dlhé zamilované pletky; žiadajú, aby v tom bolo hodne mnoho nešťastia, ale aby sa všetko odbavilo nakrátko. Teraz som precestoval Dánsko krížom-krážom, poznám každého a som tiež dobre známy. Teraz idem do Švédska, a keď mi tam bude priať šťastie, a keď zarobím hodne mnoho peňazí, zostanem na škandinávskej strane, ináč nie, to vám hovorím ako svojmu krajanovi.“

A ja ako krajan to hneď rozprávam ďalej, len aby som niečo hovoril.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.