Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

Rudé črievice

Bolo raz dievčatko, veľmi nežné a utešené, avšak v lete muselo chodiť vždy na boso, bolo chudobné, a v zime chodilo vo veľkých drevených topánkach, takže koža nožiek očervenela, a to vyzeralo veľmi biedne.

Uprostred dediny bývala stará matka ševcova. Sedela a ušila, ako vedela, zo starých červených súkenných handár pár črievičiek. Boly dosť nepekné, ale starenka, robiac ich dievčatku, myslela to dobre. Dievča sa volalo Karen.

Práve na pohrab svojej starej matky dostala Karen svoje červené črievičky a mala ich prvý raz na sebe. K smútku sa síce dobre nehodily, ale veď iných nemala a preto ich obula na svoje bosé nôžky a šla tak za chudobnou rakvou.

V tom prišiel veľký, staromódny kočiar, v ktorom sedela veľká stará pani. Pozorovala dievčatko a pocítila s ňou sústrasť. Preto vravela duchovnému: „Počujte, dajte mi to dievča, dobre sa o ňu postarám.“

Karen sa domnievala, že to všetko spôsobily jej rudé črievice, ale stará pani riekla, že sú hrozné a dala ich spáliť. Karen bola čisto a úhľadne oblečená; musela chodiť do školy a učiť sa šiť; ľudia hovorili, že je roztomilá, avšak zrkadlo vravelo: „Ty si viac než roztomilá, ty si krásna!“

Kedysi cestovala zemou kráľovná a s ňou bola jej dcérka, princezna. Ľudia sa nahrnuli k zámku a bola tam tiež Karen. Malá princezná stála pri dverách pavlánu a nechala sa obdivovať; nemala ani vlečky, ani zlatej koruny, avšak rozkošné črievičky z rudého sefianu, ktoré, pravda, boly o mnoho ozdobnejšie, než tie, ktoré matka ševcová ušila malej Karen. Nič na svete sa nemohlo vyrovnať rudým črievičkám!

Karen bola už tak dospelá, že mala ísť k birmovke; dostala nové šaty a mala dostať i črievice. Bohatý mestský obuvník si vzal mieru na jej malú nôžku. Bolo to u neho doma, v jeho vlastnej izbe, v ktorej stály veľké sklenené skrine s krásnymi črievicami a lesklými topánkami. Vyzeralo to veľmi krásne, avšak stará pani bohužiaľ už dobre nevidela a preto ju to netešilo. Uprostred skrine bol tiež pár rudých črievíc, práve takých, aké mala princezna; boly prekrásné! Obuvník riekol, že boly šité pre dieťa hrabäťa, avšak boly mu malé.

„To je laková koža?“ pýtala sa stará pani, „že sa tak lisnú?“

„Áno, lisnú sa,“ vravela Karen; jej botinky padly, ako by boly pre ňu robené, a preto ich stará pani Karen kúpila. Nevedela, že sú rudé, lebo nevidela; nebola by ináč dovolila, aby Karen šla na birmovku v rudých črievičkách, avšak teraz sa tak stalo.

Všetci ľudia dívali sa jej po nohách a keď vkročila cez prah do dverí chrámových, zdalo sa jej, ako by i staré postavy na náhrobkoch, podobizne kazateľov a ich manželiek v tvrdých golieroch a v dlhých čiernych šatách, oči na jej rudé črievice upieraly a tiež len na tie myslela, keď kazateľ jej položil ruku na hlavu a o svätom krste hovoril, o spojení s Bohom a o tom, že teraz je už dospelou kresťankou. Organ znel tak slávnostne, milé hlásky detské spievaly a starý učiteľ spieval, avšak Karen myslela len na svoje rudé črievičky.

Popoludní počula potom starenka so všetkých strán o rudých črievičkách a riekla, že to nie je pekné, že sa to nesluší, a na budúce aby Karen, kedykoľvek pôjde do kostola, obula vždy čierne črievice, trebárs staré.

Budúcu nedeľu šli birmovanci prvý raz do kostola; Karen sa pozrela najprv na čierne črievice, potom na rudé — a ešte raz na rudé a obula si ich.

Slnko svietilo prekrásne; Karen so starou paňou išly do kostola pešo, chodníčkom medzi obilím, kde sa trochu prášilo.

Pri kostolných dverách stál starý vojak o berli, s podivuhodne dlhou bradou, skôr rudou, než bielou; ba veru, že bola rudá. Zohol sa až k zemi a pýtal sa starej panej, či jej snáď smie oprášiť topánky. Tiež Karen vytrčila svoju nôžku. „Hľa, to sú krásne plesové črievice,“ riekol vojak. „Seďte pevne, keď tancujete!“ a poklopal rukou na podošvy.

Starenka dala vojakovi peniaz a vstúpila potom s Karen do kostola.

Všetci ľudia sa dívali len na Karenine rudé črievičky a všetky obrazy sa po nich dívaly, a keď Karen pred oltárom pokľakla a rty na zlatý kalich pritisla, myslela len na rudé črievice. Zdalo sa jej, že plávajú pred ňou v kalichu; i zabudla spievať pieseň s ostatnými, zabudla sa pomodliť i svoj Otčenáš.

Všetci ľudia vychádzali teraz z kostola a stará pani vstúpila do kočiaru; Karen už dvihla nohu, chcúc vstúpiť, za ňou však starý vojak, ktorý stál tesne za ňou, vravel: „Hľa, to sú krásne plesové črievice!“ Karen sa nemohla udržať a učinila niekoľko tanečných krokov, ale sotva začala, daly sa nohy do neskroteného tanca. Zdalo sa, ako by črievice nad ňou boly obdržaly vládu. Tančila až za roh kostolný, nemohúc zastať. Kočiš musel bežať za ňou a chytiť ju; vydvihol ju do voza, ale i tam jej nohy neúnavne pokračovaly v tanci, takže i dobrú starenku pokopala. Len keď jej črievičky zuli, ukľudnily sa jej nohy.

Doma boly črievice uložené do skrine, ale Karen neubránila sa časom si ich prezreť.

Stará pani potom ochorela a to, ako sa hovorilo, na smrť. Bolo nútne, aby niekto neprestajne bol pri nej a ošetroval ju a nikto jej nebol tak blízkym, ako Karen. Avšak v meste bol veľký ples, na ktorý bola Karen pozvaná. Pozrela sa na starú pani, ktorá bola tak i tak už ztratená, pozrela sa na rudé črievičky, a zdalo sa jej, že sa tým nemôže dopustiť ničoho hriešneho. Obula si rudé črievičky, a to pravda mohla — ale potom sa vydala na ples a počala tancovať, a to veru nemusela robiť.

Ale keď chcela napravo, tancovaly jej črievičky naľavo a keď chcela sálom hore, tancovaly črievičky dolu a po schodoch, ulicami a bránou z mesta von. Tancovala a musela tancovať, priamo von do čierneho lesa.

Zrazu čosi zasvietilo medzi stromami, domnievala sa, že je to mesiac, bola to nejaká tvár; avšak bol to ten starý vojak s rudou bradou, sedel tu, pozdravil a riekol: „Hľa, to sú krásne plesové črievice!“

Vtedy sa naľakala a chcela rudé črievice odhodiť; ony však lipely pevne, odvrhla od seba punčochy, ale črievice prirástly na nohy a ona tancovala a musela tancovať cez polia a lúky, v slnci i daždi vo dne i v noci, a v noci to bolo najhroznejšie.

Pritancovala na šíry hrobitov, avšak nebohí, ktorí tam odpočívali, netancovali, mali niečo lepšieho na práci, než taniec. Chcela sa posadiť na hrob chudákov, kde kvitlo divé bylie, ale nebolo jej dopriate kľudu, ani pokoja, a pritancovavši k otvoreným dverám kostolným, uvidela pri nich anjela v dlhom bielom rúchu, s krídlami, ktoré siahaly od pliec až na zem; jeho tvár bola prísna a vážna a v ruke držal široký lesklý meč.

„Tancovať budeš,“ riekol, „tancovať v svojich rudých črieviciach, až zbelieš a vychudneš, až z teba zostane len kosť aj koža! Tancovať budeš odo dverí ku dveriam, a kde bývajú pyšné, márnivé deti, tam zaklopeš, aby ťa počuly a bály sa ťa! Tancovať budeš, tancovať. —“

„Milosť!“ zavolala Karen. Ale nerozumela už, čo jej odvetil, lebo črievice zaniesly ju bránkou do polí, cestou necestou a neprestajne musela tancovať.

Raz z rána tancovala tiež pomimo dverí, ktoré veľmi dobre poznala. Z nútra znely žalmy a spevy, vynášali ovenčenú rakvu. Poznala, že starenka zomrela a zmocnil sa jej pocit, že je od všetkých opustená a anjelom božím zatratená.

Tancovala a musela tancovať, tancovať dňom i čírou nocou. Črievice ju niesly cez tŕne i hložie, a zraňovaná bola do krvi; tancovala cez polia, lúky i lesy až k malému, osamelému domku. Tam, ako vedela, býval majster popravčí, tam zaklopala na okno a vravela:

„Vyjdite, vyjdite! Nemôžem do vnútra, musím tancovať!“

Majster popravčí odvetil: „Nevieš iste, kto som! Stínam hlavy zlým ľuďom a čujem teraz, že moja širočina zvoní!“

„Nestínajte mi hlavy!“ vravela Karen, „síce by som sa nemohla kajať zo svojich hriechov! Ale utnite mi nohy s rudými črievicami!“ Potom vyspovedala sa zo svojich previnení a majster popravčí jej uťal nohy s rudými črievičkami, ale črievičky odtancovaly s nôžkami cez polia hlboko do lesa.

On jej zhotovil drevené nohy a berly, naučil ju spevu za mrtvých, ktorý úbohí hriešnici spievajú, a ona pobozkavši ruku, ktorá vládla širočinou, kráčala ďalej cez polia a lúky.

„Teraz som už dosť trpela pre svoje črievice!“ vravela, „teraz pôjdem do kostola, aby mňa videli!“ a rýchlo kráčala ku dverám kostolným, ale keď sa k nim priblížila, tancovaly rudé črievičky pred nimi, takže sa podesila a vrátila sa.

Po celý týždeň trúchlila a vyplakala mnoho vrelých sĺz, keď však nastala nedeľa, riekla: „Veru, dosť som už vytrpela a strádala! Verila by som, že som už taká dobrá, ako mnohí z tých, ktorí v kostole sedia a pyšne sa po druhých dívajú.“ Smelo nastúpila cestu; ale dojdúc len k vrátam hrobitovným, uvidela pred sebou tancovať rudé črievice. Naľakaná sa obrátila a z celého srdca ľutovala svoje hriechy.

Šla na faru a dala sa najať za slúžku, sľúbila, že bude pilná a že učiní všetko, nakoľko jej sily stačia, na mzdu že nehľadí, že túži len po prístreší u dobrých ľudí. Pastorovej žene bolo ľúto dievky a vzala ju do služby. Bola vždy pilná a do seba uzavretá. Sedala tíško a pozorne načúvala, keď pastor večer nahlas z biblie predčítaval. Všetky deti si ju obľúbily; ale kedykoľvek hovorily o pekných šatách, o šperkoch a o tom, aká je to krása, byť princeznou, vždy zavrtela hlavou.

V nedeľu šli všetci do kostola a pýtali sa, či pôjde s nimi, ona však smutno a so slzami v očiach pozrela na svoje berly, i šli tedy ostatní počúvať slovo božie, ona však šla sama do svojej komôrky, len tak veľkej, aby sa tam vošla posteľ a jedna stolička. Tam si sadla so svojou modlitobnou knižkou a zbožne v nej čítajúc, počula zvuky organu z kostola; podvihla svoju uslzenú tvár a zavolala: „Boh nech je duši mojej biednej milostivý!“

V tom zažiarilo slnko jasným svitom a tesne pred ňou stál anjel boží v bielom rúchu, tenže, ktorého v onej osudnej noci videla pri dverách chrámových, nemal však už ostrého meča, ale krásnu, zelenú ratolesť, plnú ruží. Touto dotýkal sa povale, ktorá sa dvíhala vyššie a vyššie a tam, kde sa jej dotkol, zaplály zlaté hviezdy; a dotýkal sa stien a tieto sa rozširovaly, až uvidela zvučiaci organ a staré obrazy drievnych pastorov a ich žien. Celá obec sedela v laviciach slávnostne vyzdobených a spievala zo spevníkov. Tak prišiel sám kostol k chudobnej dievke v malú, úzku komôrku; alebo snáď ona bola tam prenesená. Sedela v lavici pri ostatných členoch rodiny farárovej, a keď po ukončení piesne podvihla hlavu, pozdravovali ju a riekli: „To je dobre, Karen, že si prišla!“

„Bola to milosť!“ odvetila.

A organ znel a sbor detských hláskov zaznieval milo a nežne. Jasné slnko prúdilo a hrialo oknami do lavice, v ktorej Karen sedela. Srdce jej sa tak naplnilo žiarou slnečnou, mierom a radosťou, až puklo. Po lúčoch slnečných vzniesla sa jej duša k Bohu a pred jeho trónom nebolo nikoho, kto by sa bol pýtal po rudých črievičkách.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.