Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

Sedmikráska

Na dedine hneď pri hradskej stál letohrádok; iste ste ho už raz videli! Je pred ním zahrádka s pekne natretou mrežou. Hneď u mreže nad priekopou v bujnej tráve rástla sedmikráska. Slnko na ňu svietilo práve tak teplo a krásne, ako na veľké, vzácne kvety v záhrade a preto rástla sedmikráska ku podivu. Raz ráno rozvinula svoje snehobiele lístky, ktoré ako lúče obkľúčujú slniečko v ich strede. Ani jej nenapadlo, že ju tam človek ani nezbadá a že je len úbohý, nepatrný kvietok; nie, bolo jej cele príjemne, obracala sa priamo k teplému slnku a načúvala škovránkovi, spievajúcemu v blankyte.

Sedmikráska bola tak šťastná, ako by bol veľký sviatok, a predsa bol len pondelok; všetky deti boly v škole. A zatiaľ čo ony v svojich laviciach sedely a učily sa, sedela sedmikráska na svojom, zelenom malom stonku a tiež sa učila a to od teplého slnka a od všetkého dookola, aký dobrotivý je Boh, a predstavovala si to tak, že škovránok jasne a krásne všetko to vyspieva, čo ona v tichu cíti. Sedmikráska sa dívala s akousi úctou k šťastnému vtákovi, ktorý vedel spievať a lietať, a ani ju nermútilo, že ona sama toho nevie. „Veď predsa vidím a čujem!“ pomyslela si, „slnko ma ožiaruje a vetrík ma bozká! Aká som bohatá!“

Medzi tyčkami plotu stálo mnoho pyšných kvetov; čím menej voňaly, tým viac sa vystatovaly, tým pyšnejšie dvíhaly hlavy. Pivonky sa nadýmaly, aby boly väčšie než ruže, ale na veľkosti nezíde. Tulipány hraly najkrajšími barvami, to vedely a stály tak vzpriameno, ako sviece, aby ich bolo videť. Sedmikrásku práve rozkvitnutú cele prezieraly, tým viac však ona ich obdivovala a pomyslela si: „Aké sú bohaté a krásne! Ba iste že k nim sletí to krásné vtáča a navštívi ich. Vďaka Bohu, že stojím tak blízko, aspoň uvidím všetku tú krásu.“ A práve keď o tom rozmýšľala — „kvirevíť!“ — priletel škovránok, ale nie k pivonkám a k tulipánom, ale priamo dolu do trávy ku skromnej sedmikráske, ktorá sa radosťou tak naľakala, že ani nevedela, čo si má o tom mysleť.

Vtáčik zatancoval okolo nej a zaspieval: „Aká je mäkká tá trávička! Hľa, aký je to prekrásny kvietok, so zlatým srdcom a striebornými lístkami!“ Žltý stred sedmikrásky opravdu žiaril ani zlato a lístky okolo sa chvely striebrom.

Aká šťastná bola sedmikráska, ach, to bolo nad všetko pomyslenie. Vták ju pobozkal svojim zobáčkom, spieval o nej a potom zase vyletel v modrojas. Trvalo to dobrú štvrťhodinku, než sa kvietok vzpamätal. Zpoly zahanbená a predsa s vnútornou radosťou obzrela sa sedmikráska po kvetoch v nútri záhrady. Veď sa tiež ony dívaly na česť a blaženosť, ktoré jej boly preukázané a pochopily snáď, aká je to radosť. Ale tulipány sa ešte viac vystatovaly a tvári sa im stiahly a očervenely, lebo maly zlosť. A privonky boly hodne paličaté! Hú! Dobre, že nevedely hovoriť, povedaly by to sedmikráske dôkladne do pravdy! Úbohý ten kvietok pozoroval, že nie sú už tak dobrej vôle, a bolo mu to úprimne ľúto. V tej dobe vstúpila do záhrady dievka s ostrým, veľmi blýskavým nožom. Prechádzala sa medzi tulipánmi a rezala kvet za kvetom. „Ach!“ vzdychla si sedmikráska, „to bolo hrozné, teraz je po nich!“ Potom dievka s tulipánmi odišla; sedmikráska sa zaradovala, že rastie vonku v tráve a že je len chudobný kvietok. Bola veľmi povďačná, a keď slnko zašlo, sklopila svoje lístky, zaspala a snívala celú noc o slnku a o škovránkovi.

Keď z rána opäť svoje biele lístky ako malé rúčky voľne rozpiala, poznala vtákov hlas, ale čo spieval, bolo veľmi smutné. Ba, chúďa škovran, mal pre to dôkladnú príčinu, bol chytený a sedel teraz v klietke pri otvorenom okne. Spieval, aká že je to krása, žiť voľne a svobodne, spieval o mladom, zelenom osení na poli a o skvostnej ceste, ktorú na svojich krídlach vysoko k nebu mohol podnikať. Úbohý vták, bol zarmútený, sediac uväznený v klietke.

Sedmikráska by mu bola rada pomohla, ale čo mala robiť? Ba, bolo to ťažké, prísť na to pravé! Zabudla cele na to, aká že je to krása dookola, ako slnko krásne hreje a ako jej lístky krásne žiaria. Ach, myslela neprestajne len na zajatého vtáka, pre ktorého nemohla vôbec nič učiniť.

V tom prichádzali do záhrady dvaja chlapci, jeden z nich mal v ruke nôž, veľký a ostrý ako onen, ktorým dievča tulipány odrezávalo. Išli priamo k sedmikráske, ktorá pravda nemohla rozumeť, čo zamýšľajú.

„Tu môžeme pre škovrana vyhlobiť pekný kúsok drnu!“ povedal jeden chlapec a začal okolo sedmikrásky hlboko do zeme zarezávať, tak že ona stála práve v prostriedku drnu.

„Ten kvet vytrhni!“ vravel druhý chlapec a sedmikráska sa zhrozila, lebo byť vytrhnutý, to znamená prísť o život, a práve teraz žiadala si žiť, majúc s drnom prísť do klietky k zajatému škovranovi.

„Nie, nechajme ju tam!“ vravel druhý chlapec, „pekne tam sedí!“ A tak zostala sedmikráska na mieste a dostala sa ku škovránkovi do klietky. Ale úbohý vták veľmi nariekal za svojou stratenou slobodou a bil krídlami o drótené pletivo klietky. Sedmikráska nevedela hovoriť, nemohla mu riecť ani slova útechy, ačkoľvek rada by tak bola učinila. Tak minulo predpoludnie.

„Nemám vody!“ vravel zajatý škovrán. „Všetci odišli a zabudli mi sem dať aspoň kropaj vody! Hrdlo mi vyschlo a páli. Hneď som celý rozpálený, hneď sa chvejem zimou a vzduch je tak dusný! Musím zomreť, musím sa rozlúčiť s teplým slnkom, sviežou zeleňou, so všetkou krásou, ktorú Boh stvoril!“ A vhlbil svoj zobáčik do vlhkého drnu, aby sa trochu osviežil. Pri tom padol jeho zrak na sedmikrásku, i pokynul jej a riekol: „Tiež ty tu zvädneš, úbohý kvietok! Teba a kúsok drnu mi dali za šíry svet, ktorý som mal vonku! Každá trávička mi má byť zeleným stromom, každý tvoj biely lístok vonným kvetom! Ach! Vy ma len pripomínate na to, čo som ztratil!“

„Chcela by som ho potešiť!“ myslela si sedmikráska, ale nemohla ani lístkom hnúť; ale vôňa, ktorú jej lístky vydávaly, bola o mnoho silnejšia, než tento kvet obyčajne máva. To vtáčkovi neušlo a hoci od smädu hynul a v úzkostiach trávičku šklbal, sedmikrásky sa ani nedotknul. — Nastal večer a nikto neprichádzal a nepriniesol trošku vody úbohému vtáčkovi. Vtedy rozpial svoje krásne krídelce, kŕčovite sa mu telo zachvelo, bôľne zapípal, sklonil hlávku a srdce mu puklo žiaľom a túžbou. Ani kvet nemohol ako včera složiť svoje lístky a zaspať. Chorý a smutný skláňal sa k zemi.

Len ráno prišli chlapci a plakali, vidiac vtáča mrtvé, veľmi plakali a vykopali mu pekný hrobček, ktorý vykrášlili lupenmi kvetov. Mrtvola škovránkova bola vložená do krásnej červenej škatuľky a kráľovsky mal byť pochovaný, úbohý vták! Keď spieval a žil, zabúdali naň, nechali ho sedeť v klietke a hynúť biedou, teraz preň robili veľmi mnoho a plakali za ním. Ale drn so sedmikráskou bol vyhodený do prachu hradskej. Nikto si na kvet ani len nespomenul, a on predsa s vtáčkom najviac cítil a tak rád by ho bol potešil.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.