Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

O starom náhrobku

V malom mestečku, u istého obchodníka sedela ktoréhosi večera v dobe, o ktorej sa hovorí, že sa večery dlžia, celá rodina v kruhu pospolu, čas bol ešte mierny a teplý, lampa svietila, dlhé záclony splývaly s okien, na ktorých stály kvetiny a vonku svietil mesiac. Ale o tom sa nehovorilo; hovorili o veľkom, starom kameni, ležiacom na dvore, hneď pri dverách do kuchyne; slúžky často naň stavaly vyčistený kuchynský riad, aby na slnku oschnul, a deti sa rady hraly pri ňom — bol to vlastne starý kameň náhrobný.

„Ba!“ riekol hospodár, „domnievam sa, že pochádza zo starého, srúcaného kláštora; predával sa kanceľ i pomníky a náhrobky. Môj nebohý otec ich kúpil niekoľko; boly rozbité na kameň dlažobný, avšak tento zostal od tých dôb na dvore.“

„Je to ešte cele dobre znať, že to bol náhrobok!“ poznamenalo najstaršie z detí; „je tam ešte videť časť presýpacích hodín a časť anjela, avšak nápis, ktorý tam bol, zvetral už cele, je znať len slovo „Preben“ a za ním hneď veľké „S“ a trochu nižšie meno „Marta“; viac nemožno rozlúštiť, a ostatné tiež len po dáždi, alebo keď sa kameň umyje.“

„Môj Bože! Je to tedy náhrobok Prebena Schwana a jeho manželky!“ zvolal starý muž, ktorý podľa svojho veku mohol byť dedkom všetkých tých, ktorí v izbe boli prítomní. „Ba, títo manželia boli z posledných, ktorí na starom kláštornom hrobitove boli pochovaní. Bola to utešená stará dvojica z mojich liet chlapeckých; všetci ich znali a milovali; boli to najstarší manželia z celého okolia. Ľudia o nich hovorili, že majú celý sud zlata, a predsa sa šatili prosto, najhrubšími tkanivami, ale ich plátno oslňovalo belosťou. Bol to skvostný starý párik, Preben a Marta! — Keď sedávali na lavici na vysokých kamenných schodoch pred domom, pod širokými konármi starej lipy a každého prívetivo pozdravovali, človek sa cele zaradoval. Boli neskonalo dobrotiví k chudobným, sýtili ich a obliekali, a rozvaha a pravý duch kresťanský javily sa vo všetkom ich konaní. A čo jeho žena! Rozpomínam sa cele presne na ten deň; bol som malý chlapec a so svojim otcom práve u starého Prebena, keď zomrela; starý ten muž bol veľmi dojatý a plakal ako dieťa. — Mrtvola ležala ešte v spálni, práve vedľa izby, v ktorej sme sedeli — on hovoril s mojim otcom a niekoľkými súsedmi o tom, ako bude teraz osamelým, ako bývalo krásne, koľko rokov spolu žili a ako sa to stalo, že sa soznámili a do seba zaľúbili. Ja, ako som riekol, bol som malý, ale zmocnil sa ma divný pocit, keď som toho starého muža počúval a videl, ako každým okamihom oživuje a ako mu líca červenejú, keď hovoril o svojom zasnúbení, aká bola rozkošná, a koľko malých nevinných okľúk musel robiť, aby sa s ňou stretol. Rozprával o sobáši, oči sa mu pri tom svietily, ešte raz prežíval pri tom ten blažený čas a ona pri tom ležala mrtvá vo vedľajšej izbe, stará žena a on bol starým mužom a rozprával o dobe nádejí — tak, tak to chodí! Vtedy som bol dieťa a teraz som starý, starý ako Preben Schwan. Časy sa menia! — Vzpomínam si cele dobre na jej pohreb; starý Preben išiel hneď za rakvou. Niekoľko rokov predtým si manželia dali zhotoviť náhrobok s nápisom a menami, vyjmúce rok umretia; večer bol kameň vyvezený a položený na hrob — a rok na to ho zase vydvihli a spustili starého Prebena k jeho žene. Nezanechali takého bohatstva, ako sa ľudia domnievali a tvrdili; pozostalosť pripadla príbuzným bývajúcim ďaleko odtiaľ, o ktorých predtým nikto nevedel. Ich dom s lavicou na vysokých kamenných schodoch pod lipou bol na rozkaz mestského úradu srútený, lebo bol na spadnutie a nemohlo byť dovolené, aby zostal. Keď pozdejšie práve tak sa stalo kláštornému kostolu a hrobitov bol zatvorený, dostal sa Prebenov a Martin náhrobok ako všetko ostatné, čo tam bolo, v ruky rozličných kupcov a teraz sa to tak zbehlo, že nebol rozbitý a upotrebovaný, ale že tu leží na dvore pre hry detské a pre sušenie medeného riadu kuchyňského. — Cez hroby Prebena a Marty ide dláždená ulica a nikto si na nich už ani nespomenie!“

A starý muž, ktorý toto všetko rozprával, smutne potriasol hlavou. „Zabudnutí! Na všetko sa zabudne raz!“ povedal.

Potom sa v izbe hovorilo o iných veciach. Avšak najmenší chlapec, dieťa veľkých vážnych očú, vyliezol na stoličku za záclonami a díval sa dole na dvor, kde mesiac jasne svietil na veľký kameň, ktorý sa mu vždy zdal plochý a prázdny, ale teraz tu ležal ako veľký list z knihy rozprávok. Všetko, čo chlapec počul o Prebenovi a jeho manželke, obsahoval tento kameň. Hľadel naň dolu a díval sa hore k jasnému, svetlému mesiacu, v čistý, vysoký vzduch a bolo to, ako by oko božie žiarilo na zem.

„Zabudnutí! Na všetko sa zabudne raz!“ bolo rečené v izbe a v tej chvíli neviditeľný anjel pobozkal chlapca na ňadrá a na čelo a ticho zvolal: „Chráň semä zasiate, chráň ho až k dospelosti! — Tebou, milé dieťa, bude zaniklý nápis, zvetralý náhrobok, v jasných, zlatých písmenkách budúcim pokoleniam uchovaný! Starí manželia prídu zase ruku v ruke starými ulicami, usmievajúc sa, s rumennými tvárami si sadnú na kamenných schodoch pod lipou a budú pozdravovať chudobných i bohatých. Semä tejto hodiny rozvije sa behom rokov v kvet básnický. Dobro a krása neupadajú v zabudnutie, žijú v povestiach a piesňach.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.