Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Kalamár a pero

V básnikovej izbe prezeral ktosi kalamár a pri tom riekol: „To je ku podivu, čo všetko z toho kalamára vychádza! Čo sa asi teraz najskôr objaví? Ba, to je ku podivu!“

„To je to!“ vravel kalamár. „Je to nepochopiteľné! Ja to vždy vravím!“ povedal s pýchou k peru a ostatným predmetom na stole, ktoré to mohly počuť. „Je to veru podivuhodné, čo všetko zo mňa vychádza, ba, je to neuveriteľné! Ja skutočne sám neviem, čo teraz príde, až ten človek zo mňa začne čerpať. Jediná moja kvapka stačí na pol hárku papiera a čo všetko na tom môže byť napísané! Som čosi veľmi podivuhodného! Jedine zo mňa pochádzajú všetky básnikove diela! všetky povahopisy jednotlivých osôb, ako žijú, tak že sa ľudia domnievajú poznávať známe, všetky vrúcne pocity, všetky dobré nápady, všetky rozkošné líčenia prírody. Ja to sám nechápem, lebo prírodu vôbec nepoznám; ale je mi to vrodené. Zo mňa vychádzaly a až dosiaľ vždy vychádzajú zástupy pôvabných dievčat, smelých rytierov na bujných koňoch, veselých a zdravých junákov! Ba, ja to sám ani neviem, ani pri tom na nič nemyslím.“

„V tom máte cele pravdu!“ vravelo pero na rúčke; „vy vôbec nemyslíte, lebo keby ste mysleli, pochopili by ste, že dodávate len tekutinu! Dodávate černidlo, aby som ja mohlo vysloviť a na papieri znázorniť, čo je vo mne; to potom spíšem, o tom nikto nepochybuje a väčšina ľudí má o básnictve tenže názor, ako starý kalamár.“

„Máte veľmi málo zkúseností,“ odvetil kalamár. „Ste sotva týždeň v službe a ste už do poly opotrebované. Domnievate sa snáď, že vy básnite? Ste len toľko, ako slúžka, takých už u mňa bolo v službe, než ste vy prišlo a to práve toľko z husieho pokolenia, ako z anglických tovární na perá. Vyznám sa v husích perách i v perách oceľových. Bolo ich už mnoho u mňa v službe a mnoho ich ešte bude, kedykoľvek človek, ktorý mňa zastupuje v pohyboch, príde a napíše, čo z môjho nútra vyčerpá. Len to by som rád vedel, čo sa teraz bude zo mňa čerpať.“

„Vy ste sprostý kalamár!“ rieklo pero.

Neskoro večer sa vrátil básnik domov, prišiel z koncertu, počul výborného huslistu a bol jeho nevyrovnateľnou hrou celý nadšený. Veľká ríša tónov z husieľ jeho vychádzajúca, budila úžas: hneď to znelo ako zvučiace kvapky vodné, perla za perlou, hneď zase ako sbor spievajúcich vtákov, hneď zase ako búrka v jedľovom lese. Básnikovi bolo, ako by vlastné srdce počul plakať, ale v piesňach, spievaných čarovným hlasom ženy. Bolo to ako by nielen zvuky husieľ znely, ale i ich ladítko, ba i kolíčky a steny; bolo to prekrásné a veľkolepé! Bola to ťažká skladba, a predsa to bolo hrané detsky proste, ako by sláčik len tak po strunách prebiehal. Zdalo sa, že by to vedel každý! Husle znely samé sebou, sláčik hral sám sebou, a tí dvaja to boli, ktorí tvorili celok, úplne bol zabudnutý majster, ktorý nimi vládol a im vdýchol život i dušu. Majster bol zabudnutý, avšak básnik naň myslel, spomenul si naň a napísal tieto myšlienky:

„Ako by to bolo nemúdre, keby sa sláčik a husle chcely pýšiť svojimi výkonmi! A to my, ľudia, tak často robíme, básnik, umelec, vynálezca i priekopník vedy, vojvodca. Preceňujeme sa, sme pyšní na svoje diela — a predsa sme všetci len nástrojmi, na ktoré hraje Boh; jemu jedine buď česť vzdaná! Nemáme ničoho, čo by nás oprávňovalo k pýche.“

Ba, tak napísal básnik, napísal to vo forme srovnania a nazval to: „O majstrovi a nástrojoch.“

„Teraz ste dostali svoj diel, pán môj!“ rieklo pero ku kalamáru, keď zase osamely. „Počuli ste, dúfam, keď nahlas čítal, čo som napísalo?“

„Áno, čo som vám k písaniu uložil,“ povedal kalamár. „Veď to bola predsa rana namierená na vašu pýchu! Ani nechápete, keď si z vás niekto blázna robí! Dal som vám takú ranu, čo som len mohol. Znám predsa svoj vlastný vtip!“

„Hlúpy kalamár!“ odvetilo pero.

A obidvaja sa domnievali, že jeden druhému dal poriadne naučenie a to je vždy príjemné vedomie, byť presvedčený, že sme niekomu riadne poslúžili, potom máme spokojný spánok a oni iste spali pokojne. Avšak básnik nespal; myšlienky mu vírily v hlave ako tóny husieľ, dopadajúce ako perly, šumiace lesom ani búrka, ktorú v srdci cítil. Cítil vnuknutie večného Majstra.

Jemu jedinému buď vzdaná česť!




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.