Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

Motýľ

Motýľ hľadal nevestu. Pravda, že si chcel vyvoliť nejaký nežný kvietok. Prezeral si ich. Tíško a múdro sedela každá na konárku, ako panenka sedeť musí, keď nie je zasnúbená. Ale v tom veľkom množstve bola voľba veľmi ťažká. Nechcel sa namáhať a preto zaletel ku kopretine. Je známe, že kopretina vie predpovedať budúcnosť, najmä zaľúbeným, ktorí trhajúc lístok po lístku, pýtajú sa: „Má mňa rád? — Nemá?“ a tak ďalej. Motýľ sa prišiel teda tiež pýtať, ale lístkov neotrhal, lež každý pobozkal, predpokladajúc, že po dobrôtky každý najďalej dojde.

„Roztomilá kopretinka!“ oslovil ju. „Ste iste najmúdrejšia panička medzi kvetmi. Povedzte mi, veď viete predpovedať budúcnosť, ktorú dostanem? A jaká bude? Až to zviem, môžem hneď k nej leteť a uchádzať sa o ňu!“

Ale kopretina mu ani slovíčkom neodpovedala. Nebolo jej po vôli, že ju pomenoval paničkou, bola ešte slobodná a preto ešte panička nebola. Pýtal sa po druhé, po tretie, a keď sa nič nedozvedel, odletel preč hľadať si nevestu.

Bolo to ešte skoro na jar; šafrán a bledule už kvitly. „Sú roztomilé, roztomilé dievky, ale predsa len ešte primalé žabky!“ Posudzoval ich a ako každý mladý pán radšej sa díval po starších. Potom letel k sasankám; tieto sa mu zdaly trochu neokrúchané; fialky boly príliš rojčivé, tulipány príliš oddané prepychu, narcisky moc meštiacke, lipové kvety príliš malé a potom maly príliš rozvetvené príbuzenstvo; kvety jabloňové boly síce na pohľad ani ruže, ale tie sú dnes tu, a zajtra Boh vie kde, ako vietor zavanul. Také manželstvo sa mu zdalo predsa len príliš krátke. Hrachový kvet sa mu ľúbil najlepšie, bol červený i biely, jemný i čistotný, domácky vychovaný, dievča i pekné na pohľad i v kuchyni oboznámené. Už sa o ňu chcel uchádzať, keď vedľa spozoroval struk so stopami zvädlého kvetu, smutne ovisnutého. „Kto je to?“ pýtal sa. „To je moja staršia sestra,“ vravela hrachovinka.

„Ach, taká budeš tiež ty!“ a naľakaný motýľ odletel.

Cez plot visel badzový list. Mnoho slečiniek bolo na ňom, podlhovastej tvári a žltej pleti. To nebolo podľa jeho vkusu. Ba, aký on mal vlastne vkus? Opýtajte sa ho!

Jar prešla, prešlo i leto a bola jaseň; a motýľ si ešte vždy nevybral. Kvety boly v najkrajšom rozkvete. Ale čo platné, nikde nebolo sviežej, vrelej mladej mysli. A práve v starobe je srdcu najviac zapotreby vône, a georgíny a jasienky mnoho vône nemajú. Preto popustil motýľ v svojich požiadavkách a zaletel ku kučeravej máte.

„Máta síce vôbec nekvitne, ale za to je cele kvetinou, vonia od hlavy až k päte, plný vône je každý jej list. Tú si vezmem.“

A konečne jej predniesol svoju nabídku.

Avšak máta kučeravá stála vzpriamene a ticho a konečne odpovedala: „Priateľstvo — nič viac! Ja som stará a vy ste starý! Môžeme cele dobre žiť jeden druhému, ale vstúpiť v manželstvo — to nie!. Vo veku tak pokročilom nesmieme predsa blázniť.“

A tak nedostal motýľ žiadnu. Príliš dlho hľadal a to nemá byť. Motýľ zostal starým mládencom.

Bolo už neskoro na jaseň; dôkladne pršalo. Vietor dul starým vŕbam do chrbta až v nich prašťalo. Už nebolo možné vyleteť si v letných šatách, „ako keď srdce hrialo nás v tele,“ ako vraví stará pieseň. Ale motýľ tiež už nepoletoval, dostal sa náhodou do izby, kde horel oheň v peci. Bolo tam teplo ako v lete. „Tu by na dalo žiť, ale nestačí len žiť,“ vravel si motýľ; „je treba mať slnko, svobodu a malý kvietok!“

A rozletel sa k oknu, bol spozorovaný, obdivovaný, nabodnutý na špendlík a zaradený do sbierky. Viac sa preň nemohlo urobiť.

„Teraz sedím tiež ako kvet na konárku,“ riekol motýľ, „nie je to práve dvakráť príjemné! Tak sa asi vedie ženatým — sú pevne usadení!“ — A to mu bolo útechou.

„To je úbohá útecha!“ vravely kvety v kvetináčoch.

„Ale kvetinám v kvetináčoch nemožno cele dôverovať,“ pomyslel si motýľ, „sú v príliš častom styku s ľuďmi.“




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.