Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Posledná perla

Bol to dom bohatý a šťastný. Všetci jeho obyvatelia, panstvo i služobníctvo, ba i priatelia domu, boli šťastní a veselí; narodil sa im dnes dedič, syn; matka i dieťa boli zdraví.

Lampa v útulnej spálni bola dopoly zakrytá, záclony z ťažkého hodvábu a drahocenných látok, splývaly s okien. Koberec bol silný a mäkký ako mach, všetko zvalo k spánku, osviežujúcemu kľudu a pokoju, tomu neodolala ani opatrovníčka, zaspala a mohla pokojne spať, lebo všetko bolo v poriadku. Strážny duch rodiny stál pri posteli; nad dieťaťom pri prse matkinom rozpínala sa sieť žiarnych hviezd, skvostný to bol pohľad; každá hviezda bola perlou šťastia. Dobrotivé víly života doniesly novonarodenému všetky svoje dary; bolo to zdravie, bohatstvo, šťastie, láska, krátko všetko, čo si len človek na zemi môže priať.

„Všetko bolo dieťaťu už snesené a venované!“ riekol strážny duch.

„Nie!“ zaznel zrazu hlas z najbližšej blízkosti, bol to hlas anjela strážcu. „Jediná víla dosiaľ nepriniesla svoj dar, ale raz ho prinesie, trebárs až po rokoch. Posledná perla chybuje.“

„Že chybuje? Nič tu nesmie chybovať, a keď je tomu opravdu tak, teda hľadajme mocnú vílu a poďme k nej!“

„Ona príde raz, sama príde! Jej perly je treba k doplneniu venca.“

„Kde sídli? Kde je jej domov? Povedz mi to, pojdem tam a perlu donesiem.“

„Ty tomu chceš!“ riekol strážny anjel dieťaťa, „zavediem ťa k nej, nech je kdekoľvek! Ona nemá stáleho sídla, vstupuje v zámok kráľovský i v chalúpku najchudobnejšieho úbožiaka, nikoho nevynechá, všetkým prináša svoje dary; raz je to celý svet, raz zase len malá hračka. Tiež k tomuto dieťaťu príde, či driev, či pozdejšie. — Tedy poďme, poďme hľadať perlu, poslednú perlu toho bohatstva.“

Ruku v ruke vznášali sa na miesto, ktoré v tejto dobe bolo domovom víly.

Bol to veľký dom temných chodieb, prázdnych izieb a podivuhodného ticha; rad okien bol dokorán, takže tam vnikal ostrý vzduch; dlhé, biele, splývajúce záclony vzdúvaly sa prievanom.

Uprostred izby stála otvorená rakva a v tejto spočívala mrtvola ženy, dosť ešte mladej; bola pokrytá najkrajšími sviežimi ružami, tak že bolo videť len sopnuté, jemné ruky a tvár, smrťou zjasnenú vážne nesúcu posvätenie božie.

Pri rakvi stál muž s deťmi, bol ich celý rad; najmenšie mal otec na rukách, prišly naposledy mrtvú pozdraviť. Muž jej pobozkal ruku, drahú ruku, ktorá tu teraz spočívala ako uvädnutý list, tú ruku, ktorá za živa tak pečlive sa o všetkých starala. Trpké, ťažké slzy splývaly na zem, ale nikto neprehovoril ani slova. Hlboké ticho chovalo v sebe celý svet smútku. Odišli mlčky, s utajovaným vzlykotom.

Stálo tu svetlo, plameň plápolal v prievane, nikto neodstrihol dlhý, rudý knôt. Prišli cudzí ľudia, prikryli mrtvolu víkom, zabili klince, rany mlatku znely chodbami a izbami domu, bôľne prenikaly až ku krvácajúcim srdciam.

„Kam ma vedieš?“ pýtal sa duch. „Tu nebýva víla, ktorej perla by patrila k najkrajším darom života!“

„Na tomto mieste býva teraz, teraz v tejto posvätnej chvíli,“ odpovedal anjel strážny a poukázal do kúta, kde matka za živa sedávala medzi obrazmi a kvetinami, kde ako blahodarná víla domu, na muža, deti, i priateľky sa usmievala, kde ako slnečný lúč bola požehnaním celému domu — tam sedela teraz cudzia žena v dlhom, hodvábnom rúchu. Bol to žiaľ, bola tu teraz panovníčkou, bola matkou na mieste nebohej. Trpká slza jej stiekla do lona a premenila sa jej v perlu. Hrala všetkými dúhovými barvami a anjel ju vzal a perla zažiarila ako sedembarevná hviezda.

„Perla žiaľu, posledná, ktorá nesmie chybovať, ktorou lesk a žiara ostatných sa zvyšujú. Pozoruj lesk tejto dúhy, ktorá zem s nebom spojuje. Za každého z našich milých, ktorý nám umiera, dostáva sa nám v nebi viac o priateľa, za ktorým zalieta naša túžba. Z noci pozemskej dívame sa k hviezdam, k dokonalosti. Pozoruj perlu žiaľu, v nej sú skryté perute ducha, na ktorých sa odtiaľ povznesieme.“




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.