Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

Ľan

Ľan bol v plnom kvete. Mal pekné, modré kvety, mäkké a jemné. Slnko naň svietilo a oblaky ho zalievaly a to mu práve tak prospievalo, ako malým deťom kúpeľ a po nej pusa od mamičky; deti sa tým stávajú krajšími a práve tak tomu bolo s ľanom.

„Ľudia hovoria, že som sa pekne vydaril,“ rozmýšľal ľan, „dosiahol som neobyčajnej výšky a bude zo mňa pekný kus plátna. Ach, ako som šťastný! Som dozaista zo všetkých najšťastnejší! Mám sa dobre a niekam to privediem! Ako ma slnko osviežuje a ako dážď lahodí a oživuje! Som neskonalo šťastný, som zo všetkých najšťastnejší!“

„Tak, tak!“ vravely koly v plote, „ty neznáš sveta tak ako my, v nás je mnohá hrča a mnohý suk!“ a pri tom prašťaly veľmi žiaľne:

„Kuž, kuž, kuž, koniec už, koniec pieseňky!“

„Nie, nie je dosiaľ koniec,“ odpovedal ľan; „slnko i zajtra bude svietiť a dážď mi robí tak dobre, čujem, ako rastiem, cítim, že kvitnem; som zo všetkých najšťastnejší!“

Avšak raz prišli ľudia, chytili ľan za vlasy a vytrhli ho i s korienkami, ach, to bolelo! Potom ho položili do vody, ako by ho chceli utopiť a potom zase k ohňu, ako by mal byť upečený; to bolo strašné.

„Nemôžu vždy byť len dobré časy!“ vravel ľan. „Je treba, aby sa niečo zkúsilo — tým zmúdrime!“

Ale bolo čím ďalej, tým horšie. Trhali a cupkali ho, sušili ho a bili a hrebielcovali, ba boly to hrozné mená! Potom sa dostal na vreteno — vrrr! vrrrrr! Nebolo možné neztratiť z toho hlavu.

„Bol som príliš šťastný!“ myslel si v tej všetkej biede. „Musím sa tešiť dobrom, ktoré mi mladosť poskytla — o — ó!“ a to hovoril ešte, keď sa dostal na tkáčske krosná. Tu sa z neho stal prekrásny kus plátna. Celý ľan, všetky jednotlivé bylinky boly tu spracované.

„Ale to je predsa len krásné! Nikdy by som si nebol pomyslel, aké šťastie na mňa čaká! No, koly v hradbe — tie to pekne vedely s tým svojim:

„Kuž, kuž, kuž, koniec už!“

„Rozhodne nie je ešte koniec pieseňky! Teraz to len začína! To sa ani nedá vypovedať! Trpel som síce, ale za to zo mňa niečo je; som zo všetkých najšťastnejší. — Aký som pevný i mäkký, biely a dlhý! To je niečo iného, než byť len obyčajným kvietkom, trebárs krásne rozkvitnutým! Tomu sa nedostáva patričného ošetrovania, a vody sa mu dostane len keď prší. Teraz sa so mnou pekne jedná! Slúžka ma každého rána pekne obracia a každého večera dostane sa mi sprchy z kropáča; farárova gazdiná dokonca o mne rečnila, tvrdiac, že som najkrajším kusom vo farnosti. Nemôžem byť šťastnejší!“

Potom sa plátno dostalo do domu a pod nožnice. Strihali, trhali, ihlou pichali, ach, čo všetko s ním robili! To bola veru zlá zábava. Avšak z plátna bolo pristrihnuté na dvanásť kusov prádla, takého, o ktorom sa obyčajne nehovorí, ale ktoré je všetkým ľuďom potrebné; bolo toho dvanásť kusov.

„Hľa, teraz len sa zo mňa niečo stalo. To je tedy moje určenie! To je opravdu znamenité! Teraz som svetu užitočným, a tak to má byť, v tom je pravá radosť. Som síce na dvanásť kusov. ale predsa som jeden a ten istý celok, sme tucet! To je veľké šťastie!“

A prešly roky — už sa ich dlhšie nemohlo potrebovať.

„Raz je koniec nevyhnutný!“ povedaly kúsky, „držaly by sme dlhšie, ale nemožno požadovať nemožnosti!“ Potom boly roztrhané na kúsky a domnievaly sa, že je teraz nadobro po všetkom, boly rozsekané, na kašu rozgniavené a svarené, ba, ani samy nevedely, čo sa s ními robí — a naraz sa staly krásnym, bielym papierom.

„Ach, aké je to prekvapenie!“ riekol papier. „Teraz som jemnejší než predtým a dokonca budem popísaný! Čo všetko na mňa možno napísať! To je opravdu nekonečné šťastie! A bol papier popísaný prekrásnymi poviedkami, a ľudia počúvali, čo na ňom stálo, bolo to správne a dobré, poučovalo a zdokonaľovalo to ľud, bolo to opravdové požehnanie, ktoré v slovách s papiera vyplývalo.

„To je viac, než sa mi snívalo, dokiaľ som bol kvietkom v poli; ako som si len mohol mysleť, že to privediem tak ďaleko, že budem ľuďom i k zábave i k poučeniu. Ani toho ešte sám nechápem! Ale je tomu opravdu tak! Boh je mi svedkom, že sám zo seba som k tomu ničím neprispel, len čo som podľa svojich slabých schopností musel urobiť, aby som uhájil svoj život! A predsa som zahrňovaný radosťami a poctami. Vždy, keď si pomyslím: „Koniec pieseňky!“ hneď zase vystúpim na ešte vyšší stupeň. Teraz iste precestujeme celým svetom, aby si mňa všetci ľudia mohli prečítať! Kedysi som bol pyšný na svoje modré kvietky — teraz za každý kvietok rozdávam skvostné myšlienky! Som zo všetkých najšťastnejší!“

Ale papier nebol poslaný na cesty, ale dostal sa ku kníhtlačiarovi, kde všetko, čo na ňom bolo napísané, bolo vytlačené a do knihy — ba do mnohých tísícov kníh sviazané a tak z nich mohlo čerpať zábavu a užitok o mnoho viac ľudí, než keby jediný papier, na ktorom boly poviedky napísané, bol šiel svetom a bol už na polovici cesty roztrhaný.

„Bo, to je opravdu to najrozumnejšie!“ rozmýšľal popísaný papier. „Že mi to hneď nenapadlo: Ja si zostanem pekne doma a budem uctievaný ako starý dedko. Ja to som, na ktorom bolo písané, na mňa splývaly slová s pera. Ja zostanem a knihy budú kolovať. Tak sa dá rozhodne niečo urobiť. Ach, ako som rád, že som tak šťastný!“

Potom bol papier zabalený do balíčku a uschovaný v knižnici. „Je to krásne, odpočívať po tak dokonalom diele!“ vravel papier. „To je dobrá zásada, že treba dojsť k rozmýšľaniu o svojom vlastnom nútre. Len teraz sa mi cele objasnil môj bohatý obsah. A poznať samého seba, to je pravý pokrok, to asi nastane teraz? Dozaista pokrok, veď ideme neprestajne napred!“

Jedného dňa bol všetok papier daný do kachieľ, nechceli ho predať obchodníkovi, aby doňho balil maslo a cukor. Všetky deti z domu stály dookola, chcely ho videť, až vzplanie, chceli v popoli uvideť početné iskry, ktoré zdanlivo sa rozprchávajú a potom postupne náhlo zhasínajú — sú ako deti, idúce zo školy, a posledný je učiteľ. Často sa zdá, že už odišiel, ale náhlo vybehne za ostatnými.

Celý papier ležal v balíčku v ohni. Ach, ako to zaplanulo! „Uch!“ vravel a v tomže okamihu bol v jedinom plameni, zaplápolal do výšky, akej ľan, dokiaľ bol malou kvetinkou, nikdy nedosiahol, a svietil, ako biele plátno nikdy svietiť nevedelo. Všetky písmenky v ňom napísané v tomže okamihu sa rozžeravily a všetky slová a všetky myšlienky splynuly v plameň.

„Teraz vystupujem rovno k slnku!“ zavznel hlas z plameňov, zdalo sa, ako by to tisíc hlasov jednomyseľne volalo, a plameň vyšiel komínom. — — — Jemnejšie však než plameň, neviditeľné ľudskému zraku, vznášaly sa malučké, nepatrné bytnosti, na počet rovnako s kvetami ľanu. Boly ešte ľahšie než plameň, ktorý ich zrodil, a keď tento uhasnul, a z papiera zostal len popoľ, zatancovaly nad ním ešte raz, a kde sa ho dotkly, boly patrné ich stopy, rudé to iskry, ktoré boly deťmi, idúcimi zo školy i s učiteľom. Bol to rozkošný pohľad a domáce deti stály a spievaly nad mrtvým popoľom:

„Kuž, kuž, kuž, koniec už, koniec pieseňky!“

Avšak malé, neviditeľné bytnosti vravely: „Nikdy nie je piesni koniec, to je práve to najkrajšie zo všetkého. Vieme to a preto sme zo všetkých najšťastnejšie.“

Ale deti to nepočuly a neboly by tomu ani rozumely, a toho tiež nebolo zapotreby, lebo deti nemajú všetko vedeť.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.