Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Dvaja kohúti

Boli raz dvaja kohúti, jeden na smetisku a druhý na streche, obidvaja veľmi pyšní. Ktorý viac? Povedz, čo si myslíš, ale my zostaneme na svojom.

Slepačí dvor bol oddelený doskovou prepážkou od iného dvora, kde bola hromada hliny. Na tomto rástla veľká uhorka, a bola si toho povedomá, že je rastlina z pareniska.

„K tomu sme určení narodením,“ povedala sama k sebe. „Nie všetci môžu sa narodiť ako uhorky, je tiež treba iných tvorov živých. Sliepka, kačica a všetky ostatné na dvore sú predsa tiež tvory božie. Vidím teraz na plote kohúta; jeho význam je dozaista cele odlišný od významu kohúta na veži, ktorý je tak vysoko postavený, že nemôže ani zakikiríkať. Nemá ani sliepok, ani kuriat, myslí len na seba. Hľa, to tento súsedný kohút je cele iný chlapák! Pozrime, ako si vykračuje — to je priamo taniec! Čujme, ako kikiríka, to je ako hudba! Kdekoľvek sa objaví, všade podá dôkaz, že je povolaným trubačom! Keby prišiel až sem, keby ma zožral so všetkým všade, keby som sa dostala až do jeho hrvoľa — ach, to by bola krásna smrť!“, tak myslela uhorka.

K večeru sa strhla obrovská búrka; sliepky, kuratá, ba dokonca i kohút, všetci sa skryli, hľadajúc ochranu. Prepážka medzi dvorami sa srútila s veľkým krikom a hlukom; škridle padaly so striech, len kohút na veži sedel pevne, ani sa neotočil, nemohol, a bol predsa dosiaľ mladý, čerstvo uliaty — avšak bol rozvážny a obozretný. Už od narodenia si počínal vážne a s rozmyslom, ničím sa nepodobal prelietavým vtákom nebeským, vrabcom a lastoviciam, pohrdal nimi, týmito „všednými kriklúnmi nepatrných rozmerov“. Holubi sú vraj síce väčší, čistší a menistí, ani perleť, vyzerajú vraj skoro ako vežný kohút, ale sú vraj tuční a hlúpi, všetky ich myšlienky sa nesú len v ten smer, ako by sa hodne napchali, tak si myslel vežný kohút, a styk s nimi vraj je veľmi nudný. Vtáci ťažní vraj tiež nezabudli sa mu predstaviť, rozprávali o vzdušných karavánoch, o cudzích zemiach a rozprávali strašné poviedky o dravých vtákoch. Prvý raz to bolo nové a zábavné, ale pozdejšie spozoroval kohút vežný, že sa opakujú, že je to vždy to isté, a to je pravda nudné. Boli nudní a všetko bolo nudné. S nikým nebol možný styk, všetko bolo nechutné a omrzelé.

„Svet nie je na nič!“ riekol. „Všade len pletky!“

Kohút vežný bol, ako sa hovorí „blazeovaný“ a tým by sa uhorke iste stal zaujímavým, keby to bola vedela. Avšak ona mohla oči nechať na kohútovi zo súsedného dvora a ten bol teraz na dvore u nej.

Plot bol zvalený a hromy a blesky už minuly.

„Čo poviete na to kikiríkanie tam hore?“ pýtal sa kohút sliepok a kuriat. „Malo to čosi nejemného do seba, schádzala neha.“

A sliepky s kuratami bežaly na smetisko vedľa a kohút sa blížil rytierským krokom.

„Rastlina zahradná!“ riekol o uhorke a podľa toho jediného slova poznala jeho hlboké, rozsiahle vzdelanie a zabudla, že sa do nej pustil, že ju zobe a žere.

„Krásna smrť!“

A prišly sliepky a prišly kuratá a kam bežalo jedno, tam bežaly ostatné a dívaly sa po očku a len sa dívaly na kohúta, pýšily sa ním, veď bol i on z ich rodu.

„Kikirikí!“ zakričal kohút, „z kuriat sa čoskoro stanú sliepky, lebo ja to tak slepačiemu dvoru zvestujem a nariaďujem!“

A kuratá a sliepky kodkodákaly a behaly za ním.

A kohút zvestoval veľkú novinu.

„I kohút môže vajcia nosiť! A viete, čo je vo vajci kohúta? Škriatok! Nikto neznesie jeho pohľadu! Ľudia to vedia a vy to viete teraz tiež, čo je vo mne, ako som na slepačom dvore znamenitým tvorom.“

Potom zatrepotal kohút krídlami, narovnal si hrebienok a znova zakikiríkal. Všetky sliepky a všetky kuratá až zamrazilo, boly však nesmierne pyšné, že niekto z nich je tak znamenitým tvorom na dvore slepačom. Kodkodákaly, až to vietor zaniesol ku kohútovi na veži; on to počul, lež ani sebou nepohol.

„Pletka a nesmysel!“ povedal vežný kohút sám k sebe. „Obyčajný nádvorný kohút nikdy nesnáša vajec a ja snášať nechcem. Keby som si prial, mohol by som sniesť trebárs i pelynok, ale svet ani za pelynok nestojí, ani toho nie je hoden. Všade len pletka a naničhodnosť. — Ale teraz sa mi už nechce dlhšie tu stáť!“

A preto sa vežný kohút odlomil, avšak nezabil kohúta nádvorného, „hoci mal naňho spadené, zabiť ho chcel!“, ako sa sliepky vyslovily.

A čo vraví mravné naučenie?

„Je predsa len lepšie kikiríkať, než byť blazeovaný a — odlomiť sa.“




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.