Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Bazová matička

Bol raz jeden malý chlapec a ten prechladol; vyšiel a vrátil sa s mokrými nohami; nikto nemohol pochopiť, kde to sobral; lebo čas bol suchý. Teraz ho svliekla jeho matička, položila ho do postele a dala doniesť samovar, aby mu uvarila dobrú šálku bazového odvaru, lebo ten zohrieva. Spolu tam vstúpil starý, zábavný pán, ktorý býval hore v dome; žil cele sám, nemal ani ženy, ani detí. Ale deti mal zo srdca rád a vedel rozprávať toľko pohádok, poviedok a rozprávok, že bola radosť ho poslúchať.

„Teraz vypi čaj,“ povedala matka, „potom ti snáď dobrý strýko povie nejakú rozprávku.“

„Len aby som vedel hneď nejakú novú,“ povedal starý muž a pokyvoval k tomu dobromyseľne hlavou. „Ale kde len ten chlapec tak prestydnul?“

„Nuž kde, to práve nemôžem pochopiť, kde si tak nohy zmočil,“ odpovedala matka.

„Rozprávajte rozprávku!“ prosil chlapec.

„Áno, ale len vtedy, keď mi presne udáš — lebo to musím najsamprv vedieť — ako hlboko leží odkvap na ulici, ktorou do školy chodíš?“

„Odkvap ide práve do prostriedka chodníka,“ povedal chlapec, „ale potom musím stúpiť do hlbokej diery.“

„Vidíš, odtiaľ máš svoje prechladnutie,“ povedal starý pán, „ale teraz predsa ti musím vyrozprávať tú pohádku, ale opravdu, neviem žiadnu!“

„Ale, veď si môžete nejakú vymyslieť!“ povedal chlapec. „Mamička hovorí, že všetko, na čo sa pozrete, je hneď pohádka, a že o všetkom, čoho sa dotknete, môžete poviedku rozprávať.“

„To hej, ale také rozprávky nestoja nič. Tie pravé prichádzajú samé od seba. Zaklopú mi na čelo a vravia: „Tu som!“

„A prečo teraz nezaklope?“ pýtal sa chlapec. Matka sa usmievala, potom vzala čajovú konvičku, hodila tam bazový kvet a naliala na to vrelej vody.

„Prosím, prosím, rozprávajte!“ prosil chlapec.

„Nuž hej, ale keby len pohádka sama chcela prísť! Ale taká pravá pohádka robí vždy drahoty, príde len vtedy, keď práve sa jej páči. „Ale počkaj,“ vravel zrazu, „tu máme jednu, dávaj pozor, je práve teraz v čajovej konvičke.“

Chlapec sa zahľadel uprene na konvičku, kde sa dvíhalo vĺčko vždy viac a viac, až bazové kvety vykukovaly von svieže, rozvíjaly sa na veľké, dlhé jazyky a i z varu svojho sa rozkladaly na všetky strany, boly väčšie a väčšie a neprestajne väčšie, až z nich bol celý bazový ker, nádherný celý strom, ktorý siahal až do postieľky dieťaťa a odhrnoval záclony na stranu. Ako to kvitlo a voňalo! V prostriedku stromu sedela stará, dobrá panička, v tak zvláštnom kroji, ktorý bol zelený ako listy bazy a mal strapce z veľkých bielych kvetov bazových. Nebolo možné hneď rozpoznať, či to bola látka, alebo živá zeleň a kvety.

„Ako sa volá tá pani?“ pýtal sa chlapec.

„Rimania a Grékovia,“ odpovedal starý pán, „menovali ju dryadou, ale tomu my nerozumieme. Vonku v Novom meste majú pre ňu lepšie meno, volajú ju „bazovou matičkou“ a tomu musíš venovať celú svoju pozornosť. Počúvaj teraz a pri tom pozoruj ten krásny strom bazový!“

„Práve taký veľký, kvitnúci strom stál raz vonku na Novom meste. Vyrastal v rohu malého, chudobného dvorka, a pod týmto stromom sedeli raz odpoludnia v najkrajšom svetle slnečnom dvaja starí ľudia, totíž starý, veľmi starý námorník a jeho stará, veľmi stará ženička. Boli obidvaja už pradedkovia a skoro mali sláviť zlatú svadbu, ale nemohli sa už upamätať na deň svojho sňatku. Bazová matička sedela v strome a bola tak veselá, ako je dnes tu. „Ja viem dobre, kedy je deň vašej zlatej svadby,“ povedala, ale obidvaja starí ľudia ju nepočuli, hovorili oni o starých časoch.

„Pamätáš sa ešte na to,“ povedal starý námorník, „keď sme boli ešte cele malí a tu kolkolom sme pobiehali a sa hrali? Bolo to na tomže dvore, kde teraz sedíme. Zastrkovali sme vetvy do zeme a robili zahrádku.“

„Isteže,“ odpovedala stará pani, „na to sa ešte cele dobre pamätám. Potom sme halúzky zalievali a jeden z krov, bola to baza, zapustil korene, vyhnal zelené prúty a vyrástol na veľký strom, pod ktorým my tu teraz, starí ľudia, sedíme.“

„Hej, tak je tomu,“ povedal on. „A tam v tom rohu stál sud na vodu, kde plávala moja loď, ktorú sám som si vyrezal. Ako plávala! Plávať som sa pravda pozdejšie ešte ináč naučil.“

„Pravdu máš,“ prisviedčala ona, „ale skôr sme chodili do školy a hocičomu sme sa naučili a potom sme sa zobrali. Tu sme si obidvaja trochu poplakali. Ale odpoludnia sme šli ruku v ruke a vystúpili sme na „guľatú vežu“ a dívali sme sa na naše hlavné mesto a na ďaleké more. Potom sme vyšli do veľkého zábavného parku, kde kráľ a kráľovná v nádhernom člnku svojom po prieplave plávali.“

„Ale mne bolo určené skoro pluť po inej lodi, a to po dlhé roky na ďalekých a ďalekých cestách!“

„Veru hej, naplakala som sa dosť pre teba,“ prerušila ho ona, „lebo som myslela, že si mrtvý a spíš v hĺbke morskej, často som vstala v noci a dívala sa, či sa veternička nekrúti. Krútila sa, to je pravda, ale ty si predsa neprichádzal a neprichádzal! Ale ja si spomínam cele jasne, ako sa v prúdoch s teba lialo, a ako prišiel sberateľ smetí a zastavil pred bránou môjho panstva. Tu som vyšla so smetím a zostala stáť medzi dverami. Bol taký zlý čas, že by nikto ani psa nebol vyhnal. A ako som stála, prišiel poštovský poslíčok a dodal mi list. Bol od teba. Ten list sa nacestoval! Rýchlo som ho otvorila a prečítala. Ako som sa zaradovala! Smiala som sa a plakala naraz! V liste stálo, že si v južných krajinách, kde káva rastie. Aká je to šťastná a požehnaná zem! Ty si mi v liste toľko toho narozprával a ja som videla v duchu všetko pred sebou, zatiaľ čo dážď bil do okien a ja stála so smetím v rukách. V tom zrazu prišiel niekto a objal ma —“

„A ty si mu za to dala poriadne zaucho!“

„Nuž vedela som ja, že si to ty? Áno, ty si došiel súčasne so svojim listom, a aký si bol krásny! — Ale ty si i dnes ešte taký krásny. Mal si veľkú, žltú, hodvábnu šatku vo vrecku a nový, lesklý klobúk na hlave; áno, vyzeral si opravdu veľmi driečne! Ale aký nečas to bol! Cesty boly plné blata.“

„A potom sme sa hneď zasobášili,“ pokračoval on, „a vieš ešte, ako sme dostali nášho prvého syna, a potom malú Máriu a Nielse, a Petra a Hanza Christiana?“

„Áno, a ako všetci vyrástli a stali sa dobrými ľuďmi, ktorých každý mal rád.“

„A ich deti zase maly deti,“ povedal starý námorník, „a to sú už pravnukovia. Je to jadrné pokolenie! Ako sa mi zdá, a myslím, že sa nemýlim, slávili sme svoju svadbu práve v tomto čase ročnom!“

„Pravda je, a práve dnes je váš zlatý deň svadobný,“ povedala stará „bazová matička“ a dala hlavu medzi oboch starkých. Títo však mysleli, že je to súseda, ktorá im prikyvuje. Pozreli sa na seba a tisli si ruky. A skoro prišli tiež vnukovia a deti, ktorí dobre vedeli, že je dnes ich zlatá svadba, a ktorí im blahoželali. Ale zatiaľ čo sa starkí na všetko, čo sa stalo v dobách minulých, dobre pamätali, práve na toto zabudli.“

Baza voňala silne a zapadajúce slnko svietilo šedej dvojici do tvárí, a vtedy obidvaja zružoveli. A najmladší vnuk tancoval okolo nich a kričal blažený, ako veselí budú dnes večer, lebo budú mať nové zemiaky!

A bazová matička kývala sa na svojom strome a volala s ostatnými: Sláva!

„Ale toto nie je žiadna pohádka!“ prerušil chlapec starého pána.

„Isteže ty to musíš lepšie vedieť,“ odpovedal tento, „poď spýtame sa starej bazovej matičky!“

„Nie, nebola to pohádka,“ povedala bazová matička. „Ale teraz to príde. Zo skutočnosti vyrastá práve tá najpodivnejšia rozprávka; ináč by nemohol môj nádherný bazový strom vyrásť z čajovej konvičky.“

Potom vzala chlapca a vyzdvihla ho z jeho postieľky, položila si ho na ňadrá, a potom sklenuly sa nad nimi a okolo nich kvety a halúzky bazové, že sedeli ako v najhustšej besiedke. Tá letela s nimi vzduchom. Ach, to bolo tak krásné!

Bazová matička premenila sa na malé, nežné dievčatko; ale jej šaty boly z tejže zelenej látky s bielymi kvetmi, ktoré i pred tým nosila. Na ňadrách mala skutočný kvet bazový, i jej kučeravými vlasmi sa vinul veniec bazových kvetov. Mala veľké modré oči, áno, bola radosť sa na ňu dívať!

Dievča a chlapec sa pobozkali — boli rovnako starí a naplnení rovnakou radosťou.

Ruku v ruke vystúpili z besiedky a stáli teraz v krásnej kvetovej záhrade doma. Na sviežom trávniku ležala otcova palica, na kôl priviazaná. Pre deti bol však život v tej palici. Sotva si na ňu sadli, premenil sa lesklý gombík na nej v rehotajúcu koňskú hlavu; dlhá, čierna hríva sa trepotala, vyrástly štyri pružné, štíhle nohy; bol to krásny jazdecký kôň a cvalom ujažďaly okolo trávnika. „Hopsa, hejsa!“ teraz urazíme mnoho míľ, ďalej a ďalej!“ volal chlapec. „Ideme do panského dvora, kde sme boli vlani!“ A jazdili a jazdili okolo trávnika, a pri tom volala dievka, ktorá, ako vieme, bola bazovou matičkou: „Teraz sme na vidieku. Vidíš tam ten sedliacky majetok s veľkou pecou, ktorá ako obrovské, do múru zamurované vajce do cesty presahuje? Baza skláňa svoje vetve nad ňou, kohút si pyšno vykračuje a hrabe potravu pre svoje sliepky, hľaď, ako sa nafukuje! A teraz sme pri kostole! Leží vysoko na hôrke pod veľkými dubmi, z nich jeden už dopoly uschnul. Teraz sme pred kovárňou, kde oheň plápolá, a polonahí mužovia bušia hámrikmi, až iskry kol do kola rozletujú. Ale len napred, ďalej! Napred! K nádhernému zámku panskému!“

A všetko, všetko, čo malé dievča na palici sediace rozprávalo, letelo v tomže okamihu viditeľne okolo nich, a chlapec to videl cele zreteľne, hoci vždy len trávnik objažďali.

Potom sa hrali v postrannej aleji a ohradili si na zemi záhradku. Dievča vzalo bazovú vetievku zo svojich vlasov, zasadilo ju, a ona rástla práve tak, ako oná vetva u starých ľudí v Novom meste, keď títo sa, ešte ako deti, spolu hrali. Ako oni, kráčali i títo ruku v ruke spolu, len že nevystúpili na guľatú vežu, ani sa neprechádzali v zábavnom parku, nie, dievča chytilo chlapca okolo pasu a lietalo s ním po celej ríši.

A prišla jar a bolo leto, a jaseň a zima, a tisíc obrazov sa zrkadlilo v očiach a srdci chlapca, zatiaľ čo mu dievčatko neprestajne predspevovalo: „Toho nikdy nezabudneš!“

Po celý let voňala baza sladko a silno. Cítil však tiež vôňu ruží a sviežich bukov, ale baza voňala silnejšie a silnejšie, lebo jeho kvety visely na srdci dievčatka, a na toto opieral chlapec medzi letom svoju hlavu.

„Tu je prekrásne na jar!“ povedalo dievčatko. A zrazu stáli v sviežo sa zelenajúcom bukovom lese, kde kvety voňaly a svetlo-ružové anemonky sa v zeleni prekrásne vynímaly.

„Ach, kiež by vždy bola jar vo voniacom sviežom bukovom lese!“ povedal on.

„Tu je nádherne v lete!“ povedala ona. A išli okolo starých hradov z dôb rytierstva, kde sa štíty a zubaté múry zobrazovaly vo vodných priekopách, kde plávaly labuti, dívajúce sa k chladným záclonám stromov. Na poli vlnilo sa obilie ako more, červené a modré kvety stály v priekopách, v húšťavách sa vinul divý chmeľ a kvitnúce svlačce. Večer vyšiel mesiac, veľký a plný, a seno voňalo na lúkach. To sa nezabúda!

„Tu je nádherne na jaseň!“ hovorilo dievčatko. A nebo sa klenulo dvakráť vysoké a modré nad nimi. Les hýril v najkrajších červených a žltých barvách; poľovnícki psi sa hnali za zverou. Na tmavomodrom mori objavily sa všade biele plachty, a v stodolách stály staré ženy, dievky a deti a oberaly chmeľ do veľkej nádoby.

Mladí ľudia spievali piesne, a starí rozprávali pohádky o škriatkoch a čarodejoch. Nič nemohlo byť krajšieho!

„Je tu nádherne i v zime!“ povedalo dievčatko. A tu stály všetky stromy pokryté srieňou, takže vyzeraly ani biele korále. Sneh škrupal pod nohami, ako by človek mal vždy nové topánky, a s neba padaly žiarivé hviezdy jedna za druhou. V izbe rozsvietili vianočný stromčok. Tu bolo darov a žartov a radosti! V sedliackych izbách na vidieku znely veselo husle a ľudia sa hrali o jablčné rezy. I najchudobnejšie dieťa vyhlásilo: „Je predsa krásne v zime!“

A bolo opravdu prekrásne. A dievčatko ukázalo chlapcovi všetko, a pri tom voňala baza neprestajne, a vždy viala červená vlajka s bielym krížom, pod ktorou sa plavil starý námorník z Nového mesta. Z chlapca sa stal mladík a mal ísť do ďalekého sveta, preč ďalej do južných zemí, tam, kde káva rastie.

Ale pri rozchode vzalo dievča bazový kvet s ňader a dala mu ho na pamiatku. On ho vložil do svojho spevníka a kedykoľvek ho v cudzích zemiach otvoril, bolo to vždy na tom mieste, kde ležal tento kvet upomienky, čím dlhšie sa na ňu díval, tým bola sviežejšia. Vial z nej dych domácich lesov a jasne videl medzi kvetami a listami malé dievča so žiarivými očami a počul, ako mu šepce: „Tu je krásne i na jar, i v lete, i na jaseň i v zime!“ A stá obrazov tiahlo potom jeho mysľou!

A minulo tak mnoho rokov, a on sa stal starým mužom a sedel so svojou ženou pod kvitnúcim stromom. Držali sa za ruky, práve tak ako ich pradedko a prababička tak v Novom meste robievali, a hovorili tiež o starých dobách a o zlatej svadbe.

Dievčatko s modrými očami a bazovými kvetmi vo vlasoch sedelo hore na strome, kývalo im a hovorilo: „Dnes je deň zlatej svadby!“ Potom vzalo dva kvety zo svojho venca a pobozkalo ich; tie planuly najprv ako striebro, potom ako zlato, a keď ich potom bazová matička položila na hlavy starkých, tu sa premenil každý kvet na zlatú korunu.

A tak tam sedeli obidvaja ako kráľ a kráľovná pod kvitnúcim stromom, ktorý bol cele tak, ako strom bazový, a starý muž rozprával starej žene rozprávku o bazovej matičke, ako sa mu rozprávala, keď ešte bol cele malý chlapec. A obidvom sa zdalo, ako by v tom veľmi mnoho bolo obsažené, čo sa ich vlastnej historii podobalo, a práve to sa im ľúbilo zo všetkých najviac.

„Áno, tak je tomu,“ povedalo dievčatko na strome. „Niektorí ma volajú bazová matička, ale vlastne sa menujem spomienka. Ja som to, ktorá v strome sedí a rastie. Ach, ja mám spomienok z minulosti a viem mnoho rozprávať. Ukáž, nech sa podívam, či máš ešte svoj kvet?“

Starý muž otvoril svoj spevník; tu ležal bazový kvet tak svieži a čerstvý, ako by len nedávno tam bol vložený a bazová matička, alebo lepšie rečené spomienka kynula mu vľúdne, a obidvaja starci so zlatými korunami na hlavách sedeli tu ožiarení zlatým slnkom večerným. Zavreli oči — a bol pohádky koniec.

Chlapec ležal v svojej postieľke; nevedel, či sníval, či len počul rozprávať, čajová konvička stála na stole, ale nevyrastal z nej žiadon bazový ker, a starý pán, ktorý rozprával, odchádzal práve z dverí.

„Ach, aké to bolo pekné,“ povedal chlapec. „Mamička, bol som opravdu v južných krajinách?“ —

„Áno, to si myslím,“ povedala matka. „Keď vypije niekto dva až po okraj naplnené čaše bazového thé, potom sa dostane do južných, teplých krajov.“ A potom ho dobre prikryla, aby znova neprechladol.

„Ty si dobre spal, zatiaľ čo ja som sa so starým naším priateľom prela, či je to rozprávka alebo pohádka.“

„A kde je bazová matička?“ pýtal sa chlapec.

Sedí tu v čajovej konvičke,“ povedala matka, „a tam môže zostať.“




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.