ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Otec a matka a všetky deti boli v divadle, len Anička a jej krstný boli sami doma.

„Podívame sa tiež na nejaký kus!“ povedal krstný, „môžeme hneď začať!“

„Ale veď nemáme divadla,“ odvetila Anička, „a kto má hrať? Moja stará bábka nemôže, je už veľmi škaredá, a nová si nesmie dokrčiť svoje nové šatičky.“

„Hercov je vždy možné najsť, keď sa spokojíme tým, čo máme naporúdzi!“ povedal krstný. „Najprv si postavíme divadlo! Sem dáme knihu, sem druhú a ešte jednu, všetky trochu na krivo. Na druhú istranu tiež tri. Hľa, to sú kulisne! Táto stará škatuľa bude úzadie, dnom napred. Javisko predstavuje izbu, to predsa každý pozná! Teraz si obstaráme personál! Počkaj, čo všetko to vlastne máme v bedničke s hračkami. Najprv osoby a potom kus, jedno pekne za druhým a bude to báječné! Tu hľa je hlavička z fajky a tu zase nepárna rukavica, z tých bude výborný pár, otec a dcéra!“

„Ale to sú len dve osoby!“ prerušila ho Anička. „Tu je stará vesta môjho brata — nemohla by tiež hrať divadlo?“

„No, veľká je na to dosť!“ usúdil krstný. „Prevezme úlohu milovnícku. Má prázdne vrecká, a tým je už zaujímavou osobnosťou, z toho pochádza nešťastná láska. A tu je po luskáčkovi bota s veľkou ostrohou! Prach a broky! Tá si môže vykročiť a biť sa v prsá. Bude nevítaným nápadníkom, o ktorom slečinka ani počuť nechce. Akú by si si teda žiadala hru? Trúchlohru alebo rodinnú drámu?“

„Rodinnú drámu!“ odpovedala Anička; „ostatní majú takéto hry najradšej! Poznáš nejaké?“

„Ako by nie! Stá a stá!“ odpovedal krstný, „najobľúbenejšie sú preložené z francúzštiny, ale pre malé dievčatká sa to nehodí. Môžeme voliť trebárs to najnežnejšie, v jadre sú predsa všetky rovnaké. Pozor, teraz s tým zamiešam. Rumbumbum! Z brusu nové! Teraz príde niečo nového, novučičkého! Počujme, čo je na ceduli!“

A krstný vytiahol staré noviny a robil, ako by čítal:

Dve hlavičky

Rodinná dráma o jednom dejstve.

Osoby:

A teraz začneme! Opona ide hore; nemáme síce opony, ale to je výhodné preto, že je aspoň hneď hore. Všetky osoby sú na javisku, aspoň ich máme naporúdzi. Teraz hovorím za otca Hlavičku. Hnevá sa dnes, je na ňom badať, že fajčil morskú penu.

„Rumbumbum! Ja som pánom v svojom dome! Ja som otcom svojej dcéry! Prosím, aby každý počúval, čo ja hovorím! Pán Bota je osobnosť, v ktorej je možné sa vidieť, hore safián, dolu ostrohy. On dostane moju dcéru!“

„Teraz počúvaj, Anička!“ povedal krstný. „Teraz prehovorí vesta. Má preložený golier, chová sa skromne, ale zná svoju cenu a má právo riecť to, čo hovorí:

„Som bez poškvrny! Tiež je nutné uvážiť dobrotu! Som z pravého hodvábu a nosím šnôry!“

„Len o svadbe a nikdy indy! A v pradle púšťate!“ To teraz hovorí pán Hlavička. „Pán Bota nepremokavý, kožený, vie vrzgať, cvendžať ostrohou a vyzerá ako Talian!“

„Mali by sme vlastne hovoriť vo veršoch!“ vravela Anička, „to by bolo prekrásne!“

„A prečo nie?“ odpovedal krstný. „Keď slávne obecenstve rozkazuje, začnú hneď! „Pozri — slečna Rukavička, ako rozťahuje prsty:

A úchvatným dojatím hovorí pán z Vestova:

Bota vyhadzuje, dupe, cvendža ostrohami a strhne tri kulisne.

„To je prekrásné!“ zavolala Anička nadchnute.

„Ticho, ticho!“ prerušil ju krstný; „len nemý súhlas dokazuje, že patríš k vzdelanému obecenstvu v prvých radoch. Teraz zaspieva slečna Rukavička svoju veľkú áriu na koniec s týmto výkrikom:

Teraz, milá Anička, prichádza to najnapínavejšie, to je v činohre to najdôležitejšie. Vidíš, pán z Vestova sa už rozpína, svoju reč vypovie priamo tebe, aby si vynútil tvoju pochvalu; ale radšej toho nechaj, bude to vznešenejšie. Počuj, ako šuští jeho hodváb. „Sme dohnaní k najhoršiemu! Varuj sa! Teraz začnú fígle! Vy ste hlavička z Fajky, ale ja som tiež dobrá hlavička. — Hup, teraz ste tam!“ „Videla si to, Anička?“ pýtal sa krstný. „Výprava i hra sú výborné: pán z Vestova chytil starého Hlavičku a vstrčil ho do vrecka. Teraz tam leží a pán z Vestova hovorí:“

„Mám vás vo vrecku, v svojom najhlbšom vrecku. Nikdy viac sa nedostanete na svetlo, dokiaľ nesľúbite, že mi dáte svoju dcéru, slečnu Rukavičku z Ľavice; ja jej podám pravicu!“

„To je strašne krásne!“ zvolala Anička.

A teraz odpovedá starý Hlavička:

„Už je po hre?“ pýtala sa Anička.

„Ale kdeže!“ odpovedal krstný, „je len po pánovi Botovi.“ Zaľúbený pár si kľakne a ona spieva:

On potom:

Dostanú požehnanie, strojí sa svadba a všetok nábytok spieva sborom:

„A teraz im zatlieskame!“ povedal krstný, „a všetkých vyvoláme, i nábytok! Je mahagonový!“

„A je naša hra práve tak dobrá, ako hry, ktoré hrajú v skutočnom divadle?“

„Naša hra je o mnoho lepšia!“ odpovedal krstný; „je kratšia, nič nestojí a skvostne nám pri tom ušiel čas.“