Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Zvoniaca tišina na potoku

„Bim-bam, bim-bam!“ zneje to z tišiny na odenskom potoku. Aký je to potok? V Odense pozná ho každé dieťa; plynie pod záhradami, od splavu a jazu až k mlynu, pod dreveným mostom. V potoku rastú žlté ľalie, barnavé trstiny s čiernymi, zamatovými bobuľkami. Staré vŕby s mnohými trhlinami a škárami, sohnuté a krivé, nakláňajú sa pri tak zvanej mníšskej barine a pri mlyne ďaleko nad vodu, ale práve naproti je záhrada vedľa záhrady, každá ináč založená a pestovaná, s krásnymi besiedkami a kvetami, čistá a ozdobná; niektorá záhrada je zase plná zeleniny, iná zase sa celkom skrýva pod hustými krami badzovými, ktoré svoje konáre rozťahujú široko nad vodu, ktorá je v týchto miestach taká hlboká, že nemožno veslom dosiahnuť na dno. Pod starým ústavom šľachtičien je najhlbšie miesto, nazvané „zvoniaca tišina“, a tam býva vodník. Vo dne, keď slnko nad vodou svieti, spí, ale za hviezdnatých nocí a pri mesiačku sa vynorí z vody. Je už veľmi starý, stará mať hovorieva, že už od svojej starej matere o ňom počula, že žije osamelo a nemá nikoho, s kým by sa zabavil, len starý kostolný zvon. Tento visel pred vekami v kostolnej veži, ale teraz už niet ani stopy ani po veži, ani po kostole, zasvätenom svätému Albanovi.

„Bim-bam, bim-bam!“ znel zvon, dokiaľ veža ešte jestvovala a ktoréhosi večera, keď slnko zapadalo a zvon najprudkejšie zvonil, utrhol sa a letel vzduchom; jagavý kov žeravo sa trblietal v červených lúčoch.

„Bim-bam, bim-bam! Teraz si idem odpočinúť!“ spieval zvon a vletel do odenského potoka, tam, kde bol najhlbší a preto sa tomu miestu ešte dnes hovorí „zvoniaca tišina“. Ale nedošiel ani pokoja, ani odpočinku. U vodníka zneje a zvoní, že to časom i vodou preniká, a mnoho ľudí tvrdí, že to znamená vždy smrť niekoho z mesta. Ale preto zvon nezvoní, ach, nie, zabáva sa len s vodníkom, ktorý teraz už nie je sám.

A čo rozpráva zvon? Je tak starý, tak veľmi starý; ako sme už povedali, bol už driev, než babičkina babička sa narodila — a predsa je len púhe dieťa vedľa vodníka, tejto staručkej, podivnej osôbky, v nohaviciach z kože úhora a v halene z rybacích šupín, okrášlenej leknínmi, s trstinami vo vlasoch a fúzoch, čo nie je práve veľmi pekné.

Rok a deň by bolo treba rozprávať, aby sme obsiahli všetko to, čo zvon rozpráva. Rozpráva bez prestania, často to i to opakuje, hneď stručne, hneď zase dôkladne, ako to práve rozmar prináša, rozpráva o starých časoch, o krutých, smutných dobách.

„Hore do zvonice sv. Albana prišiel mních, mladý a krásny, ale nesmierne smutný. Díval sa okienkom cez potok, ktorého koryto vtedy bolo veľmi široké, cez jazero, ktoré sa tu prestieralo na mieste terajších barín, díval sa cez lúky k ,dievčenskému kopcu‘, na ktorom bol ženský kláštor, z ktorého okienok trblietaly svetielka. Poznal ju dobre — spomínal na ňu a srdce jeho búchalo hlasno pri tej upomienke — bim-bam, bim-bam, bam!“

To rozprával zvon.

„Na vežu vystúpil raz biskupov hlúpy sluha, a ja, zvon z kovu uliaty, tvrdý a ťažký, kníšuc sa sem i tam, mohol som mu ľahko roztrieštiť hlavu. Posadil sa pod mnou, hral sa s dvoma drevkami, ako by mal husle a spieval: ,Teraz smiem nahlas spievať, čo inokedy sa neopovážim ani zašuškať, spievať o všetkom, čo sa tam na zámok a závoru zamkýňa. Je tam chladno a vlhko! Krysy a potkani tam užierajú živých! Nikto o tom nevie, nikto o tom nečuje! Ani teraz, keď zvon zvučí hlasno: bim-bam, bim-bam!‘“

„Bol raz jeden kráľ, menoval sa Knut, kláňal sa biskupom a mníchom, ale keď ukladal príliš kruté dane a bol zlý, chopil sa ľud zbraní a kyjakov a zahnal ho ako divé zviera. Utiekol k nám do kostola a zavrel portál a dvere; rozbúrené davy a zástupy utáborily sa okolo kláštora. Straky a vrany i kavky boly krikom a hlukom vyplašené. Lietaly z veže do veže, dívaly sa dolu na zástupy a dívaly sa oknom do kostola, a skríkly hrozne, pozrúc sa dnu. Kráľ Knut ležal pred oltárom a modlil sa a jeho bratia, Erik a Benedikt strážili ho s vytasenými mečmi, ale sluha kráľov, biedny Blake, zradil svojho pána. Vonku sa dozvedeli, kde je kráľ skrytý, niekto hodil kameňom do okna a kráľ bol zabitý. Divé zástupy a hajná vtákov kričaly a hlučaly a ja som kričal s nimi, spieval som, až to znelo — bim-bam, bim-bam!“

„Zvon kostolný visí vysoko, vidí ďaleko do okolia, navštevujú ho vtáci, rozumie ich reči, vietor k nemu vniká zo škár a priehlbní, zo všetkých škulín, a vietor vie všetko, vie to zo vzduchu a tento objíma všetko živúce, vniká ľuďom až do pľúc, vie všetko, čo vznikne, každé slovo a každý vzdych! Vzduch to vie, vietor to rozpráva, zvon rozumie jeho reči a vyzváňa to celému svetu, bim-bam, bim-bam!“

„Ale to bolo pre mňa primnoho, všetko slyšať a vedeť, nemohol som všetko vyzvoniť! Bol som zunovaný a preťažený, až trám povolil a ja som vyletel do voľného vzduchu, do potoka, kde je najhlbšie, kde býva vodník sám a sám a jemu rok za rokom rozprávam, čo som počul a čo viem, bim-bam, bim-bam!“

Tak to zneje zo zvoniacej tišiny v potoku odenskom, tak to rozprávala babička. Ale náš pán učiteľ hovorí: „Niet tam dolu zvoniaceho zvonu, nie je to možné! A niet tam ani vodníka, lebo vôbec niet vodníka!“ Keď všetky zvony veselo vyzváňajú, hovorí, že to nie sú zvony, že to vlastne zvučí vzduch. Vzduch to je, ktorý vyvoláva zvuk. To riekla babička, to vraví tiež zvon. V tom sa shodujú a preto je to isté. „Pozor! Pozor! Maj sa na pozore!“ vravia obidvaja.

Vzduch vie všetko! Je okolo nás, je v nás, rozpráva o našich myšlienkach a činoch a rozpráva o tom celému svetu, ďaleko, vždy a na veky, až sa zvony nebeské rozozvučia: bim-bam, bim-bam!

« predcházajúca kapitola    |    



Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.