Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

Zlato

Žena bubonníkova šla do kostola a videla tam nový oltár s maľovanými obrazmi a vyrezávanými anjelmi. Všetci boli veľmi krásni, tí na plátne v barvách a so svätožiarou, i tí vyrezávaní, ktorí ešte k tomu boli nalakovaní a pozlatení. Vlasy im žiarily ako zlato a lúče slnečné, pohľad na to bol nádherný. Ale svit slnka božieho bol predsa len krajší; jasnejšie, bohatšie to žiarilo temnými stromami, keď slnko zapadalo. Hľadeť do tvári božej je také krásne! A ona sa dívala do žeravého slnka a vrúcné myšlienky jej prúdily dušou. Myslela na malučké, ktoré bocian čoskoro už mal doniesť a pri tom sa bubonníkova žena rozveselila; dívala sa a dívala a žiadala si, aby dieťa dostalo niečo z toho lesku, ktorý sa prestieral pred jej očami, pri najmenšom aby sa podobalo niektorému zo skvúcich anjelov na oltári.

A keď potom vskutku držala dieťatko v svojej náručí a podávala ho otcovi, bolo na pohľad opravdu ako jeden z anjelov na oltári; malo zlaté vlásky, zachytil sa v nich lesk zapadajúceho slnka.

„Moje zlato! Môj poklad! Moje slniečko!“ volala matka, bozkajúc jeho zlatisté kučery; a v izbe bubonníkovej ako by znel spev a hudba hrala; vládla tam radosť, život a čulosť. Bubonník zavíril na bubon na znamenie radosti. Bubon znel, bubon poplašno znel:

„Ryšavé vlasy! Chlapec má ryšavé vlasy! Ver bubnu a nie tomu, čo matka hovorí! Tramtarara, tam, tam, rará!“

A v meste sa hovorilo, ako to prišlo na poplašný bubon.

*

Odniesli chlapca do kostola; bol pokrstený. Proti nemu nebolo námietok, budú ho volať Petrom. Celé mesto, nevynímajúc ani bubon, hovorilo: Peter, ryšavý bubonníček! Ale jeho matka bozkala mu jeho ryšavý vlas a hovorievala: „moje zlatíčko!“

V úvoze na pieskovej stene mnohí ľudia vyryli svoje mená na pamiatku.

„Sláva,“ povedal bubonník, „je predsa len niečo,“ a preto vyryl tam tiež meno svoje a svojho syna.

A priletely lastovice; na svojich dlhých cestách videly písmo trvanlivejšie na skalných stenách a chrámových múroch indických: slávne činy múdrych kráľov, mená nesmrteľné, tak staré, že ich už nikto nevedel prečítať alebo vysloviť.

„Pozoruhodné! Pamätihodné!“

V úvoze si lastovice vystavaly hniezda, vyhrabaly si diery do hliny, vietor a dážď rozdrobily mená a smazaly ich, tiež meno bubonníka a jeho syna.

„Petrovo meno predsa zostalo tam poldruha roka!“ povedal otec.

„Blázon!“ pomyslel si poplašný bubon, ale riekol len: „Tramtara, ram, tam, tam, tam, tam!“

Bol to chlapec plný sviežosti a života, ten synček bubonníkov. Mal pekný hlas, vedel spievať a spieval, ako vtáča v lese. Malo to nápev a zase to nemalo nápev.

„Musí byť vokalistom!“ povedala matka, „spievať v kostole, stáť medzi zlatými, krásnymi anjelmi, ktorým sa on tak podobá!“

„Ohnivý kohút!“ hovorili o ňom mestskí šuhaji. Bubon to počul od súsedok.

„Nechoď domov, Peter!“ kričali naň malí chlapci. „Keď budeš spať v podkrovnej izbietke, bude u vás horeť a bude sa bubnovať na poplach!“

„Dajte si pozor na paličky!“ odpovedal Peter a hoci bol mladý, smelo sa pustil s bubnovými paličkami do nich, a udrel najbližšieho tak päsťou do brucha, že sa zvalil a nohami vo vzduchu celembal, ostatní potom vzali nohy na plecia a utiekli.

Mestský hudobník bol vznešený a jemný muž, bol synom dozorcu nad kráľovskou klenotnicou. Peter sa mu ľúbil, vzal ho časom domov, daroval mu husle a učil ho na nich hrať. Chlapcovi to priamo hralo v prstoch, ako by chcel byť niečim viac, než bubonníkom, ako by chcel byť mestským hudobníkom.

„Ja budem vojakom!“ povedal Peter. Bol ešte cele malý chlapec a najkrajšie na svete zdalo sa mu nosiť pušku, vykračovať si „jedna — dve — jedna — dve!“ a chodiť v uniforme so šabľou.

„Musíš sa naučiť poslúchať bubon! Tramtara, tram, tara, tam, tam, tam, rá!“ povedal bubon.

„Ba, keby to mohol priviesť až na generála!“ povedal otec, „ale to by mohlo byť len vo vojne!“

„Bože chráň!“ odpovedala matka.

„My nemôžeme nič ztratiť!“ povedal otec.

„Predsa máme svojho chlapca!“ odpovedala ona.

„Ale veď by sa stal generálom!“ povedal otec.

„Bezrukým a beznohým!“ odpovedala matka, „nie, ja chcem mať svoje zlato celé!“

„Tram! tam! tam!“ bubnoval poplašný bubon a bubnovaly všetky. Bola vojna. Vojaci vytiahli a bubonník s nimi. „Ryšavec! Zlato!“ Matka plakala, otec v duchu ho videl slávnym, mestský hudobník bol tej mienky, aby nechodil na vojnu, ale aby zostal u mestskej hudby.

*

„Ryšavec!“ volali naň vojaci a Peter sa tomu smial, ale keď ten či onen ho pomenoval „líškou“, zaťal zuby a mračil sa. Ona nadávka „ryšavec“ sa ho ani nedotkla.

Bol to švárny šuhaj; smelého ducha, veselej mysli a to, hovorievali starší vojaci, je to najlepšie na posilnenie.

V daždi a nepohode, premoknutý až na kosť, musel mnohú noc ležať vonku pod šírym nebom, ale svojej veselej mysli neztratil, paličky bily: „Tram, tam, tam! Hor’ sa, vojaci!“ Bol to veru rodený bubonník.

Bola svedená bitka; slnko dosiaľ nevyšlo, ale bolo ráno, chladný vzduch a tuhý zápas. Bolo hmly, ale ešte viac streľného dymu. Gule a granáty lietaly nad hlavami, vrážaly do tela a údov a tak to išlo napred. Ten alebo onen klesol na kolená, s krvou na lícach, bledý ani krieda. Malý bubonník mal dosiaľ svoju zdravú barvu, vyviazol dosiaľ zo všetkého dobre. Díval sa vždy rovnako veselo na plukovného psa, ktorý pred ním veselo poskakoval, ako by to všetko bol len žart, ako by gule lietaly len pre ich zábavu a hru.

„Napred! Pochod!“ znelo komando, víril bubon; rozkaz nebol daný preto, aby bol odvolaný, avšak môže byť odvolaný a to časom býva veľmi múdre. A zrazu to znelo: „Zpäť!“ Ale malý bubonník bubnoval: „Napred! V pochod! Napred!“ Nevedel si mysleť iného rozkazu a vojaci ho poslúchli. Boly to dobré a veselé údery bubna, stály sa víťaznými tým, ktorí chceli už utiecť.

Bitka si vyžiadala mnoho obetí. Granát roztrhá mäso v krvavé kusy, granát zapáli hŕbu slamy, do ktorej sa zranený dovliekol, poležať si tam dlho, snáď navždy opustený na tomto svete. Nič nepomáha rozmýšľať o tom, a predsa o tom rozmýšľame, hoci vzdialení, v pokojnom mestečku. Tam o tom rozmýšľali tambor a jeho žena; veď Peter bol na vojne.

„Ale teraz mám už toho nariekania dosť!“ povedal poplašný bubon.

Zase bola svedená bitka; slnko ešte nevyšlo, ale už sa brieždilo. Tambor a jeho žena spali; skoro celú noc prebdeli. Hovorili o synkovi, bol tam vonku „pod ochranou božou“. A otcovi sa zdalo, že válka je už ukončená, že vojaci sa vracajú a Peter že má na prsách železný kríž. A matke sa snívalo, že vstupuje do kostola, díva sa na obrazy a na vyrezávaných anjelov s pozlatenými vlasmi a jej vlastný, milý chlapec, zlato jej srdca, že v bielych šatách stojí medzi nimi a spieva tak ľúbezne, ako len anjeli vedia a s nimi že sa vznáša v žiari slnečnej a prívetivo kynie svojej matke.

„Moje zlato!“ zavolala a v tom sa prebudila. „Boh si ho vzal k sebe!“ povedala, sopnula ruky, skryla hlavu v záclonu pri posteli a plakala. „Kde asi leží v tom veľkom množstve v šírom hrobe, ktorý pre všetkých mrtvých vykopú? Snáď v hlbokom močiare? Nikto nepozná jeho hrob, nikto nad ním neprehovorí, nezaplače!“ Bezhlasne splýval jej s retov Otčenáš, jej hlava sa skláňala, bola tak zomdletá, že zaspala.

Dni sa míňajú v živote i vo snení!

Bolo k večeru; nad bojišťom sa sklenula dúha, obmedzená lesom a hlbokou barinou. Národná povera tvrdí s nezvratnou istotou, že tam, kde dúha zeme sa dotýka, leží poklad, zlato. Tiež tam ležalo; nikto si nespomenul na malého tambora, okrem jeho matky a preto sa jej o ňom snívalo.

A dni sa míňajú v živote i vo snení!

Ani vlások na hlave nebol mu skrivený, ani jediný zlatý jeho vlas. „Tramtara, tramtara, to je on!“ mohol by bubon hovoriť a matka spievať, keby ho bola videla alebo keby sa jej bolo o ňom snívalo.

Za spevu a prevolávania na slávu, so zelenými vencami tiahlo vojsko domov, keď vojna bola skončená a mier uzavretý. Veľkými skokami bežal plukovný pes pred vojskom, ako by si chcel cestu trikráť dlhšiu urobiť, než v skutočnosti bola.

A prešly dni a týždne a Peter vstúpil do izby svojich rodičov. Bol ohorený ani cigán, jeho oči sa blýskaly, tvár mu žiarila ani slnce. A matka ho držala v náručí a bozkala jeho ústa, oči, zlaté vlasy; mala zase svojho chlapca, nie so zeleným krížom na prsách, ako sa otcovi snívalo, mal však zdravé údy. Ba, to bola radosť! Smiali sa a plakali a Peter objímal starý bubon. „Tu je ešte!“ povedal otec a zabubnoval na ňom.

„Práve tak, ako vypukol požiar!“ povedal bubon. „Oheň na streche, oheň v srdciach, zlato! Bum, bum, bum!“

*

A potom? Áno, čo potom? Spýtaj sa mestského kapelníka!

„Peter iste bubnu odrastie!“ povedal; „Peter bude väčší než ja!“ a on bol predsa synom strážcu kráľovskej pokladnice; ale všetko, čomu sa on za celý život naučil, vedel Peter za pol roka.

Bolo v ňom čosi smelého, čosi opravdu dobrého. Oči mu svietily a vlasy mu svietily — to sa nedá upreť.

„Mal by si dať obarviť vlasy!“ povedala súsedka. „Dcére mestského strážnika sa to podarilo a hneď sa zasnúbila.“

„Ale vlasy jej potom ozelenely ani žabe a musí ich teraz neprestajne prebarvovať!“

„Jej prostriedky to dovoľujú!“ povedala súsedka, „a Peter si to tiež môže dovoliť. Príde do najlepších domov i k mešťanostovi a vyučuje ich Lotynku na piano!“

Ba, vedel Peter hrať na piane, hrať pekne od srdca, kúsky najkrajšie, žiadnymi notami nenapísané. Hral za jasných mesačných nocí a za tmavých tiež. Nebolo to ani možné vydržať, hovorili súsedia i starý bubon.

Hral, až sa jeho myšlienky rozletely do výšky a rozvírily veľké plány o sláve.

A mešťanostova Lotynka sedela pri piane; jej jemné prstíky tancovaly na klávesnici, až ich tóny vnikly Petrovi do srdca. Zdalo sa mu, že príliš rastie, a to sa nestalo raz, ale častejšie. Preto sa raz chopil jej prstov a jej krásnej rúčky, bozkal ju a díval sa Lotynke do jej veľkých, hnedastých očú. Boh vie, čo povedal, my ostatní sa to nesmieme dozvedeť. Lotynka sa začervenala až vyše uší. Neodpovedala mu ani slovom; do izby vstúpil práve ktosi cudzí, syn cisárskeho radcu; mal vysoké, čisté čelo a vypínal pyšne hlavu. Peter sedel dlho u nich a Lotynkin mierny zrak spočíval na ňom.

Večer rozprával doma o šírom svete a o zlate, ktoré je preňho skryté v husliach.

Sláva!

„Tramtara, tramtara, ram, tam, tam, rá!“ povedal starý bubon. „Teraz je to s Petrom už do zbláznenia. Mne sa zdá, že mu iste hlava horí!“

Na druhý deň išla matka na trh.

„Vieš čo je nového, Peter?“ povedala, keď sa vrátila, „konečne raz zas niečo nového, čo i teba úprimne poteší. Mešťanostova Lotynka sa zasnúbila so synom pána cisárskeho radcu; včera večer bolo zasnúbenie!“

„Nie!“ povedal Peter a vyskočil so stoličky. Avšak matka povedala, že áno; povedala jej to vraj žena holičova a jej muž to vie rovno od mešťanostu. A Peter obledol ani smrť a zase sa posadil.

„Pre Boha, čo ti je?“ zvolala matka.

„Už je dobre, už je dobre! Len ma nechaj,“ odpovedal a slzy mu tiekly po lícach.

„Moje sladké dieťa, moje zlato!“ zvolala matka a plakala; ale starý poplašný bubon spieval sám pre seba:

„Lotta je tam, Lotta je tá tam!“ a je koniec poviedky.

*

Pesničky nebol koniec, zostalo ešte mnoho slôk, najkrajších, zlato celého života.

„Ona je ani blázon a nafúkaná!“ povedala súsedka. „Celý svet aby len čítal listy, ktoré jej posiela jej zlato, aby počul, čo noviny píšu o ňom a o jeho husliach. Posiela jej mnoho peňazí a tie sú jej práve osožné od tých dôb, čo ovdovela.“

„Hrá pred cisármi a kráľami!“ povedal mestský kapelník. „Taký osud mi nebol dopriaty; ale on je mojim žiakom a nezabudne na svojho starého učiteľa.“

„Otec o tom sníval,“ usúdila matka, „že sa Peter vráti z vojny s krížom na prsách. Vo vojne ho síce nedostal, tam to iste ide horšie; ale teraz má kríže s hviezdou. Kiež by sa otec toho bol dočakal!“

„Je slávny!“ mrmľal starý bubon a celé mesto to hovorilo za ním. Ryšavý Peter, ktorého vídali ako dieťa bosého behať, a ktorý, keď dorástol, na bubon hral, bol slávny!

„U nás hral prv, než u kráľa,“ povedala pani mešťanostová. „Vtedy bláznel za našou Lotynkou. Túžil vždy privysoko. Vtedy to bolo neslýchané! Môj muž sa nasmial, keď o tom počul! Teraz je Lotynka pani radcová!“

Zlato bolo uložené v srdci a duši chudobného dieťaťa, ktoré ako malý bubonník vyzývalo: „Napred! V pochod!“ a utekajúcich vojakov viedlo k víťazstvu. V jeho prsách bolo zlato, prameň nádherných zvukov; vírily z jeho husieľ, ako by tam bol organ skrytý, ako by v letnej noci rusalky po strunách tancovaly. Počul si spev drozda i jasný hlas ľudský; preto boly všetky srdcia nadchnuté a jeho meno letelo všetkými zemami. Vzplápolal oheň veľký, oheň nadšenia.

„A aký je krásny!“ hovorily mladé dámy a staré s nimi súhlasily; ba najstaršia z nich si obstarala pamiatnik na slávne kučery, len aby si smela vyprosiť kučeru z bohatých a krásnych vlasov mladého huslistu — kúsok zlata.

A do chudobnej izbietky tamborovej vstúpil synček, vzácny ako princ, šťastnejší než kráľ. Oči jeho boly jasné, tvár mu žiarila slnkom. A v náručí choval svoju matičku a ona bozkala jeho mäkké pery a plakala blažene, ako len šťastím možné je plakať. Pozdravil a zvítal sa s každým kusom starého nábytku, so skriňou, s taniermi a vázou na kvety, zvítal sa so starou pohovkou, kde ako dieťa spával, ale starý poplašný bubon vytiahol do stredu izby a povedal matke i bubnu:

„To by na ňom otecko zavíril, keby žil! Teraz to ja musím urobiť!“ A zavíril na bubon pravé hromobitie a bubon bol tým tak poctený, že až na ňom koža pukla.

„Má znamenitý úder!“ povedal bubon. „Teraz mám od neho pamiatku na veky. Domnievam sa, že matka tiež pukne radosťou nad svojim zlatom.“

To je poviedka o zlate.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.