Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

Krása

Poznáš predsa sochára Alfreda? Všetci ho poznáme: dostalo sa mu zlatej medailie pre vedu a umenie, cestoval do Italie a zase sa vrátil. Vtedy bol mladý, ba, je ním dosiaľ, avšak predsa je o niekoľko desiatok rokov starší než vtedy.

Keď zase prišiel domov, navštívil tiež svojich príbuzných v malom mestečku na Seelande; celé mestečko hovorilo o cudzincovi, každý vedel, kto to je. Jemu na počesť bol usporiadaný v najbohatšej rodine spoločenský večer, každý bol pozvaný, kto niečim bol alebo niečo mal; bola to udalosť, mesto o nej vedelo bez vybubnovania. Mladíci a deti nižších tried, ba tiež niektorí z ich rodičov stáli vonku a pozorovali spustené, osvetlené záclony. Ponocný sa mohol domnievať, že on poriada spoločenský večer, toľko ľudí stálo u neho na ulici, všetko vydychovalo rozkoš a zábavu a v nútri v dome bola stelesnená rozkoš a radosť, bol tam pán Alfred, sochár.

Hovoril a všetci načúvali s radosťou, ba nábožne, najviac však akási staršia úradnícka vdova. Na všetko, čo pán Alfred povedal, bola ona nepopísaným, šedivým pijavým papierom, ktorý vpil do seba hneď všetko, čo bolo rečené, a prosil o ďalšie, veľmi chápavá, nevedomá k neuvereniu.

„Rím by som rada videla!“ povedala, „je to iste rozkošné mesto, keď sa tam toľko cudzincov schádza. Popíšte nám trochu Rím! Ako to vyzerá, keď prejdeme bránou?“

„To sa nedá tak ľahko opísať,“ povedal mladý sochár. „Prídeme na veľké námestie; v jeho strede stojí obelisk, starý asi štyri tisíce liet.“

„Urganist!“ skríkla panička, ktorá nikdy pred tým slovo „obelisk“ nebola počula. Mnohí z prítomných neubránili sa úsmevu, tiež na rtoch sochárových zachvelo sa pousmiatie, hneď však ustúpilo výrazu nelíčeného údivu, keď hneď vedľa tejto paničky zbadal pár veľkých očí, modrých ako more; boly to oči dcéry tej panej, ktorá hovorila, a kto má takú dcéru, nemôže byť príliš hlúpy. Matka bola nevyčerpateľným prameňom otázok, dcéra bola prameňa toho rusalkou, nerozlučne k nemu patriacou. Ako bola krásna! Pre sochára to bolo pôžitkom sa na ňu dívať, nie však hovoriť s ňou, a ona tiež nič nehovorila, aspoň len veľmi málo.

„Má pápež veľkú rodinu?“ pýtala sa panička.

A mladý muž odpovedal, ako by bol správne otázaný: „Nie, pápež nie je z veľkej rodiny!“

„Tak to nemyslím!“ odpovedala panička. „Myslím, či má ženu a deti?“

„Pápež sa nesmie oženiť!“ odpovedal on.

„To sa mi nepozdáva!“ povedala panička.

Mohla iste hovoriť a pýtať sa múdrejšie, ale keby bola hovorila múdro a tiež tak sa pýtala, či by potom jej dcéra bola sa tak oprela o jej ramä a s tým priamo dojemným úsmevom na ňu sa dívala?

A pán Alfréd hovoril, hovoril o barevnej nádhere Italie, o modrastých horách, o modrom mori stredozemnom, o modrom juhu, kráse, že na severe len v modrých očiach žien vídavame krajšie. V tom bola narážka, avšak práve tá, ktorá tomu mala rozumeť, to nedalo na javo a to práve bolo to krásné.

„Italia!“ vzdýchli poniektorí. „Cestovanie!“ vzdýchli iní. „Krásné, prekrásné!“

„Veru, keby som teraz vyhrala hlavnú výhru,“ povedala vdova, „hneď by som so svojou dcérou odcestovala a vy, pán Alfred, boli by ste naším vodcom. Išli by sme všetci traja a ešte niekoľko dobrých priateľov.“ A pri tom sa veselým očkom pozerala po všetkých. Každý sa mohol domnievať, že on je to, ktorý mal ísť s nimi. „Išli by sme do Italie, ale nie na také miesta, kde sú zbojníci; zostali by sme pekne v Ríme a na cisárskych hradských, kde je bezpečno.“

Dcéra si ľahko povzdychla, čo všetko je alebo môže byť vložené do jediného vzdychu. Mladý muž doň vkladal veľmi mnoho. Dve modré oči, ktoré naň toho večera žiarily, skrývaly poklady, poklady duše a srdca, bohaté, ako všetky krásy Ríma, a keď opúšťal spoločnosť, bol celý zmámený — zmámený onou dievkou.

Dom vdovin bol jediný z domov, kam sochár chodil. Každý pochopil, že sa tak nedeje k vôli matke, hoci len ona s ním mala slovo; len dcéra mohla byť tým magnetom, ktorý ho priťahoval. Volali ju Karla, menovala sa však Karen Malene, obidve tieto mená boly stiahnuté v slovo Karla. Bola krásna, ale trochu ospalá, ako povedal ten i onen; rada si ráno trochu poležala.

„Je na to už od malučka zvyknutá!“ povedala matka, „bola vždy mladou Venušou a tie vždy sú skoro zomdleté. Leží trochu dlho, ale preto má tak jasné oči.“

Veľká moc tkvela v týchto jasných očiach, v tejto modrojasnej hladine. Mladý muž to cítil, bol na dne tej hĺbky pevne usadený. Hovoril a rozprával a matka vždy sa dopytovala, prostoducho a hlúpo, ako pri prvom stretnutí.

Bolo prekrásné, načúvať Alfrédovmu rozprávaniu. Rozprával o Neapole, o vystupovaní na Vesuv a ukazoval im na akvareloch jeho výbuchy. Vdova nič podobného nikdy nevidela, ani nepočula.

„Chráň nás Boh!“ volala. „To je vrch sršiaci ohňom! Nemôže sa tam nikto dostať k úrazu?“

„Celé mestá tým už zahynuly!“ odpovedal on. „Herkulaneum a Pompei.“

„Úbohí ľudia! A vy ste to všetko videli?“

„Nie, žiadon z výbuchov, ktoré tu mám vyobrazené; avšak ukážem vám vlastnú skizzu výbuchu, ktorý som videl.“

Predložil náčrtok tužkou kreslený, a mama, unesená dosiaľ pohľadom na pestré, barevné obrázky, pozorovala bledý nárys a prekvapená zvolala:

„Vy ste videli chrliť biely oheň?“

Na malý okamžik vytratila sa Alfrédova úcta k mame, ale v lesku, rozširovanom Karlou, skoro zbadal, že matka nemá smyslu pre barvy, to bolo všetko, mala však to najlepšie a najkrajšie — Karlu.

A Alfréd bol s Karlou zasnúbený, to sa stalo cele prirodzeno a zasnúbenie bolo uverejnené v miestnom časopise. Mama si objednala tridsať výtiskov, vystrihovala vytlačené oznámenie a zasielala ho v dopisoch príbuzným a známym. Snúbenci boli šťastní a svokra s nimi, hovorievala, že sa dostala do rodiny najslávnejšieho sochára. „Veď vy ste predsa pokračovaním Thorwaldsenovým,“ hovorievala.

Alfrédovi sa zdalo, že povedala čosi duchaplného. Karla nepovedala nič, ale jej oči žiarily a úsmev hral na jej rtoch a každý jej pohyb bol krásny; bola krásna a to nie je možné ani dosť často hovoriť.

Alfréd modeloval poprsie Karly a matkino. Sedely pred ním a dívaly sa, ako prstami hladká a formuje mäkkú hlinu.

„My sme tým vinné,“ povedala svokra, „že musíte sami konať túto sprostú prácu a že nemôžete ju prenechať niektorému zo svojich pomáhačov.“

„Ach, naopak, veď je to nútne, aby som model v hline sám previedol!“ odpovedal.

„Ó, vy ste vždy galantní!“ odpovedala mama, a keď práca bola skončená, stisla mu Karla ticho ruku.

Rozvíjal pred nimi krásu prírody a všetkého stvorenia, poučoval, ako živý tvor prevyšuje neživé, rastlina kamene, zviera rastlinu, človek zvieratá; ako duša a krása sa zjavujú v tvaroch a ako sochár, zobrazujúc pozemskú podobu, vystihuje jej krásu.

Karla sedela mlčky a myšlienky ním vyslovené v nej búrily, avšak svokra namietala:

„Je ťažké sledovať vás, ale konečne mi vaše nápady tiež svitajú a hoci mi to v hlave víri bez poriadku, predsa si to všetko zapamätám.“

A jeho pevne držala krása, plnila ho, premáhala a ovládla ho. Krása žiarila z celej postavy jeho Karly, žiarila z jej pohľadu, z kútika jej úst, ba i z pohybu jej prstov. Alfréd to riekol a ako sochár sa v tom iste vyznal, obaja splynuli v jedno a teraz hovorila ona tiež mnoho, lebo on hovoril nesmierne mnoho.

Tak tomu bolo v deň zasnúbenia; potom bolo svadobné veselie s družicami a svadobnými darmi a preslovom pri oddavkách.

Svokra postavila v dome svadobnom na hornom konci stola poprsie Thorwaldsenovo, aby bol tiež hosťom. Spievaly piesne a pripíjali prípitky, bola to veselá svadba a krásny pár! „Pygmalion dostal svoju Galateu,“ bolo v jednej piesni. „To je zase niečo mytologického,“ povedala svokra.

Druhého dňa odcestovali mladomanželia do Kodane, kde sa chceli usadiť; svokra ich sprevádzala, chtiac, ako povedala, im obstarať hrubú prácu, totiž: viesť domácnosť. Karla mala byť ako pod skleneným príklopkom. Všetko bolo nové, čisté a krásné! Tak boli všetci traja pri sebe a Alfréd, aby sme užili starého porekadla, chtiac naznačiť, ako sa mu viedlo, sedel ako v mede.

Okúzlil ho tvar, díval sa len na škrupinu, avšak nie na jadro, a to je nešťastie, veľké nešťastie v manželstve. Keď škrupina zvetrá a zovňajšie pozlátko odpadne, potom ľutujeme nepremyslenej voľby. Je to veľmi nepríjemné vo veľkej spoločnosti spozorovať, že manželka a svokra duchaprázdnymi pletkami budia posmech u ostatných, a nebyť si istý, že bude hneď možné zakryť hlúposť nejakým vtipným nápadom.

Novomanželia sedali často ruku v ruke, on hovoril o ona tiež kedy vtedy prehovorila slovíčko, vždy tie isté slová. Trochu vánku zavialo v život tých duší, keď sa dostavila Žofia, jedna z jej priateliek.

Žofia rozhodne nebola krásna, ale nemala nápadných chýb a nedostatkov. Karla síce tvrdila, že je trochu nakrivo, ale iste to nebolo nápadnejšie, než nakoľko to priateľka pozná. Bola veľmi rozumná dievka, ale ani zďaleka jej nenapadlo, že by sa tu mohla stať nebezpečnou. Prinášala trochu sviežeho vzduchu pod sklenený príklop, a čerstvého vzduchu bolo treba, to chápali všetci. Bolo treba vetrať, a preto sa vydali na cestu, aby vyvetrali. Svokra s novomanželmi odišla do Italie.

*

„Buď Bohu vďaka a chvála, že sme zase doma pod svojou strechou!“ povedala matka i dcéra, keď sa o rok s Alfrédom zase vrátili.

„Cestovanie nie je veru žiadnou radosťou!“ povedala svokra, „v celku vzaté, je to dosť zdĺhavé! Odpusť, že to tak otvorene povedám. Nudila som sa, hoci som mala deti pri sebe; a aké drahé, neskonalo drahé je to cestovanie! Tých galerií, ktoré je treba ponavštevovať, a tých pamätihodností, za ktorými je treba podnikať pravú poľovku! Ale ináč by sme nemohli nič povedať, keď prídeme domov a ľudia sa nás dopytujú. A konečne ešte čujeme, že najkrajšie je práve to, čo sme nevideli, na čo sme zabudli. Tie večné Madonny sa mi nadlho dôkladne znechutily; človek by sa sám stal už skoro Madonnou.“

„A to jedlo, čo sme tam dostávali!“ odpovedala Karla.

„Ani poriadnu mäsitú polievku sme tam nedostali!“ dodala matka. „Ich kuchárske umenie nie je valné.“

Karla bola následkom cesty chorá a — to bolo najhoršie — chorá zostala. Prišla teda Žofia a stala sa v dome užitočnou.

„Je treba uznať,“ povedala pani svokra, „že sa Žofia vyzná práve tak v gazdovstve, ako v umení.“ Okrem toho bola veľmi pozorná, verná a spoľahlivá. Dokázalo sa to, keď Karla ochorela a chradla.

Keď je škrupina všetko, je treba, aby vytrvala, síce je so všetkým koniec — a bolo po nej koniec — Karla zomrela.

„Bola krásna!“ povedala jej matka, „bola veru niečo cele iného, než vybledlé a vyrudlé antiky! Karla bola svieža a zubom času dosiaľ nedotknutá, a to je pravá krása!“

Alfréd plakal a matka plakala a obidvaja chodili v čiernych šatách. Matke dobre stály čierne šaty, preto najdlhšie chodila v smútku, trúchlila najdlhšie a trúchlila tiež preto, že sa Alfréd znova oženil a vzal si Žofiu, ktorá rozhodne nebola krásneho zovňajšku.

„Miluje extrémy!“ povedala svokra. „Od najkrajšieho sostúpil k najhnusnejšiemu. Ako mohol zabudnúť na svoju prvú ženu. Mužom sa nedostáva stálosti! Môj muž bol cele iný; tiež zomrel skôr než ja.“

„Pygmalion dostal svoju Galateu!“ povedal Alfréd. „Áno, tak to bolo v svadobnej piesni. Veru, že som si zaľúbil krásnu sochu, ktorej sa dostalo života v mojej náruči. Ale spriaznenú dušu, nebom poslanú, anjela, ktorý so mnou cítiť, mysleť a mňa povznášať môže, keď som stiesnený, len teraz som našiel a získal. Ty si prišla, Žofia, nie krásna tvarom, nie ožiarená lúčami — ale predsa ešte krajšia, než je zapotreby. Čo je hlavné, zostane hlavným. Prišla si poučiť sochára, že dielo jeho je len púha hlina, púhy prach, len zovňajší otisk vnútorného jadra, ktoré máme hľadať. Úbohá Karla! Naša pozemská púť je ako život na cestách. Tam hore, kde sa len vzájomnými sympatiami k sebe družíme, budeme si snáď navzájom cele cudzími.“

„To nebol práve roztomilý úsudok,“ povedala Žofia. „Nebolo to kresťanské! Tam hore, kde sa nesnúbime sväzkami pozemskými, ale kde duša, ako hovoríš, k duši vzájomnými sympatiami sa druží, kde všetka krása sa rozvíja a povznáša, tam snáď jej duša plnou krásou zazvučí, že dušu moju prezvučí a ty — ty zase potom, ako v prvých dňoch svojej lásky zavoláš: „Aká krása! Aká krása!“




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.