Zlatý fond > Diela > Pohádky a poviedky III


E-mail (povinné):

Hans Christian Andersen:
Pohádky a poviedky III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Peter, Petrík a Petríček

Ani veriť nemožné, čo všetko dnes deti vedia! Už skoro ani nevieme, čo nevedia, že ich bocian z rybníka alebo zo studne vzal a ešte cele malučkých oteckovi a mamičke doniesol, je teraz už považovaná za zastaralú pohádku, ktorej neveria a ktorá predsa len je jedine správna.

Avšak ako sa tie drobné deti dostanú do rybníka alebo do studne? Ba, to už každý nevie, ale niekto to vie predsa. Či si už niekdy za hviezdnatej oblohy dôkladne pozoroval oblohu? Iste si videl dôkladné čistenie hviezd, pri ktorom sa zdá, ako by hviezda padala a zmizla? Ani najväčší učenci nemôžu vysvetliť, čo sami nevedia; ale keď niečo vieme, môžeme si to i vysvetliť. Je to, akoby svetielko s vianočného stromku padalo a haslo; je to iskra božej duše, snášajúca sa na zem, a keď sa dostane do nášho hustého, ťažkého vzduchu, zajde jej žiara a zostane len to, čo naše oči uvideť nemôžu, lebo je to čosi o mnoho jemnejšieho, než náš vzduch, je to nebeské dieťa, anjelik, avšak bez krídel, veď to malé sa má stať človekom. Tíško sa nesie vzduchom a vánok zanáša ho v niektorý kvet, alebo nočnú fialu, alebo v ružu; tam leží a vyvíja sa. Je vzdušné a ľahké, mucha ho uvládne, a čo potom včela! Prichádzajú striedavo a hľadajú v kvetoch sladkosti. Keď im toto vzdušné dieťatko leží v ceste, nevyhodia ho, tak tvrdé srdce nemajú, avšak položia ho na slnko na lístok leknínu a odtamtiaľ vlezie do vody a tam spí a rastie, až ho bocian uvidí a zanesie niektorej ľudskej rodine, ktorá túži po takom malom decku. Avšak jeho dobrota závisí jedine na tom, či dieťa pilo z čistého prameňa, alebo či sa mu blato a bahno dostalo do pravej priedušnice. To mu dodáva pozemského smýšľania. Bocian vezme prvé, ktoré uvidí. Niektoré príde do dobrého domu k výborným rodičom, iné príde k nepodajným rodičom do veľkej biedy: bolo by mu lepšie bývalo, keby bolo zostalo v rybníku.

Tieto drobné deti sa nepamätajú na to, čo sa im pod leknínovým listom snívalo, keď im večer žaby škrkotaly spevavé svoje: „Kvak — kvak!“ čo v ľudskej reči znamená: „Spi a snívaj sladko!“ Asi sa nevedia rozpamätať, v ktorom kvete najprv ležaly alebo ako ten kvet voňal a predsa, keď dorastú, vraví im zvláštny pocit: „Táto kvetina je mi najmilšia!“ a je to práve tá, v ktorej ležaly, keď s neba spadly.

Bocian je vták veľmi starý a dáva neprestajne pozor, ako sa malučkým vodí, ktoré na svet priniesol, a ako sa majú k svetu. Nemôže im síce v ničom prospeť alebo okolnosti zmeniť, veď sa musí starať o svoju rodinu.

Poznám starého, veľmi ctihodného bociana, vynikajúceho veľkými vedomosťami, ktorý už mnoho dietok priniesol a pozná ich príhody, v ktorých vždy väzí niečo blata a bahna z rybníka. Prosil som ho, aby mi rozprával životopis niektorého z nich a on mi prisľúbil hneď tri miesto jedného, a to z rodiny Petríkovských.

Petríkovskí boli zvlášte znamenitá rodina. Pán bol obecným radcom, čo je vyznačenie nemalé; telom i dušou žil pre obecné zastupiteľstvo a zúčastnil sa pravidelne všetkých jeho schôdzí. K tejto rodine prišiel pán bocian a priniesol jej malého Petríka, lebo tak dieťa to pomenovali. Budúceho roku objavil sa bocian zase s chlapcom, ktorý tentokráť dostal meno Peter: a keď doniesol tretieho, dali mu na krste svätom meno Petríček, lebo mená Petrík, Peter a Petríček boly u rodiny Petríkovských ustálené.

Boli to teda traja bratia, tri spadlé hviezdy, každá odkolísaná svojim kvetom, pod list lekninový v rybníku položená a odtamtiaľ bocianom donesená do rodiny Petríkovských, ktorých dom, ako iste vieš, stojí na rohu. — Prospievali na duchu i na tele a chceli preto byť niečím viac, než mestskými radcami.

Petrík vyhlásil, že bude zbojníkom. Počul spevohru o Fra Diavolovi a rozhodol sa pre povolanie zbojnícke, ktoré našiel najrozkošnejšie na svete.

Peter sa chcel stať zametačom, a Petríček, chlapec veľmi spôsobný a pekný, statný i silný, ktorý si však rád hrýzol nechty, chcel byť „oteckom“. To vyhlasovali zakaždým, kedykoľvek sa ich niekto opýtal, čím budú.

A tak prišli do školy. Jeden bol prvým, jeden posledným a jeden tak z prostriedka, avšak preto mohli byť rovnako dobrí a rovnako múdri, a tiež skutočne boli, čo ich veľmi rozumní rodičia tvrdili.

Navštevovali detské plesy, fajčili cigare, keď nikto ich nevidel a pribúdalo im vedomostí i zkúsenosti.

Petrík bol od mladi svárlivý, ako sa svedčí na zbojníka; bol to chlapec veľmi samopašný, avšak jeho mať tvrdila, že to pochádza z toho, že má vrtochy: nespôsobné deti vraj majú vždy vrtochy; bahno v žalúdku. Jeho tvrdošijnosť a svárlivosť odniesly raz matkine hodvábne šaty.

„Nestrcaj mi do stolka, chlapček, stojí na ňom káva!“ povedala: „mohol by si prevrátiť konvičku so smotanou a zamazať mi nové šaty, hodvábne šaty!“

A chlapček pevnou rukou sa chopil konvičky a rovnako samopašne, ako úmyselne vylial ju matke do lona, takže sa už nepremohla a povedala: „Chlapec môj, ty si vykonal niečo veľmi nepremysleného! Avšak dieťa malo pevnú vôľu, to musela uznať. Vôľa je dokladom povahy, a to je pre matku potešujúce.

Bol by to veľmi snadno priviedol až na zbojníka, ale predsa sa ním nestal. Zovňajškom svojím sa však cele podobal zbojníkovi: chodil s ošúchaným klobúkom, nahým hrdlom a s dlhými, poletujúcimi vo vetre vlasmi. Mal sa stať umelcom, avšak na to poukazovaly len jeho šaty, ináč bol veľmi neusporiadaného pohľadu. Tiež všetci ľudia, ktorých kreslil, sa podobali neporiadnym ošarpancom, boli všetci ako pichláče. Pichláč, to bola jeho, obľúbená rastlina a tú tiež najradšej kreslil; on totiž ležal v pichláčoch, ako bocian povedal.

Peter ležal v sv. Petra kľúčoch, ktorejžto kvetine sa niekde tiež hovorí „máslenka“. V kútikoch úst mal vždy masť, pleť mal žltú ani maslo. Bolo možné sa domnievať, že má na tvári jazvu, z ktorej sa neprestajne maslo prýšti. Bol rodeným obchodníkom s maslom a sám mohol byť vývesným štítom svojho obchodu, ale vnútornou podstatou jeho povahy bolo zametačstvo. Bol hudobnou časťou Petríkovskej rodiny, a jeho výkony podľa tvrdenia susedov, vystačily úplne pre všetkých ostatných členov rodiny. V jedinom týždni složil sedemnásť pesničiek a složil ich v operu na trúbku a vrzadlo; fuj, to bola krása!

Petríček bol krv a mlieko, malý a obyčajný; ležal raz v sedmikráske. Nikdy sa nebránil, keď ostatní chlapci ho vybili; povedal, že je najmúdrejší, a múdrejší ten vždy ustúpi. Najprv si založil sbierku písacích griflíkov, potom pečatí a címerov, potom si založil malý kabinet prírodnín, ktorý obsahoval ježkovu kostru, tri novonarodené, slepé potkany v liehu a vypchatého krta. Petríček mal smysel pre vedu a oči pre prírodu, a to bolo i rodičom, i Petríkovi príjemné. Chodil radšej do lesa než do školy; príroda bola jeho učiteľkou. Jeho bratia už boli zasnúbení, keď on bol ešte cele zaujatý zdokonaľovaním svojej sbierky vajec. O zvieratách skoro vedel viac, než o ľuďoch: tvrdil dokonca, že v tom, čo podľa nášho úsudku je najvyššie, totiž v láske, sa ľudia ani nevyrovnajú zvieratám. Videl, že slávik, keď jeho samička sedí na vajíčkach, sedí pri nej a svoje i malej ženičke celú noc „klu, klu, cici, lololi!“ vyspevuje. Toto by Petríček nikdy nebol dokázal, ani by sa cele nemohol oddať tak vášnivo láske. Keď samica bociana sedela v hniezde pri mladých, stál bocian celú noc na hrebeni strechy na jednej nohe; to by Petríček nevydržal ani jednu hodinu. A keď raz pozoroval pavučinu, a všetko, čo tam bolo a čo sa delo, odriekol sa na veky stavu manželského. Pán pavúk tká pavučinu na chytanie nezkúsených mušiek, mladých i starých, krvou napitých i chudých ani doska, žije, aby tkal a rodinu svoju živil, ale pani pavúková tá žije výhradne a jedine len pre otca. Zo samej lásky ho zožere, užiera mu srdce, jeho hlavu, žalúdok, len jeho tenké, dlhé nohy zostanú v pavučine, kde sedel v starostiach o výživu rodiny. To je číra pravda, ktorej nás učí prírodopis. To Petríček pozoroval a o tom rozmýšľal. „Ako to? Byť manželkou tak milovaný a samou láskou takto zjedený! Nie, k takým koncom to človek nikdy nedovedie! A bol by snáď taký osud želateľný?“

Petríček sa rozhodnul, že sa nikdy neožení, že nikdy nikoho nepobozká, a tiež sa nedá pobozkať, lebo bozk môže byť považovaný za prvý krok do manželstva. Avšak jeden bozk predsa dostal, bozk, ktorý všetci dostávame: bozk smrti. Keď sme už dosť dlho žili, dostane smrť rozkaz: „Choď a doveď dušu!“ a človek je mrtvý. Blesk slnečný síde potom od Boha, tak silný, že sa človekovi pred očami zatemní. Duša ľudská, ktorá s hviezdou spadla, vyletí zase ako hviezda nahor’, nie preto, aby si zase ľahla do nejakého kvetu a snívala pod lístkom leknínovým, nie, má dôležitejší cieľ, letí v nesmierny kraj večnosti, ale aké to tam je, nemôže nikto povedať. Nikto tam nenazrel, ani bocian, ačkoľvek vidí veľmi ďaleko a vie veľmi mnoho. Nevie už ani najmenšieho o Petríčkovi, zato o Petríkovi a Petrovi vie ešte veľmi mnoho, avšak o tých som už dosť počul a ty dozaista tiež. Preto som sa bocianovi pre tentokráť pekne poďakoval. Avšak on za túto krátku a všednú rozprávku žiada tri žaby a mladého slimáka, lebo prijíma potraviny miesto peňazí. Zaplatíš mu? Ja nemôžem. Nemám ani žiab, ani mladých slimákov.




Hans Christian Andersen

— dánsky prozaik, dramatik, básnik a rozprávkar Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.