Zlatý fond > Diela > Zápisky lekára


E-mail (povinné):

Stiahnite si Zápisky lekára ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ivan Hálek:
Zápisky lekára

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Dagmara Majdúchová, Peter Kašper, Tomáš Vlček, Marek Opaterný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 107 čitateľov

Úvodom

Na Slovensko som prišiel ako lekár v roku 1901 — to bolo ešte Slovensko uhorské. Tam som potom prežil roky do prevratu i celé obdobie Československej republiky a Slovensko som opustil v roku 1939, hneď po vzniku tzv. slovenského štátu.

Z týchto 38 rokov som prvé štyri roky býval v Čadci, ktorá je najsevernejším, ostatok v Žiline, ktorá je najjužnejším mestom tzv. Kysúc, t.j. povodia rieky Kysuce, vyvierajúcej pod Javorníkmi a vlievajúcej sa pri Žiline do Váhu.

Keď hovorím o hornotrenčianskej župe, myslím tým — bez ohľadu na pojem štátnoadministratívny — tieto Kysuce a okrem nich ešte okolie Žiliny po Malú Fatru na východ, po Čičmany a Považskú Bystricu na juh.

Tieto moje zápisky týkajú sa však výlučne obdobia pred prvou svetovou vojnou a výlučne oblasti, ktorú som takto vymedzil. Do nich som teda nepojal pozorovania obyvateľstva mimo oných mnou vymedzených krajov, i keď som s nimi prichádzal do styku, ani pozorovania z dôb po svetovej vojne.

A tak tieto zápisky pojednávajú o Hornotrenčanoch uhorského Slovenska.

Toto Hornotrenčiansko bol kraj chudobný a bez zvláštnych pôvabov, ktoré lákajú návštevníkov a turistov. Nebolo tu osobitných prírodných krás. Čo tu bolo na kraji zaujímavé, začínalo sa až za Žilinou, Malou Fatrou a za ňou, kde sa scenéria nápadne mení. Nebolo tu ani iných lákadiel, ktorými Slovensko oplývalo, ľudových krojov, výrobkov domáceho priemyslu a umenia (vynímajúc povestné Čičmany). A všetko, čo je tu pozoruhodné prírodnou scenériou i národopisnými zvláštnosťami, nebolo zaujímavé natoľko, aby ho o niekoľko kilometrov na východ alebo na juh neprevyšovali pamätihodnosti oveľa vzácnejšie.

Azda najväčšou pozoruhodnosťou tohto kraja a ľudu v ňom žijúceho bola chudoba oboch, ktorá na mnohých miestach dosahovala azda krajných možných hraníc.

Tento charakter krajiny i ľudu udieral do očí, ak ste prešli Jablunkovským tunelom. A zvlášť v tých časoch, keď tento tunel znamenal ešte priechod do Uhorska.

Hneď akoby ste sa ocitli v inom svete. Kysucké údolie a ešte viac temer všetky bočné doliny, z ktorých Kysuca zbiera asi osem svojich prítokov, pôsobili na prvý pohľad skľučujúcim dojmom. Väčšinou holé úbočia, pasienky porastené žltavou trávou, machom, šípkami a borievkami a rozryté vráskami a všelijako deltovite sa vetviacimi a zase zbiehajúcimi cestičkami a chodníkmi; úzke pásiky polí, kde väčšinou rástli iba zemiaky a ovos, skupiny úbohých chalúp, kam tieto cestičky viedli; na pastviskách miestami stáda oviec, ktoré zdola a z diaľky pripomínali vošky na vädnúcom liste; miestami zakrpatené, úbohé, nečistené lesy s mŕtvolami zoťatých kmeňov, spustených do potoka a nechávajúcich po sebe zvislé stopy — všetko to akoby bolo v nehybnom súlade. Príroda, zvieratá, ľudia a ich obydlia predstavovali akúsi harmóniu na veľmi nízkej úrovni, súlad mnohých bezpôvabných prvkov.

Na prvý pohľad ste si utvorili úsudok, že to všetko musí nejako osudovo súvisieť, že to všetko musí vyzerať práve takto šedivo, akosi zvädnuto a odmocneno.

Bolo sa treba rozhľadieť a privyknúť, kým ten prvý obraz, ktorý vám utkvel v pamäti, sa predsa len začal meniť, kým ste v tej šedi spozorovali, že tu a tam sa niečo zaiskrilo, a kým v tej mračnej nálade začalo niečo svietiť a hriať.

Ľud tohto kraja žil v hlbokej hmotnej biede a v duchovnej tme. V oboch bez vlastnej viny. Ako nebyť krajne chudobným a hlboko nevedomým tam, kde sa spojili všetky zlé sily a mocnosti sveta: príroda, výrobný spôsob, hospodársko-spoločenský poriadok i politický systém.

Pravda, príroda, v ktorej tento ľud žil, je nehostinná a tvrdá. Mnoho skál a vrchov vydá zo seba obyčajne málo chleba. Ale na tomto nedostatku chleba a na neprimerane skromnom výťažku z celej námahy a driny tohto ľudu mali ešte väčší podiel ako príroda práve výrobný spôsob, hospodársko-spoločenský poriadok a politický systém, do ktorých bol tento ľud začlenený.

Všetky tieto ľudské zriadenia, všetky tieto ľudské systémy sa k nemu chovali ešte macošskejšie ako nehostinná a tvrdá príroda, na ktorú sa rada zvaľuje všetka vina. Tie úzke pásiky najneúrodnejšej zeme na úbočiach a vŕškoch, ktoré z veľkej časti mohli byť obrábané iba ručne, motykou a rýľom, neurčila sedliakom macošská príroda, ale vykrojilo im ich práve ľudské, vtedy feudálne zriadenie, keď im na tejto najhoršej pôde prideľovalo rustikál. Práve tak to nebola príroda, ktorá najlepšiu ornú pôdu a najlepšie lesy zverila správe a plieneniu niekoľko málo Popperom, Hahnom, Majláthom a Csákyom, kdežto hornatú a ešte k tomu skromnú pôdu rozdelila celým zástupom Majtánov, Čuboňov a Halvoníkov, bolo to opäť feudálne zriadenie. A zase to nebola len príroda, na ktorú by sa mohla zvaľovať vina, že na pastviskách tráva zarastá machom. Ak ľud týchto krajov nevedel hnojiť svoje pasienky inak ako košarovaním, ak choval neprimerané druhy zvierat, nebolo vecou prírody, aby to napravila. Bola to opäť úloha pre človeka; avšak úloha, na ktorú jednotliví drobní majitelia týchto pastvísk nestačili a ku ktorým všetky hospodárske a sociálne zriadenia i politický systém zostávali ľahostajné.

A zase nie príroda, ale hospodársko-spoločenský poriadok a politický systém nechávali tento ľud živoriť a skoro hniť a plesnivieť v brlohoch, v dyme, v handrách, v blate udupanej podlahy a len-len že nie v hnoji zvierat, chovaných spolu s obyvateľmi v tých istých miestnostiach. Tieto ľudské zriadenia nevšímavo prihliadali na to, že útle deti boli po celé zimy otravované skazeným vzduchom a jednostrannou potravou studených zemiakov a div nie zámerne vydávali deti i dospelých napospas otravným a degeneračným vplyvom alkoholu.

A práve tak to nebola len nehostinná príroda, ale opäť a vo väčšej miere ľudské zriadenie, výrobný spôsob, vtedy už kapitalistický, ktorý vyháňal tento chudobný a zaostalý ľud za oceán do neistého života s jeho hospodárskymi krízami, ak mal uniknúť dlhom úžerníka a pomalému zomieraniu hladom, alebo od detských rokov sa potĺkať s pascami na myši po cudzom svete; alebo sa za trošku zrna alebo krmiva tiesniť v cudzine po čeľadincoch veľkostatkárskych majerov a strácať tam poslednú trochu fyzickej i mravnej ľudskej vlastnosti a vracať sa domov s trachómom a pohlavnými chorobami.

Ale na tom všetkom ľudské zriadenie predsa len malo podiel, aspoň čiastočne, s nepriaznivými prírodnými vlastnosťami skalnatého kraja.

Že však krajne chudobný hornotrenčiansky ľud zostával ponorený v hlbokej duševnej tme, že sa nesmel stať účastníkom ničoho z toho, k čomu po storočia dospela ľudská myšlienka, že mu zostávalo iba napájať sa poverami, najklamnejším prameňom ľudského ducha, ujarmeného dávno prežitými názormi na svet a život, to už vonkoncom nebolo dielom nehostinnej prírody, ale zostalo vyhradené len a len ľudskému zriadeniu a na prvom mieste politickému systému.

Vládnuci politický systém odopieral tomuto pologramotnému ľudu školy. A ak mu nejaké dal, teda také, ktorých vlastnou úlohou nebolo vyvádzať ho z tmy, ale udržovať ho v nej, ktorých elementárnou snahou nebolo učiť myslieť, rozvíjať a brúsiť v nej jazyk, nástroj pre vyjadrovanie myšlienok, ale snažiť sa o to, aby tento jazyk čo najskôr v nej ochrnul a celkom onemel. Na tieto svoje úlohy si vládnuci politický systém urobil poplatnými a služobnými i katedry, kazateľnice, spovedelnice, krčmy a volebné urny.

Pravda, takto si počínal vtedy politický systém vo všetkých krajoch Slovenska. Avšak najjasnejšie a najťažšie doľahol jeho vplyv práve na ľud hospodársky najslabší, a preto najmenej odolný a najbezbrannejší, ako bol ľud horného Trenčianska.

Zdalo sa mi, akoby tento zaostalý hornotrenčiansky ľud bol príslušníkom nejakej rezervácie, v ktorej sa nachádzal a bol udržovaný na nízkej hospodárskej a kultúrnej úrovni, akýsi Yellowstonský park pre ľudí, ktorí nejakým omylom zablúdili do nášho XX. storočia. Boli to veľké deti v dobrom i zlom, v celej svojej hriešnej nevinnosti alebo nevinnej hriešnosti.

Keď lekár z USA, ktorý sa zaujímal o spôsob života a bývania európskych prisťahovalcov v ich starej domovine, zazrel ich ľudské príbytky v jednej hornotrenčianskej doline, vyhlásil, že americkí Indiáni bývajú kultúrnejšie. A slovenský lekár z Liptova, ktorý bol u mňa hosťom a navštevoval so mnou mojich pacientov, ma uisťoval, že medzi hospodárskou a kultúrnou úrovňou Liptova a horného Trenčianska je rozdiel aspoň jedného storočia…

V týchto svojich zápiskoch, v ktorých som zaostril svoj pohľad výlučne na drobný ľud malých roľníkov, povozníkov, poľnohospodárskych robotníkov, výžinkárov, drevorubačov, pltníkov, pastierov a drotárov, na ľud, ktorý hromadne opúšťal svoj domov a zase sa vracal, nechávam ho kaleidoskopicky defilovať pred čitateľovými očami. Snažil som sa v nich zachytiť oboje: i tú šeď i zase tie svetlejšie záblesky v tmách onej oblasti a onoho časového úseku, ako som ho práve vymedzil.




Ivan Hálek

— syn českého básnika Vítězslava Hálka, lekár, osvetový pracovník, vykonával lekársku prax na Kysuciach, rôzne príhody a pozorovania spracoval vo svojich zápiskoch Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.