Zlatý fond > Diela > Kreutzerova sonáta


E-mail (povinné):

Lev Nikolajevič Tolstoj:
Kreutzerova sonáta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Petra Renčová, Katarína Kasanická, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 15 čitateľov

I

„Ale jáť pravím vám: že každý, kdož by pohleděl na ženu ku požádání jí, již scizoložil s ní v srdci svém.“ (Matúša V. 28.)

„Řekli jemu učedlníci jeho: poněvadž jest taková pře s manželkou, není dobře ženiti se. On pak řekl jim: ne všickniť chápají slova toho, ale (toliko) ti, jimž jest dáno.“

Bolo to včas na jar. Viezli sme sa druhý deň. Do vagóna vchádzali a vychádzali cestujúci na krátku vzdialenosť, ale traja, tak ako i ja, viezli sa zo samého miesta, odkiaľ železnica vyšla: nie pekná a nie mladá dáma, kúriaca, s utrápenou tvárou, odetá v polomužské paletot a s čiapočkou na hlave, jej známy shovorčivý človek okolo 40-ročný, s akurátnymi novými vecmi, a ešte jeden, ktorý sa držal po strane, neveľkého vzrastu pán, trhano gestikulujúci, ešte nie starý, ale mal už, vidno bolo, že zavčasu, ošedivelé kučeravé vlasy, blyštiace sa oči, ktoré chytro prebiehaly s predmetu na predmet. Mal na sebe staré paletot od drahého krajčíra s astrachánovým golierom a vysokú astrachánovú čiapku na hlave. Keď sa rozpínal, bola mu pod paletot vidno poddevku a ruskú vyšívanú košeľu. Zvláštnosť tohoto pána bola, že chvíľami vydával isté zvuky, podobné odkašľávaniu aleba začatému a pretrhnutému smiechu.

Tento pán po celý čas cestovania starostlive vyhýbal sa obcovaniu a známosti s cestujúcimi. Na prihovárania súsedov odseknul krátko. Čítal, hľadel do okna a kúril, alebo vybrav si merindu zo starej kapsy, pil čaj alebo ujedal si.

Zdalo sa mi, že mu je ťažko osamote, a so pár ráz chcel som sa mu prihovoriť, ale zakaždým, ako sa nám oči stretly, čo sa často stávalo, lebo sme sedeli kosom proti sebe, odvrátil sa odo mňa, vzal knihu do ruky alebo pozrel do okna.

Počas zastávky, pod večer druhého dňa, na veľkej stanici, tento nervósny pán sišiel si pre vriacu vodu a zavaril si čaj. A ten pán s akurátnymi vecmi, ako som sa neskoršie dozvedel, advokát, so svojou súsedkou, kúriacou dámou v polomužskom paletot, pošli piť čaj na stanicu.

Dokým boli pán s dámou preč, vošlo do vagóna so pár nových osôb, medzi nimi vysoký, oholený, umrštený starec, podľa všetkého kupec, v širokom kožuchu a súkennej čiapke s ohromnou strechou. Sadol si oproti miestu dámy s advokátom a hneď sa pustil do reči s mladým človekom, podľa výzoru prikaščikom,[1] ktorý vstúpil do vagóna na tejže stanici.

Ja som sedel kosom, a poneváč železnica stála, mohol som, keď nikto neprechodil, počuť trhano, o čom sa shovárali. Kupec povedal najprv, že ide na svoj majetok, ktorý leží pri nasledujúcej stanici; potom, ako to obyčajne býva, počali hovoriť zprvu o cenách, o obchode, hovorili, ako vždy, o tom, ako teraz Moskva kupčí, potom prešli na novgorodský jarmok. Prikaščik počal rozprávať o lumpačkách na jarmoku akéhosi bohatého kupca, ktorého oba znali, ale starec mu nedal dohovoriť a počal sám rozprávať o svojich vlastných lumpačkách v Kunavine. Pyšný bol podľa všetkého na svoju účasť v nich a so zrejmou radosťou rozprával, ako oni spolu s tým istým známym vyviedli raz v opilom stave taký kúsok, že sa dalo o ňom len pošepky rozprávať, a prikaščik sa tak na tom rozrehotal, že sa celý vagón ozýval, a starec sa tiež zasmial, vyceriv dva žlté zuby.

Nedúfajúc počuť nič interessantného, vstal som a chcel som ísť prejsť sa po perrone, kým vlak neodíde. Vo dverách som sa stretol s advokátom a dámou, ktorí idúcky o čomsi veľmi živo sa shovárali.

— Nestihnete, — povedal mi sdielny advokát, — hneď budú po druhý raz cengať.

A naozaj, nestihnul som dôjsť do konca vagónov, ako zacengali po druhý raz. Keď som sa vrátil, medzi dámou a advokátom bol zase živý rozhovor. Starý kupec mlčky sedel oproti nim, prísne hľadiac pred seba, a len kedy-tedy na znak nesúhlasu požul zubami.

— Potom doprosta povedala svojmu mužovi, — rozprával usmievave advokát, keď som popri nich prechodil, — že ona nemôže, a ani nechce s ním žiť, lebo…

A rozprával ďalej čosi, čo som nemohol dopočuť. Hneď za mnou vošli ešte cestujúci, vošiel konduktor, vbehol artelščik, dosť dlho bol hurt, pre ktorý nebolo počuť rozhovoru. Keď všetko utíchlo a keď som zase počul hlas advokáta, rozhovor zrejme s jednotlivého prípadu prešiel už na všeobecné úvahy.

Advokát rozprával, ako sa teraz verejná mienka v Europe zaujíma otázkou o rozsobáši, a ako sa u nás vždy častejšie a častejšie stávajú takéže prípady. Ako advokát zbadal, že počuť hlas len jeho samého, pretrhnul svoju reč a obrátil sa ku starcovi.

— Predtým to tak nebolo, avšak nie? — riekol, príjemne sa usmievajúc.

Starec chcel čosi odvetiť, ale v tú samú chvíľu sa pohla železnica, a starec, sňav čiapku, počal sa prežehnávať a odriekať šeptom modlitbu. Advokát, odvrátiac oči na stranu, úctive čakal. Starec, keď sa pomodlil a trikráť prežehnal, natiahol si rovno a hlboko na hlavu čiapku, popravil sa na mieste a počal hovoriť:

— Bývalo, pane, i predtým, len zriedkavejšie. V terajší čas to nemôže nebyť. Ľudia už veľmi zmudreli.

Železnica, rozháňajúc sa vždy tuhšie a tuhšie, hrmotila ponad styky koľajníc. Ťažko mi bolo dopočuť, a interessantné bolo, nuž som si prisadol bližšie. Môjho súseda, nervósneho pána, s blyštiacima očima, iste tiež interessovalo a, nevstávajúc s miesta, počúval.

— A čo na tom zlého, že ľudia zmudreli? — ledva znateľne sa usmievajúc, opýtala sa dáma. — Vari je lepšie tak sa ženiť, ako driev, keď sa mladí ani nevideli? — pokračovala, podľa obyčaja mnohých dám, odpovedajúc nie na slová toho, s kým sa shovárala, ale na tie, ktoré si sama myslela, že on povie. — Nevedeli, či sa ľúbia, či sa môžu ľúbiť, ale sobrali sa akíkoľvek, a potom sa trápili cez celý život; nuž či je to podľa vašej mienky lepšie? — hovorila, obracajúc reč ku mne a ku advokátovi, a najmenej ku starcovi, s ktorým hovorila.

— Už veľmi vzdelanými stali sa ľudia, — opakoval kupec, opovržlive pozerajúc na dámu a neodpovedajúc na jej otázku.

— Dobre by bolo znať, ako vy vysvetľujete spojenie medzi vzdelaním a neshodou v manželstve, — riekol advokát, ledva znateľne usmievajúc sa.

Kupec chcel čosi povedať, ale dáma mu skočila do reči.

— Už sa tie časy minuly, — riekla ona. Ale advokát ju pretrhol.

— Dovoľte im povedať svoju mienku.

— Prevrátená vzdelanosť, — rozhodne riekol starec.

— Ženia takých, ktorí sa nemilujú, a potom sa divia, že nežijú v shode, — náhlila sa hovoriť dáma, obzerajúc sa na advokáta, na mňa, ba i na prikaščika, ktorý zodvihnul sa so svojho miesta, oprel sa lakťami o operadlo a s úsmevom na tvári počúval.

— Veď to len zvieratá možno páriť, ako gazda chce, ale ľudia majú svoje náklonnosti, príchylnosti, — zrejmo chtiac bodnúť kupca, hovorila dáma.

— Darmo tak hovoríte, pani — riekol starec, — zviera je zviera, ale človeku je daný zákon.

— Nuž a akože žiť spolu, keď nieto lásky? — riekla dáma, náhliac sa vypovedať svoje myšlienky, ktoré pravdepodobne zdaly sa jej byť celkom novými.

— Predtým to nerozoberali, — riekol starec dôrazným hlasom, — to len teraz prišlo do módy. Ako sa dačo stane, žena hneď povie: „Ja ťa nechám.“ U sedliakov sa tiež taká móda zaviedla. „Na si svoje košele a gäty, — povie žena —, a ja pôjdem k Vaňkovi, ten má krajšie vlasy, ako ty.“ Tu máš, lám si hlavu. A žena predovšetkým musí mať strach.

Prikaščik pozrel na advokáta i na dámu, i na mňa, iste zdržujúc úsmev a hotový i vysmiať i odobriť kupcovu reč, podľa toho, ako bude prijatá.

— Akýže strach? — riekla dáma.

— Nuž taký: aby sa bála svojho mu-u-uža! Taký mienim strach.

— No už tie časy, starý pane, prešly, — trochu nahnevane odvetila dáma.

— Nie, moja pani, tie časy nemôžu pominúť. Ako bola Eva žena z rebra mužovho stvorená, tak i zostane do konca sveta, — riekol starec a pritom tak prísne a víťazne potriasol hlavou, že prikaščik ihneď prisúdil víťazstvo kupcovi a nahlas sa rozosmial.

— Hej, to vy mužovia tak súdite, — povedala dáma, nepoddávajúc sa a obzerajúc sa na nás, — sebe ste dali slobodu, a ženu chcete pod závorou držať. Sebe však všetko dovoľujete.

— Dovolenia nikto nemôže dať. Ale bez muža sa v dome nič nesmie robiť, kdežto žena je ženská, a tá je „krehká nádoba“, — pokračoval s dôrazom kupec. Dôrazný spôsob kupcovej reči patrne presvedčoval poslucháčov, a dáma tiež cítila sa premoženou, ale ešte vždy sa nepoddávala.

— Áno, ale ja myslím, že to i vy uznáte, že žena je človek, a že má city ako aj muž. Nuž čože má robiť, keď nemiluje muža?

— Nemiluje! — zhroziac sa opakoval kupec, pohnúc obočím i gambami. — Však ho ona zamiluje.

Tento neočakávaný dôvod obzvláštne popáčil sa prikaščikovi, i vydal schvaľujúci zvuk.

— Ba nie, nezamiluje, — poznamenala dáma, — jestli nieto lásky, nuž veď k tomu nemožno nútiť.

— Nuž a ak sa žena stane mužovi nevernou, potom čo? — riekol advokát.

— To sa nesmie stať, — riekol starec, — na to treba dozerať.

— A keď sa prihodí, nuž čo potom? Veď sa stáva.

— Dakde sa stáva, ale u nás nie, — riekol starec.

Všetci zatíchli. Prikaščik pohnieždil sa, podvihol sa na mieste, a iste nechtiac ostať za druhými, usmievajúc sa počal:

— Ľaľa, i nášmu kamarátovi stal sa škandál. Tiež ho ťažko rozsúdiť. Tiež sa mu trafila žena taká rozpustilá. I začala čertiť. A on bol vážny a vzdelaný. Z počiatku s kontuaristom. Dohováral jej muž po dobrom. Neslúchala. Všelijaké neplechy vyčíňala. Počala mu peniaze kradnúť. I bil ju. Čože, vždy planela. S prekrsteným židom, prepytujem, neplešila. Čože si mal počať? Nechal ju celkom. A tak žije slobodný a ona sa potuluje.

— Preto je hlupák, — riekol starec. — Keby jej zprvopočiatku nebol popustil úzdu, a dal jej náučné, ako sa patrí, však by sa nebola opovážila. Neslobodno dávať po vôli z počiatku. Never koňovi v poli a žene doma.

V tom prišiel konduktor po lístky do najbližšej stanice. Starec odovzdal svoj lístok.

— Veru v pravý čas treba krotiť ženské pokolenie, ináče je po všetkom veta.

— Nuž a akože ste vy sami práve mohli rozprávať, ako sa ženatí ľudia v Kunavine zabávajú? — riekol som, nemohúc sa zdržať.

— To je druhá otázka, — riekol kupec a zamĺkol.

Keď železnica zapískala, kupec vstal, vytiahol si zpopod lavice batoh, zapnul sa, podvihnul čiapku a vyšiel na platformu.



[1] Osoba podriadená pri kupectve alebo ekonomii




Lev Nikolajevič Tolstoj

— jeden z najčítanejších ruských spisovateľov, románopisec, esejista, dramatik a filozof Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.