ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Po celý čas, kým som bol ženatý, som zakúšal muky žiarlivosti. Ale bývaly doby, v ktoré som na to zvlášť tuho trpieval. A jedna z takých dôb bola tá, keď jej pri prvom dieťati doktori zakázali dojiť. Žiarlil som v tú dobu po prvé zvlášte preto, že žena zakusovala ten svojský materi nepokoj, ktorý musí byť zapríčinený porušením prirodzeného toku života; po druhé preto, že uvidiac, ako ľahko odhodila mravnú povinnosť materinskú, zatváral som z toho správne, hoc i nepovedome, že jej tiež tak ľahko bude zahodiť i manželskú povinnosť, tým skôr, že bola celkom zdravá, a nehľadiac na zákaz milých doktorov, pridájala sama ostatné deti a odchovala ich veľmi dobre.

— Ale vy nemáte radi doktorov, — riekol som, — spozorovav obzvláštne zlý výraz hlasu zakaždým, ako ich spomenul.

— Tu nejde o lásku alebo nelásku. Oni mi pokazili život, ako kazili a kazia život tisíc, sto tisíc ľudí, a ja nemôžem nespojovať následok s príčinou. Chápem, že sa im tiež chce, ako advokátom a iným, shŕňať peniaze, a ja by som im ochotne oddal polovicu svojho príjmu, i každý, keby som rozumel, čo robia, ochotne by im oddal polovicu svojho majetku, len aby sa nám nemiešali do rodinného života, aby nikdy blízko neprichodili k nám. Veru som nesbieral zprávy, ale viem o desiatkach prípadov — jest ich hrôza, v ktorých zabili to dieťa v živote materi, tvrdiac, že mať nemôže rodiť, a mať potom rodí celkom dobre; to matky pod zámienkou akýchsi operácií. Veď nikto neráta tieto vraždy, ako nerátali vraždy inkvisície, poneváč sa predpokladalo, že sa to koná pre blaho ľudstva. Nemožno porátať viny, ktoré pášu. Ale všetky tieto viny nie sú nič v porovnaní s tou mravnou zkazou materialismu, ktorú oni vnášajú do sveta, hlavne skrz ženy.

Už ani nehovorím o tom, že ak sa ľudia majú riadiť len podľa ich príkazov, nuž pre nákazu všade, vo všetkom, nemajú sa sbližovať, ale odďaľovať jeden od druhého; každý musí podľa ich učenia sedeť osobitne a nevypúšťať z úst striekačky s karbolovou kyselinou (ináče teraz vynašli, že je i tá nesúca). Ale i toto by nebolo nič. Najväčšie zlo je kazenie ľudí, obzvláštne žien.

Teraz už nemožno povedať: „zle žiješ, ži lepšie,“ nemožno to povedať ani sebe, ani inému. Ale jestli zle žiješ, príčina toho je v nenormálnosti nervových funkcií alebo tomu podobné. I treba k nim ísť, a oni predpíšu za 35 krajciarov v apatéke lieku a vy užívajte.

Bude vám ešte horšie, potom ešte lieky a ešte doktori. Znamenitý kumšt.

Ale ani o to nejde. Len to chcem povedať, že veľmi dobre pridájala deti, a že jedine toto nosenie a dojenie detí ma chránilo od múk žiarlivosti. Nebyť tohoto, všetko by sa bolo prihodilo včaššie. Deti chránily mňa i ju. Za osem rokov porodila pätoro detí. A všetky, okrem prvého, pridájala sama.

— A kdeže sú vám teraz deti? — spýtal som sa.

— Deti? — naľakano spýtal sa zase on.

— Odpusťte mi, hádam je vám ťažko spomínať?

— Nie, nič to preto. Deti mi vzali švagriná a jej brat ku sebe. Nedali mi ich. Ja som im dal majetok, ale mne ich nedali. Veď som ja ako blázon. Teraz idem od nich. Videl som ich, ale mi ich nedajú. Lebo ja by som ich vychoval tak, že by neboly takými, ako ich rodičia. Ale to musí byť, aby boly také. Nuž čože robiť! Rozumie sa, že ich mne nedajú a nesveria. Veru, ani neviem, či by som mal sily vychovať ich. Myslím — že nie. Ja som — rozvalina, kalika. Jedno vo mne jest: ja viem. Áno, to je pravda, že ja viem to, čo všetci ešte nie tak skoro budú vedieť.

Áno, deti žijú, a rastú z nich takí divosi, ako všetci okolo nich. Videl som ich, tri razy som ich videl. Ničoho nemôžem pre ne urobiť. Ničoho. Idem domov teraz na juh. Mám tam domček so sadom.

Hej, nie tak skoro budú ľudia vedieť, čo ja viem. Či jesto mnoho železa a akých iných kovov v slnci a hviezdach — to sa skoro možno dozvedieť; avšak to, čo dokazuje naše svinstvo — to je ťažko, hrozne ťažko!

Vy ma aspoň počúvate, i za to vám ďakujem.