ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dostal som a dostávam mnoho listov od ľudí mne neznámych, ktorí ma prosia, aby som vysvetlil proste a jasne, čo myslím o predmete povesti, ktorú som napísal pod záhlavím: „Kreutzerova sonáta“. Oprobujem to urobiť, to jest v krátkosti vysloviť, nakoľko to možno, podstatu toho, čo som chcel povedať v tejto povesti, i podstatu tých vývodov, ktoré, dľa mojej mienky, možno z nej robiť.

*

Chcel som povedať po prvé to, že v našej spoločnosti zavládlo pevné, všetkým stavom spoločné a ložnou vedou podporované presvedčenie, že pohlavné obcovanie mimo manželstva, nezaväzujúce mužov k ničomu, okrem platenia peňazí, je vec celkom prirodzená, a preto má byť podporovaná. Toto presvedčenie sa stalo do takej miery všeobecným a pevným, že rodičia, na radu lekárov, ustrojujú prostopašnosť svojim deťom; vlády, smysel ktorých záleží v pečovani o mravný blahobyt občanov, sriaďujú prostopaš, to jest spravujú celý stav ženských, ktoré musia hynúť telesne i duševne k vôli ukojeniu domnelých potrieb mužov, a slobodní ľudia so svedomím celkom pokojným oddávajú sa prostopašnosti.

Chcel som teda povedať, že je to nie dobre, preto, lebo to nemôže byť, že by k vôli zdraviu jedných ľudí bolo treba hubiť telá a duše druhých ľudí, práve tak, ako nemôže byť, že by pre zdravie jedných ľudí bolo treba piť krv druhých.

Vývod, ktorý sa mi zdá z toho prirodzene vyplývať, je ten, že sa nemáme poddávať tomuto bludu a klamu. A preto, aby sme sa mu nepoddávali, treba je, po prvé, neveriť nemravným učeniam, nech sa ony udržujú akými chcú klamnými naukami, a po druhé — chápať, že vstúpenie do takého pohlavného obcovania, pri ktorom sa ľudia alebo oslobodzujú od možných následkov jeho — detí, alebo uvaľujú všetku ťarchu týchto následkov na ženskú, alebo hľadia predísť možnosť rodenia detí, — že takéto pohlavné obcovanie je zločinom proti najprostejšej požiadavke mravnosti, je podlosť, a že preto slobodní ľudia, ktorí nechcú žiť podle, nemajú to robiť.

Aby však mohli sa zdržiavať, treba im, okrem vedenia prirodzeného spôsobu života, nepiť, neobjedať sa, nejedávať mäsa a nevyhýbať sa práci (nie telocviku, ale unavujúcej práci, nie hračkárskej), nedopúšťať v myšlienkach svojich možnosť obcovania s cudzími ženskými, práve tak, ako žiadny človek nedopúšťa takej možnosti medzi sebou a matkou, sestrami, príbuznými, ženami priateľov.

Dôkazov však toho, že je zdržanlivosť možnou a menej nebezpečnou a škodlivou zdraviu, než nezdržanlivosť, každý muž najde okolo seba stá a stá.

To je prvé.

Po druhé to, že v našej spoločnosti, ktorá pozerá na ľúbostné obcovanie nielen ako na nevyhnuteľnú podmienku obcovania a ako na rozkoš, lež aj ako na poetické, vznešené blaho života, manželská nevernosť stala sa vo všetkých vrstvách v spoločnosti (v sedliackej, hlavne vďaka vojenskej službe) celkom obyčajným úkazom.

Myslím tedy, že to nie je dobre. Vývod, ktorý z toho vyplýva, je ten, že sa to nemá robiť.

A preto, aby sa to nerobilo, treba je, aby sa prevrátil názor o telesnej láske, aby mužovia a ženy vychovávali sa v rodinách i verejnou mienkou tak, že by ani pred svadbou ani po nej nedívali sa na zaľúbenosť a s ňou spojenú telesnú lásku ako na poetický a vznešený stav, ako sa teraz na to dívajú, lež ako na ponižujúci človeka stav zvierací, a aby porušenie sľubu vernosti, dávaného v manželstve, trestalo sa verejnou mienkou, aspoň tak, ako sa ňou trescú nedodržanie peňažných zaviazaností a obchodné klamy, a aby sa neospevovaly, ako sa to teraz robí, v románoch, básňach, piesňach, operách atď.

To je druhé.

Po tretie to, že v našej spoločnosti zase následkom toho istého významu, aký sa privlastňuje telesnej láske, rodenie detí ztratilo svoj smysel, a miesto toho, aby bolo cieľom a ospravedlnením manželských stykov, stalo sa prekážkou príjemnému pokračovaniu ľúbostných stykov, a že preto i mimo manželstva, i v manželstve, na radu služobníkov lekárskej vedy, rozšírilo sa užívanie prostriedkov, pozbavujúcich ženu možnosti rodenia detí, alebo vošlo do úžitku to, čoho prv nebývalo a ani teraz niet v patriarchálnych sedliackych rodinách: trvanie manželských stykov pri tehotnosti a pridájaní. I myslím, že je to nie dobre.

Nie je dobre užívať prostriedkov proti rodeniu detí, po prvé, preto, lebo to oslobodzuje ľudí od starostí a námah okolo detí, ktoré sú vykúpením telesnej lásky, a po druhé — preto, lebo je to niečo veľmi blízkeho k činu, ktorý je najodpornejší ľudskému svedomiu — vražde. A nie je dobrá nezdržanlivosť počas tehotnosti a pridájania, poneváč hubí telesné a hlavne duševné sily ženine. A vývod, ktorý vyplýva z toho, je ten, že sa to nemá robiť. A preto, aby sa to nerobilo, načim pochopiť, že zdržanlivosť, ktorá je nevyhnutnou podmienkou ľudskej dôstojnosti v nemanželskom stave, je ešte väčšmi povinnou v manželstve.

To je tretie.

Štvrté je to, že v našej spoločnosti, v ktorej sú deti alebo prekážkou rozkoše, alebo nešťastnou náhodou, alebo svojho druhu rozkošou, keď narodí sa ich počet vopred určený, tieto deti nevychovávajú sa so zreteľom na tie úkoly ľudského života, ktoré ich očakávajú, ako rozumné a milujúce tvory, lež len so zreteľom na tie potechy, ktoré môžu poskytovať rodičom. A že následkom toho deti ľudí vychovávajú sa ako mladé zvierat, tak že hlavná starosť rodičov nepozostáva v tom, aby ich pripravili k činnosti človeka dôstojnej, lež v tom (v čom sú rodičia podporovaní ložnou vedou, nazývanou medicínou), aby ich ako len možno najlepšie nakŕmili, veľadili ich vzrast, učinili ich čistými, bielymi, sytými, peknými (že to v nižších triedach nerobia, nuž len preto, že nemôžu, ale názory majú tie isté). A v rozmaznaných deťoch, ako vo všetkých prekŕmených zvieraťoch, neprirodzene včas prebúdza sa nezdolná smyselnosť, ktorá je príčinou hrozných múk týchto detí vo veku dospievajúcom. Parádenie, hudba, divadlá, tance, sladké pokrmy, okolnosti života od obrázkov na škatuľkách až do románov, noviel a básní, ešte väčšmi rozpaľujú túto smyselnosť, a následkom toho najhroznejšie pohlavné hriechy a nemoce stávajú sa obyčajnými podmienkami vyrastania detí obojeho pohlavia a často trvajú i v zrelom veku.

I myslím, že je to nie dobre. A vývod, ktorý možno urobiť z tohoto, je ten, že je treba prestať vychovávať deti ľudí ako mladé zvierat, a pre výchovu ľudských detí postaviť si iné ciele, okrem pekného, rozmaznaného tela.

To je štvrté.

Piate je to, že v našej spoločnosti, kde zaľúbenosť medzi mladým mužským a ženskou, ač má za základ predsa len telesnú lásku, povýšená je na vyšší poetický cieľ snažení ľudských, čomu prisvedčuje veškeré umenie a poesia našej spoločnosti, mladí ľudia najlepší čas svojho života posväcujú: mužovia na priepačky, hľadanie a zaopatrovanie si najlepších predmetov lásky vo forme ľúbostného pomeru alebo manželstva, a ženy a dievčatá na vábenie a chytanie mužov ku ľúbostnému pomeru alebo manželstvu.

A tým najlepšie sily ľudské mrhajú sa nielen na neplodnú, ale i na škodlivú prácu. Odtiaľ pochodí väčšia časť nerozumnej rozkoše nášho života, odtiaľ zahaľáčstvo mužov a nestydatosť žien, ktoré nehanbia sa podľa módy vystavovať čiastky tela, vyzývajúce smyselnosť, ktorá móda pochádza od žien povedome prostopašných.

I myslím, že je to nie dobre.

Nie je to dobre preto, lebo dosaženie cieľu spojenia sa v manželstve alebo mimo manželstva s predmetom lásky, je cieľ nedôstojný človeka, celkom tak, ako je nedôstojný človeka, predstavujúci sa mnohým ľuďom najvyšším blahom, cieľ nadobudnúť si sladkej a hojnej potravy.

A vývod, ktorý možno urobiť z toho, je ten, že sa má prestať mysleť, že telesná láska je niečim obzvláštne vznešeným, a treba pochopiť, že cieľ, dôstojný človeka — či slúženie človečenstvu, či svojeti, či vede, či umeniu (o slúžení Bohu ani nehovoriac) nech je akýkoľvek, len jestli ho považujeme za dôstojný človeka, nedosahuje sa prostriedkom spojenia sa s predmetom lásky v manželstve alebo mimo neho, lež, naopak, zamilovanosť a spojenie sa s predmetom lásky (hoc akokoľvek starajú sa dokazovať opak toho vo veršoch i próse) nikdy neobľahčuje dosaženia dôstojného človeka cieľu, lež vždy ho obťažuje.

To je piate.

A to je jadro toho, čo som chcel povedať a myslel, že som povedal v svojej povesti. I zdalo sa mi, že možno rozmýšľať o tom, ako napraviť to zlo, na ktoré poukazovaly tieto myšlienky, ale že nesúhlasiť s nimi nijako nemožno. Zdalo sa mi, že nesúhlasiť s týmito myšlienkami nie je možno, po prvé, preto, že tieto myšlienky úplne súhlasia s pokrokom ľudstva, ktoré vždy postupovalo od rozpustilosti ku väčšej a väčšej cudnosti, súhlasia s mravným povedomím spoločnosti, s naším svedomím, ktoré vždy odsudzovalo rozpustilosť a vážilo si čistotu; a po druhé, preto, že sú tieto myšlienky len nevyhnutnými vývodami z učenia Evanjelia, ktoré my alebo vyznávame, alebo, aspoň, hoc i nevedomky, uznávame za základ svojich pochopov o mravnosti.

Ale nestalo sa tak.

Nikto, pravda, neupiera zásady, že sa nemá nemravne žiť, pred manželstvom alebo po manželstve, že sa nemá umele ničiť rodenie detí, že sa nemá robiť z detí zábava, aj že sa nemá stavať ľúbostné spojenie nad všetko ostatné, — slovom, nikto neupiera, že je čistota lepšia než prostopašnosť. Ale hovoria: „Jestli je nemanželstvo lepšie než manželstvo, tak je zrejmo, že ľudia sú povinní robiť to, čo je lepšie. Jestli že to ľudia urobia, nuž pokolenie ľudské vyhynie, a preto nemôže byť ideálom pokolenia ľudského sebazničenie.“ Ani nehovoriac o tom, že zničenie pokolenia ľudského ľuďom nášho sveta nie je tak novým pojmom, lež je nábožným ľuďom dogmatom viery a vedeckým ľuďom nevyhnutným dôsledkom pozorovaní chladnutia slnca, — v tej vete je veľké, rozšírené a staré nedorozumenie. Hovoria: „Jestli ľudia dosiahnu ideála úplnej čistoty, tak sa zničia, a preto tento ideál nie je pravý.“ Avšak tí, ktorí tak hovoria, úmyselne alebo neúmyselne zamieňajú dva rôznorodé pojmy — pravidlo-predpis a ideál.

Čistota nie je pravidlom alebo prikázaním, lež ideálom, alebo skôr — jednou z jeho podmienok. A ideál je len vtedy ideálom, keď sa dá uskutočniť len v idei, v myšlienke, keď sa ukazuje dostižiteľným len v nekonečnosti a keď preto možnosť priblížiť sa mu je nekonečná. Keby bol ideál nielen dostižiteľným, ale keby sme si mohli predstaviť aj uskutočnenie jeho, nuž by prestal byť ideálom. Taký je ideál Krista — ustanovenie kráľovstva Božieho na zemi, — ideál, predpovedaný ešte prorokmi, že prijde čas, keď všetci ľudia poznajú Boha, prekujú meče na pluhy, kopije na srpy, lev bude ležať s baránkom, keď všetky tvory budú sjednotené láskou. Všetek smysel ľudského života je obsažený v pohybe smerom k tomuto ideálu, a preto snaženie sa po kresťanskom ideále, vo všetkej jeho súvislosti, i po čistote, ako jednej z podmienok tohoto ideálu, nielen že nevylučuje možnosti života, lež naopak, nedostatok tohoto ideálu zničil by napredovanie a nasledovne i možnosť života.

Tvrdiť, že pokolenie ľudské zahynie, jestli sa ľudia všetkými silami budú snažiť po čistote, je podobné, ako keby sa tvrdilo (a i tvrdia), že pokolenie ľudské zahynie, jestli sa budú ľudia, namiesto borby o jestvovanie, všetkými silami snažiť uskutočniť lásku k priateľom, nepriateľom, všemu žijúcemu. Také tvrdenia vyplývajú z neporozumenia rozdielu medzi dvoma zásadami mravného vodítka.

Ako jesto dva spôsoby ukazovať cestu pútnikovi, tak jesto dva spôsoby mravného vodítka pre človeka, hľadajúceho pravdu. Jeden spôsob je, že človeku sa poukáže na predmety, ktoré mu cestou musia napadnúť, a on sa riadi podľa tých predmetov.

Druhý spôsob je, že človeku dá sa len smer podľa kompassu, ktorý si človek s sebou nesie a na ktorom vidí vždy jeden nezmeniteľný smer a preto každú svoju odchýlku od neho.

Prvý spôsob mravného vodítka je spôsob zovňajších ustanovení, pravidiel: človeku sa dajú určité príznaky skutkov, ktoré má a ktoré nemá činiť.

„Sväť sobotu, daj sa obrezať, nekradni, nepi omamujúcich nápojov, nezabíjaj živého, dávaj desiatok chudobným, umývaj sa a modli sa päť ráz cez deň“ a t. p. — také sú ustanovenia zovňajších náboženských učení: bramínskeho, buddhistického, mohamedánskeho, židovského a iných.

Druhý spôsob je spôsob ukázať človeku nikdy ním nedostižiteľnú dokonalosť, po nejž človek vedome túži: človeku sa poukáže na ideál, pohľadom na ktorý vždy môže videť stupeň svojho oddialenia od neho.

„Miluj Boha svojho z celého srdca svojho a z celej duše svojej a z celej mysle svojej, a bližného svojho ako seba samého. — Buďte dokonalí, ako Otec váš v nebesiach dokonalý je.“

Také je učenie Krista.

Merítkom plnenia zovňajších náboženských učení je shoda skutkov s ustanoveniami týchto učení, a shoda tá je možná.

Merítkom plnenia Kristovho učenia je vedomie stupňa vzdialenosti od ideálnej dokonalosti. (Stupňa priblíženia sa k ideálu nevidno, vidno len odchýlku od dokonalosti.)

Človek, vyznávajúci zovňajší zákon, je človek stojací vo svetle lampáša, poveseného na stĺpe. Stojí v svetle tohoto lampáša, svieti sa mu a nemá kam ďalej ísť. Človek, vyznávajúci Kristovo učenie, podobá sa človekovi, ktorý nesie lampáš pred sebou na viac-menej dlhej týčke: svetlo je vždy pred ním, vždy ho pobáda, aby išiel za ním a vždy mu odkrýva nové a nové vábivé osvetlené priestranstvo.

Farizej ďakuje Bohu za to, že plní všetko.

Bohatý mládenec tiež plní všetko od detstva a nepochopuje, čoho sa mu môže nedostávať. A oni nemôžu inakšie mysleť: pred sebou nemajú toho, po čom by sa mohli neustále snažiť. Desiatok je oddaný, sobota svätená, rodičia ctení, cudzoložstva, zlodejstva, vraždy niet. Čože treba viacej? Pre vyznavača však kresťanského učenia dostiženie všakého stupňa dokonalosti vyvoláva potrebu vystúpiť na vyšší stupeň, s ktorého odkrýva sa ešte vyšší a tak bez konca. Vyznavač zákona Kristovho je vždy ako mýtnik. Vždy sa cíti byť nedokonalým, nevidiac za sebou cesty, ktorú prešiel, ale vždy vidiac pred sebou tú cestu, po ktorej má ešte ísť a ktorú neprešiel.

V tomto je rozdiel medzi učením Krista a medzi všetkými inými náboženskými učeniami, — rozdiel, pozostávajúci nie v rozdiele požiadavôk, ale v rozdiele spôsobu vodítka ľudí. Kristus nedával nijakých ustanovení života, On nikdy neurčil nijakých ustanovizní, nikdy neustanovil ani manželstva.^[8] Ale ľudia, nechápajúci zvláštnosti Kristovho učenia, privyknutí ku zovňajším učeniam a želajúci cítiť sa spravedlivými, ako sa cíti spravedlivým farizej, na odpor duchu učenia Kristovho, z litery jeho učinili zovňajšie učenie pravidiel a týmto učením zamenili pravé Kristovo učenie ideálu.

[Cirkevné učenia, ktoré nazývajú sa kresťanskými, vo všetkých zjavoch života miesto učenia i ideálu Kristovho postavily zovňajšie ustanovenia a pravidlá, odporujúce duchu učenia. To učineno čo sa týka vlády, súdu, vojska, cirkve, bohoslužby, to učineno i čo sa týka manželstva; nehladiac na to, že Kristus nikdy neustanovoval manželstva, ba jestliže už vyhľadával zovňajšie ustanovenia, skôr odopieral mu („opusť ženu a nasleduj mňa“), cirkevné učenia, nazývajúce sa kresťanskými, ustanovily manželstvo ako kresťanskú ustanovizeň, t. j. ustanovily zovňajšie podmienky, pri ktorých smyselná láska môže byť pre kresťana ako bezhriešnou, úplne zákonnou.]^[9]

Poneváč v pravom kresťanskom učení niet nijakých základov pre ustanovenie manželstva, nuž stalo sa, že ľudia nášho sveta od jednoho brehu odrazili a k druhému nepristáli, t. j. neveria v podstate v cirkevné ustanovenia manželstva, a zároveň nevidiac pred sebou ideálu Krista — snaženia po úplnej cudnosti, ostávajú dotyčne manželstva celkom bez vodítka. Odtiaľ pochádza i ten zjav, zdajúci sa zprvu podivným, že u židov, mahomedánov, lamaistov a iných, vyznávajúcich náboženské učenia o mnoho nižšej úrovne, než je kresťanské, ale majúcich určité zovňajšie ustanovenia manželstva, základ rodinný a manželská vernosť sú neporovnateľne pevnejšie, než u takzvaných kresťanov.

Tamtí majú ustanovenia o súložníctve, mnohoženstve i mnohomužstve, obmedzené istými hraniciami. U nás však panuje úplná rozpustilosť, i súložníctvo, mnohoženstvo i mnohomužstvo, nepodrobené nijakým ustanoveniam, skrývajúce sa pod spôsobom domnelého jednomanželstva.

Len preto, že nad niektorou časťou spojujúcich sa vykonávajú sa duchovenstvom isté obrady, ľudia nášho sveta naivne alebo licomerne domnievajú sa, že žijú v jednomanželstve.

[Kresťanského manželstva byť nemôže a nikdy nebolo, ako nikdy nebolo a nemôže byť ani kresťanskej bohoslužby (Mat. VI, 5 — 12; Jána IV. 21), ani kresťanských učiteľov a otcov (Mat. XXIII, 8 — 10), ani kresťanského majetku, ani vojska, ani súdu, ani štátu.

Tak tomu i rozumeli kresťania prvých a nasledujúcich vekov.]^[10]

Ideálom kresťanstva je láska k Bohu a bližnému, je zaprenie seba pre slúženie Bohu a bližnému; smyselná však láska, manželstvo, je slúžením sebe a preto je, v každom prípade, prekážkou slúženiu Bohu a ľuďom, a preto je — s kresťanského stanoviska — pádom, hriechom.

Vstúpenie v manželstvo nemôže pomáhať slúženiu Bohu a ľuďom ani v tom prípade, keby vstupujúci do manželstva mali účel predĺžiť rod ľudský. Takým ľuďom, namiesto aby vstupovali do manželstva k vôli plodeniu detských životov, bolo by omnoho jednoduchejšie podporovať a zachraňovať tie milliony detských životov, ktoré hynú okolo nás nedostatkom, ani nehovoriac duševného, ale materiálneho pokrmu.

Len v tom prípade mohol by kresťan bez povedomia pádu hriecha vstúpiť do manželstva, keby videl a vedel, že všetky existujúce životy detské sú zabezpečené.

Je možno neprijímať učenie Kristovo, to učenie, ktorým je preniknutý celý náš život a na ktorom sa zakladá naša mravnosť, ale, prijímajúc toto učenie, nemožno neuznať to, že ono ukazuje ideál úplnej cudnosti.

Veď v Evanjelium je povedano jasno a bez možnosti akéhokoľvek iného vysvetľovania, po prvé, to, že ženatý nemá sa rozvádzať so ženou za tým účelom, aby si vzal druhú, a že má žiť s tou, s ktorou sa raz sišiel (Mat. V, 31 — 32; XIX, 8); po druhé — to, že človeku vôbec, tedy ako žena-tému tak i neženatému, hriešno je dívať sa na ženu ako na predmet rozkoše (Mat. V, 28 — 29), a po tretie to, že neženatému je lepšie neženiť sa vôbec, t. j. byť úplne cudným. (Mat. XIX, 10 — 12.)

Mnohým a mnohým pozdajú sa tieto myšlienky podivnými, ba i odporujúcimi si. A ony si vskutku odporujú, ale nie medzi sebou, lež myšlienky tieto odporujú celému nášmu životu, a mimovoľne prichodí na myseľ, kto má pravdu: či tieto myšlienky, či život millionov ľudí i môj? Tento istý pocit som zakúsil i ja v najsilnejšom stupni, keď som prichádzal k tým presvedčeniam, ktoré teraz vyjavujem: nijak som neočakával, že ma postup mojich myšlienok privedie k tomu, k čomu ma priviedol. Žasnul som nad svojimi vývodami, nechcel som im veriť, ale nemožno bolo neveriť. A čo ako odporujú tieto vývody celému ústroju nášho života, čo ako odporujú tomu, čo som prv myslel, ba i vyjadroval, musel som ich uznať.

„No všetko toto sú všeobecné úvahy, ktoré, možno, sú i pravdivé, ale vzťahujú sa na učenie Krista a sú záväzné pre tých, ktorí ho vyznávajú; lež život je život, a nemožno, ukážuc napredku nedostižný ideál Krista, nechať ľudí v jednej z otázok najpálčivejších, najvšeobecnejších a pôsobiacich najväčšie biedy — so samým týmto ideálom, bez všetkého vodítka.“

„Mladý, vášnivý človek z počiatku dá sa zachvátiť ideálom, ale nevydrží, spustí sa a neznajúc ani neuznávajúc žiadnych pravidiel, upadne do úplnej prostopašnosti.“

Takto súdi sa obyčajne.

„Kristov ideál je nedostižný, preto nemôže slúžiť nám vodítkom v živote: o ňom možno hovoriť, premýšľať, ale pre život sa nehodí, a preto treba upustiť od neho. Nám je nie potrebný ideál, ale pravidlo, vodítko, ktoré by bolo podľa našich síl, podľa prostrednej úrovni síl našej spoločnosti: cirkevné počestné manželstvo, pri ktorom jeden zo snúbencov, ako u nás muž, už schodil sa s mnohými ženami, alebo trebárs manželstvo s možnosťou rozsobášu, alebo trebárs civilné, alebo (idúc ďalej po tejže ceste) trebárs japonské na termín, — prečože nedojsť i k domom verejným?“

— Hovoria, že je to lepšie, než uličná prostopašnosť. Veď to je tá bieda, že, dovoliv si ponižovať ideál podľa svojej slabosti, nemožno nájsť hranice, na ktorej treba zastať.

Ale veď takéto mudrovanie je od samého začiatku nesprávné; nesprávné je predovšetkým to, že by ideál nekonečnej dokonalosti nemohol byť vodítkom v živote, a že by bolo treba, hľadiac naň, alebo máchnuť rukou a riecť, že mi je nie treba, lebo ho nikdy nedosiahnem, alebo snížiť ideál do tých stupňov, na ktorých sa chce stáť mojej slabosti.

Takto mudrovať je to isté, ako keby si námorník riekol, že poneváč nemôžem ísť po tej čiare, ktorú ukazuje kompass, vyhodím kompass, alebo prestanem naň hľadeť, to jest odhodím ideál, alebo pripevním strelku kompassu na to miesto, ktoré bude zodpovedať v danú chvíľu plavbe mojej lodi, to jest prinížim ideál k mojej slabosti. Ideál dokonalosti, ktorý nám dal Kristus, nie je prelud, alebo predmet retorických kázní, lež je prepotrebné, nevyhnuteľné, každému dostupné vodítko mravného života ľudí, ako je kompass nutný a dostupný prístroj vodítka námorníkovho; len je treba veriť ako v jedno tak i v druhé. Nech sa nachodí človek v akom chce položení, vždycky postačí učenie ideálu, daného Kristom, k tomu, aby dostal najsprávnejšie ukázanie skutkov, ktoré má a ktoré nemá konať. Ale treba veriť tomuto učeniu celkom, tomuto jedinému učeniu a prestať veriť vo všetky iné, celkom tak, ako treba plavcovi veriť v kompass, prestať sa prizerať a prestať dať sa viesť tomu, čo vidí po stranách. Treba vedieť dať sa viesť kresťanským učením, ako je treba vedieť dať sa viesť kompassom, a preto, to je hlavné, treba vedieť pochopiť svoje postavenie, treba vedieť nebáť sa určiť správne odchýlenie od ideálneho daného smeru. Na akomkoľvek stupni by stál človek, vždy mu je možno priblížiť sa k tomuto ideálu, a nijaké postavenie nemôže byť takým, v ktorom by mohol povedať, že ho dostihnul, a nemohol snažiť sa ešte väčšmi priblížiť sa mu. Taká je snaha človeka po kresťanskom ideáli vôbec a práve taká je po cudnosti zvláštne. Jestli si predstavíme dotyčne pohlavnej otázky najrozličnejšie položenia ľudí od nevinného detstva do manželstva, v ktorom sa nezachováva zdržanlivosť, na každom stupni medzi týmito dvoma položeniami, učenie Kristovo s ideálom ním vystaveným bude vždy jasným a určitým vodítkom toho, čo má a čo nemá, na každom z týchto stupňov, človek robiť.

Čo robiť čistému junošovi, dievčaťu? Zachovať sa čistým od pokušení, a k vôli tomu, aby bol v stave svoje sily venovať službe Bohu a ľuďom, snažiť sa po väčšej a väčšej cudnosti myšlienok a želaní.

Čo robiť junošovi a dievčaťu, upadnuvším do pokušenia, zachváteným myšlienkami o nekonečnej láske alebo o láske k istej osobe a ztrativším následkom toho istú časť možnosti slúžiť Bohu a ľuďom? Vždy to isté: nepopúšťať sa k pádu, vediac, že také popustenie neoslobodí od pokušenia, ale ho len zosilí, a vždy práve tak snažiť sa po väčšej cudnosti k vôli možnosti oddanejšej služby Bohu a ľuďom.

Čo robiť ľuďom, keď neodolali v boji a padli? Hľadeť na svoj pád nie ako na zákonnú rozkoš, ako hľadia teraz, keď ospravedlňuje sa obradom manželským, nie ako na náhodilú rozkoš, ktorú možno opakovať s druhými, nie ako na nešťastie, keď sa pád stane s nerovnou a bez obradu, ale hľadeť na tento prvý pád ako na jediný, ako na vstúpenie v nerozlučné manželstvo.

Toto vstúpenie v manželstvo, svojím z neho vyplývajúcim následkom — rodením detí, ukladá vstupujúcim v manželstvo novú, ohraničenú formu služby Bohu a ľuďom. Do manželstva mohol človek bezprostredne, v najrôznejších formách slúžiť Bohu a ľuďom, avšak vstúpenie v manželstvo obmedzuje oblasť jeho pôsobenia a požaduje od neho vychovanie pochádzajúceho z manželstva potomstva, budúcich služobníkov Boha a ľudí.

Čo robiť mužovi a žene, žijúcim v manželstve a plniacim to obmedzené slúženie Bohu a ľuďom, výchovou detí, ktoré vyplýva z ich postavenia?

Vždy to isté: snažiť sa spolu po oslobodení sa od pokušenia, po očistení sa a po prerušení hriecha — zamenením stykov, prekážajúcich i všeobecnému i súkromnému slúženiu Bohu a ľuďom, zamenením smyselnej lásky čistými stykami sestry a brata.

A preto nie je pravda, že nemôžeme sa dať viesť ideálom Krista, preto že je taký vysoký, dokonalý a nedostižný. Nemôžeme sa mu dať viesť len preto, že sami sebe lužeme a samých seba klameme.

Veď jestli hovoríme, že treba mať pravidlá uskutočniteľnejšie než ideál Kristov, lebo ináčej, nedosiahnuc ideála Kristovho, upadneme do prostopašnosti, nehovoríme to, že je pre nás ideál Kristov prílišne vysoký, lež len to, že my neveríme v ten ideál a nechceme určovať svoje činy podľa toho ideála.

Hovoriac, že akonáhle som raz padol, upadnem v prostopašnosť, tým hovoríme len to, že sme už vopred rozhodli považovať pád nie za hriech, ale za zábavu, za vytrženie, ktoré nie je povinnosťou popraviť tým, čo nazývame manželstvom. Keby sme chápali, že pád je hriech, ktorý má a môže byť vykúpený len nerozlučiteľnosťou manželstva i celou tou činnosťou, ktorá vyplýva z vychovávania detí, pochádzajúcich z manželstva, nuž pád by nijak nemohol byť príčinou upadnutia v prostopašnosť.

Kdežto takto je to celkom tak, ako keby roľník nepovažoval za sejbu tú sejbu, ktorá sa mu nevydarila, ale, sejúc na druhom a treťom mieste, považoval by tú za skutočnú sejbu, ktorá sa mu vydarila. Patrné je, že by taký človek pokazil mnoho zeme a semena a nikdy by sa nenaučil siať. Len postavte cudnosť za ideál, považujte, že každý pád, číkoľvek a s kýmkoľvek, je jediné, nerozlučné na celý život manželstvo, a bude jasné, že vodítko dané Kristom nie je len dostatočným, ale jedine možným.

„Človek je slabý, — treba mu dať úlohu primeranú jeho silám,“ hovoria ľudia. To je celkom také, ako povedať: moje ruky sú slabé, ja nemôžem načiarať líniu, ktorá by bola rovná, to jest najkratšia medzi dvoma bodami, nuž aby som si obľahčil, želajúc načiarať rovnú, vezmem si za vzor krivú alebo lámanú. Čím mám slabšiu ruku, tým dokonalejšieho vzoru mi treba.

Keď sme raz poznali kresťanské učenie ideálu, nemožno pokračovať tak, ako by sme ho neznali, a zamieňať ho zovňajšími ustanoveniami. Kresťanské učenie ideálu zjavilo sa človečenstvu práve preto, že ho môže viesť v terajšom veku. Človečenstvo už prežilo dobu zovňajších ustanovizní, a nikto už v ne neverí.

Kresťanské učenie ideálu je jediné učenie, ktoré môže viesť človečenstvo. Nemožno, nemá sa zamieňať ideál Krista zovňajšími pravidlami, ale treba pevne držať tento ideál pred sebou v celej čistote jeho a — to je hlavné — veriť naň.

Plaviacemu sa neďaleko brehu možno bolo hovoriť: drž sa tej výšiny, mysu, veži a t. p.

Ale prichodí čas, keď plavci vzdialili sa od brehu, a vodítkom im majú a môžu byť len nedostižné svetlá nebeské a kompass, ukazujúci smer. I jedno i druhé je dano nám.

(Konec doslovu.)

N. N.:

Myšlienky, vzbudené „doslovom“.^[11]

Rozprávali mi o dakoľkých mladých ľuďoch, ktorí po prečítaní Kreutzerovej sonáty rozhodli sa nikdy sa neženiť. Ba daktorí aj rozišli sa so svojimi oddaniciami. Ťažko je predpokladať, že by ten mravný prevrat, ktorý stal sa v nich, zničil v nich potrebu osobnej lásky. Tu je zrejmé násilie nad samým sebou, tu bola donesená obeť. Kázanie cudnosti bolo nesprávne pochopené, za zákon, princíp, pravidlo vzaté. „Doslov“ odstraňuje možnosť takého pochopovania: „cudnosť nie je pravidlom alebo predpisom, lež ideálom, alebo skôr jednou z podmienok ideálu.“ Áno, podmienka, nevyhnuteľná konsekvencia, následok približovania sa k ideálu, ale nie ideál. Ideál je v inom, ideál Krista je, ako povedano ďalej: ustanovenie kráľovstva Božieho na zemi, láskavé sjednotenie všetkých tvorov medzi sebou. A čím bližšie prichádza človek k tomuto ideálu, tým širšie rozrastá sa v ňom cit lásky, tým väčšmi zužuje sa kruh jeho osobných vášní, medzi nimi pohlavnej. Jedno na úkor druhého, v tej miere, ako rastie dobro, samo sebou upadá zlo. Takýto je prirodzený vzrast duše človeka. Cudnosť však, postavená za zákon, odvracia sily človeka na druhú cestu, od snahy po dobrom ku borbe so zlom, od slúženia Bohu ku borbe s diablom, ku borbe trápnej a neplodnej. A preto cudnosť nemôže byť zákonom, lež má byť ideálom. Kto chce toto porozumeť, musí pochopiť rozdiel vo vzhľade Krista na telo a vo vzhľade iných učiteľov ľudstva. Jedni z nich, ako Mojžiš, vidia ideál človeka, jeho blaho — vo fysickom dostatku (hojnosti). To sú náboženstvá materialismu, s kultom tela, tu všetky sily človeka smerujú k najlepšiemu uspokojeniu telesných potrieb. Tu duch človeka pracuje pre telo, je mu otrokom. Každý človek so svojím telesným „ja“, to je centrum s vychodiacim z neho kruhom egoistických snáh. Tento kruh, rozširujúc sa, naráža na kruhy, ktoré vychodia z iných podobných centrov, i púšťa sa s nimi do borby. Zákon mravný so svojimi prikázaniami predchádza borbu, zdržiavajúc egoistické túžby v hraniciach rovnováhy, spravedlnosti. Odtiaľ pochádza jeho negujúci, prinucujúci charakter: nečiň iným, čo nechceš, aby oni tebe činili, oko za oko, zub za zub. Nezabiješ, lebo teba môžu zabiť, nepokradneš, lebo tebe môžu ukradnúť, miluj bližného (pravdivejšie by bolo: nenenáviď), lebo je tebe výhodno, aby ťa milovali. („Lebo milujete-li len tých, ktorí vás milujú, akú odplatu máte? Zdaliž i publikáni nečinia to isté?“) Plnenie zákona nie je blahom pre človeka, lebo zákon je ohraničenie blaha, lež je povinnosťou a prestúpenie tresce sa vrchnosťami, predstavenými v tomto živote, a peklom v posmrtnom.

Opačný pomer k telu repräsentuje buddhismus. Tu povedomie človeka, jeho rozum povznáša sa do chápania nesmyselnosti ľudského jestvovania, ale ďalej nejde, a nenachodí iného vyššieho smyslu života. Život ducha sa počína a končí zapieraním tela. Positívneho obsahu v samom sebe neobjavuje a za borbou s telom, za zničením samého seba ničoho nevidí, okrem nirvány, prázdnoty. Blaho je — v nebytí. Toto je náboženstvo asketismu, Schopenhauerovské zapieranie vôle k životu, zapieranie nie vôle k dačomu positívnemu, lež samo v sebe.

Učenie Kristovo je ďaleko i od materialismu i od buddhismu. Žiť pre telo je nesmyselno, blahá takého života sú nepravdivé a pominuteľné; to je rad útrap, ktoré sa končia smrťou, zničením. Život pravý, večný — je život ducha. Ale život ducha mimo tela neznáme. Preto telo nemáme ničiť, lež len ponížiť, namiesto, aby panovalo nad duchom, má mu slúžiť, z božstva prevrátiť ho na chrám, z cieľa urobiť ho prostriedkom, nástrojom prejavovania ducha. Božia vôľa je tá, aby sme žili v tele, pracujúc ním pre ducha, pracujúc ako remeselník nástrojom, neľutujúc ho, znajúc, že čím viacej chceš urobiť, tým menej smieš šetriť nástroj. A sama práca, to je život, život ducha — v láske k Bohu a blížnemu, v láskavom splynutí s ľuďmi, prírodou, Bohom, v ustanovení kráľovstva Božieho na zemi. „Hľadajte najprv kráľovstva Božieho a spravedlnosti jeho, a toto vše bude vám pridano,“ t. j. pestujte v sebe, predovšetkým, zrno božskej lásky, a všetko ostatné, čistota duševná i telesná sama prijde k vám. Slúžiac jedine Pánu Bohu, nevyhnutne budete nedbať o druhého pána, o telo svoje, a kráľovstvo tela pohodené a zanedbané padne pomaličky samo od seba, ustupujúc miesto kráľovstvu Božiemu. „A to svetlo v temnosťach svieti, ale tmy ho neobsiahly.“ Kristus ukázal ľuďom to svetlo, ktoré svieti v nich v prostred tmy vášní, a nebol by rozumný ten človek, kto by prestal roznecovať v sebe iskru božského svetla a, zabudnúc, že tma je vlastne len neprítomnosť svetla, proboval by rozháňať tmu rukami. Zhaslo by i ostatné svetlo a tma by sa stala ešte väčšou. Nemožno bojovať so zlom, so svojím telom, ako bojovali asketi, nehybní ľudia. Utiahnuc sa od ľudí, od činnej lásky k nim, do pustatiny, mysleli, že im tam v osamotení ľahšie bude zvíťaziť nad diablom. Ale boj proti hriešnym pomyslom sústreďoval na ne pozornosť, ustavičné naprúžené myslenie o hriechu rodilo hriech, rozpaľujúc fantásiu tak ďaleko, že chorľavé hallucinácie svojou živosťou prevyšovaly skutočnosť. Opovržené telo ako mýtický Anteus zdvihne sa zakaždým s novými a novými silami.

A preto nemožno povedať junošovi alebo dievčaťu: snaž sa po cudnosti, nepopúšťaj sa k pádu. Úsilím vôle udusovaná vášeň bude rozpaľovať fantásiu a namiesto padnutia s jednou ženskou, miesto čistého manželstva dostaví sa myšlienkový onanismus s mnohými, pod náličnicou vonkajšej čistoty. „A každý, kto by pohliadol na ženu k požiadaniu jej, už zcudzoložil s ňou v srdci svojom.“

Jediná je cesta boja so zlom — a to je snaha po positívnom ideále Krista, cesta, ktorá je opačná asketismu: chrániť sa zahaľačstva a samoty, ísť ta, kde život, plný ťažkej, únavnej práce, plný činnej lásky k bližnému, káže zabudnúť na seba, na svoje žiadosti telesné. Tam uprostred mora skutočnej núdze a zármutku človeku svedomie nedopustí, ba nebude ani času pohrúžiť sa do bahna drobných osobných vášní. Ak i pri takom živote bude vášeň víťaziť, nuž je darmo bojovať s ňou. „Kto môže pochopiť, ať pochopí,“ a kto nemôže, tomu „lepšie je v stav manželský vstúpiť, nežli páliť sa.“ (I. Kor. 7, 9.)

Snaha po cudnosti, ako ideálu, je protivná duchu kresťanského učenia ešte i preto, že naplňuje život bojom, trápeniami, robením si násilia, obeťami, kdežto učenie Krista je predovšetkým „evanjelium“, t. j. zvestovanie blaha. „Jarmo moje zaiste je rozkošné a bremä moje ľahké.“ „Toto mluvil som vám, aby radosť moja zostávala vo vás, a radosť vaša bola plná.“ Evanjelium nie je zákon podobný zákonu Mojžišovmu, a preto tu nemôže byť reči o povinnosti, o násilí, o nútení. Každý hľadá blaho, a berie ho, kde ho najde. Nemôže ho nevziať, poneváč ono je blaho. A jestli ho neberie, nuž len preto, že si je ho nie povedomý, alebo že si je ho nie dostatočne povedomý. Všetka práca životná pozostáva v ujasňovaní si blaha a sám život pozostáva v uskutočňovaní ho v tej miere, ako si je ho patričný povedomý. A to, čo predtým, nedávno ešte, zdalo sa človeku trápením, obeťou, hrdinským skutkom, to teraz už nemôže nerobiť. Vzrast povedomia, rozumu, urobil nemožné možným, ťažké sa stalo ľahkým, vošlo do tela a krve, stalo sa zvykom. A stalo sa to samo sebou, ľahko a radostne, bez akéhokoľvek napnutia vôle. „Nikto nemôže prísť ko mne, jedine ak Otec môj, ktorý mňa poslal, pritiahne ho.“ Len jedno je treba: neprotiviť sa tejto božskej sile povedomia, rozumu, neuponižovať do svojej slabosti ideál, daný nám Kristom, a aby sme mohli budiť a viesť naše povedomie, nuž neluhať ani sebe, ani ľuďom. Len jedno jesto zlo, to zlo sveta, ktoré priviedlo Krista na kríž. Zlo toto záleží v tom, že ľudia nepoznajú svoju spásu, „nevedia, čo činia“. A len s týmto zlom, zlom nevedenia alebo lživého chápania blaha je i možno i povinnosť bojovať. A len taký boj je dielo Božie.

A dielo toto konala i koná „Kreutzerova sonáta“ so svojím „Doslovom“.