E-mail (povinné):

Ľudovít Kubáni:
Suplikant

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martina Mydliarová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov

1. Výprava

[1]O Jáne roku 1845 — ako všade po evanjelických školách — skladali sme skúšku i na gymnáziu v Miškovci.

Slovákov od rodu bolo nás tam málo, i z tých niektorí boli už pomaďarčení. Spišiakov bolo najviac: tí tvorili polovicu rétorickej triedy[2], do ktorej bol som i ja už dorástol. K hlavnej skúške podochodili rodičia, otcovia, matky, aby videli a skúsili, za čo vyhadzujú horko-ťažko nadobudnuté turáky: jedni, aby sa potešili, druhí, aby zmraštili čelá, tretí, aby vyplácali dlžoby nádejných synkov, narobené po hostincoch, cukrárňach a sklepoch — a štvrtí, aby takto naskutku i vylátali svojich čeľadníkov darmo čas premrhavších.

S nepokojným srdcom očakával som i ja otca z domu; nie, že by som si nebol býval vedomý prospechu v učení — ale že ma omínali tiež niektoré dlžôbky a popritom i kepeň, zastavený v záložni. Veľká suma to nebola, ale môj otec bol chudobný dedinský učiteľ, o ktorom som vedel, že so sebou za mešec dvadsiatnikov k vymeneniu synka nedonesie, a k tomu ešte ani za alumneum[3] nebol zaplatil. No, daromné boli moje strachy! Hodina skúšky bila — otec neprichádzal; skúška sa i minula — otca ešte nebolo. Mňa to i tešilo i rmútilo — najmä keď som videl uradostnených kamarátov prechodiť sa po boku rodičov, ktorí si ich od radosti po šťastných skúškach bozkávali a k sebe prituľovali.

Po skúškach letím i ja na hospodu, akoby mi päty horeli, že azda tam nájdem otca, keď sa ku skúške oneskoril. Ale daromné moje strachy i horúce túžby — o ňom ani chýru ani slychu! Iba môj gazda (pán hospody), ktorému som bol dlžen ešte za polročné bytovisko, prechodil sa po chyži a mrmlal čosi sebe pod nos o mojej dlžobe a o mojom otcovi. Už by som rád bol vytrpel bitku za zastavený kepeň, len by môj otec tu bol býval. Na gazdu nesmel som ani pozrieť! Ten upieral na mňa svoje jastrabie oči tak ostro — tak prísne — ako kat na svoju obeť.

Za mnou došli do hospody i moji šťastnejší kamaráti, sadli si za stôl a oddali sa do halušiek, aby po vystátom boji ducha vyhoveli i žiadostiam brucha.

Tu som hodil knihy do kúta, vybehol som von, sadol som si pod stenu a šuhaj v šestnástom roku rozplakal sa tak bolestne, ako v hore zblúdivší chlapec, nevediaci, kde sa má podieť. A veď som bol i sám a sám na svete — a v chyži, pod ktorej oblokmi som sedel, jedli, pili a smiali sa druhovia v kole svojich rodičov. I skočil som na nohy, akoby ten ich veselý chichot zaznieval len mne k posmechu a letel som ako ohňom hnaný von z mesta, von na čisté povetrie prírody.

Kde som blúdil, sám neviem — hlava mi horela, srdce mi blnkalo a nohy leteli a leteli naveky, kým bola v nich sila a kým bôľom a slabosťou zomdlený nespadol som na tvrdú zem, kde som naposledok i — usnul.

Iba keď mi blýskavé slnce druhého dňa zasvietilo do zatvorených očú, prebudil som sa. Skočím z tvrdého ležoviska hore, obzerám sa dookola a čudujem sa, kde som sa tu vzal. Pomaly prichodili mi na um moje včerajšie osudy: strachy, túžby i sklamané nádeje. Na to všetko len smutne pokývam hlavou, poberám sa k mestu a hľadám svoju hospodu.

Moji kamaráti všetci už boli poodchodili; mne sa zdalo, že iba mne súdené za dlžoby ostať v zálohu. Premýšľal som síce celou cestou k hospode, ako by som sa mohol dostať do domu, ale darmo! Spôsob slušného odstránenia sa — nemohol som vymyslieť. Naposledy som uzavrel siahnuť len k tomu všeštudentskému, t.j. nepovedať ani „zdraví buďte!“… len pobrať nohy na plecia a haj! do svojej rodoviny. Tu ti mi na moje nešťastie, či radšej na šťastie zíde na um, že veru nemám ani haliera — a z Miškovca do Dubovíc bolo pekných sedem míľ a v bruchu mi už dávno nešeredne čvrkalo.

„Ach, čo,“ pomyslím si, „guráž platí, kocka hrá! Idem predsa len na hospodu, veď azda nebude v mojej chyžke už nikoho; vezmem pár bielych šiat a nový klobúk, za to dostanem pár zlatých. A čo? Naposledy zájdem i na piatich grošoch do zatúžených Dubovíc!“

Dictum, factum;[4] iba to tak urobiť! — Ale keď je človek najbližšie k cieľu, dačo neočakávaného mu nohy podrazí a úmysly prekrižuje.

I mne sa povodilo tak!

K hospode som sa dákosi prikradol, ale dnu — dnu ako sa dostať? Okúňam okolo, počúvam, či tam dnu nikoho, kukám oblokom — všetko pusto, ticho! No, dobre je, pomyslím si a hup! doprostred chyže. Nie, nepravda; na prahu ostal som ako prikovaný!

Po chyži prechádzal sa môj profesor — ipsissima persona![5] — a v kúte fajčil môj hospodár prísnej tvári!

Úzko mi bolo okolo srdca; tu ani von, ani dnu; spadol som z neba do pekla! „Vale tibi,[6] útek môj!“ pomyslel som si a vzdychol som tak citlivo, že mi hneď slza v oku zaihrala.

„No, letí sa dnu, Slovák uram![7]“ povie pán profesor, ktorý, mimochodom rečeno, pri všetkom zakorenenom maďarstve bol človekom dobrého srdca a dobrotu svoju neodvrátil dakedy ani od Slováka. Kývol mi rukou vážne, akoby i teraz bol sedel vo svojej školskej katedre.

Triasol som sa, akoby ma studenou vodou boli obliali.

Navyknutý plniť všetky rozkazy profesorove, vtiahol som sa dnu a zastal som so sklopeným zrakom naprostred chyže, očakávajúc výrok nad mojím nevykonaným síce, lež nebodaj u profesora už uzavretým i odsúdeným previnením.

I nastala tichosť — tichosť pre mňa neznesiteľná. Profesor mlčal; iba vo mne dačo tak hlasne búchalo ako námornícky mlat. Naposledok vystrie gazda svoje dlhé nohy, pozrie na mňa, pustí oblak dymu z úst a zamrmle ako medveď:

„Veru pekne! Otec ma za blázna má a syn tiež! Jeden sa neukáže, druhý zmizne a ani sa len nespýta: Gazd’ uram, čo som dlžen?“

Ja som chcel hovoriť, ale boh že zná, čo mi držalo ústa zamknuté; nemohol som ich otvoriť.

Pán profesor sa chcel tuším zľutovať nado mnou, trasúcim sa od strachu a bôľu.

Usmial sa prívetivo, chytil ma za ruku, poklepal mi na plece, pozrel mi do očú a povedal lahodivo:

„Tak, Slovák uram, chcel si ujsť a mne, terajšiemu svojmu otcovi, lenilo sa ti prísť povedať, pán profesor, majte pozhovenie. Ej, fiam, to som si od teba nezaslúžil. No, ale povedz mi predsa, kde si sa táral od včera poludnia; veď ťa moji poslovia nikde nemohli vykutať.“

„Ja — ja — ja — som — bol…“ zajakal som sa a slza mi zahrala v očiach, lebo ďalej som nemohol slova povedať.

„Kepeň si bol hádam vymieňať,“ zamrmlal gazda a ofúkol ma fajkovým dymom, akoby ma bol chcel zraziť.

Mňa striasli slová jeho ako chladný vietor osiku; keby ma profesor nebol za ruky držal, bol by som sa zmlel na zem. Nazdával som sa, že o zastavenom kepeni iba sám viem — a tu ti môj gazda i pred profesorom môj tajný hriech takto nemilosrdne spomína.

„Dajme tomu pokoj,“ povie profesor; „dačo takého i druhým študentom sa prihodí. Ale povedz mi, Palikám, čo mieniš teraz urobiť? Za alumneum si dlžen — za hospodu si dlžen — akože vyplatíš? Didaktra[8]? No, tie ti odpúšťam, lebo si sa učil a si chudobný čeľadník; ale alumneum je nie moje — a hospodu tiež nikde nedávajú. Nuž povedzže, povedz, ak znáš, čo tu robiť?“

„Ah, prosím ponížene,“ zašepcem naostatok, „veď ja neujdem, veď ja tu zostanem, kým — kým otec pre mňa príde alebo pošle peniaze za mňa.“

„Hm, ba veru to ešte!“ zamrmle gazda. „A ktože vás tu bude darmo chovať? Kto vám dá zadarmo hospodu?“

„Tvoj otec príde alebo nepríde, peniaze pošle alebo nepošle, na tom si nádeje nestavaj,“ prerečie profesor. „Tu sa musíme inšieho lapiť!“

„Inšieho lapiť?! No, bratku,“ myslím si, „pomašíruješ dakde za stiebelputzera[9]!“

Strach ma nadchodil, bo chudobných šuhajov vskutku takto dávali za posluhu k bohatým panáčkom a ja som sa toho bál ako Cigán železnej obrúčky na nohu.

Pán profesor sa zamyslel — aspoň zdal sa zamysleným; gazda ešte vždy čosi mrmlal a jeho „teremtette“ nebárs milo dotýkalo sa mojich ušú. Pozrel som do očú profesora, akoby som bol chcel vyčítať z nich, čo ozaj osudného v mysli uzaviera. Konečne predsa otvoril ústa, pohliadol na mňa a riekol:

„Palikám, vieš ty čo? Ináč sa tebe pomôcť nedá — ty musíš na — suplikáciu!“

„Na suplikáciu!“ vykríknem a temer bych bol od radosti vyskočil.

„Musíš, hovorím, na suplikáciu, a to na horné slovenské kraje! Ty si jednako Slovák; skúsiš svet a nahonobíš si niečo na vyplatenie terajších dlžôb. Pán gazda však, ako i alumneum, musí dovtedy pozhovieť.“

Bol som vo vytržení a málo chýbalo, že som nekľakol pred pánom profesorom na kolená. No, poľúbil som mu vďačne ruku a usmieval som sa ako malé dieťa, keď mu otec donesie jarmočné.

O hodinu bolo všetko v poriadku: suplikantská knižočka odovzdaná, pána profesorovo všakové dobré ponaučenie vypočuté a nado všetko dvadsiatnik na cestu dobre uschovaný.

Ešte raz nazrel som do hospody, vzal som nový klobúk, obliekol bonžúr a čo najlepšie nohavice, strčil pod pazuchu pár bielych šiat, povedal mrzutému gazdovi „pán boh vás požehnaj“ — a hybaj!

Krokom, skokom poberal som sa na suplikáciu, hore na slovenské kraje!



[1] 1;Suplikant — (lat.) osoba, ktorá vyberá milodary na udržiavanie cirkevnej školy. Suplikovanie bolo prázdninovým zamestnaním chudobných študentov, lebo časť peňazí im ostala ako odmena

[2] 2;Rétorická trieda — (gr.) najvyššia trieda strednej školy (donát, gramatika, syntax, rétorika — každá trvala obyčajne dva roky)

[3] 3;Alumneum — (lat.) dobročinný ústav, ktorý dával zadarmo alebo so zľavou žiakom stravu

[4] 4;Dictum, factum — (lat.) ako povedal, tak urobil

[5] 5;Ipsissima persona — (lat.) vo svojej najskutočnejšej podobe

[6] 6;Vale tibi — buď zbohom

[7] 7;Slovák uram — (maď.) môj pán Slovák

[8] 8;Didaktrá — (gr.) poplatky za vyučovanie, školné

[9] 9;Stiebelputzera — (nem.) čističa čižiem




Ľudovít Kubáni

– básnik, prozaik, dramatik, patrí k autorom završujúcim obdobie romantizmu v slovenskej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.