ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Či vás mám nudiť vypisovaním, ako som sa prešmykol mimo klepca, t.j. ako som sa prešmykol poza záhrady v Kraľovanoch a získal dobrý skok vopred, pokiaľ tam dnu v dedine pán slúžny s Hladovanským a s Bedárkom držal dôkladnejšie vyšetrovanie o zbojstve a tuším i zápisnicu písal a ku koncu, keď peniaze bezchybne našli vo vačku, krútil hlavou, akoby celá príhoda naposledy na žart — ačkoľvek nedovolený — vyjsť mohla? Nie, týmto vás nudiť nechcem, čo som pozdejšie tiež len ako pobočnú vec mimochodom vypočul od Hladovanského.

A či radšej mám vás zabávať opisovaním krás toho okrúhleho, horami ohradeného, pahorkami a zelenými poľami i lúčinami posiateho, striebornými páskami potokov popretkávaného, Váhom celou šírkou severovýchodu lemovaného, v nížinách i výšinách svojich krásou letnej nevesty prírody vyzdobeného Turca, do ktorého z priesmyku Tatry a Fatry vystúpil som cele uvelebený i nad krajom samým i nad šťastným prešmyknutím cezeň? Nie, ani pri tom sa nebavme; poponáhľajme sa len k príhode, akej v tom milostnom Turci ani holobradý a chlebový suplikant nemohol vymknúť.

Darmo je to; v Turci je raz všetko milostné, keď i nie tým, čo v ňom ako inde na zemi v potu tvári svoj chlieb jedia a trudia sa, teda apoň bezstarostne cestujúcim, medzi nich v prvom rade, prosím, pripočítať suplikantov a napospol žiakov, nestarajúcich sa nikdy ani o dnešný ani o zajtrajší deň, ani o nocľah, ani o to, čo by jedli alebo pili. Milostné teda i mne všetko: milostný kraj, milostná reč i pieseň jeho, milostné víly jeho — milostná i príhoda moja v ňom.

Všetko teda na stranu a počujte len príhodu samu.

Bola nedeľa.

V predminulé dva dni prebehol som, z Oravy počnúc, celý celučičký Turiec do polkola jeho východnou stranou a poberal som sa už v strany západné, abych ho druhým polkolom obišiel. Po známej udalosti a týchto skokoch jeleních na predstih Bedárka chcel som si už trocha i pohovieť i bohu slúžiť za naplňovanie môjho suplikantského mešca, k čomu všetkému kynula mi Ivančiná a jej fara i kostol, kam poberal som sa šírym poľom a lúčinami dolu od Hája a Štubne. Takýto pocestný vie, odkiaľ vyjde, ale nevie, kde, k čomu a na čo príde. Tak povodilo sa mne.

Namiesto Ivančinej, položenej na pravom brehu rieky Turca, zašiel som až na ľavé jeho brehy a tu, keď dozvedal som sa v ústrety mi prichodiaceho sviatočne odeného národa, či tamto Ivančiná a jej kostol, povedali mi už ani neviem aké meno osady a že je tam už po službách, z ktorých národ už navracal sa domov, do roztratených chalúp malých, ale tým početnejších dediniek po brehoch rieky. Čo pozostávalo? Pokochať sa i namiesto pobožnosti, no i namiesto chutného obeda jedine na malebnom kroji a pekných postavách týchto dedinčaniek; natešiť sa a napásť oči krásami kraja toho našír i nadiaľ rozprestreného okrúhleho Turca, veď i tak toto sú najkrajšie, najpoetičnejšie pôžitky v ňom. Konečne však, keď sa pestrý národ vždy viac tratil odo mňa vpravo i vľavo, dal som sa upraviť smerom k hradskej ceste, smerom môjho ďalšieho putovania.

Ale putovať na horúcom poludňajšom slnci a k tomu o hlade? Neviem, komu by sa vám to chcelo. Nechcelo sa ani mne. Práve kde som mal vystúpiť z pobočného chodníčka na hradskú, pokynulo mi husté vŕbie brehov rieky a chladný jej vánok k niečomu lepšiemu — ku spánku a odpočinku sladkému. A tak uložil som sa do chladu vrbiny a takto i na lačný život podriemal, pochrápal som si chutnejšie ako nejeden tučný pán po veľkom obede.

Bolo už dobre spoludnia, keď som pretrel oči a k mojej veľkej radosti začul rachot voza uháňajúceho hradskou sem ku mne. Skočil som ako jeleň na nohy a v okamihu postavil som sa na hradskej, aby ma tak vítaná príležitosť neminula. Môj voziar, zazrúc ma čakajúceho, umenšil rýchlosť, zastal pri mne s vozom a sám ma ponúkol, abych len skoro sadal. Voz i paholok bol mlynársky; voz prázdny, iba na prostriedku kotúč na sedisko poviazaných múčnych vriec, pre mňa akoby pripravený. Už som teda sedel mäkko; paholok pošibal kone; leteli sme ako víchor — leteli, aspoň z mojej stránky, bezstarostne, kam zaletíme, len či to bolo smerom mojej cesty.

Neleteli sme však dlho po hradskej. V tú stranu k rieke stál pri nej samej mlyn; v tú stranu obrátil sa môj voziar, prv ako som sa obadal. Dosť ja tomu, aby postál, že idem dolu, že mne hradskou dalej putovať. Čím viac som prosil, kričal, volal, tým viac ten ďalej vbok uháňal, až sme sa zastavili na širokom dvore pred mlynom.

Pred mlynom však celá rota podľa nedeľnej obyčaje vysedajúceho mladšieho-staršieho národa, medzi nimi i sám pán mlynár a pani mlynárka. Vstávali hore na diváky a prejavovali neobyčajný radostný ruch z nášho príchodu a hneď obklopili voz i mňa zo všetkých strán. Nestačil som zoskočiť, už mlynár a mlynárka chytali ma za jednu i za druhú ruku.

„Vitaj, Jožko, vitaj; veď sme si my hneď mysleli, že to ináč byť nemôže, že sa nám ty vrátiš.“

A sprostred tlupy ozval sa hlas:

„Ej, ba veru to priam všetko lepšie pôjde v tomto mlyne, keď tento tovariš zase tu bude!“

„Ja Jožko? Ja tovariš?“ hútal som si a pozeral po nich i po sebe. Že ma Paľkom krstili a nie Jožkom, to znal som istotne; ale že bych aspoň nevyzeral ako mlynársky tovariš, to tak cele ani sebe som nemohol zatajiť, bo čím lepšie bol som sa chcel uhniezdiť na onom kotúči vriec, tým väčšmi zamúčil som sa od hlavy do päty. No predsa takto nič po nič nechcel som sa stať z poriadneho študenta mlynárskym tovarišom a odpieral som sa:

„Dobrí ľudia, čože sa vám to robí? Prizriteže sa lepšie, či som ozaj váš Jožko a váš tovariš!“

„Páčte ho len, že to nie on?!“ ozval sa znovu ten istý hlas z tlupy. „A veď je i dnes taký zamúčený, aký tu chodil či v piatok, či vo sviatok. Nedajte naňho nič; nepusťte ho; on je!“

„Ej, veru je on spravodlivý!“ dosviedčal môj pohonič. „Veď azda som nie slepý; poznal som ho hneď na ceste a keby si nebol vysadol, bol by som ho na tie vrecia vyhodil a dobehol s ním domov.“

Vzpierať sa, utiecť takto poznatému a obhŕknutému nebolo možné. I tak dokiaľ táto vrava potrvala, bol som už vo dverách za obe ruky do mlyna vedený a mlynárka šeptala mi dôvernejšie a príchylnejšie do ucha:

„Ani sa mi netaj, Jožko môj, tak ako si sa mi utajil onehdy na trhu v Prievidzi, keď som ťa poznala a na teba volala a ty si mi zmizol z očú pomedzi ľud. Neboj sa, už je všetko dobre, keď si len tu! Marienka ustavične len za tebou vzdychala; otec na to nemohol hľadieť, nuž sa udobril, hoc i bol rozhnevaný na teba. Netráp sa, Jožko, budú ohlášky a bude sobáš!“

„Aha, už viem, koľko bilo!“ dumal som v sebe. „Ja teda snúbenec krásnej Marienky a uvrzol som z domu len preto, že otec čosi nahneval sa na mňa; ale moje zmiznutie a vzdychy dcérine ho skrotili. Už oni so mnou na čistom, keď som im len zase tu; ale ja — ja neviem, čo by takto riekol pán profesor v Miškovci, keby chlpáň suplikant navrátil sa mu do školských lavic s nerozlučnou družkou — švárnou Turčiankou ako nevestou. No, nič to“ — myslím ďalej — „vysvetlím im všetko, len čo tej tlupe tam vonku z očí skapeme.“

Ale tam dnu v osobitnej izbe mlynárovej bol som ešte len v klietke zavrznutý vtáčik. Dosť ja začínal, že som nie ten, za ktorého ma majú, že by zo mňa bol planý mlynár a čo ja viem, čo som všetko pomútil. Starý ma len chválil, aký som mu bol dobrý tovariš, ako zaslúžim byť majstrom, ako ma Marienka rada má a odišla i teraz modliť sa do kostola, aby ma pán boh čím skorej naspäť doniesol. Starká štebotala okolo mňa ako okolo svojho Jožka, usadila ma za stôl, pozháňala hojné zvyšky nedeľňajšieho obeda, núkala a núkala a len hovorila:

„Kedy už to dievča dôjde z toho kostola, ako sa mi zaraduje, ako to už teraz všetko dobre bude.“

Už raz inak nebolo: sedel som ako zasnúbenec a mladý zať za stolom smačnými jedlami naloženým a čo i srdce o mojom nečakanom postavení nič znať nechcelo, žalúdok aspoň nevzpieral sa tomu, ale vynahrádzal si svoj neobvyklý nedeľňajší pôst, ktorému bol vystavený už od rána. Šupelo mi vždy len to, ako dostať sa von z klietky prv, ako by snáď došla Marienka a bystrým zrakom milenky poznala, že to nemá pred sebou pravého milenca a ja potom vysotený bol z izby na nový obdiv ešte vždy pred mlynom veselej a o mojom príchode gagotajúcej chasy. Len už kedy roztvoria sa dvere a Marienka vstúpi a mňa vyženú a bude — posmech hotový.

Marienku poslali i vyzerať, no nevyzreli. Starostlivá matka sama bežala na návršie, či ju nevídať, bo dievča rado potuluje sa osamote okolo brehov rieky, odkedy Jožka nechyrovať a môže i teraz len tu dakde byť a vraj — len aby si ešte dačo neurobilo. Mlynára čosi odvolali hneď zatým ku kolesu a ja predsa raz ostal sám, abych sa aspoň opamätať mohol, či som ten, čo som, a či ten, za koho ma majú. Lež dokedy sa budem upamätúvať? Kým prídu a zase ma zavrznú? To nie! Poď ja von bočnými dverami mlyna jedným skokom cez mlynicu do poľa! Ozaj zľahka som si vydýchol, keď som bol von z klietky, trebárs ma čosi omínalo, že dobrých ľudí ešte viac pomútim a skutočnému Jožkovi novým útekom z mlyna zle narobím, ak by sa mal dakedy navrátiť. A či ma len to omínalo, že v tom spechu nič po nič opúšťam odrazu dve družky púte a života: jednu sám neviem ako mi podávanú — Marienku, druhú tam v kúte zapomenutú — moju spravodlivú drieňovku. Hádam Marienka, keď ju uvidí, pozná, že to nie hrčovitá remeselnícka palica, že to nie tá, s ktorou utrápený Jožko púšťal sa na vandrovku, a z toho uhádne, že ten pravý Jožko tu nebol, že ten by takýmto novým zmiznutím jej srdce raniť nemohol.

Za takéto objasnenie záhady srdcu ľúbosťou utrápenému zaslúžilo moju drieňovicu tam nechať na oferu za užité dobré havránky; krem toho nahradí mi ju nezadlho dobrá lieskovica, akú si bárskde odrežem! Takto potešujúc seba nad stratou milej mi drieňovice a opatrne ťahajúc sa dolu brehom rieky pomedzi hustú vrbinu, nepozorovaný prebehol som značný kus cesty. Bezpečne mohol som už vystúpiť i na hradskú, abych si v neznámom kraji nezmýlil ďalšiu cestu. Tu prišlo mi krížom prebehnúť chodník vinúci sa pomedzi vrbinu, z ktorej chcel som sa dostať von na širší obzor. Ale kto tu na skerku chodníka? Dievčina nežná, rumenná ako malina stojí zadumaná. V jednej ruke drží modlitebnú knižočku a ku knižočke pritíska rozvitý kvet králika, z ktorého koruny vyšklbáva po jednom biele kvetové lístky a šepce: „Príde-nepríde!“ Vyšlo jej naposledy „Príde!“ Uradostnená tleskne rúčkami a — zazrie mňa, divom krásy ako k zemi prikovaného a pozerajúceho do jej milostnej, zapadajúcim slnkom ožiarenej tváre.

„Ach, Jožko môj, Jožko!“ ozve sa strieborný hlások takto prekvapenej ešte vždy pološeptom toho nádejného „Príde!“

Už mi ináč nebolo, ako že zastanem v náručí mojej nenazdanej snúbenice čo jediný vyžiadaný milenec, a vyznám, ťažko by mi bolo bývalo vymáhať sa z neho. Ale ako sa ona hnula, mimovoľne spravil som i ja jedno hnutie v stranu, takže už teraz lúče slnka ožiarili moju tvár. Tým nepochybne dievčine zreteľnejšie ukázali sa črty mojej tváre a ona spoznala klam. Ako sa nenazdajky sklamala, tak sa rýchlo i spamätala:

Tleskla bielou rúčkou na knižočku:

„Ach, bodajže ťa, ako som sa oklamala!“

I letela ako splašená srnka v tú stranu k mlynu.

Chvíľku, dobrú chvíľku hľadel som za odchádzajúcou ešte i potom, keď mi zmizla z očú. Nemohol som sa ubrániť zadumaniu, v ktorom marilo sa mi prvý raz v živote dačo takého, čo som v tom okamžení zahrňoval asi do tej myšlienky:

„Škoda nebyť Jožkom!“

Bolo mi dákosi tak, že bych už teraz bol pristal sám navrátiť sa do mlyna a nevzpierať sa toľko nenazdajnému zasnúbenskému postaveniu — ač jestli by ma i teraz boli uznali za svojho Jožka!