ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[59]Bedárka sme predstihli, ale čože sme dostihli? Vo fare malostankovskej uvítali nás tým: „Väčšia hŕbka pýta viac!“ Vskutku, pekná to hŕbka vari zo všetkých kútov sveta pozbieraného žiactva. Kedysi ktorýsi profesor, majúc preplnenú triedu žiakmi, aby obľahčil si pozorovanie prítomných i neprítomných, pousadzoval najčastejšie meškajúcich do prvých dvoch lavíc pred katedru a týchto čítaval už len dľa známeho veršíka, obsahujúceho v sebe nebeský zvieratník^[60]: „Sunt aries taurus gemini etc., t.j. Baran, býk sú blíženci atď.,“ blizňatá mu to boli všetci. Nechcem síce, ani nemôžem k takýmto blizňatám či blížencom pripodobniť ani seba a ešte menej odo mňa výbornejších tu prítomných, chcel som len povedať, že by sa tu bol pre každú z deviatich múz doliezol viac ako jeden snúbenec, keby sa tak múzy boli chceli zasnubovať s týmito synmi umien a vedby; chcel som povedať, že by ani ten niekdajší pán profesor nebol mohol počítať nás na svoj obľúbený dvanásty zvieratník. Počet nebeských znamení bol už prevýšený, keď sme došli my, vám známi traja kamaráti.

Že naše suplikantské srdce uľaklo sa ich ako kobyliek, všetko pustošiacich pred nami, za nami, vôkol nás, to uhádnete. Potešili sme sa trocha len tým, že sme ešte v dobrý čas došli.

V dobrý čas, hovorím, bo pán farár práve volal na svoju obstarnú gazdinku:

„Babka, dones chleba a tam toho sadnutého; študenti by už jedli!“

Poslušná babka priniesla a postavila dva veľké mliečniky toho sadnutého na stôl, k tomu prázdne hrnčeky na nalievanie a celý chlieb.

„More patrio^[61], bračekovci,“ hovoril pán farár, „nalievajte si a jedzte. Nožíky máte ako poriadni perostruhači pri sebe, odkrojte si tak po alumnicky. Čo mám, to dám; ale na chudobnej dedinskej fare nemáte čo v jedlách preberať.“

Túto skúsenosť sme si už dávno nadobudli, prieberní naskrze sme neboli, ale hladní bezpochyby i teraz, ako naveky. No, podivné, k jedeniu nepriberal sa žiaden. Ja prvý nie, bo myslel som si: „Quid hoc ad tantam sitim,^[62]“ t. j. veď by sme my vypili celé more mlieka, dva mliečniky to — „ani psovi mucha“ medzi toľkých; prenechám to potrebnejším od seba. Všetci boli sme však už z alumnie navyknutí na ten poriadok „po staršom do mlyna“, či radšej do misy i do hrnca. A tak i tu mladší pozerali na starších, že tí začnú; ale tí sa nehli, daktorí ani v tú stranu nehľadeli, pípkali si už s veľkou ostentáciou či s vystatovaním sa práve touto svojou prednosťou.

Pán farár to spozoroval a obrátil sa práve k mladším:

„Nuž čo? Neviete vy: oko zapchaj, brucho napchaj?! Nehľaďte tu na pánov teológov, dosť že vám v alumneách zberajú masť z misy, zoberte tu vy im smotánku zvrchu. A vedzte, u mňa ,hlad pán‘. Kto z vás najhladnejší, ten i najprednejší.“

Takýmito rečami posmelený, môj vždy ako vlk hladný Hladovanský oddal sa prvý do mliečnika, jemu verne stal i teraz k boku ináč skromný Miško Vrútčanský, suplikant modranský, a ešte ktorýsi z mladších tiež nedali si dva razy povedať. O chvíľku už ani mačka nebola by mala čo oblízať za nimi, a keby sa neboli okúňali, boli by pozbierali i drobinky počerného chlebíka. Lenže tu nebolo by sa nazbieralo, nerečiem dvanásť košov, lež ani medzi prsty toho zvyšku, čo tí zvýšili, ač nasýtení byť museli, bo fučali ani Bedárek tam, kde sme to „s tou veľkou lyžicou jedli“. No týmto bolo čítať na tvárach číru spokojnosť, ba úľubu nad tým, že takto predbehli všetkých a nebude sa im ako lačným „plano snívať“.

Babka prišla pozbierať prázdne hrnce.

„Babka, plano si si poradila.“

„Čože, pán farár, čo? Veď ako ste ráčili rozkázať?“

„Ale veď si ešte sotva štyroch nachovala. Títo nám tu i vlasy z hlavy ošklbú, ak ich do rána o hlade necháme. Nezvýšilo ti ešte voľačo od obeda? Prestri im a dones všetko, čo máš!“

Babka, bezpochyby na takéto rozkazy a poriadky už navyknutá, neriekla nič. Prestrela obrus, položila kopu tanierov, k nim lyžice, nože a vidličky na jeden kraj stola. Len čo pár ráz vybehla a pribehla, už kúrila sa misa polievky naprostred stola, kolo nej uložené boli tie zvyšky od obeda. A trochu akéhosi lekvárového cesta, pozostatky baraniny, a na česť babky buď rečeno, hodná, ale hodná misa zelenej fazule. Ba akoby bola uhádla myseľ všetkých, že ešte ani to nepostačí, vytiahla hneď spoza kachieľ čistým obrúskom prikrytú, a po jeho zosňatí ukázalo sa, že i plnú geletu bryndze. K tomu celé dva chleby zaujali už i celý priestor stola. Podívanie to rozkošné pre hladných!

Rozkoš však bola sa i podívať, ako to už teraz mizlo z toho stola. Teraz naozaj išlo už dľa toho nášho hostiteľovho: „U mňa hlad pán a kto najhladnejší, ten i najprednejši.“ Tu veru napred mladším „mlyny mleli“ a ak ste dakedy vídali, alebo aspoň slýchali, čo je to bojovanie a pasovanie sa ozávod, sem mohli ste sa prísť podívať, čo je to dosvedčovanie ozávod, kto má lepšie mlyny a kto väčší pyteľ či „zdravý žalúdok“.

Sám domáci pán hľadel na to s veľkou úľubou.

„Česť,“ hovoril, „deje sa dnes môjmu stolu; jedzte len, jedzte, ja sa nikdy nedotknem ničoho, kým nevidím, že moji hostia sú nasýtení. To mi už odpustiť musíte, že preto nejem s vami.“

Pritom iste usmial sa stranou pre seba a tuším i mihol okom na starších študentov, ako kto má ešte voľačo za lubom. No, jediaci to nepobadali.

A podivné, asi traja starší žiaci ešte ani nehli sa z miesta. Jeden z nich, šuhaj poblednutej tváre, vzrastu tenkého a nosa ešte tenšieho, prvoročný viedenský doktorand, bol síce prikročil k stolu, svoj tenký noštek nachýlil nad misy, ale i hneď vyniesol úsudok.

„Apko Čendekovič, prihrievané jedlá nestoja nič a prihrievaná polievka na noc, to hotová otrava do žalúdka.“

S tým usalašil sa na svoje predošlé miesto na diván a pohvizdoval si. Musel byť už domáci, keď pána farára i apkom nazval. Druhý, naozaj tučný šuhaj, i od súdruhov Ferom Tučným menovaný, trocha pozde zdal sa opamätať, keď už iba geleta bryndze, ako posledné útočište hladných, pozostávala na stole. I ten, ako prišiel, tak odišiel od stola, že by mu vraj bryndza teraz nechutila. Že by i študent mohol byť prieberným, to som len teraz spozoroval.

Nuž a čože ja sám? Nejedol som ani ja. Od malička vždy som sa rád vinul k starším od seba a pridŕžal sa ich. I teraz pútali ma ich rozhovory. Rozprávali podrobnosti deja, udavšieho sa pred rokom v Bratislave, kde — ako známo — opustilo slovenské žiactvo lýceum, keď Ľudovítovi Štúrovi zakázané bolo verejne prednášať reč, deje a literatúru slovenskú. Za takýto duševný pôžitok rád opustil som tamtie suplikantské pôžitky a zvlášť bol som uchom i srdcom celý pri tom, keď modrooký Branislav, teológ tiež opustivší Bratislavu, vykladal teraz o budúcnosti Slovanstva a o povolaní mladíka slovenského; bo i ja chcel som byť Slovákom dušou i telom a rečníka o predmete tomto tak nadšeného, ako bol tento Branislav, nepočul som ešte nikdy. Bol som však i jeho pozorným poslucháčom, čo keď on spozoroval, pristúpil ku mne, položil mi ruku na plece a hovoril:

„Tak jest, bratku mladý, teraz šuhaj, čo chce byť na voľačo súci, zanechá školy maďarské a poputuje do Levoče, bo tatam presťahoval sa kvet mládeže slovenskej, tam Štúrove myšlienky nájdu svoje ohnisko, tam — počujem — dovolené Rimavskému, vernému nášmu, prednášať a ukázať šuhajom našim, čo sú Tatry, ktoré ich zrodili a na ich velebu tam hľadia, a čo majú byť Slováci pod nimi. Tam i vy stanete sa skoro bystrým jarým sokolom Tatier; bo…“

Nedal mu dokončiť sám hostiteľ náš, hovoriac:

„Bo nedrží s tamto tými chlebármi, ale s nami, bude náš! Pozrite ich, už sú hotoví!“

Ukazoval na suplikantov, strovivších i poslednú omrvinku z plnej gelety a z dvoch celých chlebov.

More patrio začali si daktorí z nich už i pípky vytriasať, že na dobrú večeru chutne si i zapípkajú.

„Ho, ho,“ postavil sa tu Fero medzi nich, „len pomaly, šuhajci, keď ste sa už najedli a nám nezvýšili nič! Jesť tu slobodno jednému pred druhým, to vám už oznámil sám pán domu, ale ja vás musím upozorniť, že neznáte ešte móres, keď si nepýtate dovolenie fajčiť.“

„Tak jest,“ ozval sa rozhodný hlas domáceho pána, „kto chce u mňa prvý raz fajčiť, musí nielen prosiť o dovolenie, ale musíme ho napred i pasovať za rytiera slávneho rádu fajčiarskeho a vy, Tučný, znáte už poriadky. Pred rokom pasoval som vás ako Apo spoločnosti za pobočníka svojho, konajte teraz svoju povinnosť.“

Pritom usadil sa vážne vo svojom opieracom stolci na prostriedku horného konca izby, že celú spoločnosť mal pred očima a ako naozaj veľmajster svojho rádu, púšťal oblakové kotúče dymu. To už nebol ten, čo povedal vážne: „Bo nedrží s tými chlebármi,“ to bol veselý pohlavár furtáckej študentskej spoločnosti.

Babka už po druhý raz bola pozberala prázdne náradie zo stola a pobočník Fero konal svoju povinnosť.

Naprostred stola položil pekný, spiežou obručovaný, z červeného slivkového dreva vystrúhaný, temer polokovný súdok, plný dobrým nakrájaným dohánom, k tomu pohár papierových ostrižkov na zapaľovanie a dve dlhé fajky. Svieca už horela na stole, zažal k nej ešte i druhú, „ako na šábes“.

„No,“ hovorí „všetko je hotové, dohán ten najlepší. Kto chce fajčiť?“

„Ja, ja,“ ozvali sa žiaci temer bez výnimky.

„Kto chce fajčiť, musí najprv slávnostne sľúbiť, že sa dá pasovať za rytiera slávneho rádu fajčiarskeho a bez všetkej odvrávky alebo i bez nasledovného pohnevania sa za to podrobuje sa všetkým obradom pasovania za rytiera, akékoľvek obrady by to boli.“

S tým obrátil sa k prvému:

„Sľubuješ slávnostne?“

„Sľubujem!“

Tak to šlo do radu; iba Hladovanský, ač rád fajčil, teraz chcel napred vidieť obrady. Pobočník ho odbyl, že teda fajčiť nebude, fajčiť nesmie.

Sľub zloživších postavil do dvoch radov na dolný koniec izby oproti opieraciemu stolcu, na ktorom „Apo“ sedel a díval sa na všetko. Konča radu stojacich bola na stene zástera, ktorú sme si dosiaľ ani neboli povšimli. Pobočník stal si k nej a veliac: „Sem pozeraj!“ zosňal zásteru.

Veľký dohánový list zjavil sa na stenu prilepený a uprostred neho dve dubovky (krátke, spiežou obité pípky) či zapekačky pripevnené. Po boku visela feruľa či podlhovastá lopatka na údery, ktorú pobočník ihneď do ruky vzal.

Vyučená a navyknutá na to babka položila práve teraz k nohám pobočníka niekoľko hrubších, tenších ostrých polien. Tento premeral si okom znalca výšku kľakadla i výšku prvého nádejného rytiera a dľa toho i vybral poleno, ktoré položil pod stenu hore ostrím. Pojal ho za ruku, predviedol naprostred a velil:

„Kľakaj i pobozkaj zapekačky, poctivý to erb slávneho rádu fajčiarskeho!“

Zdráhal sa, ale kľaknúť musel. Tento prvý a na najhrubšie poleno odsúdený bol oproti erbu privysoký. Treba mu bolo skrčiť sa, pričom prirodzene tá nemenovateľná čiastka tela vystrčila sa von a nohavičky sa natiahli, dokiaľ obrad bozku vykonával.

„Ryps!“ ozvali sa ústa pobočníka a naozaj rypslo i čľaplo to feruľou na natiahnuté nohavičky nového rytiera slávneho rádu fajčiarskeho, ktorý zatým stal si zase na miesto, aby nasledoval za ním druhý, tretí až do posledného.

A tak to šlo s vysokými, s nižšími ešte horšie. Tí dostávali nižšie a ostrejšie polená a ústami nedosahovali až k zapekačkám. Museli teda dohánový list tri razy obliznúť, aby sa priúčali ako nedospelí k opravdivej chuti dohánovej a títo platili za príučku naozaj kožou, znášajúc trojnásobné údery ferule nemilosrdného pobočníka.

Krčenie nosa a tváre u trpiacich, veselé smiechy a poznámky už vytrpevších alebo už predtým na rytierstvo pasovaných a srdečný chichot „Apu“ či veľmajstra rádu, ktorého sadielko len tak triaslo sa v opieracom stolci či na veľmajstrovskom tróne — to všetko, ba i viac pri týchto rytierskych obradoch, najlepšie si predstavte.

Ukončenie bolo ešte smiešnovážnejšie či vážnosmiešnejšie.

Každý takto feruľou pasovaný musel pokorne predstúpiť pred „Apu“ a celkom úctivo pobozkať ruku. Na odmenu dostal tou istou rukou — frčku po nose. No, dosť milosrdnú, a Apo pri každom preriekol vážne: Fumiga mundum!^[63]

Fumigovali teda svet, t.j. pozapaľovali si a fajčili už teraz pri najlepšom rozmare a veselej vrave.

„Babka!“ volal toto už po tretie náš „Apo“ na gazdinú, ktorá i teraz pribehla ako veverica.

„Zabudla si, že máš dať večeru na stôl! Počítaj nás, koľkí sme, aby si na každého prestrela.“

„Čo, večeru? Čo — na každého prestrieť?“ divili sa naši noví rytieri týmto rozkazom, nepochopiteľným pre tak nasýtených, ako oni boli nedávnymi maškrtami obeda a teraz dohánovým dymom.

Ale tak bolo! Pobočník pomohol babke vytiahnuť stôl; táto vrtká osôbka prestrela hneď na devätnástich. Dobre si nás bola počítala.

Na skutočnosť ešte lepšie vyvaľovali oči naši nasýtení fumiganti sveta a márností jeho, či lepšie: začínalo im svitať, že nebodaj prefumigovali si mastnú večeru pri kýške a pri ohrievkach obeda.

Apo náš i to pozoroval a preriekol:

„Čo vy? Mienite, že by sme my mali ísť o hlade spať, keď ste vy jedni pozberali smotánku z mliečnikov, druhí neodpustili plnej gelete? Mali ste vedieť, že keď vás pasovať budeme na rytierstvo, príde na stôl i slávnosti primeraná večera. Pobočník, k práci!“

Pobočník bral už kľúče zavesené nad erbom rytierstva fajčiarskeho; babka držala už hotové pintovky. O chvíľku došli sklenice plné červeným vínkom na stôl, na ktorom hneď i kúrili sa misy plné čerstvými haluškami a takže čerstvé pečienky vydávali vôňu rozkošnú.

„Takúto večeru už i zo zdravotných ohľadov chválim,“ poznamenal nakrátko nádejný náš Aesculap^[64] a prvý nedal sa núkať, keď pobočník zavelil: „Šuhajci, do roboty!“

Poznamenať netreba, že robota dobre šla od ruky do žalúdka tým, čo veľkodušne zapreli seba pred mliečnikmi i pred ohrievkami i pred geletou bryndze; ale tí mliečni a bryndzoví rytieri škaredo zazerali, kým nám to tak chutilo a oni sotva pomaškrtiť už vládali čo dobrého. Apovi nášmu za vrchstolom chutilo dnes dvojnásobne pri pohľade na chuť a rozmar u jedných, rozpaky a nútenosť u druhých.

„Čo ty, babka? Zle si počítala, o jedného naviac si prestrela, a dosť nám tesno,“ hovoril pán farár, keď už trocha bol hlad utíšil a pozrel po stole.

„Nie, vaša milosť,“ odvetila posluhujúca. „Ale jeden mladý pán nechcel si sadnúť; fajčí si vonku pod stenou.“

„Pobočník, dnu ho!“

Pobočník doviedol tak pekne-šikovne za šticu — môjho Hladovanského. Chudák, už za mladi náruživý fajkár, keď tu dnu nesmel, vyšiel pofajčiť si von. Za pokutu musel teraz fajku odložiť a všetkým ponalievať.

Bratislavčania zdvihli poháre a začali tú našu samoprvú prebúdzajúcu:

To bolo len heslo k začiatku spievania našich mladistvých národných piesní, ktoré v tom čase zaznievali sem od Dunaja a ohlas dávali po nebotyčných Tatrách. V našej prítomnej spoločnosti zaznelo to napred tak veselo, potom znelo i búrlivo: „Záj-záj-zájdu naši vrahovia!“ Hneď zaznelo i zádumčivo odhodlane: „Dunaju slovenský, už ťa zanecháme, keď na tvojich brehoch ústavu nemáme.“ Ešte lepšie znelo v odhodlanosť posmeľujúce: „Ponad Tatrou blýska, hromy divo bijú!“ Zaznelo plné zápalu: „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije!“

Naši dnešní mliekári a bryndziari otvorenými ústami hltali do seba zvuky týchto piesní. Najviac, ak dakde dosiaľ počuli: „Buďme chlapci veselí ako mucha v kyseli.“ Tu otváral sa i im akoby nový svet divov, nadšenia a zápalu mladistvého ducha. Hladovanský zapomínal na fajku i na osudne s menom jeho spojený hlad a nalieval rezko, ochotne. Niektorí z mladších už znali aspoň prízvukovať k spevu; tí prízvukovali, aby skoro vedeli tak začínať a spievať ako Bratislavčania.

Apo náš rástol od radosti a opätoval: „Šuhajci, iba vtedy dobre sa cítim, keď som medzi vami. Omládzam pri speve vašom. Hej, keby to nás tak boli učili! No ale, naučte aspoň vy tuná týchto mojich rytierov starého rádu, ako sa majú so spevom a nadšením hotoviť do života a ujsť chlebárskemu svetu.“

To zas nebol ten veselý furták medzi študentmi, to bol už muž, nadšený za niečo vznešenejšieho.

No vtedy nestačil som diviť sa týmto aspoň zdanlivým protivám; bo prečo človek, za niečo vznešenejšieho zaujatý, nemohol by i rozveseliť sa žartovne, a kto žartovný, prečo nemohol by i nadchnúť sa, oduševneným byť za vec vznešenú, vážnu, prísnu?

I predstavil som vám veci tieto, ako našiel som ich v skutočnosti na mojej suplikantskej púti a zvlášť tuná u Apu Čendekoviča: z jednej strany odumierajúci svet obyčajného chlebárskeho študentstva, z druhej strany už svet mládeže zápalistej, nadšenej za svätú vec, pravdu a život slovenského národa.

Šlo už cez polnoc, keď pobočník a Hladovanský robili poriadky na nocľah. „Apo“, Branislav a doktorand odobrali sa do izby na druhej strane domu, kde pre každého jedného bola odpravená posteľ. To znamenalo trojcisárstvo európske; cisári tam spali po jednom v posteli. Starších upravil pobočník do vedľajšej izby, kde mal i sám miesto a kde spali po dvaja v jednej posteli. To boli kráľovstvá a králi. Konečne v najpriestrannejšej izbe, kde sme sa bavili, ustlala sebe — republika. Babka doniesla slamy, Hladovanský ju porozprestieral naprostred izby, z dvoch postelí a zo šatníka kto čo mohol, to pochytil: perinu, vankúš, paplónček a čo iné, vyvalil sa, kde chcel — a spal ako v oleji.

Cisári a králi museli zachovávať dvorskú etiketu, t.j. smeli vstávať a búriť, len keď „Apo“ vstal, čo po takejto spoločnosti obyčajne len o desiatej pred obedom bývalo.

Jediná republika mala právo vstávať, kedy sa komu ľúbilo, či ako koho práca a cesta nútila. Babka vypravila každého s chlebom a bryndzou do práce a cesty. Tohoto práva použili sme dosť zavčas rána my republikáni, t.j. suplikanti: tí, čo sme ich tu prvý raz videli, šli všetci nahor, my traja nadol; tí za nami, my za nimi na suplikantskú srvátku, keď smotánku boli sme si už pozberali jedni druhým, jak nám tí zdola, tak my im zhora slovenského kraja.