Zlatý fond > Diela > Merníkov palec


E-mail (povinné):

Arthur Conan Doyle:
Merníkov palec

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Igor Conka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov


 

Merníkov palec

Medzi všetkými tými trápenia plnými trestnými pádmi, ktorých riešenie sverené bolo na môjho priateľa Holmesa, len dva pády boly také, ktoré obdržal mojím prostredkovaním. Jeden pád sa vzťahoval na Hatherleyho palec a druhý na šialenosť plukovnika Wartbursona. Tento pozdejší pád bol zaiste vďačnou úlohou pre ostrovtypného pozorovateľa, lenže začiatok prvného pádu javil sa takým lákavým, a celý jeho priebeh bol tak dramatickým, že tento zdá sa mi byť hodnejším zaznačenia, že aj môj priateľ bol v stave len menej uplatniť svoju podivnú schopnosť stopovania, ktorej sa majú pripísať jeho neodtajitelné úspechy. Chýr tohto prípadu, jako to už obyčajne býva, mnoho rázy bol uverejnený v novinách, avšak len tak v jednom stlpci uvedený, zaiste menší dôjem robí, jako keď sa celá udalosť odohrá pred duševnýma očima čitateľa. — Napnute čihá v tomto páde, jako sa krok za krokom stáva temnota zrejmejšou a jako pozorovaním postupne porozumie i súvisu. Už dva roky prešly od toho času, a dôjem, ktorý urobil na mňa tento prípad, ešte vždy neoslabnul.

*

Roku 1889., v lete, nezadlho po mojej ženbe odohraly sa tie udalosti, ktoré teraz, mienim podať. Zas som sa vhlbil do mojich lekárskych prác, — ale vtedy som už nebýval v Bakerovej ulici u Holmesa, bárs som ho často navštevoval, a kedy-tedy som ho aj na to mal, aby zanechal staromládenecké svoje obyčaje, a aby šiel ku mne bývať. Počet mojich nemocných sa jednostajne rozmnožoval, a poneváč môj byt ležal náhodou blízo paddingtonskému nádražiu, niektorí z tamojších železničných úradníkov mňa si vyvolili za ich lekára. — Jedon z ních, ktorého som zo zdlhavej a boľastnej nemoci vyliečil, na všetky strany len moju šikovnosť rozchýroval, — a každého nemocného, ktorého len popadnul, posielal ku mne.

Jednoho rána, niekoľko minút pred siedmou hodinou vstúpila do izby chyžná a oznámila mi, že ma dvaja páni z paddingtonského nádražia čakajú v ordinovacej sieni. Rychlo som sa obliekol, lebo som zo zkúsenosti vedel, že železničné úrazy sú zriedka ľahkého rázu. Keď som kráčal dolu schodmi, v ústretie prišiel mi z ordinovacej siene môj starý železničiarsky priateľ a silno zavrel za sebou dvere.

— Priniesol som ho — šeptal a ukazoval palcom nazad. — Tento už neupŕchne. —

— A čo mu teda chýba? — pýtam sa ho zvedave, lebo jeho dobromyselné chovanie sa svedčilo, že sa tejto osobe musela prihodiť nejaká zvláštna vec, ktorú tak opatrne zavrel do izby.

— Nový chorý — mrmlal mi potichu do ucha. — Myslel som, že to lepšie bude, keď ho sem sám dovediem. Takto aspoň nemôže mi utiecť, a teraz už nemôže odísť. Poneváč mám ale mnoho práce — musím sa vzdialiť, milý doktore!

A môj milý človek odbehol, prv, než by som sa mu bol mohol poďakovať.

Vstupiac do čakálne, našiel som tam jednoho pána v tmavom obleku. — Sedel pri stole a súkenný jeho klobúk mal položený na mojich knihách. Jednu ruku mal v ručníku, krvou celkom presiaknutom, zakrútenú. Zdal sa asi dvadsatpäť ročným; mal vážnu a zmužilú tvár, ale takú bľadú, že taký dôjem na mňa urobil, akoby práve teraz bol prežil nejaký veľký úžas, a rozčúlenosť, bárs sa aj veľmi namáhal, predsa nebol v stave sa premôcť.

— Odpusťte, — pane doktor, že vás tak zavčas znepokojujem! — vstávajúc prerieknul — tejto noci ma zastihla vážna nehoda. Ranejším vlakom som došiel na paddingtonské nádražie a tam som sa dozvedal, kde by som našiel dobrého lekára. Jedon milý pán bol tak láskavy a sem ma priviedol. Chyžnej som odovzdal moju navštivenku, ale ako vidím, tá je ešte tam na malom stole.

Vzal som navštivenku a prečítal som ju; stálo na nej: — Viktor Hatherley, merník, ulica Viktoria, číslo 16a. III. To bolo meno, zamestnanie a byt môjho včasného hosťa.

— Veľmi mi je ľúto, že som vás nechal čakať — prerieknul som, a sadnul si do operadlovej stolice, ktorá stála pred pisácím stolom. Jestli som vás dobre rozumel, vy rovno z nočnej cesty prichádzate, čo obyčajne núdna vec býva.

— Oh! práve v tomto páde neni to tak! — odpovedal s úsmevom merník.

Smial sa tak hlasno a bystro, že sa srútil na stolicu a boky si chytal.

Čosi chorľavého bolo v jeho prepiatej veselosti, to som hneď zbadal.

— Nesmejte sa a uspokojte sa! — okriknul som ho. Podal som mu pohár vody, ale to nič neosožilo, on sa len ďalej smial. Napadla ho histeria, čo sa stáva len pri ľudoch silnej nátury, následkom veľkej rozčúlenosti.

Pomaly sa len predsa uspokojil a tvár ostala mu tmavočervenou, lebo ho to zamrzelo.

— No však veru som sa ja teraz pekne držal! — prerieknul.

— Vôbec nie! Nič za to! Prosím, upite si tohto! Do vody nalial som kalištek cognacu, on to vypil. — Od tohoto liehového nápoja sa mu krv čoskoro navrátila do jeho bľadej tvári.

— To mi dobre padlo! — povedal. A teraz snáď budete tak láskavý, a opozrete mi môj palec kolom do kola.

Odviazal ručník a podal mi ruku, ktorú keď som zazrel, zatriasly sa mi aj moje zaocelované nervy.

Pri štyroch vystretých prstoch, na miesto palca, bolo videť len jedno, hrozne červené, špongii podobné krvavé miesto. Palec bol do koreňa odseknutý lebo odtrhnutý.

— Oh! Bože! — povedal som, — však je toto jedna hrozná rana! Vy ste zaiste mnoho krve ztratili.

— Veru, mnoho krve som ztralil. Keď sa mi to stalo, hneď som omdlel, a tak sa mi zdá, že som dlho ležal bez pamäti. Keď som k sebe prišiel, ešte som vždy krvácal, preto som si stavec ručníkom kolom do kola poviazal, a ručník jedným dreveným klinom presne skrútil.

— Výborne ste to urobili. Vo vás sa ztratil jedon opravdivý ránhojič. Rana je, na každý pád, veľmi ťažká a pochádza od jedného veľmi závažného a ostrého nástroja, — však že?

— Od nejakého, sekere podobného.

— Zaiste nenadála nehoda?

— Oh! čoby, — to práve nie!

— Pre Bohá! Však len nie vražedlný útok?

— Uhádli ste, — o tom sa tu jedná.

— Veď je to hrozná vec!

Vymyl som mu ranu a dal som mu na ňu čistý, desinfikovací obväzok. Ani mihalnica sa mu nepohla, a len kedy-tedy, keď som mu väčšej boľasti zapríčinil, — zahryznul si do perní.

— Jako sa teraz cítite? — pýtal som sa ho, dokončiac moju prácu.

— Veľmi dobre. — Vás cognac a obväzok ma celkom zpät uviedly. — Vera som už myslel, že klesnem. Ale niet and divu! Strašnú dobu som prežil.

— Lepšie by bolo snáď, keď by ste teraz nehovoril. To by vás veľmi rozčúlilo.

— Teraz už nie. Jednako musim vec policii oznámiť, a síce čo najskôr. Na šťastie rana je zrejmý a bezpochybný dôkaz, lebo bez toho by i tak neuverili môj prípad, zvláštne keď som nie v stave udať ani pochádzania pádu ani žiadnej stopy.

— Hoho! — odvetil som na to — keď je vec takou záhadnou, vtedy by ste najmúdrejšie konal, keď vyhľadáte môjho priateľa Sherlock Holmesa, a až potom pôjdete na policiu.

— O tom pánovi som už počul — odvetil môj chorý — a veru, veľmi rád by mu odovzdal moju záležitosť, bárs sa policia aj vtedy musí upovedomiť. Neboli by ste tak dobrý, mňa pár riadkami odporúčať?

— Múdrejšie to bude, keď vás ta sám zavedem.

— Za to vám budem veľmi zaviazaný, pán doktor. —

— Hneď dám doviesť koč, a vtedy práve v najlepšom čase ta dôjdeme, takže ešte budeme môcť s ním aj raňajkovať. Ale či že sa dosť silným cítite? —

— Celkom dobre sa cítim, ba čo viac, dotiaľ nebudem mať pokoja, kým moju historiu nerozpoviem. —

— Teda hneď pošlem pre koč! — Hneď budem tu. Vybehnul som ku mojej manželke, zkrátka som jej udalosť rozpovedal, a netrvalo to ani päť minút, už som sedel v koči s mojim novým známym, ženúc do Bakerovskej ulice.

Sherlock Holmes, tak ako som si to aj predstavoval, oblečený v nočnom kabáte, čítal práve hruzochýry v Times-novinách, a fajčil zo svojej faječky, ktorú vždy tými cigarovými končokami naplnil, ktoré pred tým dňom vyfajčil, a ktoré opatrne na kachľach usušil. Veľmi prívetive nás privítal, dal doniesť praženej slaniny a vajec, takže skoro sme sa uňho celkom dobre cítili. Keď sme boli s jedlom hotoví, nového nášho priateľa posadili sme na kanapu. Holmes mu s jednou poduškou podoprel hlavu a postavil vedľa neho jeden pohár vody a cognacu.

— Tak sa mi zdá, že vaša vec nenie taká jednoduchá, — poznamenal Holmes. — Prosím vás, — pane Hatherley, urobte si celkom pohodlie a cíťte sa tu ako doma. Všetko mi presne porozprávajte, tak ako vám to možno, a pri najmenšom oslabnutí prestaňte rozprávať a použite tohoto posilňujúceho nápoja.

— Ďakujem vám, — odvetil chorý. — Poneváč mi doktor ranu poviazal, celkom ináč sa už cítim, a vaše raňajky ma celkom uzdravily. Len na krátko chcem vec shrnúť, ako to len možné bude, aby som darmo vášho drahého času nepoužil, preto aj hneď siahnem do prostredku podivných vecí.

Holmes sedel v kresle; jeho zažmurené oči a ľahostajná tvár ničoho neprezradily. Ja som sedel oproti nemu, a obidvaja sme mlčanlive načúvali neuveritelnú rozprávku tohoto cudzinca.

— Predovšetkým musím vám povedať — takto započal — že som sirotou a starým mládencom, a tak celkom sám bývam v mojom londýnskom byte. Som merníkom, a za tých sedem rokov, ktoré som v Greenwiche u firmy Vennera a Mathesona strávil, som si dôkladných vedomosti nadobudnul.

Keď som sa za dva roky vycvičil a po smrti môjho otca k velkému majetku prišiel, osamostatnel som sa a otvoril vo Viktoria ulici kancelláriu. Myslím, že každý len smutných skúseností sa dožil pri prvých krokoch svojej samostatnosti, — ja aspoň len to môžem povedať, že som veľmi zle pochodil. Tri razy prišli ku mne o technické rady, a len raz som dostal práce, ktorá ale bola vždy len veľmi nepatrná. Toto bolo všetko! Za tie tri roky súhrnne som mal 27 funtí sterlingov a 10 schillingov dôchodku. Od deviatej hodiny ráno až do štvrtej popoludní som stále čihal v mojej kancellárii, až konečne som sa všetkej sebadôvery pozbavil. Poznenáhla bol som toho presvedčenia, že pri tomto povoláni výjdem na mizinu.

Včera ale, práve keď som sa chystal odchádzať z kancellárie, sdelil mi písar, že ma von čaká jedon pán, ktorý si praje so mňou prehovoriť, a odovzdal mi jednu navštivenku, na ktorej stálo toto meno: Lysander Štark, plukovník.

Sotva som meno prečítal, keď človek stál už predo mnou. Bol postavy viac ako strednej a úžasne chudej. Neviem sa rozpamätať, že by som bol voľakedy tak veľmi chudého človeka videl. Tvár jeho vlastne len z nosa pozostávala a koža sa mu merave prúžila na ličných kosťach. Tak sa ale zdálo, že tento soschnutý zovňajšok nepochádza od nezdravého stavu, lebo oči mal čisté, chod jeho bol istý a celé jeho chovanie sa sebavedomé. Oblek jeho bol sice chatrný, ale čistý. — On sám mohol byť asi štyridsaťročný.

— Mám tú česť s pánom Hatherleym? — pýtal sa výrečnosťou, rozhodne nemeckou. — Vy ste mne boli ako taký človek odporúčaný, ktorý nenie len vo svojom odbore výborným, ale v ktorého mlčanlivosť sa aj veriť môže.

Na toto lichotivé osvedčenie som sa poklonil.

— Smiem sa opýtať, čomu môžem ďakovať toto priaznivé svedectvo?

— Snáď lepšie konám, keď vám to zaraz nepoviem. Z tohoto samého pramenu som i to počul, že ste sirotou a starým mládencom, ktorý celkom osamotený býva v Londýne.

— Tak je. Len to nerozumiem, čo má táto moja vlastnosť do mojej mernickej vedomosti, lebo predpokladám, že chcete prehovoriť so mnou v obchodných záležitostiach.

— Vaše predpokladanie je správne, a hneď sa dozviete, že moje otázky sú spojené s obchodom. Mám pre vás prácu, len že táto požaduje úplnej a nezlomnej mlčanlivosti, a preto aj vy uznáte, že takáto vec je istejšia, u jedného osamoteného človeka, ako, u takého, ktorý žije v rodine.

— Keď vám dačo sľúbim, môžete sa sveriť na moju mlčanlivosť.

Neviem sa rozpamätať, že by sa voľakedy dakto takým nedôverujúcim a ostrým pohľadom bol na mňa pozrel, akým sa cudzinec pár minút na mňa díval.

— Teda sa zaverite? — pýtal sa ma.

— Áno! Tu máte moje slovo!

— Vy teda teraz a na vždy mlčať budete o celej veci?

— Už som vám to raz prisľúbil.

— No dobre!

— Zrazu vyskočil, a ako hrom letel k dverom, ktoré šmykom otvoril. Predná izba bola prázdna.

— Všetko je v poriadku! povedal, vrátiac sa zpät. Pisaria sa mnohorázy, viac ako treba, interesujú o obchody ich prednostov. Teraz už ticho môžeme ďalej pojednávať.

Stolicu si pritiahol celkom ku mne a oči jeho znovu tak skúmateľne a číhave hľadely na mňa ako pred tým.

Ošklivosť, ba čo viac, ozajstný strach ma napadol pred týmto hadu podobným človekom. — Trpezlivosť ma zanechávala, a bárs som s tým poverenie na kocku staval, rieknul som k nemu:

— Nemajte mi za zlé, keď vás prosim, aby ste sdelili, čo vás ku mne priviedlo, lebo čas mi je drahý, nemôžem sa dopúšťať márneho besedovania.

Bôh mi odpusť! — že som musel takto lúhať — nuž ale nechtiac vybehlo mi to z úst.

— Mali by ste dosť päťdesiat dukátov za prácu jednej noci?

— Ako by nie?!

— O jednej noci rozprávam, bárs správnejšie by bolo hovoriť o práci jednej hodiny. Len na to vás chceme prosiť, aby ste podali mienku o jednom hidraulickom preši, ktorý dobre neučinkuje. Keď nám ukážete, že kde sa nachádza chyba, ľahko by sa dal stroj napraviť. Jak sa vám páči toto poverenie?

— V pomere ku môjmu honoráru, ktorý mi ponúkate, je práca táto veľmi nepatrná.

— A to je aj veru! Máme ale jednu podmienku: — aby ste len a posledným nočným vlakom prišli k nám.

— A to kde? —

— Do Eyfordu, v Berkshire. Je to malá obec na hranici Gitfordhim, od Readingu asi na sedem míl. Z Paddingtonu o 11. hodine a 15 minút príde ta vlak.

— Však práve to tak zodpovedá.

— Ja vás tam s kočom budem čakať.

— Teda ešte aj s kočom sa musí cestovať? —

— Veru, áno! Náš statok a dom stojí celkom osamotený v poli. Dobrých sedem míl leží od Eyfordského nádražia.

— Nuž ale, takto my tam pred polnocou sotva dôjdeme, a tak sa nebudem môcť ešte túto noc do Londýna vrátiť. A kde mám potom prenocovať?

— Na tomto si vy hlavu nelámte. U nás budete nocovať.

— To by mi bolo veľmi nepríjemné. Nemohol by som snáď v príhodnejšom čase prísť? —

— Nám je práve táto hodina najpríhodnejšou. Za tú malú nepríjemnosť, s ktorou je nočná práca spojená, vy ako mladý a neznámy mernik, taký honorár obdržíte, ktorý by ani vaši najchýrečnejší kollegovia nežiadali za jednu celkom jednoduchú odbornickú mienku. Ale ak by ste chcel vec ešte lepšie rozvážiť, môžte to konať, máte na to ešte dosť času.

Ja som na to myslel, že ak dobre by mi padlo týchto 50 dukátov, — a preto som nemal čo rozvažovať.

— Vďačne sa podrobím vaším žiadosťam, len vás prosím, — ráčte mi obšírnejšie vysvetliť, čím vám môžem slúžiť?

— Ak by nie! — Celkom za oprávnené to držím, že vašu zvedavosť búri sľub mlčanlivosti. Predtým teda, nežli by sme od vás záväzný sľub odobrali, chceme, aby ste sa o všetkom dozvedeli. Myslím, že nás tu nikto nenačúva?

— To je celkom vylúčené.

— Teda vám všetko rozpoviem: — Zaiste to viete, že porcelánová hlina je jedna cenná vec, ktorá sa v Anglii len v pár miestach nachodí.

— Už som o tom počul.

— Nedávno som kúpil jeden veľmi malý statok, od Readingtonu asi na desať míl. Bol som tak šťastlivým, že na jednom mieste tohoto statku som naďabil na sklad porcelánovej hliny… Po dôkladnom prezkúmaní sa ale vyjavilo, že sklad je veľmi nepatrný, ba čo viac, že je len spiňkou dvoch väčších skladov, ktoré sa na pravej a ľavej jeho strane, na roľách mojich dvoch súsedov nachádzajú. Títo o tom, že v ich roľách sa baňa pokladov nachádza, ani pochopu nemali, preto som sa usiloval tieto role odkúpiť, prv než by sa o tomto dozvedeli. Bohužiaľ, — nemal som dosť peňazí k tomuto cieľu.

Niektorí z mojich priateľov, ktorým som o mojom vynáleze spomenul, mi to radili, aby sme sklad potajemky vykoristili, a tak sebe ku zakúpeniu súsedného statku potrebných peňazí zaopatrili. Túto radu sme aj prijali, a už od dlhšieho času pracujeme s jedným hidraulickým prešom. Ako som vám to už spomenul, tento preš teraz dobre neučinkuje, a preto vašu mienku chceme vedeť v tejto veci. Teraz už viete, a aj pochopiť môžete, že prečo tak žiarlive musíme chráníť naše tajomstvo. Keď by sa voľakto dozvedel; že po našom statku mernik chodí, to by všeobecnú zvedavosť zapríčinilo, a keď by sa vec vyzradila, zaraz by všetka naša nádej zmizla, ktorú sme ku prevedeniu nášho plánu, a ku odkúpeniu rôľ viazali. Z tejto príčiny som prosil o vašu úplnú mlčanlivosť. Myslím, že som sa celkom zrejme vyjadril?

— Už mám zrejmý rozhľad — odpovedal som. — Len to jedno nerozumiem, ako sa môže porcelánová hlina s hidraulickým prešom koristiť, — kdežto táto sa má vykopávať?

— Ej — odvetil môj človek, len tak cez plece hladiac na mňa — k tomuto my máme naše zvláštne pokračovanie. My porcelánovú hlinu prešujeme do tehlovej formy, aby sme hu čím lahšie a čím nezbadanejšie mohli odviesť. Toto ale sem nepatrí! Vidite, pane Hatherley, že som sa vám celkom sdôveril, a teraz už isto rátam na vás.

S týmto vstal.

— Čakám vás teda v Eyforde v noci o štvrť na dvanástu.

— Presne sa tam ustanovím.

— A ani slova nikomu nepoviete!

Ešte raz ma s jeho nedôverčivým pohľadom premeral od hlavy do päty a v okamihu sa už aj zmiznul.

Keď som neskôr o veci pokojne rozmýšlal, môžete si predstaviť, že som sa predsa divil nad týmto neočakávaným poverením. Z jednej strany som sa síce veľkému honoráru tešil, ktorý doista desaťkrát presiahal ten, ktorý by som ja sám bol požadoval, — mimo toho ešte aj to som mal vo výhľade, že touto cestou dožijem sa aj iných objednávok. — Z druhej strany ale zas povedať môžem, že tvár a chovanie sa človeka považoval som za nespoľahlivé. Aj jeho prednáška, že prečo mám práve v noci prísť, a že prečo sa tak obávať musí, aby som mľčanlivosť moju nezrušil, neboly pre mňa uspokojúce vysvetľovanie.

Predsa som odstránil všetky obavy, a po dôkladnej večere som odcestoval do Paddingtonu, bez toho, že by som bol voľakomu o tom len jedného slova zpomenul.

V Readinge som musel prestupiť a na druhé nádražie pospiechať. Spojenie som aj šťastlive dostihnul a o nedlho po jedenástej som už bol aj tam, v Eyforde, na malom a veľmi slabo osvetlenom nádraží. Ja som bol jediný cestovateľ, ktorý tam vysadnul, a mimo ospanlivého vrátneho som ani len jednej duše nevidel na nádraží. Sotva ale som vyšiel z nádražia, už som tam našiel môjho ranného hosťa.

Tam na druhej strane nádražia už čakal mňa v úplnej tme. Bez slova ma pojal za ruku a vtisnul do koča. Potom vyliahnul obidve okná a spustil záclony, — koč sa pohnul, a leteli sme, ako len kôň mohol vystačiť.

— Bol zapriahnutý len jeden kôň?

— Áno, len jeden.

— Videli ste, jakej bol barvy? — Aká bola?

— Kočová lampa práve naňho svietila, keď som dnu sadal. Bol to barnavý kôň.

— Bol unovaný alebo bystrý?

— Celkom bystrý.

— Ďakujem. Odpusťte, že som vás pretrhol. Teraz pokračujte ďalej vo vašej rozprávke, ktorá sa, zdá byť veľmi zaujímavou.

— Začali sme teda cvalom bežať, tak asi jednu hodinu. Plukovník Štark len jednu hodinu spomínal, dľa mojej mienky bolo to ale aspoň dvanásť. Plukovník za celý čas sedel bez slova pri mne, cítil som ale, a z jedného po ňom hodeného zraku som sa aj presvedčil, že silno dáva na mňa pozor. Tamojšie cesty musia byť vo veľmi zlom stave, lebo koč nesmierne hegal. — Kedy-tedy som sa namáhal pozreť aj von oknom, — ale márne, bo cez tmavé sklo som nemohol ničoho videť. Len kedy-tedy som spatril blesk akéhosi okolo nás prebehujúceho svetla.

Niekoľko rázy som sa pokúsil jednotvárnosť cestovania s nejakou poznámkou pretrhnuť, plukovník ale vždy len málomluvne odpovedal, a tak rozhovor chytro zaviazol. Konečne prestalo heganie, prišli sme na hladkú štrkovatú cestu a zaraz sme aj zastali. Koč tak presne zastal pri múre domu, že sa mi ani nepošťastilo pohľad hodiť na vonkajšok stavania. Sotva sme prach domu prekročili, už som začul tažké buchnutie dvermi a hrkotanie odchádzajúceho koča. V doma panovala úplná tma; plukovník hľadal zápalky a čosi mrmlal pod fúzy.

Razom na konci pitvora otvorily sa dvere a zlatý dlhý lúč padol na nás, ktorý sa rýchlo rozprestrel. Medzi lúčom zazrel som ženskú postavu, ktorá v jednej ruke držala lampu, napred sa klonila a zadivene pocerala na nás. Celkom dobre som videl jej pekné ťahy, a drahú, ťažkú látku jej tmavého obleku.

V akejsi cudzej rečí povedala pár slov môjmu sprievodčimu, ktoré tak znely, ako by sa ho bola dačo pýtala. Surová a krátka odpoveď plukovníka ju tak pomútila, že jej skoro lampa z ruky vypadla. Plukovník rýchlo pristúpil ku nej a čosi jej do ucha pošuškal a vtisnul ju zpät do izby, a s lampou v ruke pristúpil ku mne.

— Pravda, budete tak láskavý pár minút tu čakať, — povedal a otvoril druhé dvere. Bola to jedna veľmi skromne zariadená maličká izba, v prestredku s jedným okruhlým stolom, na ktorom ležalo viac nemeckých kníh. Plukovník Štark položil lampu na harmonium, ktoré stálo pri dverach.

Len jednu minutu budete museť čakať! poznamenal a zmizol vo tme.

— Nazrel som do kníh, ktoré ležaly na stole, a vzdor tomu, že som v nemeckej reči celkom nezbehlý, predsa som zistil, že jedna z nich bola umelecká, druhá ale poetického obsahu. Potom som sa priblížil ku oknu a nakukol von, lenže železné ťažké tabule boly zatvorené a silno zapreté. V pitvore štukaly staré hodiny, ináč ale hrobové ticho panovalo kolom do kola. Pojal ma neistý, nepríjemný pocit. Akí ľudia to len môžu byť títo Nemci, a čo tu robia v tomto vyhnanstve, kde už len Bôh dobrú noc dáva? Asi na 10 míl som bol vzdialený od Eyfordu, to bolo to všetko, čoho som si bol istý. To, či sme k severu, k juhu, k východu alebo k západu cestovali, bolo mi neznáme.

Možno, že Reading, lebo iné väčšie mesto je na blízku, a tak snáď toto miesto ani nenie tak veľmi opustené. To ale, že kolom do kola panovalo úplne ticho, svedčilo, že sa nachádzame v poli. Potichu si dudľajúc sem i tam som sa prechádzal, aby som ospanlivosť zahnal.

Zrazu, bez toho žeby len jedon hlas bol prerušil nepríjemné ticho, pomaličky sa otvorily dvere. Medzi dvermi stála ženská, lúč lampy osviecoval jej peknú a rozčúlenú tvár. Za ňou, v pitvore bola čirá tma. Ženská od strachu takmer omdlievala, a od tejto vidiny naľakal som sa i ja. Jedným prstom dala mi na vedomie, aby som mlčal, a v lámanej anglickej reči niekoľko slov mi pošuškala, pri tom bojazlivo hľadela do tmavého pitvoru.

— Ja by som odišla — vravela, násilný pokoj javiac na sebe — ja by som odišla a tu neostala. Aj vy by ste mal to urobiť.

— Ale, milosťpani — odvetil som — veď som ešte nevybavil moju prácu; však len nemôžem odísť, dokiaľ ten stroj neopozrem!

— Nevyplatí sa vám tu ďalej čakať! — pokračovala ženská. — Pokojne môžete cez domovú bránu výjsť, nikto vám v ceste stáť nebude.

Keď ale videla, že sa ja len smejem a hlavou trasiem, zaraz jú zanechalo sebaopanovanie a so zalomenými rukami pristúpila, ku mne.

— Pre Boha živého! — šeptala — uchoďte, dokiaľ nie je neskoro!

Ja som ale veľmi krutý človek, a čím viac nebezpečenstva sa mi stavá do cesty, tým viac ma vec zaujíma. Mimo toho som si pomyslel aj na tých 50 dukátov, na unavlivú cestu a na tú nepríjemnú noc, ktorá ako to bolo vidno, ma očakáva. Teda toto všetko by daromné malo byť? Prečo by som mal odbehnúť bez vybavenia roboty a bez mzdy? Či je nie bláznivá táto ženská? Odhodlane som zatriasol hlavou a bárs povedať môžem, že prosba tejto ženskej veľmi učinkovala na mňa, predsa som pevne odvetil, že na každý pád tu ostanem. Ženská aj ďalej mi do duše rozprávala a ma nahovárala, aby som uprchnul, však ale kdesi hore buchlo sa dvermi, a dolu schodami bolo počuť kroky. Za okamih načúvajúc stála ženská predo mňou, potom ešte raz zalomila rukami, a tak ticho ako prišla, — aj zmizla.

Zanedlho dostavil sa Lyssander Štark, plukovník, s jedným malým a tlstým pánom, ktorému brada z vrášok podbradku vyrástala, a ktorý mi ako pán Ferynson bol predstavený.

— Tento pán je mojim tajomníkom a obchodvedúcim! — poznamenal plukovník. — Apropos! Keď sa nemýlim, som však predtým dvere dobre zavrel. Bojím sa, aby ste prievan nedostali. —

— Ba, práve naopak! — odvetil som — ja sám som dvere otvoril, lebo bol veľmi utlumený vzduch v izbe.

Nepokojne z boku pozrel na mňa.

— Najlepšie bude, keď sa dáme do práce, ja a pán Ferynson dovedeme vás ku stroju.

— Vtedy mi dovolené klobúk si dať na hlavu?

— Oh! to netreba, — stroj je tu v dome.

— Ako, — vy teda porcelánovú hlinu tu v dome koristíte?

— Čoby! — my ju tu len prešujeme. Toto ale ku veci nepatrí. Len na to vás prosíme, prezkúmajte stroj dobre a vysvetlite nám, kde sa chyba nachádza?

Spolu sme šli nahor, popredku šiel plukovník s lampou, potom ten tlstý obchodvedúci a posledný ja. Starý tento dom zdal sa byť opravdovým labyrintom, mal samé chodby, priechody, tesné, krútené schody, malé, nízké dvere, ktorých prach od generácií mnohých rokov hlboko bol pošliapaný. Nikde nebolo videť naradia lebo kobercov (tepichov), so stien bola kožovka čiastočne už opadaná a v zelenkavých fľakoch sa javila mokrosť. Snažil som sa byť nepredpojatým, ale mi ešte vždy cvendžaly v ušoch nevšimnuté si výstrahy ženskej, a preto som aj na mojich dvoch spoločníkov dával dobrý pozor.

Ferynson sa mi zdál byť nevľúdnym a mlčanlivým človekom, však ale z jeho pár slov som predsa vybadal, že môj krajan musí byť Angličanom. Lysander Štark, plukovník, zostal stáť pred jednými nizkými dvermi, ktoré aj hneď otvoril. Bola tam jedna štvorhranná izbica, v ktorej sme všetci traja takmer ani miesta nemali. Ferynson ostal vonku, a plukovník ma oslovil, aby som vstúpil dnu.

— Teraz sme v hidraulickom preši — riekol — a veru by nám to bolo nemilé, keď by ho voľakto pohnul. Strop tejto komory tvorí záverok preša, ktorý s náramnou silou sa pritláča na kovovú dlážku. Z vonku, po stranách, sú tesné vodové rúry, ktoré do seba ťahajú tlak ťarchy, a to vám je už doista známe, že ako ho aj ďalej prenášajú a silnia. Stroj obyčajne dobre učinkuje, teraz ale voľajaká prekážka oslabuje chod a tlak stroja. Snáď budete tak láskavý opozreť, ako by sa dala táto chyba napraviť?

Vzal som do ruky lampu a dôkladne som prezkúmal stroj. — Vskutku, bol to stroj obrovského rozmeru, a tak vydáva] aj nesmierny tlak. Keď som ale sochor, ktorý stroj do pohybu uvádzal, z vonku stlačil, z istého sypotavého hlasu hneď som zistil, že kdesi musí byť diera, z príčiny ktorej voda zase cez nejaký bočný válek odteká.

Dôkladnejšie preskúmanie moje predpokladanie neskôr aj dosvedčilo. Na hornom konci pumpy sa jedon kaučukový prsteň pokazil, a válek, v ktorom zrďka hore-dolu chodila, preto nebol nepriedušne zavrený.

Toto bolo príčinou toho, že tlak oslábnul. Všetko som obšírne plukovníkovi vysvetliľ pri prítomnosti jeho súdruha, a obidvaja ma pozorne počúvali, — tak podobne som im aj to vyjadril, ako by sa dala chyba napraviť. Potom som sa ešte raz do komôrky vrátil, najmä preto, aby som zvedavosť moju uspokojil. Že historia o porcelánovej hline bola len čírá bájka, to som hneď vedel. Však ver’ by to bola bývala veľká hlúposť z cieľu tak nevýznamného takýto obrovský stroj upotrebovať. Bočné steny komôrky boly z dreva, dlážka ale bola zo železa, ktorú husto kryly kovové odpadky. Klaknul som si, a tak som sa pokúsil z vrstvy trochu odlúpiť, aby som sa o jakosti kovu presvedčil. Zrazu ktosi mi za chrbtom po nemecky skríkol, a keď som sa obrátil, zazrel som nado mnou príšernú tvár plukovníka.

— Čo to robíte? — spýtal sa ma.

Ukrutný hnev ma pojal, že tento človek tak nestydate chcel ma oklamať.

— Divím sa nad vašou porcelánovou hlinou — som mu odvetil. — Zaiste by vám bol mohol dať lepšie radu v záležitosti vášho stroja, keďby som bol znal v jednom aj jeho opravdový účeľ.

Hneď som to obanoval, že som tieto slová z úst vypustil. Plukovníkova tvár sa ukrutne zamračila a sivé jeho oči sa nebezpečno zablysly nado mnou.

— Vtedy lepšie bude, keď vám všetko odhalím! — riekol. Na to jedon krok cúvnul a dvermi vyskočil, v jednom ich ale aj kľúčom zavrel. Priskočil som k dverom a na koľko mi len sily siahaly, som ich triasol a trmácal, zámok bol ale tak silný, že sa dvere ani len nepohly.

— Hallo! — kričal som z celého hrdla. — Hallo! Plukovník Štark! Otvorte hneď dvere!

Zrazu v tom hroznom tichu ozval sa jedon hlas, ktorý keď som započul, od strachu mi srdce prestalo klopať. — Bolo to hrkotanie sochoru a syčanie chybného válku. — Bože! Otče! Veď ten človek stroj pustil do pohybu! Lampa, ktorú som tiež chcel preskúmať, ešte tam ležala na zemi. Pri svetle tejto lampy som videl, ako sa spúšťa čierny strop izby pomaličky a postupne na mňa. Pomaličky, sotva že to bolo zbadať, ssul sa dolu, — a len ja som to vedel, že akou ukrutnou silou a akou smrtnou istotou. Pár minút ešte a na pagáč ma rozdrúzga. Stonajúc vrhol som sa na dvere, zaryl som nechty do železného zámku, a trmácal som nimi ako som len mohol. Prosiac som volal na plukovníka, aby mi dvere otvoril, ale nemilosrdný hrkot stroju prekričal moje žalostné slová. Teraz už len asi na dva šuchy visel mi strop nad hlavou, keď som ruku zdvihol, zacítil som surovú a studenú jeho plochu. Na raz mi tá myšlienka prebehla cez modzgy, že by môj zápas so smrťou stal sa snáď ľahčím, keď by som si patriacim spôsobom na zem ľahol. Keď si tvárou dole ľahnem, vtedy by mi stroj najprv chrbtovú kosť rozdrúzgol. Zima ma prešla pri tejto myšlienke. A keď si na chrbát ľahnem, čiže budem mať tej smelosti, hladeť do očú tejto čiernej vražedlnej ohavy, ktorá sa tak pomaličky spúšťala na mňa?

Už som ani rovno stáť nemohol, — a práve som sa skŕčal, aby som si na zem ľahnul, keď mi razom nová nádej naplnila srdce. Ako som to už aj spomínal, len strop a dlážka boly zo železa, — bočné steny boly ale z dreva. Keď som sa v mojom posledňom zúfalstve ešte raz okolo seba pozrel, zbadal som medzi dvoma doskami tenký, žltý lúč, ktorý ustavične vzrastal a sa šíril vždy dľa toho, ako sa tie dve dosky odhybovaly.

Z počiatku som na to ani nemyslel, že by som cez tak malú škáru mohol istej smrti vyhnúť, avšak za jeden okamih už som sa cez škiaru prepchal a polo omdlený som ležal vonku na zemi. Rozdvojené dosky sa zase za mnou spojily. Nič iného som viac nepočul, jako štrkot lampy, a srážku tých dvoch železných plôch, z čoho mi bolo zrejmé, že len v ostatňom okamihu som istej smrti ušiel. Keď som znova k sebe prišiel, ležal som v jednom, kockami vyloženom pitvore. Jedna ženská stála nado mnou, ľavou rukou ma silno trmácala, aby som k sebe prišiel, v pravej ale držala sviečku. Bola to tá istá ženská, ktorej výstrahy som tak ľahkomyselne odmietnul.

— Poďte chytro, jako len môžete! — volala zdesene. — Hneď zbadajú, že ste uprchli. Oh! prosím vás ponáhlajte sa, lebo nesmiete zmeškať ani jednej minuty.

Teraz ma veru darmo nenapomínala. Potácajúc som sa zdvihol a pospiechal som za ňou po pitvore. Prišli sme do jedného širšieho pitvoru. Sotva sme sem došli, začuli sme hluk krokov a hlasy dvoch ludí. Jedon hlas znel celkom blízko pri nás, a druhý mu z ďaleka odpovedal. Ženská, ktorá ma viedla, na okamih ztratila duchaprítomnosť a ostala stáť. Zatým rýchlo otvorila dvere, ktoré viedly do spálne a do ktorej svietil zlatý lúč mesiačka.

— Inák sa oslobodiť nemôžete! Poschodie je vysoké síce, ale pokúsiť to musíte.

Ženská ešte čosi vravela, keď sa zjavilo na konci pitvoru lampové svetlo. Videl som suchú postavu plukovníkovú dopredu leteť, v jednej ruke niesol lampu, v druhej ohromnú sekeru. Ako hrom som priskočil k oknu, otvoril som ho a podíval sa dolu. Zahrada sa pokojne rozprestierala v zlatých lúčoch mesiačka. V okamihu som premeral výšku skoku, — nebola viac ako tridsať šúchov. Vyskočil som na oknovú dosku, — ale som sa nevedel odhodlať k skoku: bol som zvedavý videť, čo sa bude diať medzi mojím prenasledovateľom a medzi ženskou, ktorá ma oratovala. Ak by tento lotor chcel jej ublížiť, odhodlaný som bol tam zostať a ju ochrániť. Práve v tej dobe sa zjavil plukovník medzi dvermi a popri ženskej preletiac chcel sa dostať ku oknu. — Ženská sa ale pred neho vrhla, a silno sa doňho zachytila.

— Bedrich! Bedrich! — skríkla po anglicky — nezapomeň, čo si mi sľúbil len toť nedávno! Povedal si mi, že sa to viac nikdy, a nikdy nestane. Ver mi, tento pán bude mlčať a nikomu nepovie o tom.

Plukovník namáhal sa celou silou vytrhnúť z ramien ženskej.

— Čo si rozumu potratila, Elizo? — skríkol. — Chceš nás na šibenicu priviesť? Pusť ma, keď ti kážem!

Odstrčil ženskú a pozdvihnúc sekeru, rútil sa k oknu.

Ja som sa vyhodil z okna a len rukami som sa držal kraja okna, keď zrazila plukovníková sekera.

Ostrá bolasť mi prešla celým telom, nemohol som sa diaľ udržať, a shodil som sa do zahrady.

Pretrpel som strašný otras, ináč ale som sa predsa živý dostal na zem, a sotva že som sa trochu usporiadal, chytro, ako mi to len bolo možno, pustil som sa do behu a schoval pod jedon krík, lebo nešťastie mi ešte vždy hrozilo. Razom popadla ma veľká slabosť. Nesmierne ma začala ruka boleť, a len teraz som zbadal, že nemám palca, a že krv se len tak valí z rany. Pokúsil som sa ranu ručníkom poviazať, v uchu mi počalo hučať, až na raz zachvátila ma mdloba a srútil som sa pod krík.

Dokiaľ som tam ležal, neviem povedať. Muselo to dlho trvať, dokiaľ som sa prebudil, lebo mesiačik už zmizol, a skvelé ranné slnce svietilo na mňa. Oblek som mal mokrý od rosy, a rukáv na kabáte bol od krve celkom premoknutý. V okamihu mi cez rozum prebehla celá nočná udalosť, preto som sa aj hneď postavil na nohy, lebo mi holo zrejmé, že som ešte vždy v blízku mojích prenasledovateľov.

Keď som sa ale okolo pozrel, prekvapilo ma, že ani domu, ani zahrady som už nevidel. Ležal som pri jednom podhradskom plote a popri mne sa tiahla jedna dlhastá budova. Približiac sa ku tejto budove, videl som, že je to to železničné nádražie, na ktoré som včera prišiel. Keď by moja boľastná rana nebola iné dokazovala, ľahko by mi bolo bývalo aj to mysleť, že to všetko nie je iné, ako zlý sen.

Polozmámený ešte zpytoval som sa na nádraží o raňajšom vlaku, a dozvedel som sa, že o jednu hodinu pôjde na Reading. Od vrátneho, ktorého som už aj včera videl, som sa dozvedal, či nepočul niečoho o istom plukovníkovi Štarkovi. Meno mu bolo celkom neznáme. Aj to povedal, že včera večer žiadneho koča nevidel, a že najbližší policajný úrad je asi na tri míle odtiaľto.

To by mi veľmi ďaleko bolo bývalo, lebo som bol ešte veľmi slabý a veru aj chorý, preto som sa rozhodol čakať s oznámením veci až dotiaľ, keď do Londýna prídem. Niekoľko minút po šiestej hodine som prišiel a hneď som k lekárovi pospiechal, aby mi ranu poviazal. Pán lekár bol potom tak láskavý a sem ma doviedol. Vec moju s úplnou dôverou kladiem do vašich rúk, a som aj ochotný všetkým vaším rozkazom sa podriadiť.

*

Pohrúžení do hlbokého mlčania sme ešte chvíľu spolu sedeli, keď rozprávka došla ku koncu. Sherlock Holmes vstal, a vytiahol z podstavca jednu z tých veľkých kníh, do ktorých všetky zaujímavé poznámky a novinové chýry vpisoval.

Táto vyhláška vás dojsta bude zaujímať! — riekol k merníkovi. Asi pred rokom bola vo všetkých novinách uverejnená. Pozorujte len: „od 9ho tohoto mesiaca zmiznul pán Jeremiáš Hayling, 26ročný merník. Večerom o 10tej hodine sa vzdialil zo svojho bytu a od tedy žiadnej stopy po ňom. Šaty jeho boly atď.“

Plukovník zaiste aj vtedy dával preskúmavať svoj stroj.

— Oh! Bože! Až teraz vidím, čo mienila oná ženská vtedy so svojou výstrahou! ohlásil sa náš chorý.

— Tak je! Tu niet pochybnosti, že plukovník bol veľmi chladnokrevný, a ku všetkému odvážený človek, a práve tak konal, jako tí morskí lúpežníci, ktorí na ulapenej lodi ani jednej duše na žive nenechajú. Teraz ale už nemáme čo meškať, a keď váš stav povoluje, zaraz poženeme do Scotlandyardu a odtiaľ do Eyfordu.

Tri hodiny sme už sedeli vo vlaku, ktorý nás z Readingského nádražia do malej dedinky niesol. Údovia tejto malej spoločnosti boli: Sherlock Holmes, merník, Breadstreet policajný komissár, jedon veľmi jednoducho oblečený pán a moja osoba. Breadstreet komissár rozprestrel na sedisko obšírnu mapu, a s kružidlom proboval okolo Eyfordu pretiahnuť, tak aby dedinka padla práve do prostredku kruhu.

— Teda už by sme tu boli! — povedal. — Tento kruh obkľučuje túto dedinku asi v desaťmílovej rozsiahlosti, — otázne miesto musí byť blízko tejto čiary. Však že, ste vy pane rozprával o 10 mílach?

— Bolo to vozenie sa aspoň za jednu hodinu.

— A vy myslíte, že vás v omdlenom stave za túto hodinu nazpät odniesli po tejto ceste?

— Držím to za pravdepodobné. Môžem sa aj trochu rozpamätať, že ma zdvihli a niesli.

— Len to si neviem vysvetliť, čo vzbudilo v nich to veľké šetrenie vašej osoby, keď vás omdleného našli v zahrade?

— Možno že len skrúšená prosba tej ženskej tak pohla toho lotra — som poznamenal na to.

— To ja nemôžem veriť! Nikdy som takej nemilosrdnej tváre nevidel.

— Nič to zato! zanedlho aj to budeme vedeť! — odvelil Breadstreet. —

— Hľa! tu je ten kruh! Teraz by som ešte to jedno rád vedel, v ktorom smere máme hľadať túto háveď?

— Myslím, že by som prstom mohol ukázať na ten bod! — riekol pokojne Holmes.

Vskutku?! — zvolal komissár. — Vy už snáď máte aj mienku o tejto veci? — No! však uvidíme, kto bude mať pravdu. Ja to tvrdím, že to ku juhu padá, lebo vidiek práve tam je nie veľmi obývaný.

— Ja som zase pri východnom smere — riekol môj chorý.

— Ja hlasujem za sever, — odvetil som, — tam je rovina, a náš priateľ to sám povedal, že koč za celý čas nešiel vrchom.

A ja by som ostal len pri západnom smere, — poznamenal ten jednoducho oblečený človek. — Tam je niekoľko jednoduchých a pokojných dedinôk.

— Hallo! — zavolal s úsmevem komissár. — Veď ako vidím, — náhľady sa tu veľmi delia. Rozdelili sme si medzi sebou kompas. A vy ste akej mienky?

— Všetci sa mýľa, — odpovedal Holmes.

— Ale však je to nemožné!

— Ba, ano! — Toto je môj bod! — a položil svoj prst na prostredok kruhu. — Tu ich vynajdeme.

— A tá dvanásťmílová cesta? — poznamenal Hatherley.

— Šesť ta a šesť nazad. Je to celkom zrejmé. Vy sami ste to udali, že kôň nebol nič unavaný, keď ste do koča sadli. Ako by to bolo možné, keď by bol kôň dvanásťmílovú únavnú cestu prekonal?

— Je čosi na tejto poznámke, — odpovedal Breadstreet, a zamyslel sa. — Teraz len s tým musíme prísť do čista, čo bolo účelom tejto bandy?

— O tom sa nedá čo pochybovať, — odvetil Holmes. — To je jedna veľkolepá banda, ktorá pracuje v padeláni. — Stroj k tomu potrebovali, aby mohli kovovú slúčeninu dorábať, ktorá nahraduje striebro.

Už sme dávno o tom čosi badali — riekol Breadstreet komissár.

— Táto nebezpečná spoločnosť už mnohé tisíce falošných korún dala do obehu, ďalej ale ako do Readingu, stopy neviedly. Tam sa nám vždy všetky stopy ztratily, čo tiež je toho dôkazom, že s dobrými vtákmi máme do roboty. — Však ale teraz, chvála Bohu, ich už máme, a z pazúrov nám viac neutečú.

— Komissár sa ale predsa mýlil. Tí lotri, pritom všetkom predsa vyhli rukám prisluhovania pravdy. Keď sme práve vchádzali do nádražia, celkom blízko pri nás, z jednoho malého kríka vybúšil kotuč dýmu, a jako pávové pero sa rozprestrel nad okolím.

— Čo to snáď dom horí? — zpytoval sa Breadstreet, keď sme zanechali vlak.

— Veru, áno — odvetil prednosta nádražia.

— Kedy vypukol ten požiar?

— Pravdepodobne v túto noc, ale videť, že sa veľmi rozplazil, lebo celé okolie stojí v dyme.

— Čí je ten statok?

— Doktorovi Bocherovi patrí. —

— Prosím povedzte že mi, — riekol merník, — nie je ten doktor Bocher štíhlej postavy, a dlhonosý Nemec?

Prednosta nádražia sa na to srdečne zasmial.

— Nie, pane! doktor Bocher je Angličan, a sotva najdete od neho tlstejšieho človeka. Býva ale uňho jedon pán, — a myslím, že tohoto on lieči, lebo je taký suchý, ako tých sedem suchých rokov bolo. Sotva pretrhol svoju reč, už sme bežali všetci v smere ohňa. Prešli sme cez jedon malý kopec, a videli sme pred nami stáť jednu širokú, bielu budovu. Budova stála v ozajstnom plamennom mori, z každej škáry a z každého okna šlahal plameň. Zo zahrady tri strekáče lialy vodu, ale daromne.

— Tu je to! — skríkol Hatherley veľmi rozčúlene. — Tam je tá štrková cesta, a túto pod týmto šípovým kríkom som ležal. Z toho druhého okna som vyskočil.

— Vidíte! — riekol Holmes — to je pomsta za vás. Zaiste vaša lampa, keď sa v strojovej sieni rozpraskla, podpálila doštenné steny, a v tom zmätku to nikto nezbadal. Prosím vás, dajte teraz pozor na ľudí, — snáď sa vám podarí natrafiť na vašich nočných spoločníkov, bárs ani dva rázy nepoviem, že už pár mil cesty majú za chrbtom. Obava Holmesová bola na mieste, lebo až do dneška ani chýru, ani slychu o peknej ženskej, o podlom Nemcovi a o drzom Angličanovi.

Jedon sedliak rozprával, že v ten deň okolo rána videl jedon koč, obsadený viac pocestnými a mnoho truhlicami, ktorý náhlil v smere na Reading. Toto bolo tou jedinou stopou, ktorá za uprchlíkmi ostala, a ani Holmesovi sa nepošťastilo hádku rozlúštiť. Hasiči sa veľmi divili nad čudným zariadením domu, najviac sa ale tomu divili, že na oknovej doske našli jedon nedávno odseknutý palec. Do večera sa konečne podarilo oheň zadusiť, krov sa ale už srútil, a celý dom bol tak znivočený, že len niekoľko železných komínov a železných, pokazených rúr upomínalo na ten stroj, ktorý nášmu známemu toľko nešťastia zapríčinil. V jednej bočnej izbe ležalo na sklade mnoho cínu a kovu, na razenie peňazí potrebné stroje sa ale nikde nenašly. Že prečo, — to zrejme vysvetlovala odvážka tých moc truhál.

Že akým spôsobom odniesli zo zahrady nášho merníka, ostane zaiste večným tajomstvom, keďby túto vec mäkká pôda zahrady nebola objavila. Len dvaja ho mohli niesť, jedna stopa ukazovala zvláštne malú, druhá ale nápadne veľkú šľapaj. To bol doista ten Angličan, ktorý nebol tak nevľúdny a nemilosrdný, a preto dopomohol ženskej omdleného človeka z nebezpečenstva vytrhnuť.

— Áno — riekol merník, žalujúc sa, keď sme znova vo vlaku sedeli — to bol ale jedon pekný obchod! Ztratil som jedon palec, 50 funtí šterlingov a čo som za to dostal?

— Zkúsenosti — odvetil Holmes úsmevom — a to vám môže slúžiť zase ku vašemu dobrému. Len sa musíte naučiť plynne prednášať vašu zaujímavú historiu, — aby ste si až do smrti chýr dobrého prednášateľa zachovali.

Konec.




Arthur Conan Doyle

— škótsky spisovateľ, ktorý sa preslávil poviedkami o Sherlockovi Holmesovi. Jeho ďalšie veľmi známe dielo je Stratený svet. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.