Zlatý fond > Diela > Články a úvahy


E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Články a úvahy

Dielo digitalizoval(i) Peter Kolesár, Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Martin Divinec, Eva Lužáková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Ivana Černecká.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 88 čitateľov

Žehry

Básňě a dvě řeči od Jonáše Záborského a aké „dojemy“ ony na p. profesora Šuhajdu[1] urobili [2]

V básňach týchto sa schádzame s daktorými plodmi p. Záborského, už predtým, ale pred desať rokmi tu i tam uverejnenými a novými rozmnoženými. Básne tieto urobili na p. profesora Šuhajdu veľký dojem, ako vzor vkusu, estetiky, ako obraz ducha antického, staroklasičnosti. On o nich hovorí: „Ducha a spůsob lyrický Horáca tak do sebe vsal, tak sobě osvojil p. Záborský, že každá téměř jeho duma nás upomíná na podobné u Horáca.“

My každý plod umelecký považujúc zo stanoviska docela rozličného, zo stanoviska, o ktorom u vzdelaných národov dnešnej Európy viac docela žiadnej pochybnosti nieto, umelectvu a najmä básnictvu privlastňujúc celkom inšiu cenu, ako odŕhanie „ducha a spůsobu“ Horácovho: nemôžeme na žiadny spôsob v spomenutých Žehrách to vidieť, čo p. profesor Šuhajda. To v nich nemôže vidieť žiaden človek, ktorý sa len troška po krásnom umení vo svete ohliadol, ktorý básne nielen starých, ale i nových národov len málo čítal, ktorý aspoň málo s rozsudkom históriu literatúr európskych prebehol a výlučne pri samom viedenskom compendiu „Institutiones in Eloquentiam“[3] stáť nezostal.

Básne p. Záborského, ako to p. profesor Šuhajda dobre hovorí, sú napodobnenia a nasledovania „ducha a spůsobu“ Horácovho a „každá téměř jeho duma nás upomína na podobné u Horáca“, ale práve preto im odoprieť musíme: 1. ducha, t. j. matériu, myšlienku vlastnú, 2. spôsob, t. j. formu (tieto prináležia i podľa nás i podľa p. Šuhajdu Horácovi a tak neznáme si rozlúštiť p. Šuhajdovu protireč, keď raz hovorí, že sú to „větším dílom původní básně a zas že ho každá téměř duma upomíná na podobné u Horáca“), a tak 3. pôvodnosť, 4. cit, pri lyrických básňach podstatne nevyhnutný (bol by to za cit inde a Caesare Augusto[4] až po p. Záborského sa ťahajúci), a entuziazmus, čiže zápal (oduševnenie, nadchnutie) v ódach potrebný, ktorý práve v tom záleží, že si ho človek od druhého, ako susedka od susedky ohňa, požičať nemôže a tak ani žiaden básnický hrdina a Quinto Horatio Flacco.[5]

My p. Záborského básne máme za školácke cvičenia sa v metrách starorímskych, kde je i obsah i zmysel krásovedný docela vec pobočná, keď je len metrum dobre vyrazené. Ale práve toto sa p. profesorovi Šuhajdovi najlepšie páči, lebo je to „svědomitý ohled na pravidlá řeči, časoměru a básnířství“ (básnířství = Institutiones in Eloquentiam) a tak pritom i „esthetika, vkus a sličnosť“.

Ale v tomto záleží aj najväčšia zásluha básní p. Záborského. I p. Šuhajda hovorí, že v nich veje docela duch antický a že si p. Záborský v nich docela ducha Horácovho osvojil. Duch teda nie je p. Záborského a len tu i tu povstrkávané inakšie výrazy majú povedať to, čo iní už povedali, menovite ille celeberrimus[6] Quintus Horatius Flaccus. Keď ale porovnáme Horáca s paródiami p. Záborského, tu iste povedať musíme, že hlavným cieľom básní týchto je metrum starorímskych či gréckych klasikov, čo p. pôvodca dobre vyslovuje na str. 44:

Jestli věštčím mé pomazal rty ohněm
Hospodin, chodník začatý nespustím,
Do sluček vázav slova podle recké
Míry slovanské.

Ba i jednotlivé výpovede a zvraty reči v Žehrách docela Horácovské nachádzame, napr. str. 31:

Buď pak v boude vřelou černoočadnuté
Ústam odchycovat žinčici dychtivým,
Temném při zvuku dud šironafúknutých
Syrce hnésť umělým bačem.

Seu te in remoto gramine per dies
Festos reclinatum bearis
Interiore nota falerni.[7]

lenže sa, pravda, to falernské víno od toľko sto rokov v žinčicu, a remotum gramen na búdu premenilo.

Str. 34, Ku Kollárovi:

O mého sladká srdce ty zábavo.

O et praesidium et dulce decus meum.[8]

Str. 36, Hollému:

Vystavils pomník sobě mužně, Hollý,
Jenž světoslavný bude státi pevně.

Exegi monumentum aere perennius,
Regalique pyramidum altius.[9]

Str. 43, Šafárikovi:

Jestli věštčím mé pomazal rty ohněm
Hospodin.

Dignatur soboles inter amabiles
Vatum ponere me choros.[10]

Str. 57, Belkovi:

Ve lví oslátko krajany své kůži děsívaš.

Asinus indutus pelle leonis animalia terrebat.[11]
Phaedrus.[12]

Str. 60, Mládeži:

Aj dnové prchnou! Předěsí ve krátce
Nás i poslední. Několik let obrat,

A které vládnou kypejí, budou třást
Křehce se údy.

Eheu fugaces, Postume, Postume
Labuntur anni: nec pietas moram
Rugis et instanti senectae
Adferet, indomitaeque morti.[13]

Str. 65, Palackému:

Tvé bych okrášlil čelo slávy věncem
Však není slunci třeba více světla.
Nu, když mé tvou byt nemohou, ty buď mým
Ozdoba písněm.

Tum meae (si quid loquar audiendum)
Vocis accedet bona pars: et, o sol
Pulcer, o laudande, canam, recepto
Caesare felix.[14]

Str. 69, Štúrovi:

Jsou, jenž šlechetně vlasti nesou oběť.

Sunt quos curriculo pulverem Olympicum.[15]

Str. 85, Sekčíkovi:[16]

Bez bázně přikryt zlommi bude světa.

Si fractus illabatur orbis
Impavidum ferient ruinae.[17]

Str. 90, Ku harfe:

Když hřeb již tě držet má nepopustlivě.

Barbiton hic paries habebit.[18]

[19] [20]

I viac by sa takýchto podobných „původností“ našlo v ódach p. Záborského, ba na každom mieste, kdekoľvek „duch, moc a sila“ podľa p. Šuhajdu sa má vynachádzať, tušíme podobné paródie. Ale načo ich uvádzať a prirovnávať? Keby sa nám zachcelo dačo antického a klasického čítať, nuž si vezmeme báseň rímsku, vezmeme si samého Horáca v jeho pôvodnej podobe do ruky a aspoň si tým vkus náš nepokazíme. My si docela vieme Horáca oceniť, lebo nielen svet antický v ňom vidíme znázornený a tak dobre, ako ktokoľvek iný, ale aj zmýšľania a cítenia spôsob rímsky. — U Horáca má každé slovo, každý obraz život, pravdivosť (latine = verosimilitudo),[21] ako napríklad:

Diffugere nives redeunt jam gramina campis
arrboribusque comae:
Mutat terra vices: et decrescentia ripas
Flumina praetereunt:
Gratia cum Nymphis geminisque sororibus audet
Ducere nuda choros.[22]

Keď ale ten istý obraz, tú istú periódu a slová p. Záborský tak vypovie, ako k Dobránskemu[23] na str. 81:

Zvěstuje příchod jary kvitkosejné
Jásájíci na střeše lastovička;
Žblunkaji volné ode put zimovních
tekše potůčky;

Les novým rouchem se šatí; větříky
Houpaji zmladlé se na větvi bavně;
Chlapci v trávnikách zelených vrbenné
píštaly krouti —

vidí sa nám to hrozne biedne, lebo pán pôvodca nechtiac nymfy[24] a grácie, u Rimanov život, pravdivosť majúce, uviesť, tam chlapcov píšťale krútiacich namastil. Keby to Horác zvedel, čo sa to s jeho vlastnou básňou porobilo, iste by sa v hrobe obrátil.

My by sme na takýto spôsob dozaista pochopili, keď p. Záborský natoľko „ducha“ i „spůsob“ Horáca do seba „vsal“, prečo p. profesor Šuhajda toľko „klasičnosti a antičnosti“ v Žehrách vidí, keby — len tam p. pôvodca grácie, nymfy a nie chlapcov slovenských bol uviedol. Lebo, prepánaboha, akože by tam nemala byť starorímska klasičnosť, kde si človek v Horácovi, hádam práve tam, kde sa mu knižka otvorí, dáke carmen, napr. Ad Augustum lib. l. c. XII.,[25] vynájde a pomyslí si: No počkaj, teraz podľa tejto urobím ódu Šafárikovi. Kde sa ale na takýto spôsob básní, kde nieto ducha vlastného, nieto citu a zápalu z vlastných pŕv vyrastlého a kde sa zápal ani na Horáca, ani nikoho iného výlučne neviaže: tam dozaista báseň, najmä ale lyrická ako vplyv citu jednotlivca, básňou byť nemôže. Ale dozaista Žehry p. Záborského prsia žiadneho človeka nezahrejú; nie je „duch“ jeho a nie je ani „spůsob“, nemá pôvodnosti, nemá ani citu, a my by sme radi vedeli, čo si asi tá jeho Milada pomyslela, keď tú ódu k nej (str. 38) prečítala. Musela tá oči otvárať nad tým! Ej, ej, za milostná báseň! A taká je pekná, taká vysoko klasická, taká antická, že ju veru, veru sotva i p. Šuhajda rozumieť bude. Páni, tak sa lyrické básne nepíšu! S dačím takým môžu ľudia len pred slabým obecenstvom slovenským vystúpiť. Celá táto básnička, óda, či duma, či je už čokoľvek, nemá ani za grajciar citu, je to tam všetko také skamenelé, také drevené, tak na slovká vyrátané, také neslovanské a také nelyrické, že zvolať musíme slovami p. pôvodcu:

Lapáš za kopyto zubmi hřebce.

Ach, ten Laptikovský! Ten Laptikovský!

Teraz musíme ešte dačo podotknúť o tej „esthetike, vkusu a sličnosti“. Príduc raz k presvedčeniu, že sú Žehry len nasledovanie cudzích myšlienok, cudzích foriem, cudzích citov a považujúc ich za cvičenie sa v metrách: všetko druhé samo v sebe sa rozpadne a hoci by sa i vskutku dačo peknejšieho v nich nachádzalo, pripadne to tým prvoprvým pôvodcom, ale nie tomu, čo to v česko-slovenskej reči zobral a napodobnil. Jediná otázka tu byť môže, či p. Záborský dobre, vkusne, „slične“ a esteticky nasledoval? Už nám to p. profesor Šuhajda odpustí, keď navzdory jeho autorite odpovieme, že Žehrám i vkus i estetika chýba. Tie štence, tie kurvy, tie bzdochy, tí oplami, tie trasorítky nie veľmi dobré svedectvo vydávajú o pôvodcovom vkuse lyrickom; a jednotlivé výrazy!

Vejce bys vydřel skorej od kohouta,
Od capa kozle. — — Alebo už to spomenuté:
Neb lapáš za kopyto zubmi hřebce.

Kde ale „takovéto ody tu trochu krásocitu a vkusu, onen pěkný dářek boží, člověku do srdce vložený, z něho nevymaží a nevyrvou“, teda doprajeme p. profesorovi, aby si len hlboko, hlboko tak, aby mu to „žáden básníř z onekdejší školy separatistické bez pravidel“ in saecula saeculorum[26] odňať nemohol, do svojho vkusného „srdce“ zaštepil tú estetiku a ten vkus na str. 53:

Teď smrdíš na svém bzdocha místě hnusná;
Jěstli pak douť tvá přinutí mě podlost,
Šinderu, smrad tvůj dalekým se proudem
Šíre rozestře.

Ale, pravda, to všetko uznáva „muž, jehož soud obecenstvu obojetným býti nemůže“, a tak i sám p. Záborský, ktorý skoro v každom druhom riadku za tým lapká, aby ho svet za veľkého spevca uznal.

Was wollt’ er thun? Er musste wohl
den Schlaf vom Aug’ sich reiben,
er nehm zwo Prisen Spaniol,
sich’s Nicken zu vertreiben:
D’rauf rauspert er sich dreimal, sann
ein wenig nach, und legte dann
sein Heldenmaul in Falten[27]

— a zápalom nad krásou svojich výtvorov, alebo radšej pretvorov uchvátený, vyvolal tú hrozne neskromno skromnú výpoveď: „I ty můj milý Božíčku! tehdy to jest předce jen pravda, že jsem já ten vyvolený avšak nehodný nástroj prozřetedlnosti boží“,[28] ktorý má zvestovať svetu šíroslovanskému vkus a „sličnosť“, ktorý — „Jak někdy Mojžiš na chlumu Orebu“ — má zákony predpisovať na budúcnosť poézii slovanskej.

Prečo ale básne tieto na p. profesora Šuhajdu tak hlboký dojem urobili? Pre ich vnútornú cenu iste nie, ale radšej pre reč neseparatistickú a potom pre nerozumenie poézii vôbec, zmiešané s krivými pochopmi o klasičnosti.

U Slovákov to do týchto časov obyčaj bývala, každý, i ten najmenší a najnepatrnejší spisok za veľmi chýrečné dielo vyhlasovať, bo každý článok, čo sa napísal, bol vítaný preto, že slabý literárny život, keď nič lepšieho nebolo, aspoň svedectvo hýbania sa vydával. V posledných časoch, čo sa začalo po slovensky písať, bol zas každý spisok vítaný preto, že v každom viac alebo menej sa vyrážala gramatikálna a lexikálna pôvodnosť reči. Táto vítanosť každého literárneho plodu vydávala len „testimonium pauperitatis“[29] životu národnému, literárnemu. My sme veľmi dobre znali bombasty a radamontády našich málo spisovateľov, čo ich máme, od zdravých myšlienok a zamotané tmavé obrazy básnické od živých ligotajúcich sa iskričiek opravdivo národnobásnických oddeľovať: ale zato sme sa predsa spisom takýmto radovali a nevystríhali sme sa ich s plachou nedôverou a ostýchavosťou znajúc, že i medzi „hluchým naprázdno kvitnoucím makem a podlými trňmi“ predsa mnoho dobrého, zdravého a sviežeho sa vynachádza, že žiadnej literatúry na svete nieto, ktorej len tak z neba spadli Grimmovci,[30] Humboldtovci,[31] Götheovci, Shakespearovci atď. My známe, že jeden každý národ musí všetky genetické fázy svojho vývinu prejsť, že musí na vede a umení tisícročia pracovať: kým dačo tak dokonalého a veľkého vyvedie ako velikáši literárni západnej Európy. My známe i to, že každá literatúra má a musí mať mnoho hluchého maku a len málo diel velikánskych. Bez takého „hluchého maku a podlých trňků“ niet literatúry pod slnkom.

*

Ostatne p. profesor Šuhajda hovorí, „že se od plodů literarních, jmenovitě básnických na Slovensku v posledních 5-6 létech vyšlých pilně vystříhal“, t. j. ich nečítal a zas hovorí, „že se někteří básníři (si diis placet!)[32] a spisovatelé školy onehdejší separatistické, zoumyslne vynasnažovali člověku tu trochu krásocitu a vkusu ze srdce vymazati“; ďalej ale zas spomína, „žeby se v literatuře našej tolik hluchého, naprázdno kvitnouciho maku, aneb tolik podlých trňků“ nachádzalo. Keď sa p. profesor Šuhajda spisov slovenských tak „pilne vystříha!“, ako ich môže teda podlými nazývať? Či zná p. profesor, čo to slovo „podlý“ značí? Nemecky je to toľko, ako „niederträchtig, elend“. — Pane môj, my by sme sa hanbili pred svetom dáky spis literárny podlým nazývať alebo vôbec o daktorom diele literárnom len hovoriť, o ktorom sami vyznávame, že sme sa ho „pilne vystříhali“, t. j. ho nečítali. Ale práve preto, že sa p. profesor Šuhajda skutočne „vystříhal“ spisov básnických, hovorí, že je to „tolik hluchého, naprázdno kvitnoucího maku a podlých trňků“, t. j. on sa nazdáva, že to toho „tolik“, na vozy, vyšlo. Keď ale povážime, že u nás žiadny druhý samostatný spis básnický (lebo Nitra a Orol tatranský sem neprislúchajú, ako spisy miešaného obsahu), od šesť rokov nevyšiel, ako Básnířský Sádek od Gasparidesa,[33] Ozvěna Tatry od Karola Štúra,[34] Marína od Sládkoviča a Piesne od Pejka,[35] medzi ktorými Gasparides v duchu i forme rímskej, k tomu po česky písal, Karol Štúr len svoje dávne básne tiež v češtine vydal; a tak v týchto dvoch spisoch o „onehdejší škole separatistické“ ani reči byť nemôže. V Maríne zase sa i gramatikálne i metrické pravidlá i trochu vkusu a estetiky (čo nik odtajiť vstave nebude) vynachádza; nasleduje z toho, že vskutku p. recenzent krem Pejkových piesní druhého samostatného spisu básnického nezná a znať nemôže, kde by sa toľko naprázdno kvitnúceho maku vynachádzalo. A tak nám p. profesor len zo samučičkej dobrej vôle do proletárov in numero plurali a slovenským spisom do podlých tŕňov nadáva. Ale práve preto je on nie patričný sudca o spisoch slovenských. On len haní, haní, aby mohol povedať, ako sa mu spis p. Záborského páčil, a to nám vskutku tak prichádza, ako jedna prednáška istého pána profesora v jednej filozofickej vede, kde o predmete filozofickom zobral všetky mienky filozofov sveta, pospomínal Aristotela, Platóna, Zenóna,[36] Plotina,[37] Spinozu,[38] Des Cartesa, Leibnitza, Wolfa,[39] Kanta, Fichteho,[40] Schellinga,[41] Hegla a o zásadách jedného každého vyrieknuc „quod quidem absurdum“,[42] naostatok s hrozným pátosom vypovedal:„Adjiciemus sentenciam nostram.“[43]

P. profesor Šuhajda haní spisy na Slovensku vyšlé pre reč; to vidno z jeho výrazov o škole separatistickej, o tých päť šesť rokoch a z udávania tých básní p. Záborského, ktoré by si mládež slovenská prečítať mala, t. j. v ktorých sa čeština chváli a všetko druhé zatracuje. Chváli ale „Žehry“ zas len pre reč. Ale to je veľká bieda, hrozné testimonium pauperitatis pre učeného človeka. To nám tak prichádza, ako keby dakto zapieral cenu obrazu talianskeho maliara preto, že si on svoje farby nie v Taliansku, ale v Amerike kúpil. Pane môj, umelectvo, a tak i básnictvo má len natoľko cenu, nakoľko v ňom je vyrazený duch, idea krásy; reč je len toľko v básnictve, ako maliarovi farba.

Das Schaffen ist ein eitles Bemühen — —
Aber der Plan, die Überlegung
zeugt, wer ein echter Künstler sei.[44]

V každej reči môžu byť znamenité básne, a hanba tomu, kto slovenské básne len preto zatracuje, že sú slovenské, hanba tomu, kto zatracuje české len preto, že sú české. Časové hádky, ktoré sú dnes tu, aby ich zajtra nebolo, mali by docela vystať tam, kde človek hovorí o výtvoroch večne tvorivej obrazotvornosti a tak iste nad každú malichernú hádku o literkách a slovkách povýšených. Tieto sa len natoľko do ohľadu brať smejú, ako pri posudzovaní obrazu to, či maliar dobre farby svoje zmiešal a jednu s druhou dobre spojil.

Ale sme aj povedali, že má p. profesor Šuhajda krivé pochopy o poézii a klasičnosti.

Tu musíme najprv rozdiel urobiť medzi vedou a umením. Veda, ako myšlienkové zoznanie duchovného i hmotného sveta, na jednotlivcov sa len natoľko viaže, nakoľko oni jej slúžia; veda je sama pre seba svetom ideálnym, ktorý sa s rozumom počal a s rozumom pokračuje. Kto chce dačo vo vedách urobiť, musí nie so svojou osobnosťou, ale s vedou samou začínať a každý jednotlivec v jej službe len natoľko dačo vyviesť môže, nakoľko, zoznámiac sa s jej obsahom, z prijatého obsahu lebo rezultáty ťahá, alebo na budove už vystavenej ďalej pokračuje, nové a neznáme strany vedy okrýva a povedomie svetu, ku ktorému človečenstvo s ustavične napred kráčajúcim časom prišlo, vyslovuje. Jednotlivec musí vo vede stavať na tom, čo nie je jeho, ale majetok človečenstva. — Naopak je to ale v umení. Umenie vychádza z jednotlivosti a každé umelecké dielo je svet, je celok sám pre seba, od drahého neodvislý. — Napadajú mi tu na myseľ listy Fichteho a Schillera o cene filozofie a básnictva písané, ktoré som pred pár rokmi čítal. Fichte hovorí, že filozofia, majúc za predmet hľadanie pravdy a cieľov človečenstva, oveľa vyššia je nad básnictvo, v samých nepravdivých obrazoch (neberie sa tu pravdivosť básnicka) a preludoch záležajúce. Schiller mu odpovedal, že pravda filozofická od jednotlivca vyslovená nemá ani len v svojom čase, pokiaľ nepríde nové pokolenie — nový svet — s novým povedomím, a ktoré rozšíriac obzor známosti a pochopov svojich na tom, čo predošlý svet za pravdu držal, novú nevystaví pravdu; čo ale básnik vystaví, že to zostane večné, naveky tú istú cenu majúce. Čo je dnes, hovorí Schiller ďalej, z hlbokých právd Aristotela, Platóna a druhých? Oni sú nám len natoľko pravdou, nakoľko sme cez nich prejsť, nad ich učenie sa povýšiť a na nich nový svet pravdy, nový svet vedectva založiť museli; osobnosť ale Homéra, Euripida, Sofokla, tá žije v ich dielach u všetkých národov sveta cenu majúc. — V slovách týchto dvoch vedomcov nemeckých sme chceli ako v príklade ukázať, čo sme v spomenutom už rozdiele medzi vedou a umením rozumeli.

Z druhej strany zas majú jednotlivé odvetvia vedy s jednotlivými odvetviami umenia spoločné to, že nesú na sebe charakter individuálností národných. My hovoríme tu len o umení, menovite básnictve, a zostaneme len pri tom. U Grékov bol svet zovňajší hlavným faktorom celého života národného. I cit, myslenie človeka neprislúchalo jemu, ale osobnosti dákej von z človeka súcej. Homér sám toho nech svedectvo podá. Achilles vytasil meč, chtiac ním Agamemnóna, Briseidu mu odňavšieho, rozťať, ale prišla vraj Minerva a zadržala mu meč spoza chrbta (nehovorí básnik, že sa Achilles spamätal); Gréci idú proti Tróji, len aby jednu ženu nazad dostali (nie ale, že bolo právo národné obrazené); Nestor nehovorí, aby druhí preto radu jeho počúvali, že je rozumná, ani sa o dôvody neopiera, ale preto, že veď sa on, ešte bol len mladý, s inakšími ľuďmi zhováral, ako sú jeho poslucháči, a tí že mu už vtedy za pravdu dali. — V Gréckom svete žije každý ker, každá studnička, každá myšlienka, každý cit ľudský ako podoba, osoba, predmetnosť. Poézia grécka dýcha teda týmto duchom.

Inší zvrat vzala zas poézia germánsko-románska, a to podľa farbitosti a génia charakteru národného. Svet vnútorný je tu hlavnou vecou. — Ehre, Liebe, Treue,[45] teda určitosti docela vnútorné, je to, čo Germán hľadal; on neveril na to, čo v Grékovi žilo, jemu svet natoľko platný bol, nakoľko mohla jeho osobnosť so svojimi citmi, náhľadmi, povinnosťami obstáť. Keď Achilles do boja ísť nechcel, nik mu to za zlé nemal; keď ale Germán zabudol na svoje sľuby a Ritterwort,[46] bol od všetkých opovržený. Rozdielne živly tieto i poézii germánsko-románskej rozdielny ráz od antickej dávajú a ako sú veľké diela poézie gréckej, tak veľké sú i diela poézie nemeckej všade tam, kde násilné a mĺkve vtískanie rímsko-gréckych manierov, myšlienok a formy sa do nich nevodralo.

Keď je každé dielo umelecké výtvor obrazotvornosti jednotlivca s farbitosťou charakteru národného, ktorého žiaden človek zo seba striasť nemôže: musí mať umelectvo (čo sa muziky dotýka, o tom nám svedčí taká veľká rozmanitosť melódií piesní rozlično-národných) a najmä poézia u rozličných národov i svoju vlastnú formu. Nemáš u Germánov dityrambov, hymnov v antickom zmysle, ód (aspoň u básnikov prvej veľkosti nie), heroíd, ale oni si vytvorili zas, neobzerajúc sa na Grékov a Rimanov: legendy, romance, balady, romány; zanechajúc viac alebo menej rímsko-grécke metrá, utvorili si formu vlastnú ich duchu, ich reči primeranú, utvorili si nové systémy metrické, ako madrigaly, sonety, triolety, rondeau, sestíny, ritornely, gazely, kancóny atď. Germáni líčia svoje tohosvetské city, svoje spevy i v duchu i vo forme vlastnej; a len tam, kde majú predmet antický (ako napr. Goethe: Braut von Korinth a Iphigenia in Tauris; Schiller: Die Kraniche des Ibykus;[47] Shakespeare: Ceasar a Koriolán), tam veje duch docela antický, ale v inšom iste germánsky.

Každý básnik napospol stojí sám pre seba a každý básnik jedného národa, i čo do formy i čo do matérie, toho národa, ktorého je synom. A my, dajúc za pravdu výpovedi Horácovej:

Vos exemplaria graeca (et germanica)
Nocturna versate manu, versate diurna,[48]

vo vede, nemôžeme na žiaden spôsob v poézii nikomu radiť, aby on cudzonárodného ducha a formy v svojich novosvetských, národnými byť majúcich básňach používal, ako to p. profesor Šuhajda mládeži radí. Lebo veru to nie je pravda, čo hovorí: „A vskutku jen ten může něco výtečného a trvanlivého v pěkném umení vytvořiti, jehožto duch v spolku a tovaryšství duchů klassických pěstován a vychován býva, při nich dozírá a se posilňuje, by čerstvé, zdravé, pro každého chutné ovoce spisovatelství i na půdě vlastní své národnosti donesl.“ (Obzvlášť keď to z Horáca povypisuje.) Keď nám to kto neverí, nech si trochu vezme do ruky Gervinovu[49] históriu literatúry nemeckej a uvidí, že básnictvo nemecké vždy vtedy klesalo, keď „v spolku tovaryšství duchů klassických dozíralo“. Diela čisto nemeckého ducha majú nekonečnú cenu; keď sa ale múdri páni začali naťahovať s Horácmi, Virgilmi, Juvenalmi,[50] Homérmi a nie básnikmi nemeckými, tu poézia klesla. — My hovoríme, že báseň nového sveta „v spolku a tovaryšství duchů klassických pěstovaná“ je veľká contradictio in adjecto;[51] a keď sa nám starý Grék a Riman pekným vo svojich šatách vidí, to by sme sa hrozne zasmiať museli, keby kto vo svojej horlivosti za starogréckym svetom tak ďaleko išiel si pri dlhom kapute nohavice zhodiť a miesto čižiem si sandále na nohy priviazať.

Keby to ale p. profesor Šuhajda neveril, ukážeme mu to všetko, čo sme povedali, analogicky v príkladoch. Duch staronemeckých minnesängrov, aspoň podľa nášho vedomia, dozaista nebol „v tovaryšství duchů klassických pěstován“, a predsa oni samostatne, na génia svojho sa jedine opierajúc, čo je v každej básni nevyhnutnou výmienkou, utvorili diela večné. Jedna maličká básnička Waltra von der Vogelweide[52] (žil 1190 — 1230; jeho básne vydal Lachman[53] 1827) viac stojí ako všetky nasledovania cudzích, obzvlášť ale rímskych takzvaných manierov od reformácie až po Goetheho časy a jeho, teraz takmenované politické básne sto ráz majú viac ceny ako všetci Herweghovci,[54] Hoffmannovci,[55] Freilligrathovci.[56] A čo to za báseň je „Parcival“ Wolframa von Eschilbach[57] (ináč Eschenbach; žil v prvej polovici 13. storočia)? Keď kto pováži ten plán a to prevedenie, dozaista nepovie, že to spis „jalový a daremný“ preto, že jeho pôvodca po latinsky nevedel. A Gottfried von Strassburg[58] tiež iste nečítal „Institutiomes in Eloquentiam“, keď sa opovážil svojho Tristana napísať. Ach, a aké to nešťastie, že v tom Niebelungenliede namiesto „Wie die Burgonden mit den Hiunen striten“[59] radšej nestojí, že to boli Horatii a Curiatii![60] A ten Weinschwelg vo Wackernaglovej[61] staronemeckej chrestomatii, ktorý čim viac pil, tým mu kolosálnejšie myšlienky o svete napádali, bol to za blázna, keď namiesto „Da huob er uf unde dranc“[62] nehádal sa radšej o staro- a novoslovenčine. A ten perský Hassan[63] a perskí spisovatelia (čo sme ich v Blüthensammlungu der morgenländischen Mystik[64] čítali) a Ossian[65] a spevci Královédvorského rukopisu, čo to boli za ľudia, keď Horáca ani len nevideli. A ten Grimm, načo to len tie „deutche Heldensagen“[66] zobral? A ešte tí, čo medzi nimi „carmina heroica“,[67] ako aj Gundulić[68] písali, ani sa len nepýtali, v akom metre to oni majú písať, ale oni to, chudáci, nevedeli, že

Res gestae regumque, ducumque et tristia bella
Quo scribi possent numero monstravit Homerus.[69]

Keby to boli nequam homines znali, to by boli dostali per braccas, ale takto — odi profanum vulgus.[70]

Myslím, dosť sme uviedli príkladov, že i takí ľudia môžu „něco výtečného a trvanlivého v krásném umění“, a to vskutku vytvoriť, ktorí sa sami sebou a svojím vlastným géniom vychovali a že je to vskutku „čerstvé, zdravé a pro každého člověka chutné (nota bene:[71] kto to číta) ovoce na půdě národnosti“ nemeckej a druhých; navzdor tomu, že tí ľudia po latinsky neznali a Horáca nenasledovali. Svedectva dosť, že ich diela nesfúkol a do vetra nerozprášil čas.

My teda pevno na tom stojíme, že každé básnické dielo, ak má dáku mať cenu, musí byť docela neodvislé, musí byť výrazom individuálnosti básnikovej s farbitosťou národnou, a presvedčení sme, že len na takýto spôsob sa zdravého ovocia docieliť možno, tak ako sa Gréci a Germáni sami vychovali, sami si i obsah i formu básnickú vytvorili.

Ale všetko toto platí i o poézii slovanskej. — Keď slovanské básne pre slovanský národ píšeš, nedosiahneš dokonalosť, hoc by sto ráz „duch tvůj v spolku a tovaryšství duchů klassických pěstován a vychován byl“, keď neudrieš na tú žilku, ktorá tvojím národom prebieha; keď hľadáš maniery, už či u Rimanov či u nemeckých básnikov, len ich ducha, ich formy nasleduješ. Oni tisíc ráz lepšie vedeli ospevovať oboru sveta svojho, ako si ty to vstave. Naša celá povaha je druhá ako u iných národov; my nie sme ani Gréci, ani Rimania, ani Germáni a tak nie je ani ich poézia naša. Et eris mihi magnus Apollo,[72] keď zaspievaš:

Pieśń jakiej jeszcze ziemia niesłyszała,
ledvo ja niebo svym blenkitem zmierzy,
morze ja bezdnem — niezdola vyszumieć —
a ten śviat głuchy muśi ja zrozumieć —[73]

bo to bude pieseň slovanská, ktorou sa vyrazí génius národa a ktorá si vytvorí sama svoje formy, sama svoje metrá, lebo:

Felsengedränge hier
zwischen dem Waldgebüsch,
was soll die Enge mir,
bin ich doch fung und frisch.[74]

Ak sa ale kto na našu mienku o charaktere poézie opýta, povieme mu, aby pozrel na charakter národa a našich národných piesní. Ak nie je umelectvo nič iné ako zošľachtenie prírody, teda nech každý zošľachťuje slovanskú prírodu slovanských piesní, nech nehľadá city, myšlienky a formy u cudzích, ale nech si ich utvorí sám, tak potom nebude „tolik hluchého, naprázdno kvitnoucího maku a podlých trňků“. Slovenská poézia nikdy k ničomu neprivedie, ak bude vzory a myšlienky Horácove ustavične nasledovať; česká zas, ako je to aj skutočne, ak bude nemecké. — Keby bol p. Záborský „dumy“ nie u Horáca, ale radšej v „Záporožskej starine“ hľadal, a poéziu slovenskú sa z Puškina, Mickiewicza, Rilieva,[75] Záleského,[76] Chomjakova učil, dozaista by bol viacej povedal a lepšie do srdca hovoril — ale, pravda, potom by mu p. Šuhajda bol sotva vydal testimonium o klasičnosti a antičnosti, vkuse a estetike; takto je ale jeho celé namáhanie stratené. Čo bolo u Rimanov život, pravda, to je uňho fráza a deklamácia. Tak by bol predsa aspoň mohol povedať:

Ich will nicht länger
am Boden stocken;
lasst meine Hände,
lasst meine Locken,
lasst meine Kleider,
sie sind ja mein.[77]

Toto sme chceli a museli povedať i o básňach p. Záborského i o súde p. Šuhajdu; o tomto súde tým viac, lebo p. Šuhajda druhým ľuďom do „spisovatelských proletářů, básnikářů“ nadáva, potom sa zas s opovrhovaním vysmieva slovenským spisovateľom, že vraj „někteří básníři (si diis placet) a spisovatelé onehdejší školy separatistické“ a ešte to, čo sme už spomenuli o nich, hovorí. My by sme sa boli do toho prísnejšie a ostrejšie pustili, keby bol p. Šuhajda kompetentný sudca básnictva a literatúry. — Prvší stupeň spisovateľstva sú „daremné a jalové spisy“, druhý je jasnosť a korektnosť reči a tretí „si diis placet!“ klasičnosť. Pán Šuhajda ešte ani tú prvšiu próbu neprešiel. My sme okrem tých pár riadkov, čo tam to o Žehrách napísal, nič od neho nečítali; a ak to má svedectvo o jeho duchu vydávať, musíme zvolať: Beda tomu človeku, ktorý si iným mena získať nevie, ako hanením druhých tam, kde mu to netreba. Mohol on svoje „dojemy“ i bez tých proletárov a básnikárov napísať, lebo „leo non captat muscas“[78] vediac, že muž dačo na seba držiaci sa s proletármi a takými malichernými ľuďmi do boja nepúšťa, a my by sme boli zvolali: Ex ungue leonem![79] (Dosť je široké pole literatúry, prečo sa tam p. Šuhajda nepokúsi?) Keby bol p. Šuhajda bez hanenia druhých svoju mienku predniesol, boli by sme sa do recenzie jeho dojmov ani nepúšťali a boli by sme hovorili na svoju ruku o Žehrách. — Pán Šuhajda ale mal cieľ v svojom krížovom ťažení oproti literárnym proletárom slovenským získať si mládež a radí jej, aby jeho príklad, to jest „daremné a jalové spisy“ žiadne nevydávajúc, nasledovala, lebo vraj nonum prematur in annum.[80] My, majúc inšie presvedčenie, museli sme preukázať, že jeho mienka pred verejnosťou obstáť nemôže. Pán Šuhajda hovorí o ódach, a tak o básňach lyrických, myslíme teda, že to nonum prematur in annum u neho i o lyrických básňach platí. Ale vediac, že podstata básne lyrickej je cit a zápal, ktorý by človek vymačkal, keby ho za deväť rokov v prstách šúľal; musíme my mládeži povedať:

Lovi minutu vdochnovenija,
vostorgov čašu žadno pej,
i snom lenivago zabvenija
ne ubivaj duši svojej!
Lovi minutu! proletajet
kak molnii jarkaja struja;
no gody mnogije vmeščajet
ona zemnago bytija.
No jesli raz dušoj cholodnoj
otrineš ty nebesnyj dar
i v sujete zemli besplodnoj
potušiš vdochnovenija žar:
I jesli raz, bespečnoj leni
ničtožnosť mira poľubiš
ty sviažeš cep’ju naslaždenij
duši buntujuščij poryv:
K tebe poezii sviaščonnoj
ne snidet čistaja rosa
i pred zenicej oslepľonnoj
ne raspachnutsia nebesa.
No serdce bednoje izsochnet:
I niva prežnich dum tvojich
kak step’ bezvodnaja, zaglochnet
pod ternom pomyslov zemnych.

— — —

Lov minútu oduševnenia,
vytrženia pohár chtivo pi,
a snom lenivého zabúdania
nezabíjaj dušu svoju!
Lov minútu! ona odlieta
ako blesku plamenný tok;
ale roky mnohé obsahuje v sebe
ona zemského žitia.
Ale ak raz chladnou dušou
odhodíš ty nebeský dar,
i v ničote bezplodnej zemi
vyhasíš žiaru oduševnenia:
A ak raz v bezstarostnej lenivosti
ničotu sveta si zaľúbiac,
ty zviažeš reťazou pôžitku
duše búriaci sa chvat:
K tebe poézie posvätnej
nespadne čistá rosa
i pred zrenicou oslepenou
neroztvoria sa nebesá.
Ale srdce biedne vyschne:
A pole predošlých dúm tvojich,
ako step bez vody, zahluchne
pod tŕňom ohľadov zemských.

My myslíme, že ak naša mládež len trochu ducha má, iste rady p. profesora Šuhajdu v básnictve, a napospol účinlivosti spisovateľskej, potrebovať nebude.



[1] Ľudovít Šuhajda (1806 — 1872) — od r. 1840 profesor na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, buditeľ, autor významnej národnej obrany

[2] Podávame i túto recenziu, ktorá nám došla, keď už tamtá prvšia sa tlačila a najmä, že v tejto sa i tie pochopy rozviňujú ktoré v tamtej sa iba nadriekli. Obraciame pozornosť nášho čitateľa na prácu túto, ktorú, vieme, neodloží žiaden bez náležitého ocenenia ducha a štúdia pána Kalinčiaka.

[3] Institutiones in Eloquentiam (lat.) — rečnícky návod

[4] A Caesare Augusto (lat.) — od cisára Augusta

[5] A Quinto Horatio Flacco (lat.) — od Q. Horatia Flacca

[6] Ille celeberrimus (lat.) — onen najslávnejší. Kalinčiak naschvál latinčí, aby aj tým vyposmechoval Záborského a jeho obrancu Šuhajdu.

[7] Seu te in remoto gramine atď. (lat.) — Alebo vyvaliac sa na odľahlý trávnik, budeš cez sviatočné dni popíjať slabšie falernské (víno).

[8] O et praesidium et dulce decus meum. (lat.) — Oj, moja ochrana a moja sladká zábava.

[9] Exegi monumentum atď. (lat.) — Vystaval som si pomník nad kov trvácnejší a vyšší nad kráľovské stavby pyramíd.

[10] Dignatur soboles atď. (lat.) — Potomci nech ma zaradia do milých sborov vešteckých.

[11] Asinus indutus atď. (lat.) — Somár, oblečený do levovej kože, strašil zvieratá.

[12] Phaedrus — rímsky autor bájok v 1. stor. n. l. Okrem gréckych bájok z Ezopa spracoval aj vlastné bájky.

[13] Eheu fugaces, Postume atď. (lat.) — Ach, Postumus, Postumus, utekajú krátko trvajúce roky: ani zbožnosť neoddiali príchod vrások a naliehajúcu starobu a či nepokoriteľnú smrť.

[14] Tum meae atď. (lat.) — Vtedy pribudne dôležitá úloha aj môjmu hlasu (ak budem hovoriť, čo bude hodno počúvať): a šťastný, že som dostal Caesara, budem spievať, ó slniečko krásne, ó chvályhodný.

[15] Sunt quos curriculo atď. (lat.) — Niektorých teší prach olympyjského závodišťa.

[16] Juraj Sekčík — buditeľ, ev. farár v Košiciach

[17] Si fractus illabatur orbis atď. (lat.) — Keby sa aj svet na neho zrútil rozdrvený, on aj vtedy bude stáť neochvejne nad rumami (Horatius).

[18] Barbiton hic paries habebit. (lat.) — Aj táto stena bude spievať.

[19] P. Šuhajda sám viac miest udáva z Horáca vzatých a veľmi naivne sa tej podobnosti diví. Pravda, p. Záborský sa môže i s Berzsenyim (Daniel Berzsenyi (1780 — 1830) — maďarský básnik vzletných vlasteneckých ód v starej klasickej forme) zrovnať lebo: quo, quo scelesti ruitis — kam, kam potupne zahubě do tlamy a — romlásnak indult hajdan eros magyar, (Romlásnak indult hajdan erős magyar (maď.) — silný kedysi Maďar začal sa rútiť do skazy) je všetko na jedno kopyto — I tie milé bájky p. Záborského sú veľmi pôvodné, tak napr.: 66.: „Lev, líška a osel“, má tak troška podobnosť s tým: Λέων καί όνος, καί άλώπηξ ήςάν ποτε κοινωνοι τής θήρας, και ξήλθον προς άγραν atď. A keby človek ešte tie Heroidy a básnické listy s Ovidiom porovnal!

[20] Λέων και όνος atď. (gréc.) — Lev a somár a líška boli spoločníkmi na love a vyšli si zapoľovať atď.

[21] Latine — verosimilitudo (lat.) — Po latinsky — podobnosť sa rovná pravde.

[22] Diffugere nives atď. (lat.) — Zmizli snehy, pole znovu nadobúda zeleň a stromy koruny: zem mení svoju tvár a rozvodnené rieky vystupujú z brehov. Nahá Grácia sa odvažuje s Nymfami a dvoma sestrami tancovať.

[23] Adolf Ivanovič Dobrianskij (1817 — 1901) — buditeľ v Zakarpatskej Ukrajine, začas vyšší štátny úradník v Budíne a vo Viedni, priateľ Slovákov (i jeho manželka bola Slovenka)

[24] Nymfy — mali podobnú funkciu u starých Grékov ako u Slovanov víly

[25] Carmen, napr. Ad Augustum lib. 1. cap. XII. (lat.) — pieseň, napr. Augustovi (cisárovi), kniha prvá, kapitola dvanásta.

[26] In saecula saeculorum (lat.) — na večné veky (čiže nikdy)

[27] Was wollt’ er thun atď. (nem.) — Čože mal robiť? Musel odohnať spánok z očí: vzal dve štipky španielskeho (tabaku), aby odohnal driemoty; nato trikrát odkašlal, zatým ešte trochu pouvažoval a potom zložil do záhybov svoju hrdinskú „hubu“.

[28] P. Záborský sa sám takto menuje

[29] Testimonium paupertatis (lat.) — svedectvo chudoby

[30] Jakob Grimm (1785 — 1863) — zakladateľ nemeckej jazykovedy. Významným učencom bol aj jeho brat Wilhelm Grimm (1786 — 1859) — nemecký germanista, jeden z hlavných zástupcov neskorej nemeckej romantiky

[31] Alexander Humboldt (1769 — 1859) — svetoznámy nemecký prírodovedec a cestovateľ

[32] Si diis placet! (lat.) — Ak sa tak bohom zapáči!

[33] Ján Gasparides Vladár (zomrel r. 1862) — ev. farár na Polichne, ako autor skoro bez významu

[34] Karol Štúr (1811 — 1851) — Ľudovítov starší brat, ev. farár v Modre, kde bol predtým profesorom a riaditeľom tamojšieho gymnázia, činný bol i literárne

[35] Juraj Pejko (zomrel r. 1893) — slúžny vo Zvolenskej. Kalinčiak mu odsudzujúcim hodnotením neukrivdil.

[36] Zenón (asi 336 — 264 pr. n. l.) — grécky filozof, zakladateľ stoickej filozofie

[37] Plotinos (asi 204 — 270 n. l.) — grécky filozof, novoplatonik

[38] Baruch Spinoza (1632 — 1677) — holandský filozof zo starej židovskej rodiny, zakladateľ monisticko-panteistického filozofického systému

[39] Friedrich August Wolf (1759 — 1824) — nemecký univerzitný profesor, zakladateľ klasickej filológie ako samostatnej vedy

[40] Johann Gottlieb Fichte (1762 — 1814) — nemecký filozof, subjektívny idealista

[41] Friedrich Wilhelm Joseph Schelling (1775 — 1854) — nemecký romantický filozof

[42] „Quod quidem absurdum“ (lat.) — je to čosi nemožné

[43] „Adjiciemus sentenciam nostram“ (lat.) — dokladáme svoj úsudok

[44] Das Schaffen atď. (nem.) — Tvorba je samoľúba námaha; ale plán, myslenie ukáže, kto je ozajstným umelcom.

[45] Ehre, Liebe, Treue (nem.) — česť, láska, vernosť

[46] Ritterwort (nem.) — rytierske slovo, čestné slovo

[47] Braut von Korinth, Iphigenia in Tauris, Die Kraniche des Ibykus (nem.) — Nevesta z Korintu, Ifigenia na Tauride, Ibykove žeriavy

[48] Vos exemplaria graeca atď. (lat.) — Vy grécke (a nemecké) slovesné diela, prehŕňajte sa v nich vo dne v noci.

[49] Georg Gottfried Gervinus (1805 — 1871) — nemecký literárny historik

[50] Decimus Junius Juvenalis (asi 60 — asi 140) — rímsky satirický básnik

[51] Contradictio in adjecto (lat.) — vnútorný spor v danom pojme

[52] Walther von der Vogelweide (1170 — 1230) — najväčší lyrik nemeckého stredoveku, skladal aj politické básne, tzv. špruchy

[53] Karl Lachmann (1793 — 1851) — nemecký filológ (klasický, aj germanista), jeden zo zakladateľov modernej filologickej kritiky

[54] Georg Herwegh (1817 — 1875) — nemecký politický básnik, prenasledovaný pre socializmus. Nenávidel pangermánstvo a Bismarcka.

[55] August Heinrich Hoffmann von Fallersleben (1798 — 1874) — nemecký jazykovedec a básnik, z jeho básní mnohé znárodneli

[56] Ferdinand Freiligrath (1810 — 1876) — nemecký básnik zo skupiny predmarcových lyrikov slobody. Republikán, predstaviteľ „štvrtého stavu“ v poézii.

[57] Wolfram von Eschenbach (1170 — 1220) — najväčšia básnická osobnosť nemeckého stredoveku

[58] Gottfrled von Strassburg (umrel asi 1210 — 1220) — stredohornonemecký básnik, mešťan a pisár v Strassburgu. Jeho Tristan je epos z okruhu bretónskych povestí.

[59] „Wie die Burgonden mit den Hiunen striten“ (staronem.) — ako bojujú Burgundi s Hunmi

[60] Horatii a Curiatii — podľa rímskej povesti za tretieho kráľa Tulia Hostilia zápas medzi troma bratmi z Ríma (Horatii) a troma z Alby Longy (Curiatii) mal rozhodnúť, ktoré z tých dvoch miest bude mať nadvládu. Dostal ju Rím, pretože posledný Horatius postupne zabil všetkých troch Curiatov.

[61] Wilhelm Wackernagel (1806 — 1869) — nemecký literárny historik, po Grimmovi v tom čase najväčší, básnik aj prekladateľ

[62] „Da huob er uf unde dranc“ (staronem.) — tu sa rozohnal a zaútočil

[63] Perský Hassan — správne Hafiz (nar. zač. 14. stor., zomrel r. 1389), významný básnik, ohnivými slovami oslavoval lásku, víno a vôbec rozkoš

[64] Blüthensammlung der morgenländischen Mystik (nem.) — Kytica orientálnej mystiky

[65] Ossian — údajný škótsky hrdina a bard z 2. — 3. stor. n. l. Bola to mystifikácia (jedna z najväčších v literatúre) škótskeho spisovateľa Jamesa Macphersona (1736 — 1796).

[66] „Deutsche Heldensagen“ (nem.) — nemecké hrdinské povesti

[67] „Carmina heroica“ (lat.) — hrdinské piesne

[68] Dživo Gundulić (asi 1589 — asi 1638) — básnik a dramatik v Dubrovniku. Jeho epos Osman patrí medzi najlepšie diela starej juhoslovanskej literatúry.

[69] Res gestae regumque atď. (lat.) — Udalosti a kráľov, vodcov a smutné vojny ako možno zobraziť, príkladom ukázal Homér.

[70] Keby to boli nequam homines znali atď. — latinské slová v slovenskom texte majú charakter výsmechu: Keby to boli vedeli naničhodníci, boli by dostali po širokých nohaviciach, ale takto — nenávidím sprostú háveď.

[71] Nota bene (lat.) — daj pozor

[72] Et eris mihi magnus Apollo (lat.} — a budeš mi veľkým Apolónom (rozumej básnikom)

[73] Pieśń jakiej jeszcze atď. (poľ.) — Pieseň, akú zem ešte nepočula; sotva ju nebo zmeria svojím blankytom; more ju hĺbkou nie je schopné vyšumieť a hluchý ten svet jej musí porozumieť.

[74] Felsengedränge hier atď. (nem.) — Skaliny, nakopené tu pomedzi hôrne kroviská; čo ma tam po tiesni, veď som mladý a čerstvý.

[75] Kondratij Fedorovič Rylejev (1795 — 1826) — ruský básnik, dekabrista

[76] Józef Bohdan Zaleski (1802 — 1886) — poľský básnik, hlavný zástupca tzv. ukrajinskej školy, ospevoval život a pôvab Ukrajiny a jej kozáckych bohatierov z čias pred Chmelnickým

[77] Ich will nicht länger atď. (nem.) — Nechcem už viacej viaznuť na zemi; nechajte mi ruky, nechajte mi kučery, nechajte mi šaty, veď sú moje.

[78] „Leo non captat muscas“ (lat.) — lev nechytá muchy

[79] Ex ungue leonem! (lat.) — Leva poznať po pazúre.

[80] Nonum prematur in annum (lat.) — (umelecké dielo) treba zadržať až do deviateho roku (nevydávať ho prv, kým nie je dokonale vybrúsené)




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.