ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na ulici padol na zem veľký sud vína a rozbil sa. Nehoda sa stala, keď ho skladali s voza; sud sa rýchlo skotúľal, obruče praskly a tam ležal na dlažbe pred vchodom vinárne, ako škrupina rozmliaždeného orecha.

Okolitý národ zastavil prácu alebo záhaľku, aby bežal a vystrebal víno. Tak sa zdá, že neotesané, na všetky strany vyčnievajúce kamene ulice boly k tomu stvorené, aby každú bytosť, ktorá sa k nim priblíži, urobily chromou; víno sa roztieklo do malých kaluží, dľa ich veľkosti tvorily sa vôkol menšie väčšie skupiny. Niekoľko ľudí pokľaklo, z dlaní urobily čerpadlo a strebali z nich, buďto ponad ich plecia sa nachylujúcim ženám núkali, aby sa nastrebali, kým im víno neunikne medzi prstami. Niektorí mužskí a ženské, črepmi rozbitých nádob načierali z kaluží, buďto brali ručníky s hláv žien, namáčali ich a potom víno vymáčkávali do úst nemluvniat, jedni z blata robili malé násypy, aby zastavili jeho odtok, druhí zase dľa pokynov tých, čo hľadeli s vysokých oblokov, sem a ta behali, aby zastavili tok malých prúdov, ktoré sa rozlievaly inými smermi; iní zase zapodievali sa vínom presiaknutými a kvasnicami potiahnutými dúhami suda, oblizovali ich, ba čo viac dychtive hrýzli kusy vínom najväčšmi presiaknuté. Nebolo kanála, ktorým by víno bolo mohlo odtiecť, napriek tomu, že ho vystrebali, predsa toľko blata odvliekli odtiaľ, že by bol mohol každý, kto nebol s vecou oboznámený, myslieť, že tam chodil zametač ulice, keby bolo bývalo možno veriť v jestvovanie takého zázraku.

Hlasný zvuk smiechu, veselé hlasy — mužských, žien i detí — ozývaly sa ulicou, kým trvala táto vinná hra. V nej prejavovalo sa trochu hrubosti a dobrej vôle; taktiež zvláštny priateľský styk, na každom bolo badať náchylnosť pridružiť sa k druhému a toto bolo príčinou menovite pri šťastnejších a lepšie naladených, že sa veselo objímali, zdravili, ruky si tisli a pochytajúc sa tancovali v kole. Keď sa víno minulo a keď miesta, kde ho bolo najhojnejšie, prstami pomrežkovali, demonštrácia prestala práve tak náhle, ako vznikla. Mužský, ktorý nechal pilku v dreve, ktoré rezal, chytil sa znovu do práce; žena, ktorá nechala na schode brány malý, horúcim popolom naplnený hrnčok, ktorým chcela zohriať vyziable prsty svojich nôh a rúk, alebo svojich detí, vrátila sa nazad; mužskí obnažených ramien, s rozcuchanými vlasmi a zosínalými tvárami, ktorí vyliezli z pivnice na svetlo zimného dňa, zase sa vrátili do podzemných skrýší a zase šero zaľahlo na javisko, ktoré sa ta lepšie hodilo ako lúče slnca.

Víno bolo červené a tam, kde sa vylialo, zafarbilo pôdu úzkej ulice v predmestí Saint Antonie. Zafarbilo veľa rúk, veľa tvár a veľa bosých nôh a veľa drevených topánok. Ruka drevorubača zanechala rudú stopu na dreve, ktoré rezal; čelo dieťa kojacej ženy zafarbil starý zdrap, ktorý si zase okrútila okolo hlavy. Tí, čo tak chtivo hrýzli dúhy suda, mali rudé ústa ako tyger; a jedon dlhý, takto umazaný vtipkár, ktorého hlava vyčnievala z dlhej, špinavej, vrecu podobnej nočnej čiapky, napísal na stenu prstom, omočeným do blata vinného bahna: Krv!

Mal zavítať čas, keď aj toto víno malo byť vyliate na dlažbu ulice a jeho škvrny maly sa červenať na mnohých miestach.

Teraz, keď už zase mrak zaľahol na Saint Antonie, ktorý chvíľkový lúč slnca zapudil z jeho svätej tváre, jeho tma bola ťažká — chlad, špina, choroba, nevedomosť a bieda boly komorníkmi, ktorí dleli pri jeho svätosti — sťa veľmoži nesmiernej moci, ale menovite posledná. Vzory ľudu, ktorý v mlyne toľko ráz úžasne zomleli a iste že nie v tom mlyne z povesti, ktorý starých premlel na mladých; triasli sa zimou na každom rohu, vchádzali a vychádzali každou bránou, vyzerali z každého obloka, vznášaly sa v zdrapoch ich roztrhané šaty, ktorými povieval vietor. Mlyn, ktorý ich zomlel, bol ten mlyn, čo mladých premele na starých; deti maly zostarnuté tváre a hrobové hlasy; do tváre dospelých a do ťahov každého veku hlboko bol vyrytý: Hlad. Tento vládol všade. Hlad vanul z vysokých domov, z otrhaných šiat, ktoré visely na tyčach a šnúrach; Hlad ich zaplátal slamou, handrami, drevom a papierom. Hlad, to opakovala každá čiastočka biedneho palivového dreva, ktoré pílil rezáč; Hlad zíval z komínov bez dymu a zachvieval sa na špinavej ulici, v jej odpadkoch nebolo možno najsť nič k jedeniu. Hlad bol na nápise pekárovho obchodu, hlad bol vpísaný v každom mizernom bochníku jeho zlého chleba a v obchode údenára v každom zo zdochnutého psa urobenom preparáte, ktorý sa núkal k odpredaju. Hlad chrestil suchými kosťami v otáčacom valci medzi pečenými gaštanmi; Hlad pokrájali na aromy do každého taniera polievky, stojacej halier, v podobe zemiakových šúplatiek, ktoré upražili v štipke ošklivého oleja.

Bydlisko mal v každom ohľade primerané. Vinúce sa úzke ulice, plné smetí a smradu, z ktorých sa rozchádzaly druhé úzke uličky, zaľudnatené handrami a nočnými čiapkami a všetko zapáchalo handrami a nočnými čiapkami, každá viditeľná vec vyzerala choro. V pohľade štvaného ľudu dlela zverská myšlienka, možnosť toho, že sa oborí na svojho prenásledovateľa. Hoci boli stiesnení a pokorní, nechybely medzi nimi ani žeravé oči, ani stisnuté pery, ani čelá, ichž vrásky sa podobaly povrazu kata; o ňom sa zdalo trpiacim a pomstychtivým. Firmové tabule, (bolo ich toľko, koľko bolo obchodov) boly všetko desnými illustráciami Biedy. Mäsiar a údenár dal na ne namaľovať ten najchudší kostnatý kus mäsa, pekár najhoršie bochníčky chleba. Na neokrúchane maľovaných obrazoch krčiem popíjajúci národ dohadoval sa nad skromnou mierou riedkeho piva a vína a tlačil sa dovedna s hroziacou dôvernosťou. Nič nebolo znázorňované v stave rozkvetu, výjmuc náčinie a zbrane; ale nože a sekery remeselníka boly ostré a skvúce, mlaty kováča ťažké a vražedlná bola zásoba majstra zbraní. Ochromujúce kamene uličnej dlažby, na ktorej bolo plno blata a kaluží, len nie chodníkov, siahaly až po brány. Výtoky kanálov stekali do prostred ulice, ak ta vôbec stekaly, aj, to len po prudkých dážďoch, keď zase v pošetile víriacich záplavách valily sa do domov. Krížom cez ulice vo veľkej vzdialenosti visely ťažkopádne lampy na povrazoch a na škripcoch; nocou, keď ich spustil a zapálil zapaľovač a potom keď ich znova vytiahol, rad biedne blikajúcich knôtikov kolembal sa nad hlavou, sťaby na mori. A vskutku boly na mori a lodi i posádke hrozila nebezpečná búrka.

Lebo mal prísť čas, keď vyziable strašiaky tohoto okolia v nečinnosti a hlade tak dlho pozorovali zapaľovača lámp, kým im nenapadlo, aby napravili jeho spôsob a škripcom na povrazoch ľudí vyťahovali do výšky, aby ožiarovali tmu ich položenia. Ale ešte nezavítal ten čas, lebo každý nad Franciou povievajúci vietor, darmo trepotal handrami strašiakov, vtáčatá s krásnym hlasom a pierim nevšímaly si výstrahy.

Vináreň bola na rohu ulice a dľa zovňajšku zdala sa byť lepšou ako ostatné a majiteľ vinárne stál pred dverami v žltej veste a zelených nohaviciach a pozoroval borbu a vytečené víno.

„Nie ja som tomu na príčine,“ povedal konečne stisnúc pleciami. „Zavinili to ľudia z jarmoku. Doneste druhý sud.“

Náhodou zbadal dlhého vtipkára, ako svoj vtip napísal na stenu a zavolal na neho cez ulicu:

„Nože mi povedz, Gaspard, čo to tam robíš?“

Šuhaj ukázal na svoj vtip s nesmiernou dôležitosťou, ako to robievajú jemu podobní ľudia. Ale minul sa cieľa, nemal úspech, ako sa to tiež často stáva s ľuďmi jeho druhu.

„Čo to znamená? Vari sa chystáš do blázinca?“ riekol krčmár, idúc na druhú stranu ulice a sotrúc vtip hrsťou blata, pre ktoré sa sohnul a zamazal ním stenu. „Čo čarbeš na otvorenej ulici? Povedz, či niet iného miesta, kde možno takéto slová písať?“

Medzi dotazovaním (môž byť schválne a môž byť že nie) čistejšiu ruku položil na srdce vtipkára. Vtipkár udrel na ňu, urobil v povetrí kotrmelec a vo fantastickom tanečnom postoji dopadol zase na zem, stiahnuc jednu poplátanú črievicu a držiac ju vo vystretej ruke. V daných okolnostiach zdal sa byť praktickým, temer ukrutným šaškom.

„Obuj si ju, obuj si ju,“ riekol druhý. „Krič: víno, víno; a tým konči.“ S touto radou zablatenú ruku utrel si o šaty šaška, ktoré boly tiež zablatené, — urobil to schválne, lebo ruku si pre neho zašpinil a potom vrátil sa na druhú stranu ulice a vstúpil do vinárne.

Krčmár mal krk ako býk a bol tridsaťročným mužským s bojovným pohľadom, musel mať horúcu krv, lebo hoc aj bola zima, nemal oblečený kabát, ale mal ho len cez plecia prehodený. Rukávy mal vysúkané a osmahlé ramená mal obnažené až po lokeť. Na hlave tiež nemal iné, ako kučeravé, čierne, na krátko ostrihané vlasy. V celku bol čierny, v dobráckych očiach mal dobrý, úprimný pohľad. Zdalo sa, že má dobrú povahu, ale že je aj nesmieriteľný; zrejme bol mužským pevného úmyslu a silnej vôle, s ktorým nebolo radno stretnúť sa, keď sa ponáhľa úzkym chodníkom, ktorý má na obidvoch stranách zátoku; zaiste by sa nevrátil ani za svet.

Madame Defarge, jeho manželka, keď vstúpil, sedela v obchode pri kase. Madame Defarge bola dobre urastená, asi v jeho rokoch, zdalo sa, že jej pátravý zrak málokedy pozerá na niečo, jej veľké ruky boly plné prsteňov, mala pokojnú tvár, s hrubými ťahmi, taktiež pokojnú povahu. Dľa zovňajšku bolo možno o Madame Defargeovej súdiť, že vo výpočtoch sa málokedy mýlila v svoj neprospech. A keďže Madame Defargeová bola citlivá proti zime, bola zahalená do kožušiny a okolo hlavy mala omotaný, pestrý ručník, ale tak, že jej veľké náušnice boly viditeľné. Pletenie mala pred sebou, ale odložila ho stranou a šparcháčom špárala si zuby. Takto zaujatá, pravým ramenom opierala sa na ľavú ruku; keď vstúpil jej muž, nepovedala nič, práve len, že sotva slyšateľne zakašľala. Toto v súvise s koľkýmsi pozvednutím jej ostro črtaného tmavého obočia upozornilo manžela, že by dobre urobil, keby sa medzi hosťmi obzrel a všimnul si novoprišlých, ktorí zavítali, kým on bol vonku na ceste.

Krčmár dľa toho sa poobzeral, kým jeho zrak nespočinul na obstarnom pánovi a mladej dáme, ktorí sa utiahli do kúta. V kúte bola tam aj iná spoločnosť: dvaja hrali karty, dvaja domino, traja stáli pri kase a popíjali trochu vína. Keď zašiel za kasu, zbadal, že obstarný pán pohľadom upozornil mladú dámu: „To je náš človek.“

„Kýho čerta hľadáš tu ty na tejto galeji!“ riekol si Mousieur Defarge: „nepoznám ťa.“

Ale tváril sa, ako by nebol zbadal cudzincov a zarozprával sa s trojicou hostí, ktorí popíjali pri kase.

„Ako je, Jacques?” riekol jedon z troch Monsieurovi Defargeovi. „Či vystrebali všetko to rozliate víno?“

„Do poslednej kvapky, Jacques,“ vetil Monsieur Defarge.

Keď sa takto krstným menom oslovili, Madame Defarge špárajúc si šparcháčom zuby, zase koľkosi pozvedla obočie.

„Nestáva sa to tak často,“ riekol druhý z troch Monsieurovi Defargeovi, „že tieto úbohé stvorenia ochutnajú víno, buďto niečo iné okrem čierneho chleba a smrti. Či nie je tak, Jacques?“

„Veru tak, Jacques,“ vetil Monsieur Defarge.

Keď sa takto druhý raz oslovili krstným menom, Madame ešte vždy cele pokojne narábala so šparcháčom, len ešte raz zakašľala a zase koľkosi pozvedla obočie.

Teraz mal posledný z troch povedať svoje, položil prázdny pohár a mľasnul perami:

„Ah! tým horšie! Ti biednici majú vždy v ústach horkú chuť a žijú tvrdým životom Jacques. Mám pravdu Jacques?“

„Máš pravdu Jacques,“ znela odpoved Monsiera Defargea.

Práve odznelo tretí raz oslovenie krstným menom, keď Madame Defargeová položila šparcháč, pozvedla obočie a ticho sa zahmieždila na stoličke.

„Počkajte len! Pravda!“ zahundral manžel. „Pánovia — moja žena!“

Traja hostia pred Madame Defargeovou zdvihli klobúky a uklonili sa. Ona prijala ich pozdrav kývnutím hlavy a vymenila s nimi rýchly pohľad. Potom akoby náhodile obzrela sa po vinárni, s veľkou spokojnosťou a mierom duše vzala pletenie a pohrúžila sa do práce.

„Dobrý deň, panovia!“ riekol Defarge, hľadiac na ňu žiarivým pohľadom. „Tá zariadená mládenecká chyža, ktorú ste si želali obzrieť a na ktorú ste sa spytovali, keď som vykročil z dvier je na piatom poschodí. Vchod na schodište je v malom dvore, hneď tu na ľavo — rukou ukázal smer — pri obloku vinárne. Ale teraz mi schodí na um, že jedon z vás už tam bol a on vám pánovia môže ukázať cestu. Pánovia, s Bohom!“

Platili za víno a odišli. Oči Monsieur Defargea pozorovaly ženu pri práci, keď obstarný pán odišiel z kúta a prosil ho na slovo.

„Vďačne, pane,“ vetil Monsieur Defarge a šiel s ním pokojne k dverám. Ich rozhovor bol krátky, ale veľmi rozhodný. Msr. Defarge hneď pri prvom slove bol hlboko vzrušený a počúval pozorne. Netrvalo to ani minutu, prikývnul a vyšiel. Obstarný pán kynul mladej dáme a obidvaja odišli. Madame Defargeová nehnúc obrvami, nevidiac nič, plietla hbitými prstami ďalej.

Keď Mr. Jarvis Lorry a Miss opustili vináreň, pripojili sa k pánu Defargeovi pod návrátím, kam bol len pred chvíľou upravil predošlých hosťov. Ztadiaľ sa vychodilo na malý, zapáchajúci, tmavý dvorec, ktorý bol spoločným východom k veľkému, v ktorom bývalo množstvo ľudí. V tmavom dláždenom vchode, ktorý viedol na tmavé dláždené schodište, Monsierur Defarge pokľakol pred dieťaťom svojho starého pána a jej ruku pritisol k perám. Bol to nežný čin, ale nebol nežne uskutočnený; za niekoľko okamihov sa nápadne zmenil. Jeho tvár nebola už veselá, jej otvorenosť zmizla a on sa stal tajomným, nahnevaným, nebezpečným človekom.

„Je to vysoko; ťažko sa stúpa nahor. Lepšie bude, keď to pomaly začneme,“ riekol Monsieur Defarge tvrdým hlasom Mr. Lorrymu, keď začali vystupovať hore schodmi.

„Je sám?“ šepkal posledný.

„Sám! Nech mu Boh pomáha a kto by mal byť s ním!“ vetil prvý tlmeným hlasom.

„Tak je vždy o samote?“

„Áno?“

„Na vlastnú žiadosť?“

„Z prinútenosti. Má sa tak, ako sa mal, keď som ho prvý raz videl, keď ma vyhľadali a spýtali sa ma, či by som ho nevzal k sebe a aby som ho v jeho záujme utajil — ako sa mal vtedy, tak sa má i dnes.“

„Veľmi sa premenil?“

„Premenil!“

Hostinský zastal a udrúc rukou na stenu hrozitánsky zaklial. Priama odpoveď by nebola mala ani polovicu taký účinok. Mr. Lorryho duch, sa vždy väčšmi kabonil, čim vyššie stúpal so svojimi dvoma druhmi.

Takéto schodište s príslušnosťami, v staršej a hustejšie obydlenej štvrti Paríža teraz bolo by dosť nepríjemným, ale v tom čase muselo sa priečiť tomu, kto nebol na to zvyklý a nemal otupené smysly. V tomto nesmierne zanečistenom ohromnom dome každý malý byt odpadky nechával na schodišti, na ktoré sa otváraly všetky dvere, výjmuc odpadky, ktoré vyhadzovali oblokmi. Nezmerná a beznádejná hromada hniloby nakazila povetrie, k čomu ešte bieda a nedostatok prispely svojou neprístupnou nečistotou; tieto dva zdroje spojac sa vedno robily ho neznesiteľným. Cesta viedla do hora strminou cez takúto tmavú, otravnú a špinavú atmosfäru. Mr. Lorry pod dojmom stále sa vzmáhajúceho vzrušenia a pod vlivom rozčúlenia svojej mladistvej sprievodkyne dva razy zastal, aby si odpočinul. Zastal vždy pri zamrežovanom okne, cez ktoré zdalo sa, že uniká ešte aj tá trocha nezkazeného, pozostalého povetria a ním prúdia dnu všetky ošklivé a nákazlivé výpary. Cez zahrdzavené mreže bolo možno vidieť smesu súsedných budov; výjmuc vrcholce dvoch veľkých veží chrámu Matky Božej neukazovalo nič, čo bolo bližšie alebo ďalej od nebosklonu, stopy zdravého života, lebo nádejného rozmachu.

Konečne dosiahli vrchol schodišťa a odpočinuli si tretí raz. Ešte prv ako sa dostali do podkrovnej chyže, museli sa vyštverať hore o veľa strmšími a užšími schodmi. Hostinský, ktorý šiel trochu napred a bol vždy po boku Mr. Lorryho, ako by sa obával, že sa ho mladá dáma niečo spýta, tu sa obrátil, omakával si vrecká cez plecia prehodeného kabáta a vyňal kľúč.

„Tak dvere sú zamknuté, priateľu?“ riekol prekvapene Mr. Lorry.

„Áno,“ znela Monsieur Defargeova odpoveď.

„Myslíte, že je to potrebné nešťastného pána držať v takej odlúčenosti?“

„Myslím, že je to potrebné, aby boly dvere zamknuté.“ Monsieur Defarge šepkal mu to do ucha cele zblízka, pri čom sa prudko mračil.

„Prečo?“

„Prečo! Lebo tak dlho žil o samote, zatvorený, že by sa zhrozil — zúril by — rozkmásal by sa na kusy, — zhynul by — prišiel by ani neviem sám do akého nebezpečenstva — keby boly dvere otvorené.“

„Je to možné?“ zvolal Mr. Lorry.

„Je to možné!“ opakoval trpko Defarge. „Áno. A v peknom my to žijeme svete, keď je to možné a keď sú možné mnohé takéto veci a nie len možné, ale ktoré sa vskutku stávajú — stávajú, hľaďte! — pod týmto nebom každodenne. Diabol dlho žije. Ale poďme.“

Tento rozhovor plynul takým tichým šepotom, že z neho ani len slovíčko nedoľahlo k sluchu mladej dámy. Ale zatiaľ ona sa natoľko chvela pod vlivom silného vzrušenia, jej tvár javila tak veľkú úzkosť, tak veľký des a úžas, že Mr. Lorry za potrebné uznal povedať jej niekoľko povzbudzujúcich slov.

„Smelosť, drahá miss! Smelosť! Obchod! V okamihu pominie aj to najhoršie; treba len prekročiť prah dvier a hneď bude po najhoršom. Potom sa začne všetko dobré, všetka útecha, všetko to šťastie, ktoré mu nesiete. Náš dobrý priateľ vás bude podporovať na druhej strane. To je dobre, priateľ Defarge. A teraz poďte. Obchod, obchod!“

Pomaly a opatrne šli napred. Schody boly krátke a čoskoro boli hore. A keďže sa tam náhle obrátili, zrazu stáli pred troma mužskými, ktorých hlavy boly vovedne a cez skuliny a cez dieru v stene napnute hľadeli do chyže, ku ktorej patrily dvere. Keď počuli za sebou kroky, obrátili sa, boli to traja mužskí rovnakého krstného mena, ktorí popíjali vo vinárni.

„Prekvapený vašou návštevou, zabudol som na to,“ vysvetľoval Monsieur Defarge. „Choďte, dobrí chlapci, — máme tu robotu.“

Prekĺzli povedľa a šli ticho nadol.

Zdalo sa, že na tom poschodí niet viacej dvier a hostinský blížil sa práve k týmto dverám. Keď zase boli o samote, Lorry trochu nahnevane spýtal sa ho šeptom:

„A vy ukazujete ľudom Monsieura Manettea?“

„Tak, ako ste to videli, ukazujem ho niekoľkým vyvoleným.“

„A je to správne?“

„Ja si myslím, že áno.“

„A kto sú to tí niekoľkí? Ako ich vyberáte?“

„Vyberám pravých mužov môjho mena — moje meno je Jacque — ktorým ten pohľad je užitočný. Ale dosť; vy ste Angličan; to je iná vec. Postojte tu, prosím, za chvíľku.“

S posunkom, ktorý označoval, aby zostali, sohnul sa a nazrel cez puklinu, ktorá bola v stene. Čoskoro zvednul hlavu zase, dva či tri razy udrel na dvere — zrejme len preto, aby urobil hluk. S tým istým úmyslom prešiel kľúčom po dverách dva lebo tri razy prv, ako ho nezručne vsunul do zámku a dľa možnosti čím hlučnejšie odomknul.

Dvere sa pomaly otvorily do nútra, on nazrel do chyže a povedal niečo. Slabý hlas mu niečo odpovedal. Ledva povedali obapolne viac ako jednu slabiku.

Pozrel nazad cez plece a kynul im, aby vstúpili. Mr. Lorry k vôli bezpečnosti ramenom objal driek devy a držal ju, lebo sa obával, že klesne.

„Ob-ob-obobchod, obchod!“ ponúkal ju, s vlahou na lícach, ktorá sa nezdala byť práve čiastkou obchodu. „Poďte dnu, poďte dnu!“

„Bojím sa,“ odpovedala, trasúc sa.

„Koho, čoho?“

„Jeho. Môjho otca.“

„Následkom jej stavu a sprievodcovho pokynu, v zúfalom položení, na jeho pleci spočívajúce rameno ovinul okolo svojho krku, nadvihol ju trochu a vniesol ju do chyže. Složil ju pri dverách a držal ju, kým sa ona do neho zachytila.

Defarge vytiahol kľúč, zatvoril dvere, zamknul ich zdnuká, vyňal zase kľúč a držal ho v ruke. Toto všetko urobil methodicky a v sprievode dľa možnosti čím väčšieho hluku. Napokon ťažkými krokmi prešiel cez izbu k obloku. Tam zastal a obrátil sa.

Podkrovná chýžka, ktorú pôvodne budovali ako dreváreň, bola úzka a tmavá. Jej oknom boly vlastne dvere, nad nimi visel škripec, ktorým vyťahovali drevo z ulice, nebolo na ňom skla, na prostriedku sa zatváralo dvoma okenicami, ako každé dvere francúzskeho složenia. Aby zima nevnikala dnuká, jedno krýdlo dvier bolo priklopené, druhé bolo trochu odchýlené. Preto tak málo svetla vnikalo do chyže, že pri vstupe len ťažko bolo niečo rozoznať a len dlhým zvykom bolo možno docieliť v tomto šere vykonávanie práce, ktorá vyžadovala peknotu. A predsa takúto prácu konali v tejto podkrovnej chyžke: chrbtom k dverám a tvárou k oknu obrátený, zkadiaľ na neho hľadel hostinský, na nízkej lavičke sedel šedivý starec a pilne šil topánky.