Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha druhá. Zlaté vlákno

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 9 čitateľov

Hlava 1. O päť rokov

Už roku 1780 patrila Tellsonova Banka pri Temple Bare k staromódnym miestam. Bola veľmi malá, veľmi tmavá, veľmi ošklivá a veľmi nepohodlná. Ba čo viac, bola staromódna aj v mravnom ohľade, spoločníci boli hrdí na jej mdlosť, tmavosť, ošklivosť a nepohodlnosť.

Ešte sa pýšili týmito jej vynikajúcimi vlastnostiami a sväto-sväte boli presvedčení, že keby jej bolo možno menej vecí vytknúť, požívala by menšiu úctu. Toto nebola trpná viera, ale aktívna zbraň, ktorou sa oháňali proti pohodlnejšie zariadeným obchodom. Tellsonovci (riekli) nepotrebujú priestranné miestnosti, Tellsonovci nepotrebujú svetlo, Tellsonovci nepotrebujú novoty. Noake a Spol. to potrebujú, Snook Synovia tiež; ale Tellsonovci, chvála Bohu, nie!

Hocktorý spoločník tejto banky bol by vydedil syna, keby sa bol odvážil spomínať jej prestavbu. V tomto ohľade obchodný dom podobal sa Krajine, ktorá často vydedila svojich synov, ktorí odporúčali reformu takých zákonov a zvykov, proti nim už dávno robili námietky, ale napriek tomu boly tým väčšmi rešpektované.

Takto potom Tellsonovci boli víťaznou dokonalosťou nepohodlnosti. Keď ste vtlačili tenkým hlasom vŕzgajúce, idioticky zaťaté dvere, cez dva schody vpadli ste do biedne malého obchodu Tellsonovcov a octli ste sa pred dvoma malými pokladničnými pultmi, kde sa v rukách dvoch najstarších ľudí chvel váš šek, akoby ním pohyboval vietor; podpis skúmali pri najtemnejších oblokoch, ktoré boly vystavené z Fleet-street-u stálej sprche blata a dažďa, ktoré železné mreže a tmavý tieň Temple Baru robily ešte chmúrnejšími. Keď v záujme vášho obchodu potrebné bolo vyhľadať „firmu“, zaviedli vás v pozadí domu do chýžky, ktorá sa podobala márnici, kde ste mohli premýšľať o márnostiach svojho života, kým sa neobjavila „firma“ s rukami vo vreckách, ktorú ste v smutnom pološere ťažko mohli rozoznať, hoc ste mali aj prižmúrené oči.

Vaše peniaze prijímali a vydávali zo starých, červotočou prevŕtaných priečinkov, ich prach pri otváraní a zatváraní sa vám usedával v nose a hrdle. Bankovky razily potuchlinou, akoby zase maly zhniť na handry. Firme sverené striebro umiesťovali v pivniciach, ktoré boly v blízkosti záchodových jám, a zhubný zápach za deň-dva zkazil jeho pekný lesk. Vaše dokumenty uschovali v bezpečnostných z kuchýň a práční improvizovaných miestnostiach, ich mastnota a zápražkový zápach prenikaly povetrie bankového domu. Ľahšie skrinky s rodinnou korešpondenciou dostaly sa na poschodie do Barmecidskej jedálne, v ktorej stál vždy veľký, ale nikdy neupotrebovaný stôl a v nej ešte z roku 1780 prvé listy tvojej starej lásky, lebo tvojich drobných detí len najnovšie boly oslobodené od hrúzy, aby na ne nenaďúgaly na Temple Bare s nepochopiteľnou, Habešanom alebo Ašantom vrodenou, ukrutnosťou vystavené sťaté hlavy.

Ale veď v tom čase rozsudok smrti bol všeobecným liekom v každom remesle a zamestnaní a tak aj u Tellsonovcov. Smrť je proti všetkému medicínou Prírody, prečo by nemala byť ňou aj pre zákonodarstvo? Dľa toho falšovateľa popravili; toho, kto dal do obehu padelanú bankovku, popravili; toho, kto sa opovážil protizákonne porušiť listové tajomstvo, popravili; človeka, ktorému sverili pred Tellsonovci koňa, aby dal naň pozor a on s ním ušiel, popravili; toho, kto razil falešné shillingy, popravili; z tých, ktorí v celej stupnici zločinov udreli na niektorú strunu, popravili tri štvrtiny. Nie že by takto boly zamedzili ďalšie zločiny — bolo by možno tvrdiť práve opak toho — ale — aspoň na tomto svete — zbavili sa v každom prípade všetkých ťažkostí, tak že s ním v súvise nemali už viac starostí. V tom čase Tellsonovci práve tak, ako aj iné väčšie závody, vyhasili toľko životov, že keby hlavy obetí, miesto toho, aby ich boly súkromne pochovali, boli vztýčili na Temple Bare, tie by pravdepodobne boli značne zatienily ešte aj tú trochu svetla, ktoré vnikalo do prízemia banky.

Do rozličných tmavých kamrlíkov a kútov vtiesnení najstarší ľudia spravovali dôstojne obchod Tellsonovcov. Ak sa do londýnskeho domu Tellsonovcov dostal mladý človek, zastrčili ho niekam, kým nezostarnul. Ukryli ho na nejakom tmavom mieste, ako syr, kým sa ho nechytila Tellsonovská pieseň a vôňa. Len potom sa smel ukázať, ako sa s veľkými okuliarmi trudí nad objemnými knihami, v krátkych nohaviciach a punčochách zveľaďujúc všeobecnú vážnosť závodu.

Pred Tellsonovským domom — tedy nikdy nie dnuká, len ak ho zavolali — bol človek pre všetko, taký príležitostný posol a posluhovač, ktorý bol akoby živým znakom domu. Nikdy nechybel v čase úradných hodín, okrem ak ho niekam poslali, vtedy ho však zastupoval jeho syn, dvanásťročný netvor-trpaslík, ktorý sa na neho celkom ponášal. Ľudia chápali, prečo Tellsonovci napriek svojej úrovni, trpeli toho človeka pre všetko. Závod vždy trpel osobu takéhoto zamestnania; príliv a odliv času ho vrhol na toto miesto. Jeho priezvisko bolo Cruncher, ku ktorému vo východnom kostole Hundsditschu, keď sa za neho odriekali skutkov temnosti, pripojili meno Jerry.

Javiskom deja je Cruncherov súkromný byt v Hanging-Sword-Alley, Whitefriars; čas, pol siedmej vo veterné, marcové ráno, Anno Domini 1780 (Mr. Cruncher leto Páne vyslovoval vždy Anna Domino, iste domnievajúc sa, že kresťanský letopočet začal sa vtedy, keď istá žena vynašla túto populárnu hru a nazvala ju svojimi menom.)

Byt Mr. Crunchera nebol v nejakom čistom okolí, mal len dve chyže, keď k nim počítame jediným okienkom opatrenú komôrku. Ale boly držané v úhľadnej čistote. Napriek tomu, že v to veterné, marcové ráno bolo ešte tak skoro, chyža, v ktoroj ležal, bola vymetená; a na neohrabanom stole, ktorý bol prikrytý bieluškým obrusom, boly už ku raňajke prichystané šálky.

Mr. Cruncher odpočíval pod strakavou prikrývkou ako nejaký harlekín v svojom domove. Spal ešte hlboko, potom sa začal hmieždiť na posteli a pomaly sa zdvihol, zdalo sa, že svojimi štetinovými vlasmi potrhá bielizeň lôžka. Pri tomto pohybe zvolal nespokojným hlasom:

„Nech sa prepadnem, ak to nerobí zase!“

Zrazu zdvihla sa v rohu kľačiaca, čistotné oblečená žena a chvejúc sa, vytušila, že sa jedná o ňu.

„Čó!“ riekol Mr. Cruncher, obzerajúc sa s postele za obuvou. „Zase si pri tom, zase?“

Keď takto druhý raz pozdravil ráno, na miesto tretieho pozdravu šmaril za ženou topánku. Bola veľmi zablatená a bola dôkazom zvláštnej, s Mr. Crnucherovou domácnosťou súvisiacej okolnosti, že totiž, napriek tomu, že po bankových hodinách prišiel domov v čistých topánkach, tieto, keď ráno vstával, boly pokryté blatom.

„Čó,“ riekol Mr. Cruncher, zmeniac, keď už raz zlyhalo, oslovenie — „čo to zase stváraš, ty obluda?“

„Odriekala som len modlitbičku.“

„Modlitbičku. Ty si mi pekná žena! Čo chceš tým docieliť, že drepeníš a modlíš sa proti mne?“

„Nie proti tebe, za teba sa modlím.“

„Cigániš. A keby si aj, ja to nechcem. Počuj, mladý Jerry, tvoja mať je krásna žena, modlí sa, aby sa tvojmu otcovi zle viedlo. Pekne plní tvoja mať svoje povinnosti, máš ty, syn môj, nábožnú mať, veru máš, syn môj, hodí sa ti na zem a modlí sa, aby svojmu jedinému decku vylákala z úst kus maslového chleba!“

Mladý Cruncher (ešte len v košeli) si to veľmi vzal na srdce a obrátiac sa k matke, rázne sa ohradzoval proti tomu, aby niečo odmodlili z jeho osobnej pokrmovej dávky.

„A čo si myslíš, ty namyslená ženština,“ riekol Mr. Cruncher s nepovedomou nedôslednosťou, „že niečo stojí tá tvoja modlitba? Nože, ako vysoko si ceníš tú svoju modlitbu?“

„Len to je ich cena, že mi idú zo srdca, Jerry.“

„Len to ie ich cena,“ opakoval Mr. Cruncher. „Tak nestoja za veľa. Ale či už stoja, alebo nie, vravím ti, nechcem, aby si sa zase modlila. Ako ja k tomu prídem. Pre tvoje blábolenie nechcem byť nešťastný. Keď už silou-mocou chceš kväčať, tak rob to v záujme svojho manžela a dieťaťa a nie proti nim. Keby som nemal takú neprirodzenú ženu a keby tento šuhaj nemal takú neprirodzenú matku, bol by som minulý týždeň zarobil nejaký ten groš; ale následkom odporných, proti mne namierených modlitieb a pre celú tú náboženskú komédiu, uviazol som v nezdare. Nech sa prepadnem!“ riekol Cruncher, ktorý sa cez celý ten čas obliekal, „keby len nebolo toho modlenia, veď táto bezbožná osoba bola príčinou toho nešťastia, ktoré mňa, úbožiaka, ale statočného živnostníka, stíhalo minulý týždeň! Syn môj, mladý Jerry, obliekaj sa a kým si ja očistím topánky, striehni očami matku a ak zbadáš to najmenšie, zavolaj na mňa. Lebo, vravím ti, (obrátil sa zase na svoju ženu,) „nechcem, aby si to zase robila. Celý som utrmácaný, ako koč fiakristu, som ospalý ako ópium, moje údy sú natoľko pretiahnuté, že keby ma nebolely, nevedel by som, ktorý patrí mne a ktorý druhému, a predsa mám prázdne vrecká; a mám ťa v silnom podozrení, že od rána do večera nerobila si iné ako, že si mi prekážala v tom, aby mi niečo kvaplo do vrecka a mne sa to voskrz nepáči, ty obluda! A ty čo na to?!“

Hundrúc na dodatok také výrazy ako: „Ah! áno! A ty vravíš, že si nábožná. Ty by si sa nechcela stavať proti záujmom svojho muža a syna, pravda? Vskutku nie?“ a krešúc iné sarkastické iskry z brusového kameňa rozhorčenosti, Mr. Cruncher zase sa dal do čistenia obuve a do všeobecných príprav k dennému zamestnaniu, kým jeho syn, ktorý mal na hlave jemnejšie bodliaky a ktorého mladé oči práve tak blízko ležaly vedľa seba ako otcove, poslúchnuc rozkaz, pozoroval matku a s času na čas veľmi vzrušil úbohú ženu tým, že zo svojej spacej komôrky zavolal tlmeným hlasom: „Zase chceš kväčať, mati. — Halló, otec!“ a keď takto bez príčiny urobil hluk, vyrútil sa s neúctivým úškľabkom.

Mr. Cruncher, keď si sadol ku raňajke, ešte vždy bol zlej vôle. Hrešil ženu s mimoriadnou rozhorčenosťou preto, že sa pomodlila.

Žena mu vysvetľovala, že „si vzdychla len o požehnanie.“

„Nerob to!“ riekol Cruncher poobzerajúc sa, akoby bol očakával, že pod vlivom ženiných prosieb zmizne so stola bochník. „Nechcem, aby si mi modlitbou odlúdila skyvu so stola. Buď ticho!“

S mimoriadne červenými očami, ako by bol celú noc trávil v spoločnosti, ktorá sa nerozišla v najlepšom poriadku, Jerry Cruncher, skôr pohltal ako zjedol svoju raňajku, vrčiac nad ňou, ako štvornohý obyvateľ nejakého zverinca. Okolo deviatej uhladil koľkosi svoju načepírenosť a s takým úctyhodným a obchodným zovňajškom, akým len mohol zakryť svoje prirodzené ja, pobral sa za svojím denným zamestnaním.

Nebolo ho možno nazvať zrovna živnosťou, napriek tomu, že on sám s úľubou menoval sa „statočným živnostníkom“. Jeho celým imaním bola drevená stolica, ktorú si urobil z leňošky, odrežúc jej dolámané operadlo, túto mladý Jerry, kráčajúc po boku svojho otca, každé ráno zaniesol pod oblok bankového domu, ktorý stál v bezprostrednej blízkosti Temple-Baru, tam vrhli pod ňu hrsť slamy, ktorú potiahli z prvého okoloidúceho voza, aby chránila nohy pred chladom a vlhkosťou, takto si pripravili denné táborisko. Mr. Crunchera na tomto stavišti vo Fleet-street-e a Temple poznali práve tak dobre, ako aj Bar, obidvaja vyzerali nebárs dobre.

O trištvrte na deväť už bol na mieste, ešte vždy dosť včasné, aby mohol zdvihnúť svoj trojrohý klobúk pred najstaršími pánmi, ktorí šli do Tellsonovej banky. Jerry zaujal svoje stanovište v toto veterné, marcové ráno, mladý Jerry stál pri ňom, ak len nezevloval niekde v okolí Baru, kde duševným i telesným trýznením krivdil okolo idúcim chlapcom, ktorí boli dosť malí, aby zodpovedali jeho milej záľube. Otec a syn boli si krajne podobní, hľadiac ticho na rannú premávku Fleet-street-u, ich hlavy boly tak blízko vedľa seba ako ich oči, takže sa ponášali nápadne na pár opíc. Túto podobnosť nezmenšovala okolnosť, že starší Jerry zvykal a vypľúval slamu, kým oči mladého Jerryho nepokojne pozorovaly otca a jastrily po všetkom, čo sa dialo na Fleet-street-e.

Jedon zo sluhov Tellsonovho závodu vystrčil z brány hlavu a zavolal:

„Potrebný je posol!“

„Hurrá, otec! Skorý obchodník. Pre začiatok stačí!“

Dajúc otcovi „s Bohom“, mladý Jerry sadol si na stolicu a prevezmúc dedictvo, slamu, ktorú žvýkal jeho otec, premýšľal:

„Vždy ich má hrdzavé! Jeho prsty sú stále hrdzavé!“ hundral mladý Jerry. „Kde len naberie môj otec vždy toľko tej železnej hrdze? Tu predsa nezhrdzavie!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.