ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hlavný štátny zástupca mal vyložiť porote, že pred ňou stojací väzeň, napriek mladému veku, je veľmi zasvätený do zradných piklov, preto menom zákona žiada o jeho život. Jeho styky s otvoreným nepriateľom ríše, nie sú dnešného, alebo včerajšieho pôvodu a nepochodia z lanského, alebo predlanského roku. Isté je, že obžalolovaný už od dávna cestúval medzi Angliou a Franciou v istých tajomných veciach, o ktorých nemohol dať úprimné objasnenie. Keby proti vlasti kované pikle mohly mať vôbec úspech (na šťastie nemaly ho nikdy), skutočne podlosť a zbojstvo tejto veci by tiež nebolo prišlo na javo. Ale prozreteľnosť napriek tomu posilnila srdce jednoho bezúhonného a smelého človeka, ktorý prišiel na stopu tajných úmyslov obžalovaného a odhalila ich pred hlavným sekretárom Jeho Veličenstva a pred jeho ctihodnou Štátnou Radou. Tento vlastenec predstúpi pred nás. Jeho pokračovanie a chovanie sa je vskutku veľkolepé. Bol priateľom obžalovaného, ale v šťastnej a zlej hodine objaviac jeho podlosť, rozhodol sa, že zradcu, ktorého už viacej nemohol chovať na svojej hrudi, obetuje na posvätnom oltáre vlasti. Keby v Británii stavali sochy dobrodincom pospolitosti, ako v starobylom Grécku a Ríme, tento skvelý občan iste by dostal jednu. Ale keď to u nás nie je zvykom, pravdepodobne ju nedostane. Ctnosť, ako to básnik hovorí (na mnohých miestach, ktoré porota iste zná nazpamäť od slova do slova; — avšak na tvárach porotcov zračilo sa vedomie hriešnosti, že o týchto miestach zhola nič nevedia —) v istom spôsobe je nákazlivá, menovite jasná ctnosť, ktorá je známa pod menom patriotizmu, lebo lásky ku vlasti. Však skvelý príklad nepoškvrneného a bezúhonného svedka Koruny, o ktorom možno hovoriť len s najväčšou úctou, nezostal bez účinku na sluhu obvineného a vzbudil v ňom to sväté predsavzatie, že prekuce stôl a vrecká svojho pána a skryje jeho písma. On (hlavný štátny zástupca) je na to pripravený, že o tomto obdivuhodnom sluhovi počuje opovržlivý výrok, napriek tomu však on (hlavný štátny zástupca) ctí si ho väčšmi ako svojích (totiž jeho, hlavného štátneho zástupcu) bratov a sestry a váži si ho väčšmi, ako svojho (totiž jeho, hlavného štátneho zástupcu) otca a matku. S dôverou vyzýva tedy porotu, aby urobila to isté. Výpovede týchto dvoch svedkov, spojené s dokumentami, ktoré boly odhalené a budú predložené, dokazujú, že obžalovaný mal výkazy, obsahujúce záznamy o rozdelení a prípravách vojenských síl jeho veličenstva, ako na suchu tak i na mori, niet tedy pochybnosti, že o nich podával zprávy nepriateľskej moci. Keď sa aj nedá dokázať, že sú to vlastnoručné poznámky obžalovaného, to však na veci nemení nič, ba práve zo stanoviska obvinenia je len dôkazom toho, že ohľadne opatrnosti akým umelcom je obžalovaný. Tieto dôkazy siahajú do čias pred piatimi rokmi a svedčia o tom, že obžalovaný bol v službách tohoto poslania už v niekoľkých týždňoch, pred najprvšou srážkou medzi britickými a americkými vojskami. Následkom týchto príčin, súc loyalnou porotou (on vie, že je takou) a súc zodpovednou (ona vie, že je ňou), musí obžalovaného uznať pozitívne za vinného a pozbaviť ho života, či sa jej to páči, alebo nie. Veď by nemohli pokojne skloniť hlavu na svoje podušky; a tá myšlienka, že ani ich manželky, ani dietky nemôžu pokojne složiť svoje hlavy na podušky, bola by im neznesiteľnou; slovom, nemohlo by byť o pokojnom složení hláv ich príbuzných na podušky ani reči do toho času, kým by nebola sťatá hlava obžalovaného. Túto hlavu žiadal hlavný štátny zástupca menom všetkého, čo mu len na um sišlo, ubezpečujúc slávnostne, že je o tom presvedčený, že obžalovaný je už vlastne popravený a mrtvý.

Keď hlavný štátny zástupca dokončil, súdnou sieňou sa niesol bzukot, akoby mrak čmelákov obletoval obžalovaného, tušiac, čo sa s ním čoskoro stane. Keď stíchol, bezúhonný vlastenec zjavil sa na mieste, ktoré bolo vyhradené pre svedkov.

Po tomto úvode predrečníka, hlavný právny zástupca vyslúchal vlastenca: meno Ján Barsad, gentleman. Históriu jeho cudnej duše už presne podal hlavný štátny zástupca, ktorá mala len jednu chybu, že bola príliš presná. Keď sa jeho šľachetná duša zbavila tejto ťarchy, bol by sa pekne rúče utiahol, keby pán s parochňou, ktorý mal pred sebou hrbu papierov a sedel neďaleko Mr. Lorryho, nebol žiadal, aby mu mohol dať niekoľko otázok. Oproti sediaci pán s parochňou ešte vždy hľadel na strop súdnej siene.

Či bol niekedy špionom? Nie, zamietol pohrdlive toto podozrenie. Z čoho žije? Z majetku. Kde je jeho majetok? Nemohol sa presne vzpamätať na to, kde je. Z čoho pozostáva? Do toho nikoho nič. Azda ho zdedil? Áno, zdedil. Od koho? Od ďalekej rodiny. Od veľmi ďalekej? Veľmi. Či bol väznený? Rozhodne nie. Nesedel ani vo väzení dlžníkov? Nevie, čo to má s vecou do činenia. Azda nebol nikdy vo väzení dlžníkov? Ani raz? Nikdy? Áno. Koľko ráz? Dva alebo tri razy. Nie päť alebo šesť ráz? Snáď. Aké má povolanie? Je gentlemanom. A nevykopli ho nikdy? Možno. Často? Nie. Nevykopli ho tak, že sletel dolu schodmi? Rozhodne nie; raz ho kopli na vrchu schodišťa a spadol so schodov zúmyselne. Preto ho kopli, lebo hral s falošnými kockami? Niečo podobné povedal ten podnapitý lhár, ktorý mu takto krivdil, však to nebola pravda. Odprisahá, že to nebola pravda? Rozhodne. Či sa nikdy neživil falošnou hrou? Nikdy. Či žil z hry? Tak ako druhí páni. Či si nepožičiaval od väzňa peniaze? Áno. Či mu ich vrátil? Nie. Či nebolo jeho priateľstvo s obžalovaným len povrchné? Či ho nevynútil na dostavníku, v hostínci a na poštovej lodi? Nie. Je to isté, že videl u obžalovaného tie soznamy? Nie. Či ich na príklad nezaopatril sám? Nie. Či očakáva niečo za túto výpoveď? Nie. Či nie je riadne platený vládou, aby robil úklady? Iste nie. Buďto, aby niečo robil? Iste nie. Odprisahá na to? Bezpečne. Nevedú ho iné pohnútky, ako čisté vlastenectvo? Nič iné.

Cnostný sluha, Roger Cly, pri pojednávaní bol na rýchlo sprisahaný. Pred štyrmi rokmi vstúpil do služieb obžalovaného dobromyseľne a nič zlého netušiac. Na palube poštovej lodi v Calais spýtal sa obžalovaného, či by nepotreboval zručného sluhu a obžalovaný ho prijal. Neprosil obžalovaného, aby zručného sluhu prijal z milosrdenstva — na to vôbec nepomýšľal. Obžalovaný stal sa mu čoskoro podozrivým a preto ho pozoroval. Pri usporadovaní jeho šiat v ceste, vo vreckách obžalovaného viac raz našiel podobné záznamy. Tieto záznamy obžalovaný vyňal z priečinka pisacieho stola. On ich ta nevložil predtým. Videl, ako obžalovaný také isté záznamy ukazoval francúzskym pánom v Calais a podobné záznamy francúzskym pánom v Calais a Bonklogni, na obidvoch miestach. Miloval svoju vlasť, nemohol to zniesť a oznámil vec. Nikdy ho nepotvárali, že by bol ukradol čajovú konvicu. Osočili ho ohľadne horčicovej nádržky, ale vysvitlo, že bola len postriebrená. Predošlého svedka pozná sedem alebo osem rokov: to je náhoda. Nepovažujete to za zvláštnu náhodu: náhody sú väčšinou zvláštne. Ani to nepovažoval za zvláštnu náhodu; že verné vlastenectvo bolo jeho jedinou pohnútkou. On je verným Britom a úfa sa, že je ešte veľa takých, ako je on.

Čmeláci zase bzučali a hlavný štátny zástupca vyvolal Mr. Jarvis Lorryho.

„Mr. Jarvis Lorry, vy ste úradníkom Tellsonovskej banky.“

„Áno.“

„V jednu piatkovú noc v novembri roku 1775 necestovali ste v obchodnej veci dostavníkom medzi Londýnom a Doverom?“

„Áno.“

„Či boli v dostavníku aj iní cestujúci?“

„Dvaja.“

„Či vystúpili v ceste nocou?“

„Áno.“

„Mr. Lorry, pozrite sa na obžalovaného. Či bol on jedným z tých dvoch cestujúcich?“

„Neodvážil by som sa to tvrdiť, že to bol on.“

„Či sa neponáša na jednoho z tých dvoch cestujúcich?“

„Obidvaja boli natoľko zakuklení, noc bola taká tmavá a všetci sme boli natoľko zdržanliví, že by som sa ani to neodvážil tvrdiť.“

„Mr. Lorry, pozrite sa ešte raz na obžalovaného. Predstavte si, že je tak zakuklený, ako boli tí dvaja cestujúci, či by azda jeho zovňajšok, postava, robila to nepravdepodobným, že on bol jedným z tých dvoch?“

„Nie.“

„Tak povedzte aspoň toľko, že zpomedzi tých dvoch on mohol byť jedným?“

„Áno, vyjmúc, že sa pamätám, že obidvaja — práve tak ako aj ja — mali strach pred zbojníkmi a obžalovaný nezdá sa byť bojazlivým.“

„Či ste kedy videli zostrašenú tvár, Mr, Lorry?“

„Isteže som videl.“

„Mr. Lorry pozrite sa ešte raz na obžalovaného. Videli ste ho doista už predtým?“

„Videl.“

„Kedy?“

„Keď som sa potom o niekoľko dní vracal z Francie, v Calais obžalovaný vyšiel na palubu poštovej lode, ktorou som sa vracal a cestoval za mnou.“

„O ktorej vyšiel na palubu?“

„Niečo po polnoci.“

„V nočnej tme? On bol jediný cestujúci, ktorý vyšiel na palubu v tomto neobvyklom čase?“

„Náhodou on bol jediný.“

„To náhodou je tu pobočné, Mr. Lorry, či on bol jediný cestujúci, ktorý tmavou nocou vyšiel na palubu?“

„Áno.“

„Cestovali ste sám Mr. Lorry, buďto ste mali sprievodcu?“

„Sprevádzali ma dvaja. Pán a dáma. Sú tu.“

„Tu sú. Mali ste s obžalovaným nejaký rozhovor?“

„Veľmi krátky. Počasie bolo búrlivé, plávanie bolo zdĺhavé a nepríjemné a ja takmer cez celý čas preplavby s jednoho na druhý breh ležal som na pohovke.“

„Miss Manetteová.“

Teraz práve tak ako predtým všetky oči obrátily sa na mladú dámu, ktorá vstala. Jej otec vstal s ňou tiež a mal ruku ovinutú o jej rameno.

„Miss Manetteová, pozrite sa na väzňa!“

Stáť zoči-voči toľkému súcitu, takej vážnej mladosti a kráse padlo väzňovi oveľa ťažšie, ako keby bol musel stáť obrátený tvárou v tvár k celému zástupu. Akoby bol s ňou stál na pokraji hrobu; v tom okamihu všetky tie na neho zvedavo hľadiace oči, ho nemohly natoľko vzpružiť, aby zostal pokojný. Jeho vzrušená pravica delila pred ním ležiace byliny na hriadky vysnených záhradných kvetov; snaha ukázniť a zachovať riadne dýchanie zachvela jeho perami a ich krv sbiehala sa k srdcu. Bzučanie čmelákov bolo zase slyšateľné.

„Miss Manetteová, videli ste kedy obžalovaného?“

„Áno, pane.“

„Kde?“

„Na palube spomínanej poštovej lode, pane, pri tej istej príležitosti.“

„Vy ste tá pred chvíľou spomínaná dáma?“

„Ó, na moje najväčšie nešťastie, som to ja!“

Jej žalostne sústrastný hlas splýval s menej hudobným hlasom sudcu, keď riekol trochu nešetrne: „Odpovedajte na kladené otázky a nerobte na ne poznámky.“

„Miss Manetteová, či ste sa rozprávali s obžalovaným v čase plavby cez Kanál?“

„Áno, pane.“

„Zopakujte nám to.“

V hlbokom tichu, začala mdlým hlasom:

„Keď ten pán prišiel na palubu. —“

„Mienite obžalovaného?“ spýtal sa sudca, svraštiac obrvy.

„Áno, my Lord.“

„Tak povedzte: obžalovaný.“

„Keď obžalovaný vyšiel na palubu, zbadal, že môj otec“ a pozrela na neho láskavým pohľadom, ako tak stál pri nej, „bol veľmi vyčerpaný a chorý. Natoľko bol zoslabnutý, že obávajúc sa o neho, nechala som ho na čerstvom povetrí a pripravila som mu lože neďaleko schodov kabiny a sadla som si k nemu na palubu, aby som nad ním bdela. V tú noc necestovalo práve viacej ľudí, boli sme len my štyria. Obžalovaný bol tak láskavý a žiadal ma o dovolenie, aby mi smel dať úpravu, ako by som mala lepšie chrániť otca pred vetrom a zlým počasím. Chcela som to urobiť čím lepšie, ale som nevedela, zkadiaľ bude viať vietor, keď opustíme prístav. Urobil to za mňa. Prejavoval veľmi jemný a láskavý záujem o stav môjho otca a som presvedčená, že tak cítil. Takto sme sa dali do rozhovoru.“

„Dovoľte, aby som vás na okamih prerušil. Prišiel na palubu sám?“

„Nie.“

„Kto bol s ním?“

„Dvaja francúzski páni.“

„Rozprávali sa?“

„Rozprávali sa do posledného okamihu, keď dvaja francúzski páni museli zase vstúpiť do člnu.“

„Či si nepodávali nejaké, týmto záznamom podobné písmo?“

„Podávali si nejaké písma, ale neviem aké.“

„Takejto formy a takýchto rozmerov?“

„Môž byť, ale vskutku neviem, napriek tomu, že šepkajúc, stáli veľmi blízko mňa: stáli na vrchu kabinových schodov, aby mali svetlo tam visiacej lampy; lampa svietila veľmi slabo a oni vraveli veľmi ticho, takže som nepočula, čo hovorili a neviem, čo obzerali v písmach.“

„Teraz nám povedzte niečo o rozhovore s obžalovaným, Miss Manette.“

„Obžalovaný blížil sa mi s takou otvorenou dôverou — ktorá prýštila z môjho bezradného položenia — ako bol láskavý, dobrý a ochotný oproti môjmu otcovi. Úfam sa,“ riekla slziac, „že sa mu neodvďačím za jeho dobrotu, keď mu dnes budem na škodu.“

Zavznelo bzučanie čmelákov.

„Miss Manetteová, keď to obžalovaný cele jasne nechápe, že vašu svedkovskú výpoveď, ktorú ste povinná vysloviť a pred ktorou ujsť nemôžete, — robíte len s veľkou nevoľou, tak on je tuná takouto jedinou, nechápavou osobou. Pokračujte, prosím.“

Povedal mi, že cestuje k vôli veľmi ťažkej a chúlostivej veci, ktorá by mohla byť ľuďom nepríjemná a preto cestuje pod cudzím menom. Povedal, že k vôli tejto veci v tie dni prinútený bol cestovať do Francie a asi nútený bude s času na čas cestovať medzi Franciou a Angliou dlhšiu dobu.“

„Či povedal niečo o Amerike, Miss Manetteová? Vyložte všetko do podrobna.“

„Pokúsil sa vysvetliť, ako vzniklo nepriateľstvo a potom povedal, že nakoľko to on môže posúdiť, Anglia jednala nesmyseľne a zle. Žartovne poznamenal, že Jur Washington získa si v dejinách azda práve tak veľké meno, ako Jur III. Ale v jeho výpovedi nebolo nič zlého: bola povedaná na smiech, k vôli ukráteniu chvíle.“

Pri tomto veľmi zaujímavom výjave, ktorý pozorovaly všetky oči, diváci nevdojak napodobňovali každý markantný výraz, objavujúci sa na tvári hlavného dejateľa. Jej čelo, keď svedčila, javilo bolestnú úzkosť a napnutú pozornosť a v prestávkach, keď sudca diktoval zápisnicu, stále odhadovala účinok, ktorý vyvolala jej výpoveď. Na obličajoch obecenstva súdnej siene zračil sa ten istý výraz; natoľko, že väčšina čiel zdala sa byť zrkadlom vyslúchaného, keď zrazu sudca zo svojich písiem pozdvihol oči, aby iskriacim pohľadom káral hrozné, o Jurajovi Washingtonovi vyslovené kacírstvo.

Hlavný štátny žalobca teraz nadhodil, že z príčin opatrnosti a formy zdá sa byť potrebným, aby pán predseda vyslúchol otca mladej dámy, doktora Manettea. Následkom čoho bol tento predvolaný.

„Doktor Manette, pozrite sa na obžalovaného. Či ste ho kedy videli?“

„Raz. Keď ma navštívil v mojom londýnskom byte. Asi pred troma, alebo o niečo viac ako pred troma rokmi.“

„Či je totožný s vaším spolucestujúcim, ktorý bol na palube poštovej lode a či nám viete niečo povedať z rozhovoru, ktorý mal s vašou dcérou?“

„Nie, zhola nič, pane.“

„Či to má nejakú zvláštnu a závažnú príčinu, prečo sa nepamätáte ani na jedno?“

Odpovedal tichým hlasom: „Má.“

„Je to pravda, že vás stihlo nešťastie a vo vašej vlasti uväznili vás na dlhý čas, bez výsluchu, ba zrovna bez obvinenia?“

Odpovedal hlasom, ktorý dojímal každé srdce: „Dlho ma väznili.“

„Prepustili vás len pri spomínanej príležitosti?“

„Tak mi vraveli.“

„Pamätáte sa na niečo z tých čias?“

„Nie. Od istého času — ani neviem povedať odkedy, pamäť ma cele opustila, vo väzení zaoberal som sa obuvníctvom do tej chvíle, kým som sa nenašiel v Londýne v spoločnosti mojej milej dcéry. Bola mi blízkou už vtedy, keď mi milostivý Boh vrátil mohutnosti ducha; ale ani to vám neviem povedať, ako som sa jej zblížil. Nepamätám sa na ten proces.“

Hlavný sudca si sadol a otec s dcérou sadli si tiež.

V prípade nastal zvláštny obrat. Obžaloba dokazovala, že väzeň s nejakým spoluosnovateľom piklu pred piatimi rokmi, v noci istého novembrového piatku cestoval doverským dostavníkom a aby ho nepoznali cestou, sostúpil na určitom mieste, však nezostal tam, ale na niekoľko tuctov míl cestoval zpät do prístavného mesta, v ktorom bola posádka a tam sbieral informácie; jedon svedok to usvedčil, že ho videl v tom čase v kaviarni istého hostínca, v tom prístavnom meste, kde bola posádka, ako čakal na druhú osobu. Obhájca obžalovaného dával síce svedkovi krížne otázky, ale bez výsledku, až na to, že predtým pri žiadnej príležitosti nevidel obžalovaného, keď pán s parochňou, ktorý cez celý čas hľadel na strop súdnej siene, napísal na kúsok papieru niekoľko slov a hodil ho obhájcovi. V najbližšej prestávke ho obhájca rozbalil a veľmi prekvapene pozrel na obžalovaného.

„Znova tvrdíte s istotou, že to bol obžalovaný?“

Svedok si bol istý.

„Či ste videli kedy niekoho, kto sa nápadne ponášal na svedka?“

Tak nápadne podobného človeka nevidel, že by si ho mohol s nim zmýliť, odpovedal svedok. —

„Učený priateľu, prizrite sa dobre tomu pánovi,“ riekol, ukazujúc na toho, ktorý hodil papier „a potom sa pozrite na obžalovaného. Čo poviete na to? Či nie sú si veľmi podobní?“

Odhliadnuc od toho, že náš učený priateľ mal zanedbaný, rozcuchaný zovňajšok a budil dojem zhýralého človeka, natoľko bol podobný obžalovanému, že pri konfrontácii bol prekvapený nielen svedok, ale aj všetci prítomní. Keď požiadali hlavného sudcu, aby nášmu učenému priateľovi dovolil sňať parochňu, s nebárs veľkou ochotou to dovolil, podobnosť ešte väčšmi bila do očí. Hlavný sudca spýtal sa Mr. Stryvera (obhájcu obžalovaného), či má Mr. Cartona (tak sa volal náš učený priateľ) pre velezradu postaviť pod obžalobu. Však Mr. Stryver odpovedal hlavnému sudcovi, že nie a len to si želal, aby sa mohol spýtať obžalovaného, či to, čo sa stalo raz, nemohlo sa prihodiť dva razy; a či by bol svedčil s takou určitosťou, keby bol prv videl taký zrejmý dôkaz svojej prenáhlenosti; a či je si ešte vždy tak istý, keď ho už videl a ešte aj iné veci. Výsledok bol, že svedok sa cítil ako rozbitý hlinený hrniec a tak táto časť dôkazov sa scvrkla na ničotné haraburdie.

Mr. Cruncher, pri výsluchu svedkov vycuclal z prstov toľko hrdze, že by bola stačila na raňajky. Musel teraz dávať pozor na to, ako predostrel celú vec Mr. Stryver pred porotu, sťa by sa jednalo o oblek; dokazoval, že vlastenec Barsad je platený špion a zradca, kupčiaci s mzdou krve a jedon z najväčších gaunerov sveta počnúc so zatrateným Judášom — ktorému je iste aj podobný; Cly bol jeho priateľom a spoločníkom a zaslúžil si, aby ním bol; ako sliedivé oči týchto falšovateľov a krivoprísažníkov vyhliadly si ako obeť obžalovaného, ktorý následkom rodinných udalostí vo Francii, súc pôvodom Francúz, bol často prinútený preplaviť sa cez kanál — a že ohľadom na druhé osoby, ktoré sú mu blízke a drahé, bránil mu v tom, aby ich odkryl, napriek tomu, že by si tým bol mohol zachrániť život. Ako svedectvo, ktoré z mladej dámy vylákali a vynútili, jej úzkostlivosť bola všetkým zrejmá, je na nič, lebo sa jedná len o trocha nevinnej zdvorilosti a úslužnosti, aká sa často vyskytuje medzi mladým gentlemanom a mladou dámou, ktorí sa náhodou stretnú: — výjmuc poznámku na Juraja Washingtona, ktorá bola v celku taká extravagantná a nemožná, že ju nemožno inak brať ako nehorázny vtip. Akú slabosť by dokázala vláda, keby si, i tak bez výsledku, chcela získať popularitu využívaním takýchto najnepatrnejších národných antipatií a strachov, a príčinou toho je preháňanie pána hlavného štátneho zástupcu; ako sa obžaloba nemôže na nič iné opierať, ako na mrzké a hanebné výpovede svedkov, tak často hyzdiace podobné obžaloby, ktorými velezradné pravoty tejto zeme sa len tak hemžia. My Lord ho tuná prerušil (so zasmušilou tvárou, ako by to nebola pravda) a riekol, že nemôže sedieť na súdnej stolici a strpieť takéto narážky.

Mr. Stryver potom zavolal niekoľko svedkov a Mr. Cruncher zase musel pozor dávať na to, ako pán hlavný štátny žalobca na ruby obracia oblek, ktorý Mr. Stryver rozprestrel pred porotu, dokazujúc, že Barsad a Cly sú sto ráz lepší a obžalovaný sto ráz horší, ako to on tvrdil. Konečne prišiel na rad sám My Lord, obracajúc oblek raz na líce raz na ruby, chtiac z neho rozhodne utvoriť pre obžalovaného hrobový rubáš.

Porota sa utiahla ku porade a čmeláci bzučali znova.

Mr. Carton, ktorý už tak dlho hľadel na strop súdnej siene, ani v tomto rozčúlení sa nepohnul a nezmenil svoje držanie. Kým jeho učený priateľ, Mr. Stryver, skladajúc pred sebou na hŕbu písomnosti, šepkal s blízko sediacimi a s času na čas vrhol úzkostlivý pohľad na porotu; poslucháči sa pohybovali a preskupovali; aj My Lord vstal z kresla a pomaly chodil sem a ta po platforme, budiac u poslucháčov podozrenie, že je rozčúlený; Mr. Carton však sedel opretý, v obnosenom plášti, ktorý mu svisal s pliec, s parochňou, ktorá, keď ju po sňatí znova položil na hlavu, bola neúhľadná, mal ruky vo vreckách a hľadel na strop, práve tak vytrvale ako pred tým. Nedbalosť javiaca sa v zovňajšku a držaní, nielen, že bola odpudzujúca, ale zmenšovala nepopierateľnú podobnosť, ktorá bola medzi ním a obžalovaným (ktorú pri porovnaní ešte zvyšovala jeho okamžitá vážnosť), že mnohí pozorovatelia, všímajúc si ho teraz, povrávali si, že ťažko by boli mysleli, že tí dvaja sú si natoľko podobní. Mr. Cruncher sdelil toto pozorovanie svojmu najbližšiemu susedovi a dodal. „Stavím sa o pol guinei, že nemá veľa pravôt. Nevyzerá ako človek, ktorému sveria čo len jednu. No nie?“

A predsa Mr. Carton oveľa lepšie pozoroval všetko, čo sa okolo deje, ako sa zdalo; lebo v okamihu, keď hlava Miss Manetteovej sklesla na otcovu hruď, on to zbadal prvý a povedal hlasne: „Sluha! Pozrite sa na tú mladú dámu. Pomôžte ju pánovi vyviesť. Nevidíte, že padne!“

Keď ju vynášali, obecenstvo ju veľmi ľutovalo a prejavovalo súcit s jej otcom. Spomienka na dni jeho väznenia zapríčinila mu zrejme veľké bôle. Pri výsluchu prejavoval veľké vnútorné vzrušenie a ten dumavý, myšlienkové vajatanie prezrádzajúci výraz tváre, ktorý ho robil starým, tkvel na ňom ako nejaký ťažký mrak. Keď vyšiel, porota, ktorá v prestávke bola obrátená chrbtom, prehovorila ústami svojho predsedu.

Nemohli sa dohodnúť a chceli sa utiahnuť. My Lord (ktorý snáď ešte vždy myslel na Jura Washingtona) prejavoval prekvapenie, že nie sú dohodnutí, ale súhlasil, aby sa utiahli a aj on sám sa utiahol. Pojednávanie trvalo celý deň a v súdnej sieni zažali už lampy. Povrávalo sa, že je porota príliš dlho preč. Poslucháči šli sa občerstviť a väzeň šiel zpät ku lavici obžalovaných a sadol si.

Mr. Lorry, ktorý vyšiel za mladou dámou a jej otcom, sa vrátil a kynul Jerrymu, ktorý v ochabnutí záujmu predral sa k nemu ľahšie.

„Jerry, ak chcete, zajedzte si niečo. Ale buďte v dosahu. Iste to počujete, kedy vstúpi dnu porota. Nezaostaňte potom, chcem, aby ste verdikt zaniesli do banky. Vy ste najrýchlejší posol, akého len znám a o moc driev budete v Temple Bare ako ja.“

Jerry mal len natoľko široké čelo, že sa ho mohol dotknúť, dotknul sa ho tedy, takto ďakujúc za uznanie a za shilling. V tom okamihu pristúpil k ním Mr. Carton a dotknul sa Mr. Lorryho ramena.

„Ako sa má mladá dáma?“

„Veľmi sa obáva; ale jej otec ju teší a od toho času, ako je von zo súsednej siene, cíti sa lepšie.“

„Poviem to obžalovanému. Vám, takému respektovanému bankovému gentlemanovi, by to nepristalo, aby ste s ním hovorili pred verejnosťou, viete.“

Mr. Lorry sa začerveňal, ako by si bol uvedomil, že sa zaoberal touto myšlienkou a Mr. Carton šiel ku lavici obžalovaných a Jerry ho sledoval s napjatým zrakom a sluchom a s naježenou šticou.

„Mr. Darnay!“

Väzeň okamžite šiel napred.

„Prirodzene radi by ste niečo počuli o tom, ako sa má svedok Miss Manetteová. Cíti sa už lepšie. Jej mdloba, ktorú ste videli, už prechodí.“

„Je mi srdečne ľúto, že som ju práve ja zapríčinil. Mohli by ste jej to povedať a tlmočiť jej moju najvrúcnejšiu vďaku?“

„Áno, môžem. Urobím to, ak chcete.“

Mr. Carton choval sa tak ľahostajne, že to bolo až skoro urážlivé. Stál tam, napolo odvrátený a opieral sa o zábradlie lavice obžalovaných.

„Urobte to prosím. Príjmite moju srdečnú vďaku.“

„Čomu sa tak úfate, Mr. Darnay?“ spýtal sa Carton, ešte vždy súc k nemu len napolo obrátený.

„Očakávam to najhoršie.“

„Najmúdrejšie je to čakať a je to aj najpravdepodobnejšie. Ale myslím, že ich neprítomnosť je pre vás priaznivým znakom.“

Keďže nebolo dovolené pri opúšťaní siene zostať, Jerry nezačul viacej, nechal ich tam vedľa seba stáť a ako tak boli viditeľní v zrkadle, ktoré bolo nad nimi umiestené, ponášali sa jedon na druhého postavou, ale spôsoby mali veľmi rozdielne.

Na chodbe, ktorá bola preplnená zlodejmi a kmínmi, pomaly sa míňalo tej poldruhej hodiny, napriek tomu, že pivo a paštéky zkracovaly čas. Zachrípnutý posol po takomto občerstvení nepohodlne sedel na lavici a práve zdriemnul, keď sa ľudia s veľkým hlukom hrnuli ku schodom, ktoré viedli do siene a schvátili ho so sebou.

„Jerry, Jerry.“ Mr. Lorry už stál v dverách a volal na neho, keď vstúpil.

„Tu som, pane. Človek sa musí sem prebojovať. Tu som, pane.“

Lorry ponad hlavy zástupu podal mu lístok. „Rýchlo. Máte ho?“

„Áno, pane.“

Na lístku bolo v náhlosti napísané slovo: „Oslobodený!“

„Keby bol znova odkázal „Vzkriesený k životu“ — hundral odchádzajúci Jerry — „teraz, by som bol rozumel, čo tým mieni.“

Kým sa nedostal von z Old Bailey, nemal možnosť povedať alebo myslieť si niečo viacej, lebo budova sa vyprázdnila s takým návalom, ktorý ho skoro srazil s nôh; na ulici bolo počuť hlasný bzukot, ako by sa boli rozčarovaní čmeláci rozptýlili, aby hľadali inú zdochlinu. —