Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Hlava 10. Podstata tieňu

„Ja, Alexander Manette, nešťastný lekár, narodený v Beauvais a pozdejšie usadený v Paríži, tento smutný opis v žalostnej celle Bastilley, v poslednom mesiaci roku 1767. Píšem ho na úchvatky uprostred najväčších prekážok. Chcem ho umiestniť v stene komína, kde som mu pomaly s veľkou námahou urobil skrýšu. Azda ho len najde nejaká súcitná ruka, keď ja s mojím žiaľom premením sa na prach.

Tieto slová píšem hrdzavým železným klincom, sadzami komína, ktoré som smiešal s krvou, v poslednom mesiaci desiateho roku svojej väzby. Nádej už ulietla z mojej hrudi. Z desných znamení, ktoré som na sebe pozoroval, že môj um dlho nezostane nedotknutý, ale slávnostne sa osvedčujem, že teraz som pri úplne zdravom rozume — že moja pamäť je presná a spoľahlivá — a že píšem číru pravdu, lebo za tieto moje posledné písané slová, či ich už niekto bude čítať, či nie, ochotný som zodpovedať sa pred súdnou stolicou Večnosti.

V jednu oblačnú mesačnú noc, v treťom týždni mesiaca decembra (myslím, že 22-ho roku 1757, prechádzal som sa na odľahlom mieste seinského pobrežia, chtiac sa osviežiť na mrazivom povetrí, na vzdialenosť jednej hodiny od môjho bytu, ktorý bol v Lekárskej Škole, keď za mnou uháňal koč vo veľmi rýchlom behu. Keď som vyhnul stranou v obave, že ma srazí, v obloku koča objavila sa hlava a hlas volal na kočiša, aby zastal.

Koč zastal, keď kočiš mohol zauzdiť kone a ten istý hlas ma oslovil dľa mena. Odpovedal som. Koč medzitým sa natoľko dostal napred, že dvaja páni stihli otvoriť dvere a vystúpiť prv, ako som k nim prišiel. Zbadal som, že obidvaja boli zahalení do plášťov, aby ich nebolo možno poznať. A keď stáli v blízkosti kočových dvierok, zbadal som aj to, že obidvaja sú moji rovesníci, alebo snáď ešte mladší a že sa jedon na druhého veľmi ponášajú postavou, držaním, hlasom (a nakoľko som zistiť mohol) i tvárou.“

„Vy ste Doktor Manette?“ opýtal sa jedon z nich.

„Som.“

„Doktor Manette, predtým v Beauvais,“ riekol druhý, „mladý lekár, pôvodne praktický chirurg, ktorý v posledných rokoch stal sa takým chýrnym v Paríži?“

„Pánovia,“ vetil som, „ja som ten Doktor Manette, o ktorom ráčite tak láskave hovoriť.“

„Boli sme na vašom byte,“ riekol prvý, „a keď sme nemali šťastie najsť vás doma a počuli sme, že sa pravdepodobne prechádzate týmto smerom, šli sme za vami v tom smere, že vás dohoníme. Ráčte vstúpiť do koča.“

Obidvaja mali panovačné spôsoby a obidvaja sa pri týchto slovách pohli tak, že stáli medzi mnou a dvermi koča. Obidvaja boli ozbrojení, ja som nebol.“

„Pánovia,“ riekol som ja, „odpustite, ale ja sa obyčajne vopred prezvedám, kto ma poctil tým, že hľadá moju pomoc a akej povahy je prípad, ku ktorému ma volajú.“

A toto mi odpovedal ten, ktorý vravel pozdejšie: „Doktor, vaši klienti sú vznešení ľudia. Hľadiac na povahu prípadu, naša dôvera vo vašu zručnosť je zárukou, že to vy lepšie viete ustáliť, ako to my opísať môžeme. Dosť. Budete tak láskavý vstúpiť do koča?“

Nemohol som urobiť iné, ako poddať sa, preto som v tichu vysadnul. Obidvaja vysadli za mnou, druhý, keď založil stupátko, vyskočil. Koč sa obrátil a odjachal predošlou rýchlosťou.

„Cele presne opakujem tento rozhovor, tak ako odznel. Nepochybujem o tom, že ho citujem od slova do slova. Opisujem všetko cele presne, tak ako sa stalo a nútim svoj um, aby neodbočoval od predmetu. Na čas prestanem písať a odložím spis do skrýše…“

Koč rýchlo uháňal ulicami, prešiel cez severné mýto a vyjachal na hradskú, asi na vzdialenosť troch štvrtí hodiny — vtedy som neodhadol diaľku, ale urobil som to druhý raz, keď som tadiaľ šiel — koč odbočil s hradskej a čoskoro zastal pred osamelým domom. Sostúpili sme a po mäkkom, vlhkom chodníku prešli sme cez záhradu, v ktorej cez nádrž zanedbaného vodometu pretekala voda ku dverám domu. Neotvárali hneď po tom, ako zavznel zvonec a jedon z mojich sprievodcov človeka, ktorý otváral, ťažkými jazdeckými rukavicami udrel po tvári.

V tomto čine nevidel som nič zvláštneho, lebo som často videl biť ľud ako psa. Ale ten druhý, ktorý bol tiež nahnevaný, udrel ho podobne, ale rukou, ich spôsoby v chovaní natoľko sa ponášaly, že som až vtedy zbadal, že sú blíženci.

Od chvíle, keď sme vstúpili pri zovňajšej zatvorenej bráne (ktorú jedon z bratov odomknul, pustil nás dnuká a potom ju zase zamknul), počul som krik, ktorý pochodil z hornej chyže. Viedli ma zrovna do tejto chyže, keď sme šli hore schodmi, krik bol hlasnejší a našiel som tam pacienta, ktorý ležal na posteli vo vysokej horúčosti.

Pacientom bola veľmi krásna žena, ktorá nemohla mať viacej ako dvadsať rokov. Vlasy mala rozcuchané a pokudlené, ruky mala ručníkmi a pásmi priviazané ku boku. Zbadal som, že tieto húžvy boly čiastky mužského obleku. Na jednej, ktorá bola strapcom šerpy z ceremoniálneho kroja, videl som šľachtický herb s literou ,E‘.

Toto som všetko videl hneď v prvej minúte, keď som prehliadal nemocnú, ktorá nepokojne sa pohybujúc, ľahla si na kraji postele na tvár, koniec strapca držala v ústach a tým bola vystavená nebezpečenstvu udusenia. Mojím prvým činom bolo, že vystrúc ruku, obľahčil som jej dýchanie; keď som odstraňoval strapec, zbadal som na jeho rohu výšivku.

Obrátil som ju nežne, položil som jej ruku na hruď, aby som ju upokojil a zadržal a pozrel som jej do tvári. Mala strnulý a mútny pohľad a ustavične kričala, piskľavým hlasom opakujúc slová: „Môj muž, otec, brat,“ potom čítala po dvanásť a povedala „ticho!“ Prestala len na okamih, aby načúvala, potom znova začala lkať a opakovala slová: „Môj muž, otec, brat,“ čítala po dvanásť a povedala „ticho!“ Vždy v tom istom poradí a tým istým spôsobom. Robila to neprestajne až na tú malú prestávku.

„Ako dlho to trvá?“ opýtal som sa.

K vôli rozdielu budem ich menovať starším a mladším bratom; pod starším rozumejúc toho, ktorý prejavoval väčšiu autoritu. Starší odpovedal: „Asi od tejto hodiny minulej noci.“

„Má muža, otca a brata?“

„Brata.“

„Nevravím s jej bratom?“

Odpovedal s veľkým opovržením: „Nie.“

„Jej myšlienky sa družia s dvanástym číslom?“

Mladší brat vetil netrpelive: „Dvanásť hodín!“

„Vidíte páni,“ povedal som, stále držiac ruky na jej hrudi, „aký som tu zbytočný, tak, ako ste ma sem doniesli! Keby som bol vedel, čo tu najdem, bol by som sa zaopatril. Takto musíme mrhať čas. Na tomto osamelom mieste nedostať lieky.“

Starší brat pozrel na mladšieho, ktorý riekol ľahostajne: „Je tu skrinka s liekmi;“ doniesol ju z bočnej izby a položil na stôl…

„Otvoril som niekoľko fľaštičiek, ovoňal som ich a zátky som priložil ku perám. Keby som bol chcel niečo iné upotrebiť ako narkotické prostriedky, ktoré sú beztak jedmi, nebol by som smel z nich upotrebiť ani jedon.“

„Nedôverujete im?“ opýtal sa mladší brat.

„Vidíte, pane, že ich chcem upotrebiť,“ vetil som a nepovedal som viacej ani slova.

Konečne horko-ťažko, s veľkou námahou sa mi podarilo, že chorá prehltla žiadúcnu dávku. Keď som to po čase chcel opakovať a keďže som musel pozorovať aj účinok, sadnul som si k posteli. Žena domovníka, ktorá ju opatrovala, stála v rohu. Dom bol vlhký a ošarpaný, neúplné zariadený — museli sa doň len nedávno nasťahovať a obývali ho len dočasne. Pred obloky pribili staré, tlsté pokrovce, aby utlumily hlas výkrikov. „Môj muž, otec, brat,“ čítala po dvanásť, potom povedala „ticho!“ Záchvat bol tak silný, že som neodstránil húžvy, ktorými mala poviazané ruky; ale staral som sa o to, aby jej nezapríčiňovaly bolesť. Jedinú iskierku povzbudenia skytala okolnosť, že moje, na jej hrudi spočívajúce ruky maly na ňu taký utišujúci účinok, že jej telo na niekoľko minút odpočívalo v pokoji. Ale to neúčinkovalo na jej výkriky; ani kývadlo nemohlo byť pravidelnejšie.

Keďže moje ruky maly taký účinok, sedel som pri posteli (myslím) pol hodiny, dvaja bratia prizerali, kým starší neriekol:

„Je tu ešte jedon pacient.“

Naľakal som sa a opýtal: „Je to naliehavý prípad?“

„Lepšie bude, keď ho pozrete,“ vetil ľahostajne a vzal lampu…

Druhý pacient ležal v zadnej chyži, viedly k nej druhé dvere, ktorá bola akousi povaľovou komorou nad maštaľou. Nad jej čiastkou bol nízky sadrový strop; ostatok bol otvorený po hlavnú hradu krovu a miesto stropu zaujímaly krokvy. V tejto čiastke holo nahromadené seno a slama, lúče k podkladaniu ohňa a v hŕbe piesku boly umiestnené jablká. Museli sme prejsť cez túto čiastku, aby sme sa dostali do druhej. Moja pamäť je spoľahlivá a neporušená. Zkúšam ju týmito podrobnosťami a teraz ku koncu desiateho roku môjho väznenia v celle Bastilly, vidím všetko tak jasne pred sebou, ako som to videl v tú noc. —

Na dlážke na hŕbke sena s vankúšom pod hlavou ležal driečny sedliacky šuhaj, nemohol mať viacej ako sedemnásť rokov. Ležal na chrbte, so zaťatými zubami, pravicu mal pritisnutú na prsiach a s planúcimi očami hľadel do hora. Keď som si kľaknul a nahnul som sa k nemu, nevidel som, kde má ranu; ale videl som, že umiera od rany, pochodiacej od ostrého hrotu.

„Ja som lekár, môj úbohý šuhaj,“ povedal som, „nechže to pozrem.“

„Nechcem, aby ste ma prezerali,“ vetil; „nechajte to.“

Rana bola pod jeho rukou, podarilo sa mi ho natoľko upokojiť, že odtiahol ruku. Bol bodnutý mečom, mohol byť ranený asi pred dvadsať či dvadsaťštyri hodinami, ale nebolo možno zachrániť ho nijakým činom, hoci by ho aj hneď boli ošetrili. Bol už na skorom odchode. Keď som pozrel na staršieho brata, že tak hľadí na tohoto umierajúceho driečneho šuhaja, ako by bol raneným králikom, zajacom, vtákom, ako by ani nebol jeho blížnym.

„Ako sa to stalo, pane?“ opýtal som sa.

„Je to obyčajný mladý besný pes! Poddaný! Prinútil môjho brata, aby tasil a padnul mečom môjho brata — ako nejaký jemnostpán.“

V tejto odpovedi nebolo ani za mak ľútosti, zármutku, ľudskej láskavosti. Zdalo sa, že si rozprávajúci uvedomuje, že je to nepríjemné videť tam umierať takouto smrťou stvorenie cele iného druhu ako je on a že by bolo lepšie, keby bol musel ako červ zahynúť spôsobom obvyklým, obskúrnym spôsobom svojej fajty. Bol cele neschopný prejaviť súcit nad týmto šuhajom alebo nad jeho osudom.

Šuhajove oči, kým hovoril, sa pomaly obrátily k nemu a potom pomaly pozrely na mňa.

„Doktor, títo šľachtici sú veľmi pyšní; ale aj my obyčajní psi bývame zavše tvrdí. Oni nás zbíjajú, týrajú, bijú a zabíjajú; ale zavše nám zostane trošku hrdosti. Ona — videli ste ju, Doktor?“

Bolo počuť výkriky a vzlyky až sem, hoci ich aj otupovala vzdialenosť. Vypytoval sa na ňu, akoby bola ležala v našej prítomnosti.

„Videl som ju,“ vetil som.

„Je mojou sestrou, Doktor. Títo šľachticí dlhé roky prevádzali svoje ohyzdné práva na stude a ctnosti našich sestier, ale zato boli medzi nami aj poriadne devy. Viem a počul som o tom vraveť aj môjho otca, ona bola poriadne dievča. Bola snúbenicou poriadneho mládenca, ktorý bol jeho nájomcom. My všetci sme boli prenájomcami toho človeka, ktorý tam stojí. Ten druhý je jeho brat, zo zlej fajty ten najhorší.“

Len s najväčšou námahou nasbieral toľko telesnej sily, aby mohol hovoriť, ale jeho duša hovorila s hrozným prízvukom.

„Ten človek, ktorý tam stojí, nás úplne ozbíjal, ako to s nami, obyčajnými psami robia oni, vyššie Bytnosti — odanil nás bez milosrdenstva, prinútil nás, aby sme mu robili bezplatne; prinútil nás, aby sme v jeho mlyne mleli obilie, prinútil nás, aby sme kŕdeľ jeho krotkých vtákov kŕmili z našej biednej úrody a pod pokutou smrti nám zakázal držať, čo len jediného vtáka, natoľko nás ozbíjal a vykoristil, že keď sme náhodou mali kúsok mäsa, aj to sme zjedli pri zamknutých dverách a zatvorených oblokoch, obávajúc sa, že ho jeho ľudia vidia a vezmú nám ho; — vravím, natoľko nás vykoristil, dotýral a ožobráčil, že aj náš otec hovorieval, že je hroznou vecou dať život dieťaťu na tomto svete a preto máme sa najusilovnejšie modliť zato, aby naše ženy boly neplodné, aby naša biedna fajta vymrela!“

Predtým nikdy som nevidel taký ohnivý výbuch pocitu utlačenosti. Myslel som, že drieme niekde v ľude, ale ešte som ho nevidel vybúšiť len pri tomto šuhajovi.

„Ale, Doktore, moja sestra sa predsa len vydala. Chudák chorľavel v tom čase a ona sa vydala za svojho milenca, aby ho mohla opatrovať v našej chalupe — v našom psom brlohu, ako by ho ten človek nazýval. Bola len niekoľko týždňov vydatá, keď ju raz videl brat tohoto človeka a ona sa mu zapáčila a žiadal toho človeka, aby mu ju požičal — veď načo sú medzi nami manželia! On bol náchylný to urobiť, ale moja sestra bola dobrá a nenávidela brata toho človeka tak nesmierne ako ja. Čo neurobili tí dvaja, aby prinútili jej muža, aby vlíval na ňu a naklonil ju k povoľnosti?“

Šuhajove oči, ktoré doteraz hľadely na mňa, pomaly sa obrátily na počúvajúceho a ja som z tých dvoch tvárí vyčítal, že hovorí pravdu. Ešte aj tuná v Bastilly vidím tie proti sebe postavené dva druhy hrdosti; zo šľachticovej zierala nedbalá ľahostajnosť; zo sedliakovej zdeptaný cit a náruživá pomstychtivosť.

„Veď vy viete, Doktore, že medzi Práva týchto Šľachticov patrí, že nás obyčajných psov môžu zapriahnuť do káry a môžu nás hnať. Zapriahli a poháňali ho. Vy viete, že majú právo prinútiť nás celú noc bdieť na ich pozemkoch a učušiavať žaby, aby nerušily ich šľachtický sen. Celú noc musel bdieť v nezdravej hmle a cez deň ho zapriahli zase do jarma. Ale nemohli ho prinútiť. Nie. Keď ho raz na obed vypriahli, aby jedol — ak vôbec mohol najsť jedlo — zalkal dvanásť ráz, pri každom údere zvona raz a umrel na jej hrudi.“

Nijaká ľudská moc by ho nebola mohla udržať pri živote, ako práve predsavzatie vyžalovať všetku svoju biedu. Zapudil nahromadené tiene smrti práve tak, ako prinútil zaťatú päsť, aby ostala zaťatou a zakryla jeho ranu.

„Potom s dovolením, ba pomocou toho človeka, jeho brat ju odvliekol; napriek tomu, čo ona povedala jeho bratovi — čo nebude dlho utajené pred vami, doktore — jeho brat ju vzal so sebou k vôli chvíľkovej rozkoši a zábave. Videl som ho, ako šiel cestou okolo mňa. Keď som to doma povedal otcovi, puklo mu srdce; nikdy nepovedal ani slova o tom, čoho sužovalo. Mladšiu sestru (lebo mám ešte jednu) zaviedol som na miesto, kam nesiahala moc toho človeka a kde sa nikdy nestane jeho poddanou. Potom som vystopoval tuná jeho brata a minulú noc som sa sem vplúžil — ja obyčajný pes, s mečom v ruke. — Kde je povaľový oblok? Tu bol niekde?“

Chyža sa zatmievala v jeho zraku; svet sa okolo neho zužoval. Poobzeral som sa vôkol a zbadal som, že seno a slama sú na dlážke pošliapané, ako by sa tu bol odohral zápas.

„Počula ma a pribehla. Povedal som jej, aby sa mi nepribližovala prv, kým ho neusmrtím. Prišiel a najprv mi hodil niekoľko kusov peňazí; potom sa na mňa zahnal bičom. Ale ja, obyčajný pes, tak som na neho dorážal, že bol prinútený tasiť meč. Nechže poláme na toľko kusov, na koľko len chce ten meč, ktorý zmáčal mojou pospolitou krvou; tasil ho, aby sa bránil — útočil na mňa všetkou zručnosťou šermírskeho umenia, aby si zachránil život.“

Len niekoľko minútami predtým padol môj pohľad na trosku zlámaného meča, ležiaceho medzi senom. Bola to šľachtická zbraň. Na druhom mieste ležal starý meč, ktorý sa zdal byť mečom vojaka.

„Teraz ma zdvihnite, Doktore; zdvihnite ma. Kde je on?“

„On nie je tu,“ riekol som, dvíhajúc ho, mysliac a predpokladajúc, že vraví o jeho bratovi.

„Oh! Akí sú hrdí títo šľachtici a predsa sa bojí môjho pohľadu. Kde je ten človek, ktorý tu bol? Obráťte k nemu moju tvár.“

Urobil som to a šuhajovu hlavu položil som na svoje koleno. Ale na okamih obdarený mimoriadnou silou, zdvihnul sa cele, prinútiac ma zodvihnúť sa tiež, lebo inak by som ho nebol mohol podporovať.

„Marquis,“ riekol šuhaj, obrátiac sa k nemu, na široko roztvoriac oči a zdvihnúc pravú ruku, „predvolávam vás na ten čas, keď sa bude treba zodpovedať za všetky veci, predvolávam vás a všetkých potomkov vašej zlej fajty, zodpovedať sa zo všetkých skutkov. Označujem vás týmto krvavým krížom na znak toho, že som vás predvolal. Na ten čas, keď sa bude treba zodpovedať za všetky tieto veci, predvolávam vášho brata, najhoršieho človeka vašej zlej fajty, aby sa za ne zodpovedal zvlášť. Označujem ho týmto krvavým krížom na znak toho, že som ho predvolal.“

Dva rázy siahol rukou na ranu svojich pŕs a ukazovákom urobil v povetrí kríž. Za okamih stál s pozdvihnutým prstom a keď tento klesnul, sklesol aj on a ja som ho složil mŕtveho…

Keď som sa vrátil k lôžku mladej ženy, našiel som ju ustavične blúzniť presne v tom istom poradí ako prv. Vedel som, že to môže trvať ešte o veľa viac hodín a že sa to skončí pravdepodobne v tichosti hrobu.

Opakoval som liek, ktorý som jej dal užiť predtým a sedel som pri jej lôžku, kým noc značne nepokročila. Jej škrekľavé výkriky neprestávaly, slová a ich poradie sa nemenilo. Vždy sa opakovalo jedno a to isté: „Môj muž, otec, brat! Jedno, dve, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať, jedonásť, dvanásť. Ticho!“

Toto trvalo dvadsaťdeväť hodín od toho času, ako som ju videl. Odišiel som dva razy a vrátil som sa zase a znova som sedel pri nej, keď začala slabnúť. Urobil som to málo, čo sa dá v takýchto okolnosťach urobiť, s času na čas upadla do lethargie a ležala ako mŕtva.

Predchodilo to tak, ako keď po dlhej, hroznej búrke prestane vietor a dážď. Uvoľnil som jej ruky, zavolal som ženu, aby mi pomohla narovnať jej telo a usporiadať jej roztrhané šaty. Len vtedy som zbadal, že je v stave, keď len pred nedávnom skrsly prvé nádeje, stať sa matkou; potom som ztratil aj tú trošku úfnosti, ktorú som ešte mal.

„Umrela?“ opýtal sa Marquis, ktorého ešte vždy menujem starším bratom, ktorý sosadnúc s koňa v jazdeckých čižmách, vstúpil do chyže.

„Neumrela,“ riekol som; „ale umiera.“

„Aká sila je v týchto obyčajných telách!“ riekol, hľadiac na ňu s istou zvedavosťou.

„Zázračná sila je,“ vetil som, „v zármutku a zúfalosti.“

„Najprv sa zasmial mojim slovám a potom sa zamračil. Potisol nohou stoličku k mojej, rozkázal žene, aby odišla a riekol tichým hlasom:

„Doktor, keď som našiel brata v tomto ťažkom a nepríjemnom položení, odporúčal som mu, aby sa k vám obrátil o pomoc. Máte slávne meno a úfam sa, že ako mladý človek, záleží vám na budúcom šťastí, bdiete nad svojimi záujmami. Veci, ktoré ste tu videli, sú také, že ich možno vidieť, ale neslobodno o nich hovoriť.“

Pozoroval som pacientov dych a vyhnul som odpovedi.

„Chcete ma poctiť svojou pozornosťou, Doktor?“

„Pane,“ povedal som, „v našom povolaní výroky pacientov považujeme vždy za dôverné.“ Pri odpovedi dával som si pozor, lebo ma znepokojovalo to, čo som počul a videl.

Jej dych natoľko slábnul, že som opatrne skúmal jej puls a srdce. Ešte bol v nej život. Obzrúc sa vôkol, keď som vstal so stoličky, zbadal som, že ma obidvaja bratia ostro pozorujú…

Píšem s veľkou námahou, lebo zima je ukrutná a mám taký strach, že ma prichytia a zavlečú do podzemnej, cele tmavej kobky, že musím zkrátiť túto históriu. Moja pamäť je nepomútená a verná, pamätám sa dopodrobna na každé slovo, ktoré padlo medzi mnou a tými dvoma bratmi.

Ešte sa týždeň trápila, koncom týždňa, keď som sklonil ucho blízko jej pier, porozumel som niekoľko slabík, ktoré mi povedala. Opýtala sa ma, kde je, povedal som jej, ďalej aj to, kto som. Darmo som sa opytoval na jej rodinné meno. Na poduške potriasala slabo hlavou a zachovala svoje tajomstvo práve tak ako šuhaj.

Nemal som príležitosť opýtať sa jej viacej, kým som len nepovedal bratom, že upadá a nedožije sa zajtrajšieho dňa. Kým bol pacient pri vedomí, okrem mňa a ženy neukazoval sa nik, ale zato, keď som bol tam, jedon z bratov vždy žiarlive sedel za záclonou pri hlave lôžka. Ale keď bola už v takomto stave, proti tomu, čo som s ňou hovoril, zdali sa byť cele ľahostajnými; akoby som — tak mi to sišlo na um — aj ja umieral. —

Vždy som zbadal, že ich hrdosť je nesmierne urazená tým, že mladší brat (ako ho ja menujem) sa kasal so sedliakom a k tomu so sedliackym šuhajom. Len jedna myšlienka sa zdala škreť vážne obidvoch, že prípad veľmi ponižuje celú rodinu a je smiešny. Koľkoráz som sa stretnul s pohľadom mladšieho brata, vždy mi pripomínal, že sa veľmi hnevá na mňa, že som sa o tom dozvedel od šuhaja. Bol ku mne síce zdvorilejší a uhladenejší ako starší brat; ale ja som to zbadal. Tiež som vyčítal z pohľadu staršieho, že som mu nepohodlný.

Môj pacient umrel dvoma hodinami pred polnocou, dľa mojich hodiniek temer v tú istú minútu, ako som ho prvý raz videl. Bol som pri nej sám, keď jej úbohá, mladá hlava klesla jemne na stranu a prestaly všetky jej zemské strasti a zármutky.

Bratia netrpelive čakali v prízemnej izbe, aby mohli odcválať. Kým som bol sám pri lôžku chorej, počul som, ako šľahali na sáry jazdeckých čižiem a chodili hore dolu.

„Konečne umrela?“ riekol starší, keď som vstúpil.

„Umrela“ — riekol som.

„Blahoželám vám, bratre,“ boly jeho slová, keď sa obrátil.

Už predtým mi núkal peniaze, ale oddiaľoval som ich prijať. Teraz mi dal šúľok zlata. Vzal som ho z jeho ruky, ale položil som ho na stôl. Rozmyslel som si to a rozhodnul som sa neprijať nič.

„Odpustite, prosím,“ riekol som. „V takých okolnosťach nie.“

Vymenili pohľady, keď som ich zdravil kývnutím hlavy, zdravili aj oni a rozišli sme sa bez slova.

Som ustatý, ustatý, ustatý — toľká bieda ma premohla. Nemôžem prečítať, čo som napísal touto vychudnutou rukou.

Skoro ráno v skrinke, na ktorej bolo napísané moje meno, odovzdali na mojom byte ten šúľok zlata. Od prvého okamihu, úzkostlive som rozmýšľal nad tým, čo by som mal robiť. V ten deň som sa rozhodnul, že budem súkromne písať ministrovi, oznámim mu obidva prípady, ku ktorým ma zavolali a označím miesto, kam som išiel: slovom všetky okolnosti. Vedel som o vlive Dvora a čo znamená immunita šľachty, preto som sa úfal, že o veci viacej nepadne slovo; ale chcel som uľahčiť svojmu svedomiu. Vec som držal vo veľkej tajnosti ešte aj pred svojou ženou; a umienil som si, že aj to spomeniem v liste. Naozajstného nebezpečenstva som sa neobával, ale som vedel, že pre druhých by bolo nebezpečné vedieť to, čo viem ja.

V ten deň som bol veľmi zaujatý a večer som nemohol dokončiť list. Na druhý deň som skôr vstal ako obyčajne, dokončiť list. Bol posledný deň roku, keď mi hlásili, že chce byť so mnou jedna pani…

Úloha, ktorú som si vytknul, začína čím ďalej, tým väčšmi presahovať moje sily. Je taká zima, taká tma, moje smysly sú také otupené a múra, ktorá na mňa dolieha je taká hrozná.

Pani bola mladá, príjemná a pekná, ale zdalo sa, že nemá pred sebou dlhý život. Bola veľmi rozčulená. Predstavila sa, že je ženou marquisa St. Evrémondea. Titul, ktorým šuhaj oslovil staršieho brata, spojoval som so začiatočnou literou, vyšitou na strapci a ľahko som prišiel k záveru, že toho šľachtica videl som len nedávno.

Moja pamäť je ešte vždy presná, ale nemôžem poznačiť náš rozhovor doslovne. Myslím, že ma ešte väčšmi striehnu ako predtým a neviem, kedy ma striehnu. Čiastočne tušila, čiastočne vypátrala hlavné faktá krutej histórie, vedela o tom, že jej muž sa jej zúčastnil a že sa ku mne utiekali o pomoc. Nevedela, že tá mladá žena umrela. Úfala sa, vravela mi so zármutkom, že v tajnosti jej bude môcť prejaviť svoj súcit. Úfala sa, že bude môcť odvrátiť hnev Nebies od rodiny, ktorú už od dávna nenávidelo veľa trpiacich.

Mala príčinu veriť, že žije ešte jej sestra, a jej najväčšou túžbou bolo pomôcť tejto sestre. Mohol som jej povedať len toľko, že naozaj žije táto sestra; okrem toho že neviem nič. Dôverujúc, že to zadržím v tajnosti, prišla ku mne s tou úfnosťou, že jej budem môcť povedať meno a bydlisko tej devy. Až do tej smutnej chvíle neviem ani jedno…

Už som upotrebil všetky kúsky papieru. Včera mi vzali jedon s vyhrážkou. Dnes musím zakončiť svoje zápisky.

Bola to dobrá, súcitná pani, ktorá nežila v šťastnom manželstve. Akoby len bola mohla! Brat jej nedôveroval a nenávidel ju, a všetok svoj vliv upotrebil proti nej; ona sa ho desila a desila sa aj svojho muža. Keď som ju odprevádzal k bráne, v koči sedel asi dvojročný, či trojročný pekný chlapček.

„Pre neho, Doktore,“ — riekla, ukazujúc na dieťa so slzami v očach — „pre neho by som rada urobila všetko, nakoľko len moje slabé sily stačia. Bo inak na jeho dedictve nebude nikdy spočívať požehnanie. Mám predtuchu, že keď nejakým spôsobom nenapravia tento hriech, v jedon deň budú ho jemu privlastňovať. Čo môžem menovať svojím — je toho málo, hodnota niekoľkých šperkov — nechže to považuje za svoju prvú povinnosť odovzdať tej urazenej rodine s prejavom sústrasti a hlbokého žiaľu svojej mŕtvej matky, ak by bolo možno najsť tú devu.“

Bozkala chlapca a povedala mu laskave: „Je to pre tvoje drahé dobro. Ty budeš všakver verný, Karolko?“ Dieťa jej smele odpovedalo: „Áno!“ Bozkal som jej ruku a ona ho objala a láskajúc sa s ním, odišla. Nikdy som ju viacej nevidel.

A keďže meno svojho muža spomenula, nazdajúc sa, že mi je známe, nespomenul som ho v liste. Zapečatil som list a keďže som nikomu nedôveroval, odovzdal som ho osobne.

V ten večer, v posledný večer roku asi o deviatej, na mojej bráne zvonil čierno oblečený človek, ktorý si želal ma vidieť a nebadane šiel za mojím sluhom po schodoch, za mladým šuhajom, Ernestom Defargeom. Keď sluha vstúpil do izby, v ktorej som sedel so svojou ženou — oh, žena moja, láska môjho srdca! Moja krásna, mladá anglická manželka! — videli sme toho mužského, o ktorom sme mysleli, že je pri bráne, stáť ticho za ním.

„Naliehavý prípad v Rue St. Honoré,“ riekol: „Nebude vás zdržiavať dlho, koč čaká.“

Doviezol ma sem, doviezol ma do môjho hrobu. Keď som vystúpil z domu, od chrbta hodili mi na tvár čiernu šatku a nad ústami ju tesne stiahli, ramená mi sputnali. S druhej strany ulice, z tmavého rohu prišli tí dvaja bratia a posunkom ruky zistili totožnosť mojej osoby. Druhý vyňal z vrecka môj list, ukázal mi ho a spálil ho nad plameňom lampy, ktorú priniesli a popol pošliapal nohou. Nepovedali ani slova. Dopravili ma sem a pochovali ma za živa do hrobu.

Keby sa bolo Bohu ľúbilo vnuknúť tvrdému srdcu niektorého z dvoch bratov, cez tieto hrozné roky, myšlienku, poslať mi zvesť o mojej najdrahšej žene — len toľko, že by mi boli oznámili, či je živá alebo mŕtva — bol by som si myslel, že ich cele neopustil. Ale teraz si myslím, že znamenie toho krvavého kríža stalo sa pre nich osudným a že nemajú podielu na jeho milosti. A preto ich a ich potomkov, až do posledného člena ich rodu, ja nešťastný väzeň, Alexander Manette, v túto poslednú noc roku 1767, v svojich neznesiteľných mukách, obžalúvam na ten čas, keď sa zo všetkých týchto skutkov treba zodpovedať. Obviňujem ich pred Nebom a zemou.“

Po prečítaní tohoto dokumentu nastal úžasný lomoz. Lomoz, z ktorého bolo možno vycítiť len žízeň po krvi. História vyvolala najnáruživejšiu túžbu po pomste a nebolo v národe hlavy, ktorá by jej bola mohla vyhnúť a ujsť pred popravou.

Pred týmto súdom a pred týmto poslucháčstvom nebolo treba poukazovať na to, že Defargeovci s týmto spisom nešli pred verejnosť vtedy, keď boly publikované ostatné v Bastille najdené pamäte, ale zadržali ho, čakajúc na príhodný čas. Zbytočné bolo poukazovať na to, že túto nenávidenú rodinu Saint Antoine už dávno preklial a jej meno zaviedol do osudného soznamu. Taký človek sa ešte nenarodil, ktorého by jeho skutky a zásluhy v tento deň a na tomto mieste boly mohly ochrániť pred takýmto obvinením.

A tým horšie bolo pre obvineného, že žalobca bol dobre známy občan, jeho oddaný priateľ, otec jeho ženy. Šialenou túžbou obyvateľstva bolo napodobovanie pochybných starovekých, verejných cností a sebaobetovanie na oltáre ľudu. Preto, keď prezident povedal (veď ináč by sa mu na pleciach bola zachvela hlava), že dobrý lekár Republiky sa tým ešte väčšmi zaslúži o vlasť, keď vykántri jednu nenávidenú aristokratickú rodinu a bezpochyby vzplanie posvätným zápalom a radosťou, keď urobí svoju dcéru vdovou a jej dieťa sirotou, každého zachvátilo divoké vzrušenie, vlastenecká horúčka, bez štipky ľudského citu.

„Tu má doktor naozaj veľký vliv, čo?“ zahundrala Madame Defargeová, usmievajúc sa na Pomstu. „Teraz ho zachráň, doktore, zachráň ho!“

Pri hlasovaní každého člena poroty nastalo hulákanie. Ešte jedon hlas a ešte jedon. Revanie a revanie.

Hlasovanie bolo jednomyseľné. Pôvodom a cítením aristokrat, nepriateľ Republiky, dobre známy utlačovateľ Ľudu. Nazad s ním do Conciergerie a potom na smrť, za dvadsaťštyri hodiny. —





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.