Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Hlava 12. Tma

Sydney Carton zastal na ulici, nie súc cele rozhodnutý, kam isť. „V Tellsonovskej banke o deviatej,“ riekol zadumane. „Či robím dobre, keď sa zatiaľ ukazujem? Myslím, že áno. Dobre bude, keď sa tento národ dozvie, že je tu taký človek, ako som ja; je v tom kus opatrnosti a potrebnej prípravy. Ale pozor, pozor, pozor! Treba si to premysleť.“

Stíšil kroky, ktoré už začaly smerovať k určitému cieľu, na ulici, v ktorej sa raz či dva ráz otočil, začalo už mrkať, domyslel myšlienku s všetkými možnými následkami a utvrdil sa v prvom dojme. „Najlepšie bude,“ rozhodnul sa napokon, „keď sa tento národ dozvie, že je tu taký človek, ako som ja.“ A zabočil k Saint Antoineu.

Defarge sa v ten deň hlásil ako hostinský z predmestia Saint Antoinea. Tomu, kto poznal mesto, nebolo ťažko najsť jeho dom aj bez ďalšieho opytovania. Keď si zistil jeho polohu, Carton zase vyšiel z tých úzkych uličiek, naobedoval sa v jednom hostinci a po obede si chutno zdriemnul. Od rokov prvý raz nepil silného nápoja. Od predošlej noci nepil iné, ako trošku ľahkého vína a minulú noc brandy pomaly vylial vedľa Mr. Lorryho ohniska, ako človek, ktorý je s tým už hotový.

Keď sa čerstvý zobudil, bolo sedem hodín a tak zase vyšiel na ulicu. Idúc do Saint Antoineu, zastal pred výkladom, v ktorom bolo zrkadlo, napravil si uvoľnený nákrčník, golier na kabáte a rozcuchané vlasy. Keď s tým bol hotový, išiel zrovna k Defargeovcom a vstúpil do vinárne.

Náhodou okrem škrekľavého Jacquesa Tretieho s pohyblivými prstami nebol vo vinárni nijaký hosť. Tento mužský, ktorého videl medzi porotcami, stál a popíjal pri malom pulte, rozprávajúc sa s Defargeovci, s mužom a ženou. Pomsta, ako riadny člen spoločnosti, sa tiež zúčastňovala rozhovoru.

Keď Carton vstúpil a sadol si a (dosť zlou francúzštinou) pýtal si malú mieru vína, Madame Defargeová pozrela na neho bezstarostne, potom si ho povšimla lepšie a ešte lepšie, konečne pristúpila k nemu a opýtala sa ho, čo si objednal.

On zopakoval to, čo už raz povedal.

„Ste Angličan?“ opýtala sa Madame Defargeová, pozvednúc inkvizítorsky tmavé obrvy.

Pozrel na ňu tak, akoby aj jednotlivým francúzskym slovám len ťažko rozumel a riekol silne cudzím prízvukom: „Áno, madame, áno, som Angličan!“

Madame Defargeová, vrátila sa k pultu namerať vína a keď on vzal Jakobínske noviny a tváril sa, akoby sa namáhal rozlúštiť ich smysel, počul ju povedať: „Prisahám, taký je ako Evrémonde!“

Defarge doniesol víno a želal mu dobrý večer.

„Ako?“

„Dobrý večer.“

„Ah! Dobrý večer, občan,“ riekol plniac pohár, „Ah! a dobré víno. Pripíjam na zdravie Republiky.“

Defarge sa vrátil k pultu a riekol: „Naozaj ponáša sa na neho trochu.“ Madame odpovedala rázne: „Rozhodne veľmi sa ponáša.“ Jacques Tri poznamenal smierlive: „To je preto, že na neho stále myslíte.“ Milá Pomsta dodala so smiechom: „Áno, na môj veru! A s takou rozkošou hľadí v ústrety zajtrajšiemu dňu, že ho bude môcť ešte raz vidieť!“

Carton pomáhajúc si ukazovákom s pátravou a vhĺbenou tvárou sledoval riadky a slová novín. Všetci sa opierali ramenami o pult, túliac sa tesne k sebe a tíško sa rozprávali. Po krátkom mlčaní, v ktorom všetci hľadeli na neho, ale on sa nedal mýliť v čítaní jakobínskych novín, zase pokračovali v rozprávaní.

„Naozaj, Madame má pravdu,“ poznamenal Jacques Tri. „Prečo by sme mali zastať? V tom je veľa pravdy. Prečo by sme mali zastať?“

„Dobre, dobre,“ ozval sa Defarge, „ale niekde len musíme zastať. Len to je otázka, kde?“

„Po vykántrení,“ povedala madame.

„Veľkolepé!“ zaškriekal Jacques Tri. Pomsta tiež súhlasila nadšene.

„Žena moja, vykántrenie je dobrá zásada,“ riekol Defarge znepokojene: „vo všeobecnosti nemám proti tomu nič. Ale ten Doktor veľa trpel; videla si ho dnes; pozorovala si jeho tvár, keď predčitovali spis?“

„Pozorovala som jeho tvár!“ opakovala madame s opovržením a hnevom. „Áno, pozorovala som jeho tvár. A vyčítala som z nej, že to nie je tvár človeka, ktorý je verný Republike. Nech si dá pozor na tú tvár!“

„A pozorovala si, žena moja,“ riekol Defarge smierlivým tónom, „úzkosť jeho dcéry, ktorá ho musí desne trápiť?“

„Pozorovala som jeho dcéru!“ opakovala madame; „áno, pozorovala som jeho dcéru veľa ráz. Pozorovala som ju dnes a pozorovala som ju inokedy. Pozorovala som ju pri súde a pozorovala som ju na ulici pri väzení. Nechže zdvihnem svoj prst…!“ Zdalo sa, že ho zdvíha (posluchačove oči boly stále na papier uprené) a spustila ho pred seba na stôl, akoby bol dopadol paloš.

„Občianka je veľkolepá!“ škrečal člen poroty.

„Je anjelom!“ riekla Pomsta a objala ju.

„No a ty si taký,“ pokračovala neúprosne madame, obracajúc sa k mužovi. „Keby to od teba záviselo, ale na šťastie nezávisí, ty by si ešte aj teraz zachránil toho človeka.“

„Nie!“ ohradzoval sa Defarge. „Ani vtedy nie, keby to len toľko námahy stálo, ako zdvihnúť tento pohár. Ale potom by som už zastal. Vravím, tu už zastaňme.“

„Vidíte ho, Jacques,“ povedala nahnevane Madame Defargeová; „a vidíš mi ho ty malá Pomsta, vidíte ho obidvaja! Počúvajte! Nielen ako tyranov a utlačovateľov, ale ešte aj pre iné veci mám dávno v sozname tento rod, ktorý má byť zničený a vykántrený. Opýtajte sa môjho muža, či je tomu tak.“

„Tak je,“ poznamenal Defarge bez toho, že by sa ho boli opytovali.

„Na začiatku veľkých dní, ked padla Bastilla, našiel ten spis a doniesol ho domov a v noci, keď táto miestnosť už bola prázdna a zatvorená, sme ho čítali, na tomto mieste, pri svetle tejto lampy. Opýtajte sa ho, či je tomu tak.“

„Tak je,“ vetil Defarge.

„V tú noc, keď sme už boli hotoví s čítaním spisu, lampa zhasla a slnce už svietilo cez žaluzie a železné mreže do vinárne, povedala som, že mu chcem prezradiť nejaké tajomstvo. Opýtajte sa ho, či je tomu tak.“

„Tak je,“ súhlasil znova Defarge.

„A prezradila som mu to tajomstvo. Týmito rukami bila som sa do pŕs, ako to robím teraz a povedala som mu: Defarge, vychovali ma medzi rybármi na morskom pobreží a tá bratmi Evrémondmi tak urazená sedliacka rodina, ako to opisuje ten spis, je moja rodina, Defarge, sestra toho smrteľne raneného chlapca na povale bola moja sestra, ten muž bol mužom mojej sestry, to nenarodené dieťa bolo jeho dieťa, ten brat bol mojím bratom, ten otec bol mojím otcom, tí mŕtvi sú moji mŕtvi a to vyzvanie k zodpovednosti pre tie veci zdedila som ja! Opýtajte sa ho, či je tomu tak.“

„Tak je,“ súhlasil Defarge ešte raz.

„A potom zakáž viať vetru a páliť ohňu,“ vetila madame, „ale nie mne.“

Z jej smrteľného hnevu obidvaja poslucháči mali ohromnú radosť — Carton hoci na ňu nehľadel, mohol cítiť, aká je bledá — a obidvaja nadšene schvalovali jej slová. Defarge, ako taká slabá menšina, niekoľkými slovami pripomenul súcit Marquisovej ženy; ale tým docielil len toľko, že jeho žena zopakovala svoj posledný výrok: „A potom zakáž viať Vetru a páliť Ohňu; ale nie mne!“

Prišli hostia a spoločnosť sa rozišla. Angličan vyplatil účet, úzkostlive spočítal peniaze, ktoré mu vydali a opýtal sa ako cudzinec, aby mu ukázali cestu k Národnému Palácu. Madame Defargeová ho odprevadila ku dverám, jeho rameno ovinula svojím a ukázala mu cestu. Anglickému hosťovi vtedy sišla na um myšlienka, že by to bol ušľachtilý skutok schvátiť ho a vraziť hlboko pod to rameno dobre naostrený nôž.

Ale on išiel svojou cestou a čoskoro ho pohltily tiene väzenského múra. V označenom čase vynoril sa z nich a objavil sa zase v Mr. Lorryho chyži, v ktorej obavami znepokojený starý pán chodil hore-dolu. Povedal mu, že bol pri Lucii do nedávna a odišiel od nej len pred niekoľkými minútami, aby bol doma v ustálenom čase. Jej otca vraj nevideli od toho času, ako o štvrtej odišiel z banky. Lucie síce mala bledú nádej, že svojím zakročením azda zachráni Cbarlesa, ale táto je veľmi slabá. Už je preč viacej ako päť hodín a nevedia, kde môže byť?

Mr. Lorry čakal do desiatej, ale keď sa Doktor Manette nevrátil a nerád nechával Luciu o samote, dohovorili sa, že sa k nej zase vráti a o polnoci pôjde znova do banky. A dotiaľ nech Carton čaká na Doktora pri ohni.

On čakal a čakal, kým udrela dvanásta, ale Doktor Manette nedochodil. Mr. Lorry sa vrátil, ale nedoniesol o ňom nijakú zvesť. Kde len môže byť?

Práve rokovali o tomto predmete a na jeho dlhej vzdialenosti začali budovať kostru slabej nádeje, keď ho počuli ísť po schodoch. V okamihu, keď vstúpil do izby, bolo zrejmé, že je všetko ztratené.

U koho bol naozaj, alebo či sa za ten celý čas ponevieral ulicami, nedozvedeli sa nikdy. Ako tam tak stál a hľadel na nich, neopytovali sa ho nič, lebo jeho tvár im povedala všetko.

„Nemôžem ju nájsť,“ riekol „a ja to musím mať. Kde je?“

Hlavu a hrdlo mal obnažené, hovoriac, obzeral sa dokola, sobliekol si kabát a pustil ho na zem.

„Kde je moja lavička? Všade som hľadal svoju lavičku a nemôžem ju najsť. Čo urobili s mojou robotou? Čas súri: musím dokončiť tie topánky.“

Pozreli jedon na druhého a zamárali im srdcia.

„Poďme, poďme!“ riekol plačlivým hlasom; „nech sa dám do roboty. Dajte mi moju robotu.“

Keď nedostal odpovede, trhal si vlasy a dúpal nohami na dlážke, ako nadurdené dieťa.

„Netrápte biedneho, ztrateného chudáka,“ zakričal prosebným hlasom; „ale dajte mi moju robotu! Čo bude z nás, ak tie topánky nebudú hotové dnes večer?“

Je ztratený, cele ztratený!

Bolo cele beznádejné presvedčiť ho, lebo pokúsiť sa postaviť ho zase na nohy, preto každý — akoby sa boli dohovorili — položil mu ruku na plece a sľúbiac mu, že mu hneď nájdu tú robotu, prinútili ho, aby si sadnul ku krbu. Sklesnul do kresla, zahľadel sa do žaratoku a ronil slzy. Akoby všetko to, čo sa stalo od čias podkrovnej komôrky bolo bývalo len prchavou predstavou a snom, Mr. Lorry videl ho scvrknúť sa práve na tú istú figúru, ktorú opatroval Defarge.

Hoci obidvaja boli dojatí a zhrození pohľadom na tento ľudský vrak, teraz nebolo času zapodievať sa týmto pocitom. Jeho opustená dcéra, pozbavená poslednej nádeje a opory, príliš volala obidvoch o pomoc. Zase — akoby boli dohovorení — pozreli na seba a na ich tvárach odzrkadľovala sa tá istá myšlienka. Carton prehovoril prvý:

„Posledná úfnosť bola dosť malá, ale aj tá zhynula; Áno, lepšie bude, keď ho k nej zavedieme. Ale prv ako odídete, dajte, prosím, dobrý pozor na to, čo vám poviem. Neopytujte sa ma, prečo vám chcem dať isté podmienky a prečo vás budem žiadať o istý sľub; mám k tomu dostatok príčin.“

„Nepochybujem o tom,“ vetil Mr. Lorry. „Len hovorte.“

Postava, ktorá medzi nimi sedela v kresle, stále sa ukláňala a vzdychala. Rozprávali takým hlasom, akoby v nočnú chvíľu bdeli nad chorým.

Carton sa sohnul zdvihnúť kabát, ktorý sa mu dostal temer pod nohy. Keď to robil, vypadnul z neho ticho na zem notes, do ktorého si Doktor obyčajne zapisoval denné povinnosti. Carton ho zdvihnul a našiel v ňom poskladaný papier. „Mali by sme sa na to pozrieť,“ riekol. Mr. Lorry kývnul súhlasne. Otvoril ho a zvolal: „Chvála Bohu!“

„Čo je to?“ opýtal sa dychtive Mr. Lorry.

„Okamih! Spomeniem to, keď príde naň rad. Po prvé,“ siahol rukou do vrecka a vyňal z neho druhý papier, „tu je povolenie, ktoré ma oprávňuje výjsť z tohoto mesta. Pozrite. Vidíte — Sydney Carton, Angličan?“

Mr. Lorry držal ho otvorený v ruke, hľadiac na jeho vážnu tvár.

„Schovajte mi ho do zajtrajška. Ako sa pamätáte, chcem ho zajtra navštíviť a lepšie bude, keď ho nevezmem so sebou do väzenia.“

„Prečo nie?“

„Neviem; myslím, že bude lepšie nebrať ho so sebou. No a teraz vezmite tento papier, ktorý mal pri sebe Doktor Manette. To je podobné povolenie, ktoré oprávňuje jeho a jeho dcéru a jej dieťa kedykoľvek prejsť cez mýto a hranicu. Vidíte?“

„Áno.“

„Azda si ho včera zaopatril a to bol jeho posledný a najdôležitejší čin, ktorým sa zabezpečil proti nebezpečenstvu. Kedy je datovaný? Ale veď na tom nezáleží; nepozerajte, škoda času; priložte ho opatrne k môjmu a svojmu. A teraz, dajte pozor! Dvoma-troma hodinami predtým som nepochyboval, že má takéto povolenie, lebo že si ho môže zaopatriť. Je platné do toho času, kým ho neodvolajú. Ale ľahko sa môže stať, že ho v rýchlosti odvolajú a mám k tomu pričinu mysleť si, že to urobia.“

„Azda len nie sú v nebezpečenstve?“

„Sú vo veľkom nebezpečenstve. Ohrožení sú tým, že ich Madam Defargeová oznámi. Viem to s jej vlastných pier. Vypočul som dnes večer rozhovor tejto ženy, ktorý mi toto nebezpečenstvo vymaľoval pred oči hrozivými farbami. Nemrhal som čas a bol som odvtedy aj s vyzvedačom. On ma utvrdil v obavách. Vie o tom, že istý rubač, ktorý býva v blízkosti múrov väzenia, je pod dozorom Defargeovcov, Madame Defargeová ho vyslúchla a on povedal, že ju videl — hoci nikdy nespomínal meno Lucie — dávať znaky a znamenia väzňom. Ľahko je predvídať, že udajú obvyklú príčinu: sprisahanie väzňov; Luciin život je ohrožený — azda aj život jej dieťaťa a azda aj jej otca — lebo obidvoch videli s ňou na tom mieste. Nehľaďte na mňa tak zostrašene. Vy ich všetkých zachránite.“

„Dal by Boh, aby som ich mohol, Carton! Ale ako?“

„Chcem vám povedať, ako. Závisí to od vás a nemohlo by to záviseť od lepšieho človeka, ako ste vy. Toto nové oznámenie nestane sa prv, ako po zajtrajšku; azda aj o dva-tri dni pozdejšie, ba najpravdepodobnejšie je, že až o týždeň. Vy viete, že je to smrteľným zločinom, sympatizovať s obeťou Guillotiny, lebo ju oplakávať. Ona a jej otec by sa iste dopustili tohoto zločinu a táto ženská (ktorej vytrvalosť v nenávisti je neopísateľná) bude čakať, aby týmto zločinom potvrdila svoje obvinenie a tak zabezpečila si dvojitú istotu. Počúvate ma?“

„Tak napnute a s toľkou dôverou v to, čo hovoríte, že na okamih zabúdam aj na túto pohromu,“ vetil a dotknul sa operadla Doktorovho kresla.

„Vy máte peniaze a môžete si obstarať najrýchlejší dopravný prostriedok po morský breh. Už pred pár dňami ste dokončili potrebné prípravy ku zpiatočnej ceste do Anglie. Skoro ráno majte pripravené kone, aby ste o druhej popoludní mohli odjachať.“

„Tak sa stane!“

Jeho chovanie bolo natoľko vrúce a povzbudzujúce, že Mr. Lorry bol uchvátený, stal sa zápalistým a bystrým, ako mládenec.

„Máte ušľachtilé srdce. Veď som povedal, že by sme nemohli záviseť od lepšieho človeka, ako ste vy! Povedzte dnes v noci Lucii, že aké nebezpečenstvo hrozí jej samej, jej dieťaťu a otcovi. Zdôrazňuje to, lebo ona by s radosťou položila svoju peknú hlávku vedľa jej muža.“ Otáľal za okamih; potom pokračoval ako prv. „Prinúťte ju v záujme dieťaťa a otca opustiť Paríž s nimi a s vami v tú istú hodinu. Povedzte jej, že to bolo posledné opatrenie jej muža. Povedzte jej, že od toho o veľa viacej závisí, ako si ona myslí, lebo ako sa ona úfa. Myslíte, že ju otec ešte aj v tomto smutnom položení poslúchne?“

„Som o tom presvedčený.“

„Aj ja si to myslím. Všetky tieto prípravy urobte pokojne a stojme tuná v tomto dvore, natoľko, že aj vy budete sedeť v koči. V okamihu, keď prídem k vám, vezmite ma a odjachajte.“

„Rozumiem a budem na vás čakať v každých okolnosťach.“

„Ináč máte v rukách moje povolenie, viete a rezervujte mi miesto. Čakajte, kým nezaujmem svoje miesto a potom napred do Anglie!“

„Potom tedy,“ riekol Mr. Lorry a potriasol jeho dychtivú, ale pokojnú a pevnú ruku, „všetko nezávisí od starého človeka, aspoň bude mať po boku aj mladého a zápalistého človeka.“

„S pomocou Božou, budete ho mať! Sľúbte mi slávnostne, že sa nedáte ničím vlívať a nezmeníte priebeh vecí v ničom a urobíte všetko tak, ako sme sa teraz dohovorili.“

„Nie, ničím, Carton.“

„Pripomeňte si zajtra tieto slová: zmena, alebo odročenie cesty — pre akúkoľvek príčinu — môže zapríčiniť, že nebude zachránený život, ba bude treba neodvratne obetovať veľa životov.“

„Pripomeniem si ich, úfam sa, že čiastku svojej povinnosti splním verne.“

„Úfam sa, že ja svoju tiež. Teraz už, s Bohom!“

„Hoci to povedal s vážnym úsmevom a hoci aj ruku starého pána pritisnul k perám, nerozlúčil sa s ním vtedy. Pomohol mu rozobrať postavu, ktorá sa ešte vždy ukláňala pred hasnúcim žaratokom, aby si vzala plášť a klobúk a prinútili ju k odchodu výhovorkou, že idú hľadať jeho lavičku a prácu, ktorú ešte vždy horekujúc, žiadal. On šiel na jednom boku a odprevadil ho po dvor toho domu, v ktorom zronené srdce — ktoré bolo také šťastné vtedy, keď pred ním otvoril svoje opustené srdce — pretrudilo celú hroznú noc. Vstúpil do dvora a na niekoľko okamihov ostal o samote a hľadel na osvetlený oblok jej chyže. Pred svojim odchodom na krýdlach vzdychu poslal jej svoje požehnanie a posledné s Bohom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.