Zlatý fond > Diela > Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Povesť dvoch sídelných miest. Kniha tretia. V stopách búrky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Hlava 3. Tieň

Keď sa začaly obchodné hodiny, prvá myšlienka, ktorá sa vynorila v obchodnej mysli Mr. Lorryho, bola, že nemal právo k tomu ohrožiť Tellsonovcov prichýlením ženy uväzneného emigranta pod strechu Banky. Vlastný majetok, svoju bezpečnosť, svoj život bol by bez váhania vystavil nebezpečenstvu k vôli Lucii a jej dieťaťu; ale veľké imanie, ktoré mu bolo sverené nebolo jeho a v obchodných veciach bol prísnym obchodníkom.

Najdriev myslel na Defargea, že ho vyhľadá vo vinárni a poradí sa s ním, že hľadiac na rozhárané pomery mesta, kde je najbezpečnejšie miesto pobytu. Ale tá istá myšlienka, ktorá mu ho vnukla, hneď ho aj od neho odpudila; býval v najdivšej štvrti a zaiste bol v nej vlivným človekom, ale zase hlboko bol zapradený do jej nebezpečného diela.

Bolo už poludnie, Doktor sa ešte nevrátil a každá minuta pozdenia ešte väčšmi ohrozovala Tellsonovcov, preto Mr. Lorry sa radil s Luciou. Vravela, že počula otca spomínať o nejakom byte v tejto štvrti v blízkosti banky, ktorý by mohli prenajať na krátky čas. A kedže proti tomu so stanoviska obchodu nebolo námietok a Mr. Lorry predvídal, že ani vtedy, keby Charlesove veci vzaly šťastný obrat a pustili by ho na slobodu, nebolo úfnosti opustiť mesto, odišiel hľadať byt; podarilo sa mu najsť primeraný niekde ďaleko v bočnej ulici, kde zatvorené a zaclonené obloky melancholickej skupiny domov svedčily o tom, že sú tam prázdne byty.

Do tohoto bytu hneď presťahoval Luciu, jej dieťa a slečnu Prossovú; zabezpečiac im dľa možnosti väčšie pohodlie, ako mal sám, nechal tam Jerryho, aby svojou postavou, jej hlava mohla sdržať značnejší úder, zaplnil návratie a vrátil sa k svojmu zamestnaniu. Rozptýlená myseľ a starosti mu v ňom prekážaly a deň plynul pomaly a ťažkopádne.

Deň sa unavil a s ním aj on, keď zavreli banku. Zase bol o samote v svojej chyži, ako predošlej noci, rozmýšľajúc, čo by bolo treba robiť, keď zrazu počul kroky na schodoch. Za niekoľko okamihov stál pred ním mužský, ktorý si ho obzrel prenikavým pohľadom a oslovil ho po mene.

„K službám,“ riekol Mr. Lorry. „Poznáte ma?“

Asi štyridsaťpäť-päťdesiatročný mužský bol silnej postavy a mal tmavé, kaderavé vlasy. Miesto odpovede zopakoval slová bez zmeny prízvuku:

„Poznáte ma?“

„Videl som vás už niekde.“

„Snáď v mojej vinárni.“

Mr. Lorry rozrušene a so záujmom opýtal sa: „Idete od Doktora Manettea?“

„Áno. Idem od Doktora Manettea.“

„A čo hovorí? Čo mi posiela?“

Defarge vtisnul do jeho rozochvenej ruky kus otvoreného papiera, na ktorom Doktorovým písmom boly napísané tieto slová:

„Charles je v bezpečnosti, ale ešte nemôžem spokojne opustiť toto miesto. Poskytli mi výhodu, aby posol mohol odovzdať od Charlesa niekoľko riadkov žene. Umožnite poslovi, aby mohol vidieť jeho ženu.“

List bol datovaný pred hodinou z La Forceu.

Po hlasnom prečítaní tejto zprávy opýtal sa potešený Mr. Lorry:

„Odprevadili by ste ma na byt jeho ženy?“

„Áno,“ odpovedal Defarge.

Mr. Lorry temer ani nezbadal, ako divne a zdržanlivo, ba mechanicky hovorí Defarge. Mr. Lorry si položil klobúk a sišli dolu na dvor. Stretli sa tam s dvoma ženami, z ktorých jedna plietla.

„Iste Madame Defargeová!“ riekol Mr. Lorry, ktorý ju temer v tom istom postavení nechal asi pred sedemnástimi rokmi.

„Ona je to,“ poznamenal jej muž.

„Či pôjde Madame s nami?“ opýtal sa Mr. Lorry, vidiac, že aj ona sa pohla súčasne s nimi.

„Áno. Aby mohla poznať tváre a osoby. Je to pre ich bezpečnosť.“

Mr. Lorryho zarazil Defargeov spôsob, preto pozrel na neho v pochybnostiach a vykročil. Dve ženské šly za ním; druhá žena bola Pomsta.

Cez ulice, ktoré im padly do cesty, prešli dľa možnosti čím rýchlejšie a vyšli po schodoch do nového bytu. Jerry ich pustil dnuká, kde našli o samote uplakanú Luciu. Temer zamdlela pri chýre, ktorý o jej mužovi doniesol Mr. Lorry a stisla ruku, ktorá trímala jeho lístok — nebárs mysliac čo robila v jej blízkosti v noci a ešte náhodou mohla urobiť za neho.

„Najdrahšia, — buď smelá. Mám sa dobre a tvoj otec má vôkol mňa vliv. Nemôžeš mi odpovedať. Bozkaj za mňa naše dieťa.“

Len toľko bolo v lístku. Jednako bolo to pre ňu, ktorá ho dostala, toľko, že sa od Defargea obrátila k jeho žene a bozkala jednu z pletúcich rúk. Bol to náruživý, láskavý, vďačný ženský skutok, ale ruka neodpovedala — klesla chladne, ťažko a znova začala pliesť.

Niečo bolo v tom dotknutí, čo Luciu zarazilo. Práve chcela lístok skryť na hrudi, ale zastala, ustrašene pozrela na Defargeovú a stretla sa s pozvednutým obočím a bezcitným, chladným pohľadom Madame Defargeovej.

„Moja drahá,“ riekol Mr. Lorry, vysvetľujúc, „na uliciach sú časté nepokoje; a hoci to aj nie je pravdepodobné, že vás budú znepokojovať, Madame Defargeová však jednako chce sa obznámiť s tými, ktorých v takých chvíľach môže chrániť, aby ich napokon poznala — a mohla napokon potvrdiť ich totožnosť. Myslím,“ riekol Mr. Lorry, prerušiac svoje chlácholivé slová, keď zbadal čo raz citeľnejšiu ľahostajnosť troch bytností, ktoré boly akoby z kameňa, „je tomu tak, občan Defarge?“

Defarge pozrel chmúrne na svoju ženu, neodpovedal a len zahundral súhlasne.

„Azda by bolo dobre, Lucie,“ riekol Mr. Lorry tónom a spôsobom, aby dľa možnosti všetkých upokojil, „keby prišlo sem to druhé dieťa i Miss Prossová. Naša dobrá Prossová je Angličanka, Defarge, a nevie francúzsky.“

Patričná dáma, ktorej presvedčenie, že s hoci akým cudzincom pustí sa za pasy, nemohol podlomiť nedostatok, ba ani nebezpečenstvo, vstúpila so skríženými ramenami a povedala anglicky ku Pomste, ktorú najprv zbadala: „Nuž, ja som v bezpečnosti, ty buková tvár! Úfam sa, že sa dosť dobre máš!“ K Madame Defargeovej sa tiež obrátila s takýmto anglickým kašľaním; ale ani jedna si ju veľmi nevšímala.

„To je jej dieťa?“ povedala Madam Defargeová, prvý raz zastanúc v práci a ukazujúc na malú Luciu ihlicou, akoby táto bola prstom osudu.

„Áno, Madame,“ vetil Mr. Lorry; „to je nášho úbohého väzňa jediná, milovaná dcéra.“ Zdalo sa, že tieň Madame Defargeovej a jej sprievodcov tak výhražne a tmavo padá na dieťa, že jeho matka si inštinktívne kľakla k nemu na dlážku a privinula ho k hrudi. Potom sa zdalo, že tieň výhražne a tmavo padá na obidvoch, na matku i na dieťa.

„Dosť, muž môj,“ povedala Madame Defargeová. „Videla som ich. Môžeme ísť.“

V jej zdržanlivom chovaní bola jednak vyhrážka — hoci nebola prejavená a nebola viditeľná, bola zatajená a bolo ju možno len tušiť — a toto ju prinútilo dotknúť sa rukou šiat Defargeovej a povedať:

„Budete, však ver, dobrá k môjmu úbohému mužovi? Nebudete mu škodiť? Ak to bude možné, všakver, budete mi pomáhať, aby som ho videla.“

„Tu nemám robotu s vaším mužom,“ odpovedala Madame Defargeová, premerajúc ju cele pokojne. „Je to dcéra vášho otca, s ktorou mám tuná robotu.“

„Tak pre mňa sa smilujte nad mojím mužom. Pre moje dieťa! Ono si složí rúčky a poprosí vás, aby ste boli milosrdná. Vás sa väčšmi bojíme ako ostatných.“

Madame Defargeová to prijala ako poklonu a pozrela na svojho muža. Defarge si rozpačite hrýzol nechet palca a hľadiac na ženu, urobil prísnejšiu tvár.

„Čo vraví váš muž v tom lístku?“ opýtala sa s výhražným úsmevom Madame Defargeová. „Vliv, hovorí niečo o vlive?“

„Že môj otec,“ riekla Lucie, náhle berúc papier z ňádier, nehľadiac naň, ale upierajúc uplašený pohľad na tú, ktorá sa opytovala, „má vôkol neho vliv.“

„Ten ho iste vyslobodí!“ riekla Madame Defargeová. „Nech ho len vyslobodí.“

„Ako manželka a matka,“ zvolala Lucie s najväčšou vážnosťou, „prosím vás, sľutujte sa nado mnou a nepoužite moc, ktorú máte, proti môjmu nevinnému mužovi, ale vynaložte ju k jeho prospechu. Oh, žena — sestra, myslite na mňa ako žena a matka!“

Madame Defargeová, ako vždy hľadela s chladom na prosiacu a povedala, obrátiac sa k svojej priateľke Pomste:

„O tie ženy a matky, na ktoré sme hľadievaly my od čias, keď sme boly také malé ako je toto dieťa, ba ešte menšie, nestaraly sa veľmi! Dosť často sme videly odvádzať ich manželov a otcov do väzenia a držať ich tam. Cez celý život sme videly naše ženy-sestry a ich deti trpieť chudobu, nahotu, hlad, smäd, choroby, biedu, utlačenie a zanedbanosť rozličných druhov!“

„Iné sme nevidely,“ povedala Pomsta.

„Dlho sme to znášaly,“ riekla Madame Defargeová, obrátiac svoj pohľad zase na Luciu. „Rozsúďte to sami! Či nás môže teraz dojať zármutok jednej ženy a matky?“

Zase začala pliesť a vyšla von. Pomsta ju nasledovala. Defarge vyšiel posledný a zavrel dvere.

„Smelosť, moja drahá Lucie,“ riekol Mr. Lorry, keď ju zdvihol. „Smelosť, smelosť! Dosiaľ ide všetko dobre, o veľa, o veľa lepšie ako nejednej úbohej duši v týchto posledných časoch. Posbierajte sa a buďte vďačná.“

„Nie som nevďačná, úfam sa, ale tá hrozná žena, tak sa zdá, vrhla na mňa a na všetky moje nádeje tieň.“

„Ticho, ticho!“ riekol Mr. Lorry, „aká je to zúfalosť v tom chrabrom srdiečku? Naozaj len tieň, ktorý nemá obsahu, Lucie.“

Ale ten tieň, ktorý vrhlo chovanie sa Madam Defargeovej, ležal aj na ňom a v úkryte jeho mysle ho veľmi trápil.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.